Lukavické zápisky Hany Ponickej boli takmer nedostupné, poznali sme ich len v podobe zabudnutého exilového vydania. Tento rok vyšli nanovo, dôstojne a práve v čase, keď sa témy občianskej odvahy, tlaku moci a morálneho vzdoru znovu derú do verejného priestoru. Ponická v roku 1977 ešte nepatrila k disentu, no nepodpísala Antichartu a chcela na zjazde spisovateľov predniesť kritický príspevok. Nepustili ju k slovu – a to bol začiatok jej prerodu. O Hane Ponickej píše pre plan.art spisovateľka Barbora Hrínová.
„Čo som napísala, je napísané.“
Pred tromi rokmi som pripravovala pre RTVS fíčer k stému výročiu narodenia spisovateľky Hany Ponickej. Vychádzala som pri tom z kanadského exilového vydania jej Lukavických zápiskov, ktoré sa mi podarilo zohnať iba v jednom internetovom antikvariáte. Kniha mala pohnuté osudy, vyšla najprv v exile, neskôr, až po revolúcii v českom Atlantise, a len opatrne, až s odstupom mnohých rokov na Slovensku. Lúštila som viac ako 400 stranový pdf dokument z obrazovky notebooku a hovorila som si, aká je to škoda, že taký provokujúci, zásadný text, svedectvo doby konca sedemdesiatych rokov nemá dôstojnejšie novšie vydanie. Ešte v roku 2022 bol takmer neznámy, zabudnutý, alebo skôr neobjavený. V reedíciách vychádzala Ponickej literatúra pre deti, slovenskí čitatelia si jej Štoplíka privlastnili a chceli znovu čítať, ale dokumentárne svedectvo jej doby s mnohými konkrétnymi postavami a ich konaním zostávalo v úzadí tejto rozprávkovej postavičky. Akoby sa vydavatelia báli, práve pre priamy popis reálnych aktérov kultúrneho literárneho diania v roku 1977 tento román vydať. Je nahliadnutím za oponu, priamo do centra toho, čím vtedajší spisovatelia žili.
„Le Monde, Le Monde, Paríž... Lukavica, husi na potoku…“
Ubehli len krátke tri roky od tvorby môjho fíčru, a Lukavické zápisky sa ocitli na pultoch kníhkupectiev v novom krásnom vydaní, v pevnej väzbe, doplnené o obrazovú prílohu a dobové fotografie z Vydavateľstva Literárna Bašta. Stalo sa tak v období, kedy sa pomery v našej spoločnosti začali čoraz viac podobať oným normalizačným, pričom zaujímavé je, že spolu s renesanciou pojmu „normalizácia“ sa znovu „prinavrátili“ aj niekdajší disidenti, akoby si každá doba žiadala svoj protipól. Lukavické zápisky vyšli v spoločnosti znovu vydaných diel Dominika Tatarku či Milana Šimečku.
„Mám obe krídla, cítim ich túžbu i nemohúcnosť.“
Keď Hana Ponická napísala svoj diskusný príspevok na 3. zjazd Zväzu slovenských spisovateľov ešte sa s kruhmi disidentov nestýkala. Napriek tomu, že boli pokročilé sedemdesiate roky, podzemná kultúra mala svoje štruktúry, a v Prahe začiatkom roka vyšiel manifest Charta 77. Na Slovensku toto zásadné prehlásenie takmer nikto nečítal, no médiám a pracoviskám dominovala nátlaková kampaň – Rezolúcia umelcov, ľudovo známa ako Anti-charta.
