Oľga Gyárfášová sa rozpráva s aktérkami spoločenstva vzdoru

Nechcela som robiť „olympiádu“ odvahy a disidentských zásluh

 

Tamara Archlebová // Marta Botta // Anna Budajová // Jolana Kusá // Gabriela Langošová // Ľuba Lesná // Ľudmila Pastierová // Júlia Sherwood // Marta Šimečková // Dorota Šimeková

 

Sociologička Oľga Gyárfášová bola v čase normalizácie súčasťou toho, čo nazvala spoločenstvom vzdoru, no práve skúsenosti žien pri mapovaní, reflexii obdobia neslobody (nielen) jej chýbali. A tak oslovila desať žien, ktoré boli súčasťou alternatívneho opozičného spoločenstva v rokoch normalizácie v Bratislave, aby cez osobné zážitky a pocity ponúkli pohľad do komunity disentu zo svojej perspektívy. Výsledkom je kniha Ako sme žili v rokoch normalizácie (rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru), ktorá vyšla vo vydavateľstve Aspekt. Dôvera medzi ženami pretrvávajúca dodnes po odžitých rokoch vzájomnej podpory v uchovaní osobnej slobody v dobe neslobody vnáša do rozhovorov otvorenosť, intimitu aj humor. 

 

 

Kniha nás cez vybrané príbehy vracia do obdobia normalizácie, ako dokument doby, ale sprostredkovaný cez malé, osobné dejiny...

Áno, je to dokument doby podaný optikou osobných výpovedí a reflexií, nie objektívnej, systematickej historiografie, čiže metódou „oral history“.  Istou kompenzáciou za absenciu veľkých dejín a uvedenie rozprávania aktérok do dobového kontextu, je Glosár na konci rozhovorov. V ňom vysvetľujem niektoré kľúčové udalosti, osoby a procesy. Chceli sme ho doplniť, keďže od doby, ktorej sa kniha týka uplynulo približne polstoročie a mladá generácia nemusí vedieť, čo vlastne bola napr. normalizácia, alebo Charta77, alebo kto bol Jan Palach. 

 

Slovenský disent je pomerne dobre zmapovaný, aj keď zatiaľ ani zďaleka nie tak podrobne ako ten český, ale cez perspektívu, ktorá mu ešte donedávna úplne chýbala, cez príbehy žien, ktoré boli súčasťou disentu. A tých príbehov je veľa. Aký kľúč si zvolila pri výbere koho osloviť? 

S tézou, že slovenský disent je pomerne dobre zmapovaný by som si dovolila polemizovať. 

 

Preto aj zdôrazňujem slovo “pomerne”...

Iste, to hodnotenie „miery spracovania“ závisí od toho, s čím porovnávame. Keď porovnávame občiansky disent na Slovensku, teda aktivity, ktoré nesúviseli s tajnou cirkvou, alebo neoficiálnymi kresťansky, či širšie nábožensky motivovanými aktivitami, by som skôr povedala, že je zmapovaný slabo. Tento dlho dobiehame len za uplynulých pár rokov. Prispela k tomu predovšetkým dvadsaťdielna televízna dokumentárna séria ŠtB: prísne tajné; vyhľadávanie, zbieranie a prezentovanie príbehov signatárov a signatárok Charty 77 a odporcov totality zo Slovenska aj vďaka občianskemu združeniu Post Bellum a aktivitám mojej menovkyne Soni Gyarfášovej; filmové spracovanie príbehu košického undergroundu a zabudnutých životných osudov umelca, filozofa a neskôr aj politika Marcela Strýka Komúna, internetový projekt slovenskydisent.sk; výskumné a osvetové aktivity Ústavu pamäti národa či knižné vydanie knihy mapujúcej komplexnú históriu občianskeho samizdatu Fenomén samizdat. Ale tých bielych miest je stále veľa. Mojou ambíciou bolo priblížiť príbehy žien, ukázať mnohorakosť ich rolí, ukázať to neokázalé hrdinstvo každodennosti, ktoré pri zbežnom pohľade malo „len“ pomáhajúcu, podpornú funkciu. Pritom realita bola úplne iná.  Výber respondentiek bol čisto subjektívny, odvodený z mojich osobných stretnutí a vzťahov. Čiže sú to ženy, ktoré som v tých rokoch osobne poznala, chodili sme na rovnaké akcie, do rovnakých krčiem, mali sme spoločných priateľov a priateľky, zdieľali sme rovnaké protikomunistické postoje a z rôznych dôvodov sme mali skúsenosť so Štátnou bezpečnosťou. Takýto subjektívny výber by bol asi ťažko obhájiteľný ako nejaká rigorózna vedecká metóda, na druhej strany, vďaka tomu sú rozhovory veľmi neformálne, bezprostredné. Ale na druhej strane má tento prístup aj veľa limitov – napr. týka sa len Bratislavy, a viem si predstaviť, že podobné komunity vzdoru existovali aj inde, určite v Košiciach. Navyše, viac sa sústredím na koniec 70. a začiatok 80. rokov, teda obdobie, kedy som bola súčasťou tohto spoločenstva, pričom vieme, že mnohé protirežimové vystúpenia spadajú do 2. polovice 80. rokov - ochranárske hnutie a vydanie Bratislavy nahlas, napríklad.  

