Karol Chmel/Foto/Zdroj: Ustanova Velenjska knjižna fundacija (upravené)
Odišiel kultúrny misionár, plačme všetci!
Hovoriť v minulom čase – dá sa to?
Rozmýšľam, spomínam, overujem si v našej elektronickej pošte – a smútim.
Keď prišla predvčerom tá jedna veta, dokázala som zo seba vytisnúť iba: Dopekla!
Dopekla, dopekla, dopekla!
Presne taká veľká čierna diera po ňom ostáva, hoci...
Je a stále bude veľmi viditeľný! – vo svojej poézii či prostredníctvom (doslova) nespočetných prekladov (a zasvätených úvodov k nim), ktoré vždy posúvali latku literárnej kultúry na Slovensku vyššie a vyššie... a robili nás modernejším a európskejším národom. Bol proti akejkoľvek forme zatuchnutosti – Karolko, lebo tak som ho oslovovala v mailoch aj pri čoraz zriedkavejších osobných stretnutiach. Nielen preto, že som ho mala rada (a stále mám, veď akoby nie?), ale aj pre jeho nekonečnú dobrotu v srdci. Napriek tomu, že jeho duch bol kritický a videl ďaleko (a že do slovenskej literatúry často vnášal potrebnú dávku skepsy, irónie a stoicizmu), na veľké malé ľudské záležitosti i univerzálny zmysel vecí nikdy nezabúdal... vidieť to aj v jeho tvorbe haiku.
Čas beží rýchlo. Hoci mi bol stále, aj v poslednom roku, duševne nablízku ako priateľ (od mladosti) a jeden z pevných pilierov (aj môjho) literárneho sveta, naposledy sme si vymenili maily, keď som odchádzala z časopisu Fraktál, ktorý prešiel do iných šéfredaktorských rúk (2025). Komunikácia medzi nami bývala pracovná aj osobná. V ostatných rokoch, od konca roku 2021, pribúdali správy o zdravotných ťažkostiach po prekonanom infarkte aj o potrebných liečebných procedúrach a zákrokoch... Karol sa rád zdržiaval vo svojom druhom domove v Kalinove, kde sa – bez pripojenia – mohol odstrihnúť od sveta; zrejme aj vďaka tomu dokázal tak veľa vytvoriť ešte aj po znepokojujúcej lekárskej diagnóze. Myslím si, že bez hlbokého ponoru do textov a do písmenkovej mágie jednoducho nemohol žiť. Na druhej strane, akosi mimovoľne táto jeho (pokračujúca) pracovná uvzatosť znižovala ostražitosť nás, jeho priateľov – aj moju, hoci sme vždy spolu žartovne prehodili pár slov aj o potrebných zdravotných prechádzkach alebo šetrení silami.
Do hlbšej minulosti sa teraz nechcem veľmi obracať, poznali sme sa a priatelili možno 40 rokov, ak nie viac. V každom prípade – bol jeden z najproduktívnejších spolupracovníkov časopisu Fraktál od jeho založenia (2017/2018). V jeho prekladoch u nás vychádzali poézia, eseje a články, rozhovory i perexy, zopárkrát pridal aj niekoľko svojich najnovších básní. Aj naša korešpondencia sa točila okolo toho. Plánovali sme celé bloky, vylepšovali texty a stručne komentovali kontexty... honorovanie jeho práce ho nikdy nezaujímalo – a ani nikdy predtým, ešte v čase, keď som ho autorsky vťahovala do iných časopisov a projektov (už od 90. rokov), napríklad do Romboidu alebo medzinárodného projektu „Časopis v časopise", alebo – celkom krátko – aj do Kultúrneho života, toho pod vedením Ivana Štrpku, či Meridianu pod vedením Jána Budaja a Ľuboša Machaja... Najväčšmi a najdlhšie však bol tvorivo i redakčne previazaný s časopisom a vydavateľstvom Fragment (K) / F. R. & G., s Olegom Pastierom a Ľudmilou Piatkovou Pastierovou si veľmi dobre rozumeli, a potom s – dodnes nenahraditeľným – vydavateľstvom Kalligram (až po jeho zánik v r. 2018). Tu pomohol na svet neskutočne mnohým publikáciám (aj niektorým mojim); v jeho kancelárii na Staromestskej sme absolvovali množstvo rozhovorov a knižných výmen; to on bol tým výkonným „motorom“ vydavateľstva, bez ktorého by sa bola práca iste zadrhla.
