Martin Hlavatý/Foto/Zdroj: Juraj Starovecký/Anasoft litera
Rád o sebe hovorí, že je robotníkom kultúry. Okrem toho, že píše, je tiež spoluzakladateľom Chyža CNK, kultúrneho priestoru v centre Spišskej Novej Vsi, organizátorom rôznych kultúrnych akcií, no i manažérom skupiny Smola a Hrušky. Spisovateľ Martin Hlavatý.
ROZHOVOR
vedie spisovateľ Milo Janáč, finalista ceny Anasoft litera a víťaz Ceny čitateľov 2019
Tvoja v poradí druhá kniha Páv, Kripel & Predseda sa tento rok dostala do desiatky Anasoft litera. Prekvapilo ťa to?
Je to až neuveriteľné, čo sa udialo. Ty si to už na krste knižky prorokoval, že by mohla mať šancu v Anasoft litere, no ja som túto milú predpoveď bral s rezervou, aj keď sa musím priznať, že niekde v zadnom priečinku v mozgu som to mal uložené, no časom som na to zabudol. Keď na mňa po roku od tvojej predpovede vybehla fotka z FB Anasoft litera, kde bola aj moja knižka medzi desiatkou, bol som vo vytržení. Nádherný moment, veľmi si to vážim a mám z toho radosť.
Ako nomináciu prijali tvoji kolegovia a kolegyne so Spišského literárneho klubu? Boli aj nejaké oslavy?
Síce som už za tých 23 rokov, čo som členom klubu zvyknutý na kadečo, aj presne viem ako sa kto pozerá a hodnotí moju tvorbu, no dopočul som sa, že nie všetci to prijali pozitívne, niektorí ma aj nemilo prekvapili. Stretol som sa aj s neprajnosťou až prehliadaním tohto (pre mňa) veľkého úspechu, o ktorom si myslím, že je významným úspechom aj klubu či vydavateľstva. S odstupom času to hodnotím ako veľmi dobré a poučné, že sa toto udialo, posunul som sa niekam inam a stretol nových literárnych kolegov, ktorí ma prijali, ocenili moju tvorbu a zdieľajú so mnou tento literárny úspech. Ostatní z klubu to prijali s nadšením a niektorí, s ktorými nie som až tak často v kontakte, ma zase až milo prekvapili, keď sa ozvali s gratuláciou, či už cez siete, alebo osobne. Môj oslavný rituál prebehol v prírode vo Volovských vrchoch.
Keď už sme pri Spišskom literárnom klube. Ten je na scéne už viac ako štyridsať rokov, za ten čas klubovými stretnutiami prešlo mnoho autorov i autoriek, niektorí sa stali aj celoslovensky známymi. Ako ty sám vnímaš tento klub? Čo ti stretnutia s inými podobne „postihnutými“ ľuďmi dávajú?
Myslím si, že tento klub je na Slovensku istým fenoménom, nielen tým, že je najdlhšie fungujúcim literárnym klubom, ale presne ako vravíš, aj tým, koľko autorov sa ním premlelo a koľko kvalitných a uznávaných autorov z neho vzišlo a koľko autorskej tvorby pretavenej do knižnej podoby obohatilo slovenskú literárnu scénu, ale aj zahraničnú, keďže niektorým autorom knihy vyšli aj mimo Slovenska. Do istej doby boli tieto naše stretnutia pre mňa až posvätnou záležitosťou a stále pre mňa veľa znamenajú a som veľmi rád, že som sa za ten čas, ktorý v ňom pôsobím, veľa naučil, posunul sa autorsky, spoznal prvotriednych literátov a časom sa z niektorých stali aj dobrí priatelia. Som rád, že sa mi podarilo za tie roky odovzdať tú energiu späť, urobiť aj kusisko roboty pre jeho fungovanie či zviditeľňovanie. Klub je pre mňa stále moja literárna rodina a vďačím aj tomuto spolku za to, čo zo mňa literárne vyrástlo.
Rovnako ako tvoja prvá poviedková kniha Nadrobené, aj tá druhá prináša zasvätený a autentický pohľad do vidieckeho prostredia takzvaných deklasovaných živlov. Ty toto prostredie dôverne poznáš. Čím ťa fascinuje, čo ťa núti o ňom písať?
Presne tieto živly v dedinskom prostredí je to, čo ma doslova priťahuje a buď chcem byť toho súčasťou, idem za tým, včlením sa do nejakej komunity a žijem v tom ich svete, alebo to pozorujem z obďaleč a tvorím si k tomu vlastné príbehy. Na postavičkách ma fascinuje jednak ich správanie, vzájomná komunikácia, gestá, výzor, myslenie, životné príbehy a celá tá obrovská pavučina okolo nich, ktorá ťa niekedy dovedie až k neskutočným a častokrát bizarným poznaniam či zážitkom, ktoré sa potom snažím vpísať do mojich poviedok. Píšem o tom, aby som vytvoril istý obraz doby, ktorej som súčasťou a ktorá ma vnútorne núti, aby som sa k nej vyjadril skrz moju optiku a sebe vlastným štýlom. Sám sa považujem za istý živel, ktorý má potrebu vypovedať o istých veciach, udalostiach, miestach, ľuďoch, spoločnosti, svete, v ktorom žijem a pracujem pri tom presne s týmto vidieckym prostredím a jeho živlami, je to pre mňa ako autora prirodzené a blízke.