 

 

Áno to rozšírenie mimo Bratislavu by bolo veľmi zaujímavé, aj preto, že sila normalizácie neslabla  napr. na východnom Slovensku naozaj až do novembra ’89.  Aj keď nie v knižnej podobe, tak napr. formou webovej stránky kam by sa dopĺňali príbehy, informácie, rôzne materiály...

To je výborný nápad. Ja osobne si uvedomujem, že sústrediť pozornosť na Bratislavu „zaváňa“ istým „bratislavo-centrizmom“, ktorý naozaj nie je na mieste. V Košiciach napr. okrem skupiny okolo Marcela Strýka pôsobil aj talentovaný výtvarník Igor Ďurišin, voči ktorému ŠtB použila násilie blízke vražde a dohnala ho k emigrácii. Inak, je tiež zaujímavé, ako v tých rokoch opozičné spoločenstvá v Bratislave a Košiciach spolu málo komunikovali, obe sa napájali na Prahu, ale každé po samostatných linkách. Čiže, jasné, otvoriť možnosť na širšie zdieľanie pamäte o rokoch normalizácie považujem za dobrú myšlienku.  

 

Sú to návraty do rokov, na ktoré sa ťažko spomína. Ale predpokladám, že si ich nemusela dlho presviedčať, pretože všetky dámy chápu dôležitosť o tomto období hovoriť a pripomínať ho keďže jeho rezíduá sú v našej spoločnosti stále prítomné...

Bolo to veľmi individuálne, ale áno, to že doba tzv. reálneho socializmu, ako sa tiež zvyknú nazývať tie dve desaťročia normalizácie, sa u časti verejnosti aj dnes spätne idealizuje, často počúvame o sociálnych istotách, kolektívnej družnosti a mlieku sa 2 koruny a priam sa vytvára obraz „bájnej“ minulosti, čo je potom zdrojom nostalgie, je dobrý dôvod pripomenúť, že to bola doba neslobody a odvaha mala svoju cenu. Druhý moment je, že najmä s nástupom súčasnej vlády, ktorá „valcuje“ právny štát a nezávislosť inštitúcií, ako keby sa vracal duch mečiarizmu, alebo dokonca normalizácie. Je asi o to dôležitejšie povzbudiť prejavy občianskeho vzdoru a ukázať, že sloboda nie je nejaká samozrejmá hodnota. Čiže, aby som sa vrátila k otázke – na tom bola medzi aktérkami zhoda. 

 

Rozhovory samozrejme idú v intenciách zámeru tejto knihy, ale súčasne je v nich prítomná aj istá miera dôvernosti pretože ste bola jednou z nich, súčasťou spoločenstva vzdoru. Nebolo to teda iba ich spomínanie na náročné životné obdobie, ale aj tvoje - bola tam opäť vzájomná podpora? Aká bola atmosféra pri týchto stretnutiach?

Ako som už spomenula, tým, že sme sa poznali, že to bol náš spoločný príbeh, že som bola jednou z nich, tak tá atmosféra bola dobrá. Avšak bez vzájomnej dôvery by to určite nešlo. Aj keď sa poznáme, musela byť pri súhlase poskytnúť rozhovor aj ochota zdieľať so mnou a následne zverejniť svoje spomienky a reflexie. Skrátka ísť do tohto ´ dobrodružstva spomínania´. Ešte možno poodkryjem aj tú technickú stránku – rozhovory som – samozrejme so súhlasom – nahrávala a dala komplet prepísať. Ale preklopiť hovorený text na písaný, nie je jednoduché, každý, kto si to vyskúšal, to veľmi dobre vie. Takže nasledovalo prvé editovanie, autorizácia, druhé editovanie, autorizácia, dopĺňanie, overovanie detailov a finálna autorizácia. A potom ešte konečné editovanie skvelou editorkou celej knihy Janou Cvikovou, ale texty čítali aj Jana Juráňová a potom ešte ďalšia veľmi dôležitá osoba, autorka záverečnej štúdie a zároveň -  povedala by som - konzultantka celého projektu a moja povzbudzovateľka Zuzana Maďarová.   