Dobre teda poznal situáciu na vydavateľskom poli – tom knižnom aj tom časopiseckom. Videl, kam smerujú trápne ne/kultúrne politiky na Slovensku ostatných rokov. Aj preto sa nad nimi čudoval vždy len tak trochu; myslím si, že ilúziám alebo falošným očakávaniam nikdy nepodliehal. „Ściskam“ (niekedy aj palce) bola jeho zázračná formulka na konci mailových správ, zaželal mi/nám tiež „veľa síl pri plavbe proti vetru“, ale do nejakých zápasov sa už púšťať nechcel – a vlastne: nikdy nestál v prvej línii. Bol hĺbavý mysliteľ, povzbudzujúci komentátor (tiež nie bohvieako vášnivý, nedal sa vykoľajiť), ale nebol „aktivista“, ba ani propagátor svojich vlastných výstupov. Napokon, za celý svoj život si iste odkrútil a (so zadubencami) vybojoval dosť zápasov, intelektuálnych, hodnotových, etických či estetických, ale aj tých o každodennú existenciu v nekultúrnej spoločnosti i dobe. Vždy však chcel v prvom rade pokračovať v tom, čo ho lákalo najväčšmi: kvalitná literatúra, ktorá mu poskytovala intelektuálnu potravu, duševnú rovnováhu a duchovnú úroveň, ale aj sprostredkovanú rudimentárnosť bežného života. S istou priateľskou licenciou by sa dalo povedať, že bol skôr medveďom vo svojom brlohu, než kamzíkom na vysokej skale (prepáč, Karolko); sústredený interpretátor cudzích diel a pracant, no určite nie umelec izolujúci sa od svojho okolia. Ak sa chcel k niečomu vyjadriť, urobil to prostredníctvom výberu textov, ktoré ponúkal a so zaujatím prekladal. Implicitne sú v nich bohato rozosiate aj jeho odkazy a osobné komentáre ohľadom chodu tohto sveta, našich mocenských či ľudských pokleskov.
Myslím si, že nepoznám nikoho, kto toho fakticky urobil tak veľa pre literatúru, kultúru a pre celé Slovensko (ktoré o ňom v zásade ani len netuší) – a práve ako brilantný prekladateľ brilantných textov a kultúrny misionár. Cez neho sme spoznávali mnohé nové trendy, literárny postmodernizmus, neokonceptualizmus či post/avantgardy nevynímajúc. Všimli si ho v zahraničí (a bolo to aj na štátne ceny), ale nevšimli si ho doma – nič preto nerobil, aby si ho všimli. Nie je teraz šanca objektívne zhodnotiť jeho vklad, veď len na bibliografickom spracovaní a vyhodnotení jeho diela či vykonanej práce by si mohol niekto urobiť vskutku náročný doktorát (a vylámať zuby), pretože jeho preklady, to nie sú iba tie dve stovky preložených kníh – taký údaj vo svojej spomienke uvádza tuším Janko Púček –, ale aj neskutočné množstvo prekladov pre časopisy, festivaly, rôzne výbery, zborníky alebo antológie... a sem patrí aj sprostredkovanie kontaktov, nadväzovanie (často neviditeľných) nitiek, skrátka: kompletná kultúrna diplomacia neuveriteľného rozsahu, záberu, a tiež kvality.
Pripomeniem len, že začínal ako prekladateľ zo slovinčiny, postupne prechádzal aj do iných južnoslovanských jazykov a od začiatku sa tiež zdokonaľoval v poľštine – žiaden z týchto jazykov nevyštudoval (bol absolventom andragogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského); bol teda samouk. Po rozpade Juhoslávie sledoval dianie vo všetkých nástupníckych literatúrach a kultúrach. Dodnes nerozumiem, ako mohol obsiahnuť všetky zásadné, dejinné i súčasné, a dokonca aj „outsiderské“ pohyby na toľkých literárnych scénach (veď mnohí literáti nepoznajú a neovládajú ani pohyby na svojej vlastnej, domácej). Pritom prichádzal nielen s prekladmi (žijúcich) klasikov, hoci aj tých sprostredkoval neúrekom, ale sledoval tiež výkony naj/mladších autorov a autoriek; aj touto svojou erudíciou, rozhľadenosťou a zápalom ma nikdy neprestával prekvapovať. Okrem toho – pestoval mnohodesaťročné kultúrne spojenectvá a osobné priateľstvá s prekladanými autormi, sledoval ich rast a vývoj. Robí to dnes ešte niekto tak oddane a tak zmysluplne? Redaktori všetkých kvalitných literárnych časopisov, s ktorými kedy spolupracoval, ako aj jeho knižní vydavatelia sa vždy mohli spoľahnúť na kvalitu Karolových edičných tipov. Z jeho príspevkov som i ja osobne vždy veľa získala. A vedela som aj to, že nebude komplikovať ani redakčnú/korektorskú spoluprácu, hoci mal sám za sebou naozaj slušnú redaktorskú „kilometrinu“, ako povedia Slovinci; bol totiž otvorený každej zmysluplnej diskusii – aj nad svojimi textami. Áno, osobnosť. Pevná (a mlčanlivá) ako ten najživší balvan, neprehliadnuteľná ako baobab týčiaci sa v pustej krajine.
