V tretej básnickej zbierke Viliama Nádaskaya Strmhlav, sliepňajúc (Vlna/Drewo a Srd 2024) sa budeme pohybovať. Predovšetkým po uliciach mesta, najčastejšie električkami a nikdy lodnou dopravou. Hoci v nej nachádzame predovšetkým neukotvenosť tranzitujúcich postáv a básnického subjektu, a zároveň dočasnosť miest, ktorými prechádzame, nehľadáme. Po meste sa pohybujeme rutinne a rezignovane. Priestory dočasného využitia, trafostanice, zastávky, benzínové pumpy a staveniská sa niekedy stávajú miestami nečakaných spočinutí. Niekedy úľavy a niekedy objavov.
Temporálne sú, samozrejme, aj vzťahy. Chrbtovou kosťou tejto prepracovanej knihy je elegická skladba. Zbierka však vďaka svojej štruktúre presahuje partnerský vzťah, smutné sú aj ostatné vzťahy. V knihe Viliama Nádaskaya je ich typologicky niekoľko a akoby sa z nich vytrácala hierarchia. Náhodné a krátke stretnutia, pokusy o prepojenie sa s inými postavami, často mŕtvymi, majú v knihe taký silný výraz, že pocit pominuteľnosti si pripomíname skoro na každom kroku, na každej strane. Navyše, sú tu ešte postavy, pri ktorých pozorujeme nepochopiteľnosť zväzku. Nestotožňujeme sa s ním a predsa tu je, niekedy nudný, niekedy otravný.
Je to smutná kniha. Smútok sa strieda so sarkazmom. Veď čo iné nám ostáva, ako prijať neustálu premenlivosť mestských priestorov a našich životov v nich, nepretržitý development a postupujúci rozklad zároveň. Veľkou ambíciou zbierky Strmhlav, sliepňajúc je pozorovať jemný rez medzi týmito vzájomne prepojenými procesmi.
Ak po dočítaní knihy dostanete nutkavú potrebu kúpiť si punčový rez, jemný punčový rez, nie ste sami.
„Ale nebojte sa, nebudeme tu dnes riešiť, či jeme veľa alebo málo sladkého a či je obligátny „koláčik ku káve“ je tou najsprávnejšou voľbou po obede.“ Jemný rez (Koláž z receptov)