 

 

Určite veľa spomienok sa do knihy ani nedostalo...

To je osud každej knihy, každého projektu.... 

 

Ja sama som bola prekvapená keď som sa s niektorými z nich rozprávala, aké rôznorodé sú ich príbehy v kontexte toho čo prežívali. Niektoré z nich napr. nezažili výsluchy, iné opakovane, v knihe čítame aj o tých, ktoré boli dokonca väznené...tá skúsenosť je naozaj rôznorodá...

Áno, každý jeden príbeh je jedinečný, je možno aj istým paradoxom, že režim, v ktorom sme v tých rokoch žili sa veľmi snažil o uniformitu, „zglajšatovanie“, ale sila jedinečnosti jednotlivých osudov sa nedá redukovať. Rôznorodosť je daná mnohými okolnosťami – rodinným pozadím, životnými križovatkami, partnerstvami, osobnostnými danosťami etc. Rozhodne som však nechcela robiť nejakú „olympiádu“ odvahy a disidentských zásluh. 

 

To určite nie, tento pocit som z knihy ja osobne nemala...

Dorota Šimeková sa začiatkom 70. rokov stala členkou neregistrovanej munistickej cirkvi, čo vtedajší režim hodnotil ako protištátnu činnosť a mnohých mladých ľudí odsúdil na viacročné nepodmienečné tresty. Našili to na politický paragraf poburovania proti socialistickému zriadeniu a proti vedúcej úlohe komunistickej strany. Dorota strávila v komunistickom väzení 44 mesiacov, ale nezlomilo ju to. Jolka Kusá čelila rôznorodým veľmi vážnym represiám, pretože jej manžel profesor Kusý podpísal Chartu 77. Samozrejme, primárny terčom bol on, ale aj ju chceli vyhodiť z práce, odpočúvali ich  telefón, aj byt, opakovane museli podstúpiť domové prehliadky, zažívala nepríjemné poníženie, keď prišli pre ňu eštebáci prišli na pracovisko a pred očami kolegov ju odvádzali na výsluch.... Mimoriadne odporné a trestuhodné bolo vyhrážanie sa možným ublížením deťom. Pani Langošová spomína ako sa eštebáci vyhrážali, že ich dcéram sa môže niečo stať, alebo, že ich nevezmú na školu. Odopretie štúdia ako trest za politickú angažovanosť rodičov to je príbeh Júlie Kalinovej Sherwood  - na vysokú školu sa pokúsila dostať sedem krát, neúspešne, tak to nakoniec vzdali a vysťahovali sa. Spôsob ponižovania a represie voči ženám mal často aj podobu sexuálneho násilia, nie fyzického, ako sa to stalo viacerým českým chartistkám, ale verbálneho bolo až-až. Aktivity namierené proti režimu, alebo pomoc a ich podpora znamenali obrovské riziko a strach; pri prenasledovaní totiž ženy nestáli v tieni mužov. Boli presne rovnako zraniteľné. Navyše, represia ŠtB voči ženám obsahovala vydieranie deťmi, partnermi, rodičmi, vzťahmi....

 

 

Výsluchy sú jedna časť prežívania, tá najnáročnejšia, ale ani každodennosť nebola psychicky menej náročná, spomeňme napr. odpočúvacie zariadenia  a pod., keď čítame jeden príbeh za druhým tak môžeme vysledovať aj isté spôsoby, taktiky, rituály týchto žien “ako prežiť” ...

Iste, a to bola kombinácia miery útlaku a osobnostnej výbavy. Už spomínaná Jolka Kusá bola veľkou bojovníčkou. V rozhovore spomína, že v čase vrcholiacich represií – manžel nemohol zohnať žiadnu, ani podradnú prácu a jej stále hrozili prepustením, eštebákom oznámila, že keď teda jej problémy sú odvodené od postojov jej manžela, ona sa s ním rozvedie, lebo niekto musí živiť rodinu, a urobí okolo toho veľký škandál medzinárodných rozmerov. To eštebákov totálne zaskočilo a na jej veľké prekvapenie prišiel ju ešte aj policajný náčelník presviedčať, aby to nerobila. Čiže aj Štb sa zľakla. Pre eštébakov bolo výhodné, keď ľudia zostávali so svojim strachom sami, napr. o výsluchu alebo rôznych formách vydierania nikomu nepovedali, Gaba Langošová, vynikajúca psychologička, spomína, že dávala kamarátom psychologické lekcie, ako sa správať na výsluchoch, napr. nepovedať ani slabiku navyše, lebo sa toho hneď chytia; druhá rada bola, že treba hneď o všetko hovoriť s čo najviac ľuďmi. Pamätám sa, že už koncom 70. rokov koloval taký manuál – samizdat občianskej sebaobrany s užitočnými informáciami, napr. za akých okolností je človek povinný pustiť policajtov do svojho bytu alebo, že je celkom legitímne na výsluchu odmietnuť čokoľvek povedať a pod. Ale aj tak to boli nervy ☹