To, čo ma teraz ešte väčšmi mrzí, je, že som viac nenaliehala, aby sme urobili a vydali výber z jeho poézie spolu s kalendáriom autorovho života (ktoré už nikdy nikto v úplnosti nespíše) a sprievodnou literárnovednou štúdiou. Pozývala som ho už do prvého ročníka edície POIESIS. Mala to byť silná priateľská, a hádam aj tvorivá trojka rôznorodých básnických hlasov, no nedal sa zlákať – a nevyšlo to ani na druhýkrát v máji 2022 (to už bol možno aj vážnejší dôvod na odmietnutie: jeho zdravotný stav). Ešte v marci 2021 mi odpísal: „[O]bdivujem Tvoju nadčasovú energiu a zápal za dobrú vec; v obklopení depresiami – či už vlastnými, alebo depresiami blízkych –, ledva sa bránim aspoň sústredenou robotou na prekladoch; pravdu povediac, nie som v stave myslieť na nejaké vlastné veci, tobôž nie na výbery. Čím som starší, tým väčšmi sa prikláňam k postoju, aký zastáva napríklad Danijel Dragojević (niežeby som sa chcel prirovnávať): vydáva knižky zaradom, tak ako ich odovzdá vydavateľom, nepripustí nové vydania ani výbery... Bližšie by som mal asi k tomuto: prihlásiť sa s novou knižkou, pravdaže, keď bude hotová, čo však v najbližších mesiacoch, bohužiaľ, nehrozí...“ Odpísala som mu, že v zostave zamýšľanej výberovej edície bude veľmi chýbať, no na moje ďalšie pozvanie zhruba o rok, a tiež na prosbu, aby rozhodnutie ohľadom jeho výberu z poézie ostalo ešte chvíľu otvorené, sa už k veci nevyjadril, len zo dvakrát k prekladom priložil aj svoje nové básne.
Možno je to záväzok do budúcna: pripomenúť celému plačúcemu Slovensku Karolove básne-hlavolamy, gnómické, ale aj agnostické, z ktorých srší sofistikovaná inteligencia tvorcu, jazyková hravosť i mysterióznosť poézie. Posledný jeho text, ktorý sme ako (pôvodná) redakcia v rozlúčkovom 4. čísle 7. ročníka časopisu Fraktál uverejnili, bol Karolov autorský príspevok o srbsko-chorvátskom zenitizme dvadsiatych rokov 20. storočia (v rámci rozsiahleho tematického bloku o stredoeurópskych avantgardách) spolu s jeho prekladmi niekoľkých zenitistických manifestov a básní. To mu vždy sedelo, historicky aj futuristicky: prepájanie umeleckých iniciatív, invencií, provokácií, vybočení či subverzií... ale táto posledná subverzia, Karolko, nám vyrazila dych.
Ostávaš s nami, kamarát.
(Ivanka pri Dunaji, 16. 5. 2026)
Karol CHMEL (1953 – 2026) bol – podľa vlastných slov – „hodinový cyklista, netrpezlivý príležitostný čitateľ a vytrvalo príležitostný autor 7 zbierok poézie“: Máš, čo nemáš (1985), Ovocnejší strom (1989), Spray, modrá mentalita (1998), O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky (2004), Chiaroscuro. Poznámky, opisy, palimpsesty (2009), Batéria (2014) a Platforma (2018). Bol tiež významným prekladateľom prózy, esejistiky a poézie z poľštiny, srbčiny, chorvátčiny a slovinčiny, jeho prekladateľské dielo je obrovské a zahŕňa mnohé významné mená uvedených literatúr. Z knižných prekladov spomeňme: PL: Cz. Miłosz, Z. Herbert, W. Gombrowicz, A. Zagajewski, R. Krynicki, O. Tokarczuk, M. Szejnert, E. Lipska, J. Kuciel-Frydryszak, A. Sapkowski, W. Górecki, M. Świetlicki, L. Engelking, J. Kronhold a i.; SRB: D. Kiš, D. Albahari, M. Pavić, A. Tišma, B. Pekić a i.; HR: M. Kovač, S. Šnajder, M. Jergović, B. Čegec a i.; SI: E. Kocbek, T. Šalamun, D. Jančar, A. Debeljak, A. Blatnik, J. Virk a iní; ME: M. Vuković a i.).
Stanislava CHROBÁKOVÁ REPAR (1960) je slovenská a slovinská autorka, prekladateľka a literárna vedkyňa, editorka, zakladateľka vydavateľstva Fraktál, o. z., a rovnomenného časopisu Fraktál a jeho prvá šéfredaktorka (2018 – 2024). Píše v slovenčine aj slovinčine, doposiaľ publikovala 32 autorských diel a okolo 30 knižných prekladov. V slovenčine naposledy vydala zbierku básní a fotografií Torzá (2025), výber z poézie Antigony, Ifigénie, Heleny a iné užitočné deje (2022), epištolárnu prózu Balans. O bytí a nebytí v živej kultúre a zbierku esejí a článkov Diagnóza L (obe 2020). Z knižných prekladov jej v slovinčine naposledy vyšli Happyendy od J. Blažkovej (2024), v slovenčine básnické zbierky Diptych K. Jovanovićovej a Prepad U. Praha (obe 2023). V rokoch 2001 – 2021 žila v Slovinsku a vo Fínsku, v súčasnosti žije a tvorí opäť na Slovensku.
Autorka sa za tento text vzdala honoráru.