„Nie každý potrebuje školenie z elitných disidentských kruhov, aby sa rozhodol správne.“
Aj Ponickej do pokojnej Lukavice, kde sa utiahla už pred niekoľkými rokmi, zazvonil na MNV telefón, prečo tento dokument ešte nepodpísala. Takí boli vtedy spisovatelia dôležití, zazvonil im telefón z centra bratislavského zväzu až v Lukavici pre jeden podpis. Každá nuansa odporu a kritického myslenia bola zachytená, každé odmietnutie súhlasu zaznamenané. A Hana Ponická rozmýšľala za seba. Dobové požiadavky na hromadnú poslušnosť sa s jej osobným nastavením nestretli. Nepodpísala. A aj to ju viedlo k tomu, aby sa nadchádzajúceho 3. zjazdu Zväzu slovenských spisovateľov nielen zúčastnila, ale pripravila si naň aj kritický diskusný príspevok. Jeho znenie sa odvinulo od prvej vety, ktorú dlho a úporne hľadala: „Žijeme už takmer deväť rokov v atmosfére mimoriadneho celospoločenského napätia.“ Bolo to v období všeobecnej konjunktúry, funkcionári zväzu oslavovali bohatú knižnú produkciu, zjazdu sa zúčastnila vysoká politická reprezentácia vrátane ministra kultúry Válka, prišli aj kvalitné chlebíčky a pražská šunka. Ponická si zapila na toalete dinyl (dobový liek proti úzkosti) a chystala sa predniesť svoj diskusný príspevok. To jej však nedovolili. Už pre to nepodpísanie Anti-Charty bola podozrivá. A ona chcela ísť ešte ďalej. Zastať sa zo Zväzu vylúčených kolegov spisovateľov, ktorí boli v tej dobe odsunutí na okraj a nemohli publikovať. Zdalo sa jej, že sú to tí najzaujímavejší, zatiaľ čo rozsiahle recenzie a dobová polemika boli venované konvenčným, priemerným autorom. Nezastala sa len intelektuálov, ale aj bežných ľudí, ktorí svoje cítenie, svoju vieru mohli praktikovať len okrajovo, pokútne. Kritický príspevok jej nebolo dovolené predniesť, mohla ho len odovzdať do zápisnice zjazdu. Malo to svoje následky – Ponickú opakovane predvolávali do Bratislavy, vyvíjali na ňu nátlak, aby svoje slová odvolala, zastavili jej knihu v tlači, podrobovali ju surovým praktikám výsluchov ŠTB. Sledovali ju. Napokon sama skončila na mieste tých, ktorých sa zastávala – vylúčili ju zo Zväzu slovenských spisovateľov. Nechcela kritizovať samoúčelne, verila v nápravu v rámci socialistického zriadenia, no mocenské jadro spisovateľskej obce o žiadnu kritiku a pomenovanie pomerov nestálo. Bol to jej prvý otvorený kontakt s totalitnou mocou a konzekvencie boli tvrdé. Ale v niečom aj prekvapivo priaznivé. Ponickej príspevok tajuplnými cestami unikol a dostal sa na titulku francúzskeho vydania Le Monde, čo ju urobilo známou v povedomí slovenských a českých disidentov, ktorí zmýšľali podobne. Podobne kriticky a dávno pred Ponickou, ako ma upozornil Martin Milan Šimečka, ktorého som pri tvorbe dokumentu navštívila a urobila s ním rozhovor. Stretli sme sa v jeho dome na Trnávke, upozornil ma na sliepku, vykračujúcu si po útulnom dvore a uvaril mi kvalitnú kávu. Keď som sa pýtala ako Ponickej čin vnímal jeho otec, priznal, že aj trochu blahosklonne, ako prejav istej naivity, pretože disidentom bolo „dávno všetko jasné.“ Mnohí z nich boli pre nesúhlas so vstupom okupačných vojsk vyhodení z práce, a spoločenskú situáciu mali vo svojich kruhoch tieňovej subkultúry rozanalyzovanú. Veď Obnovenie poriadku, brilantnú analýzu normalizačného režimu napísal Milan Šimečka v rokoch 1975 – 1977, a od vtedajšieho zriadenia už očakávania nemal. Naproti tomu Ponická, až do roku 1977 systémom nejako preplávala a až v reakcii na konkrétnu situáciu (nátlak popísať Anti-Chartu) sa jej svedomie vzbúrilo a vzoprelo. Na strane druhej, disidenti to práve preto vnímali aj ako prejav odvahy, dôkaz individuálneho svedomia jednotlivca, ktoré skrátka existuje aj bez toho aby dostalo školenie z „elitných“ disidentských kruhov. „To neurobil vtedy nikto,“ hovoril s rešpektom Martin Milan Šimečka.