 

Nechýba tam dokonca ani humor...

Iste, humor alebo skôr recesia bola za istých okolností istým oslobodením, dôkazom vlastnej nezávislej integrity, uvediem dva príklady – Tamara Archlebová spomína ako ju emigrovaní jej exmanžela signatára Charty 77 Gaba Levického, eštebáci nútili, aby im hlásila vždy, keď sa jej ozve. Čo bola, samozrejme, šikana, ale smiešna požiadavka, lebo veď oni  kontrolovali každú poštu, že čítajú každú korešpondenciu skôr ako jej adresáti, odpočúvajú každý telefonát. Ale povedala si „tak dobre“, volala na Februárku, vypýtala si „svojho“ vyšetrovateľa a povedala mu „Zase sa neozval“. Krásnu historku opisuje Anna Budajová, keď sa raz vracali večer domov a pred ich domom stála odpočúvacia dodávka, tak ju rozhojdali, vnútri sedeli eštebáci, ale keďže takéto veci robili tajne, nemohli sa prezradiť. Počuli, že vnútri popadali veci, bol tam šuchot, ale nikto nevystúpil. To sú príklady takých „frčiek“ do nosa na zachovanie nejakej dôstojnosti a pocitu vnútornej integrity. 

 

Ženy sa často spomínajú ako tie, ktoré podporovali mužov, vytvárali zázemie, čo mohlo vytvoriť  zdanie, že boli v menšom nebezpečenstve, neprežívali strach, neboli vystavené nátlaku, na čo upozorňujete už v úvode knihy a potvrdzuje to potom každé jedno rozprávanie, že to tak nebolo...

Presne to som aj týmito rozhovormi chcela dokumentovať. Chcela som – metaforicky povedané – namieriť reflektor na menej viditeľné aktérky revolty proti neslobode. Respondentky rozprávajú aj o zvládaní každodennosti v situácii, keď boli ich partneri politicky prenasledovaní, ale množstvo bolo aktivít, ktoré vykonávali ženy, najmä v súvislosti s vydávaním samizdatov. Česká sociologička Marcela Linková, spoluautorka knihy Bytová revolta: Jak ženy dělaly disent (2018), poukazuje na dve príčiny „neviditeľnosti žien“. Jednou je fakt, že ich činnosti sa často sústreďujú do sféry súkromnej, domácej, pričom „veľká história“ každodennú prevádzku prehliada, vidí len zásadné „bojiská“ – námestia, tribúny, verejnú komunikáciu. Druhá príčina spočíva podľa Linkovej v tom, že aj keď sa ženy verejného diania zúčastnia, často sa neskôr zo spomínania vytratia a z dejín zmiznú. Ako v súvislosti s Novembrom 89 a konjunkturálnym naratívom o „mužoch revolúcie“ píše Zuzana Maďarová „aj keď ženy boli prítomné vo verejnom priestore a verejne vystupovali, zostali nezapamätané. Potvrdzuje sa, že ženy si pamätáme najmä vtedy, ak konajú v súlade s rodovo stereotypnými rolami, teda vystupujú ako manželky či pomocníčky. Takáto reprodukčná práca sa však nepovažuje za plnohodnotné revolučné či politické konanie a vo väčšine obrazov revolúcie je neprítomná“. Tento rodovo stereotypný prístup sa v posledných rokoch láme, ale ešte to zďaleka nie udomácnené.  

 

 

Ak si dobre spomínam, na krste knihy sa hovorilo aj o tom, že niektorí muži boli prekvapení, ako to ich partnerky vtedy prežívali...

