(Ne)spravodlivosť smrti – za Dominikou Madro

So spisovateľkou Dominikou Madro, ktorá zomrela 27. apríla vo veku nedožitých 34 rokov po dlhej chorobe, sa lúči literárna vedkyňa Marta Součková.

V poviedke Mareka Vadasa Smrť na oslave (zo zbierky Liečiteľ z r. 2006) si antropomorfizovaná smrť prehodí na svoje plecia mladé dievča, nedbajúc na reči iných, starších žien. Smrť (nielen tu) nediferencuje medzi svojimi obeťami, nedá sa podplatiť, nemožno s ňou bojovať, lenže: ak je spravodlivá, potom iba potvrdzuje vámošovský „princíp krutosti“. 

Ktovie, kde stála či sedela smrť v týchto dňoch, no aj tentoraz si, podobne ako vo Vadasovej poviedke, odniesla mladú ženu. Dominika Madro mala len 33 rokov a napriek tomu odišla po dlhej chorobe. Nevedela som, že je chorá, hoci na minuloročných Medziriadkoch, kde sme boli obe ako porotkyne, sme sa rozprávali aj o osobných veciach.  Dominika sa nikdy nesťažovala, nepoznala som ju ani nahnevanú, ani hyperkritickú – naopak, na rozdiel od mnohých súčasných autorov či autoriek pôsobila optimisticky, bezproblémovo, spokojne či dokonca šťastne. Na letnej škole Medziriadkov s úsmevom, empatiou a s tvorivým nasadením jej vlastným lektorovala deti a viedla aj workshop. Sama (ešte ako Petríková) bola ocenená nielen na Medziriadkoch (dokonca i za poéziu), ale tiež v iných súťažiach (Akademický Prešov, súťaž vydavateľstva Perfekt – Poviedka pre deti, Cena fantázie). Pamätám si jej prvé poviedky, také odlišné od textov ostatných súťažiacich, ale aj renomovaných slovenských autorov – plné archetypálnej sily, dominujúcej ženskosti/telesnosti (lona, brucha, vlasov a podobne) a napriek ťažkým podmienkam na kopaniciach, temnote a úzkostí postáv aj pretrvávajúcej životnej energie. Spomenúť treba najmä výrazný, miestami archaický jazyk týchto poviedok, ich lyrickú (metaforickú)  obraznosť, hutnosť krátkych viet, ale tiež ich rozkošatenosť, nie však ornamentálnosť. Nečudo, že jednou z nich, Svätyňa, Dominika vyhrala 20. ročník Poviedky 2017 a že ju neskôr rozpracovala do svojho románového debutu Svätyne (2019). Hoci napísala aj fantasy inšpirovanú fínskou mytológiou  Dediči posmrtnej ríše (2022) a rozhlasové rozprávky (O pyšnej vlne a Agátka a jej dobrodružstvo), všetky jej diela spája zmysel pre imagináciu a fantáziu, prelínanie skutočnosti a ireality, prípadne únik z konkrétneho časopriestoru do mýtického či zázračného sveta. 

Dominika zapadá nielen do „komunity“ Medziriadkárov (Dominika Moravčíková, Katarína Vargová, Soňa Uriková, Radovan Potočár, Miroslava Kuľková, Viliam Nádaskay, Nicol Hochholczerová, Jakub Spevák a i.), ale tiež do postupne sa formujúcej novoregionalistickej, mýticko-folklórnej línie, do ktorej patria aj generačne starší autori či autorky (Alena Sabuchová, Katarína Kucbelová, Peter Balko, Maroš Krajňak, Zuzana Mojžišová, Milo Janáč a i.), no mohli by sme ísť ešte ďalej do minulosti, k próze naturizmu, predovšetkým k Františkovi Švantnerovi. Svätyne sú však zároveň výrazne špecifickou, baladickou (preto i tragickou) prózou, v ktorej hlasy dvoch ženských postáv (Rodany a Višniačky) dopĺňa Rodanin osudový muž Jašek. Sú príbehom z iného, no aj z nášho sveta, netriviálnym rozprávaním o (ne)vere, sexualite, láske a (ne)plodnosti, o živote a jeho konci, ktorý môže byť novým začiatkom, zmŕtvychvstaním.

Smrť vo Vadasovej poviedke nikdy neprichádza „len tak pre nič za nič“, vykonáva si svoju „ozajstnú prácu“. Dominika už v tej svojej, rovnako ozajstnej, nemôže pokračovať, ale jej knihy, slová, zostávajú podobne ako ich autorka hlboko v nás: „Všechsvätých. Rána sa tu rodia tmavé. Nad hrobmi nikdy nebudú stromy svietiť. Len hustnúť do slepoty. Všetky. Duby, buky, javory. I široké lipy. Rovní medzi sebou ako my, mŕtvi.“

Ďakujeme, Dominika. 

Marta Součková

Posledná rozlúčka sa uskutoční v piatok 3. mája o 14. hodine v kostole Najsvätejšej trojice v Brezovej pod Bradlom.