„Ten flm by mohol ísť aj bez tvojho mena.“
Spomínam to preto, že hoci jej dnes Ponická označovaná za „prvú dámu slovenského disentu“, vtedy to bola len jednotlivkyňa z Lukavice, ktorá na zjazde vo svojom jednoduchom, „obnosenom oblečení“ zaostávala za kolegyňami spisovateľkami, v ich najlepších outfitoch a frizúrach. Vedeli už o nej, že nepodpísala Rezolúciu umelcov a v narážkach jej to vyčítali. Prestávala patriť do kultúrneho mainstreamu, a ešte nebola súčasťou radikálnej zosieťovanej tieňovej scény. Jediným, čo ju vnútorne podporovalo bol už spomínaný dinyl, a list od Timravy, ktorý si spolu s príspevkom priniesla v taške. Jej známa z „Ábelovského domu“, generačne vzdialená, ale duchom blízka, Ponickú, vtedy už v dôchodkovom veku, takto nepriamo podporovala. Okrem toho mi MM Šimečka o Ponickej prezradil, že rada flirtovala s mužmi, mala v sebe onú iskru, ktorá z nej robila „femme fatale.“ Ja femme fatale asi nie som, na toto slovné spojenie som preto mierne alergická, a teraz urob o Ponickej fíčer. Nebola len disidentka, ale aj (zdroj: wikipedia) bývalá manželka: spisovateľa Štefana Žáryho, básnika Jána Kostru a vojenského historika Jaroslava Šolca. Hneď trojnásobná „bývalá manželka“ a ty si stále sama? Píšem to len preto, že „inakosť“ môžeme vidieť v čomkoľvek, čím ten druhý disponuje a vytvoriť si voči nemu dištanc. Nie každému prekážajú Rómovia, ľudia bez domova či cudzinci. Ľudsko-právnu aktivistku môžu iritovať ženy s gélovými nechtami. Jadro Ponickej vyjadrenia spočíva ale v tom, zastať sa aj od seba v niečom odlišných, iných.
„Zaveje ma ticho.“
Svoj príspevok napísala, aby upozornila na situáciu 40-tich vylúčených spisovateľov v dobe, kedy ona sama ešte bola členkou zväzu, mohla publikovať a celkom sa jej darilo. Potom sa jej už darilo menej. No napriek tejto situácii, a práve pre jej očistnú skúsenosť, dokázala nájsť nový životný impulz: „Priznala som sa mužovi, že napriek všetkému čo sa deje i stalo, cítim prílev novej sily. Akoby sa mi nanovo otvárali zmysly k plnej vnímavosti. Akoby sa mi navrátilo čosi z mladosti. Počujem, vidím, voniam, vdychujem, viac hlbšie, rozmanitejšie. Začínal sa pre mňa akoby nový život.“
Lukavické zápisky v novom vydaní Literárnej bašty stoja za prečítanie, aby sme hlbšie a rozmanitejšie vnímali dobu minulú, a vedeli rozpoznať mocenské mechanizmy, ktoré sa v rôznych variáciách na normalizačné témy majú tendenciu opakovať.
Hana Ponická: Lukavické zápisky
Literárna bašta, 2025
Nové vydanie legendárnej knihy s bohatou fotografickou prílohou
Lukavické zápisky mapujú osobný a spoločenský život Hany Ponickej počas roka 1977, v ktorom sa stala nepohodlnou autorkou nielen pre kritický príspevok na zjazde slovenských spisovateľov, ale aj pre podporu novovzniknutej Charty 77.
Kniha verne zachytáva prenasledovanie odporcov totality, boj s "vnútorným nepriateľom" a zároveň rázne odmietanie poslušnosti voči akejkoľvek moci. Dobové reflexie strieda atmosféra stredoslovenského vidieka, v ktorom našla Ponická útočisko pre rodinný život i autentické úvahy. Zápisky však nie sú iba záznamom jej zamyslení, ale aj vzácnou kronikou intelektuálnych konfrontácií a v neposlednom rade správou o súperení s vlastným strachom, ktorý považovala za najväčšieho nepriateľa aj vtedy, keď ju režim pripravil o všetky možnosti publikovať. Napokon aj osud tejto knihy bol dlhé roky pohnutý tak, ako osud autorky – do verejného priestoru sa vracia po dvadsaťročnej odmlke.