To bol odkaz na jednu konkrétnu situáciu, keď ÚPN v roku 2022 zorganizoval pamätný deň samizdatu venovaný ženám, ktoré pomáhali v tajnej cirkvi a občianskom disente, a prvýkrát tieto ženy vyznamenal. V následnej diskusii jeden z prítomných, známy protagonista disentu, dnes už starší pán, veľmi úprimne povedal,  že on si nikdy neuvedomil, že prežívanie žien môže byť iné ako mužov. Bolo to úprimné, ukázalo to aj istú generačnú priepasť, aspoň v istých kruhoch, lebo takáto sebastredná maskulinita iste môže byť v niektorých prostrediach aj medzi mladými. Ale, všeobecne by som povedala, že dnes sa to už nenosí....

 

Veľmi dôležitým faktorom je aj vek, prvé skúsenosti s neslobodou mali mnohé už z detstva, rodiny...a do sveta disentu, alternatívy, undergroundu, čiže vzdoru potom vstúpili ako veľmi mladé...

Aj v tomto sú tie trajektórie jednotlivých respondentiek veľmi rozdielne.  Rodinné zázemie zohráva obrovskú úlohu. Pre väčšinu z nich takým prelomovým momentom bol august 68 – to bez ohľadu na to, či ho zažívali ešte ako neplnoleté žiačky základnej školy, alebo už dospelé. Ale o tom juniornom postavení krásne rozprávajú Ľudka Pastierová a Marta Šimečková. 

 

- Asi prvé “prehodnotenie” postavenia žien v rámci disentu bol článok Marty Šimečkovej v časopise Aspekt. Ako si ho v dobe vyjdenia vnímala aj skrz vlastnú skúsenosť? 

Marta to v tej krátkej eseji „Slúžtičky“ zo začiatku 90. rokov popísala veľmi trefne. Ženy najskôr naplnili tie tradičné očakávania – obslúžili a až potom mohli byť aj intelektuálky a s návštevou múdro podebatiť. Ale to uvedomenie toho, že v socialistickej spoločnosti – napriek všetkým tým krásnym rečiam o emancipácii – vládlo veľmi tradičné rozdelenie rodových rol a platilo to aj o disidentských alebo alternatívnych spoločenstvách, prišlo až po roku 1989. Marta Šimečková v rozhovore doslova hovorí: „Pochopila som, že je tu ešte jedna cena, ktorú platíme za idylu v disente alebo v alternatívnej paralelnej komunite – a síce, že to vlastne spôsobilo hrozný regres. .... Dnes mi je jasné, že to v tomto zmysle bolo veľmi zlé. Možno je to paralela k tomu, ako všetky spoločnosti bývalého ostbloku doplácajú na to, že nemali také 60. roky, ako ich mala Západná Európa. A teraz vidíš, ako to koreluje s protirodovými postojmi, dokonca to ani nesúvisí s tým, či je krajina katolícka, ale s tým, že nemala 60. roky“. Ja v tomto s Martou úplne súhlasím, i keď iné respondentky to tak necítili, boli s tým ok, alebo mali inú skúsenosť, ale vo všeobecnosti sa naozaj dá povedať, že normalizácia doslova „zmrazila“ vývoj, ktorý v západných spoločnostiach nastal práve koncom 60. rokov – a to je kultúrna revolúcia v hodnotách, zvykne sa označovať aj ako „tichá revolúcia“. K nám prišla až s veľkým fázovým posunom po roku 1989 a my stále dobiehame a stále nevieme dobehnúť.  Je zaujímavé, že ani spoločenstvá, ktoré politicky vzdorovali režimu, nedokázali v niektorých aspektoch celkom prekročiť tieň všeobecnejšie platných kultúrnych noriem. 

 

To čo som odvnímala aj pri osobných stretnutiach, aj pri čítaní knihy je nulový náznak pochybností, či zotrvať, či si nevybrať život mimo toto spoločenstvo kvôli deťom napr....napriek všetkému čo prežívali

S tým absolútne súhlasím. 

 

29. decembra sme si pripomenuli nedožité 68. narodeniny Tomáša Petřivého. Jeho osud bol úzko spojený s tým tvojim, jeho príbeh je aj tvojim príbehom, tak ako sú príbehy mužov príbehmi žien ktoré čítame v knihe.......len konečne ich počujeme/čítame z ich perspektívy...budú nasledovať ďalšie? 

Ja by som bola veľa rada, keby áno. Ale nesľubujem, že sa ja osobne na to dám. Ale viaceré respondentky mi popri tých rozhovoroch povedali, že som v nich otvorila chuť podeliť sa o svoju minulosť s deťmi alebo vnúčatami. A možno podobný účinok bude mať kniha aj na čitateľky patriace k tejto generácii. Som rada, že v konečnom dôsledku to bol skôr nejaký iniciačný moment, než trápenie vyvolávaním traumatických spomienok. Ono aj na to spomínanie musí dozrieť čas.