Spoznal sa niekto v tvojich literárnych postavách? Ak áno, ako na to reagoval?
Ľudia z môjho okolia sa ma častokrát pýtajú, či tá postava je ten alebo hentá a či sa to odohráva na tých a tých miestach, sú zvedaví, chcú vedieť o koho a čo konkrétne ide. Inšpirácie na svoje postavy a prostredie poviedok neprezrádzam, ak sa v tom niekto nájde, je to už jeho vlastný príbeh, avšak v jednej poviedke sa to stalo a bol z toho odrazu jeden riadne tragikomický príbeh.
Myslíš ten, keď si pred časom musel odísť zo svojho bývalého pracoviska, Spišského kultúrneho centra a knižnice? Podľa mňa si asi prvý porevolučný autor, ktorého z roboty vyhodili preto, že napísal nejaký text. Môžeš priblížiť o čo išlo?
Teraz sa na tom už len smejem, ale boli to celkom krušné chvíle. Poviedku Kurič, ktorú si ľudia môžu prečítať v časopise Fraktál (3/2024) alebo na webe: spislitklub.sk som napísal najprv ako len príspevok do nášho mestského Ička, ani vo sne by mi nenapadlo, že čo táto prvá časť poviedky (druhú som dopísal až po slede udalostí) rozpúta. V kontexte príbehu poviedky sa našli tri moje kolegyne, konkrétne riaditeľka, ekonómka a sekretárka a dospelo to až k tomu, že najprv sa prišla jedna sťažovať, potom si ma druhá predvolala na koberček do riaditeľne, kde posilnená ďalšími tromi jedovatými ženami vytiahla spod stola papier o ukončení pracovného pomeru. Súdiac podľa reakcií všetkých ostatných zamestnancov a vtedajších mojich kolegov z tejto inštitúcie som trafil klinec po hlavičke a niektorí mi dokonca ďakovali, že konečne niekto odkryl ich pokrivené charaktery. Táto poviedka zrazu ožila aj v reálnom živote, malomeštiactvo malo o čom tri dni rozprávať a ja som sa musel rozhodnúť. S odstupom času to hodnotím ako to najlepšie, čo sa mi mohlo udiať, že som odtiaľ odišiel, aj keď musím povedať, že tú prácu som miloval, no po dvanástich rokoch a pri tomto vedení bol už najvyšší čas sa porúčať.
Hlasujte v Cene čitateľov a čitateliek Anasoft litera za najlepšiu knihu 20. ročníka i za knihu dvadsaťročia
Aké sú tvoje spisovateľské rituály? Píšeš každý deň alebo to máš podobne ako ja, že k písaniu ťa dostane až ten neznámy hlas, ktorý sa zrazu rozhovorí v tvojej hlave a ty sa potom musíš podrobiť jeho diktátu?
Nepíšem každý deň, poviedky a príbehy si nosím v hlave, niekedy aj roky, sem-tam si napíšem nejaké poznámky do konceptu, ktorý si vopred pripravím, ale všetko to príde naraz, neznáma sila ma zatvorí do mojej pracovne na chate, ako sa hovorí „pridze zrazu taka cma“ a neznámy hlas začne diktovať, takže mám to presne ako ty. Keď píšem som schopný nespať, len aby som dopísal konkrétnu poviedku do konca, potom to odložím na dobu neurčitú, vrátim sa k tomu a škrtám, dopisujem, ladím a potom to dávam čítať mojej prvej kritičke a na klube.
Čo tvoje literárne začiatky? Pamätáš si na svoj prvý literárny text? Kedy a ako si sa dostal k písaniu?
Prvý text bola novela s názvom Babka Holmesová, napísal som ju v prvom roku po strednej škole. V devätnástich som sníval, že raz budem spisovateľ. Bol to príbeh štyroch kamarátov, ktorí mali svoj bar, užívali si bezstarostný život, následne sa zaplietli s mafiou a nakoniec to celé pomohlo vyriešiť bystré oko babky jedného z nich. Asi tak v skratke. Neskôr som napísal zopár poviedok na vojne, ešte ručne do veľkého školského zošita. Potom som zistil v prílohe Spišského denníka, že existuje nejaký Spišský literárny klub a prihlásil som sa tam, prišla mi pozvánka listom a už to išlo, intenzívne písanie, kritiky, pochvaly, súťaže, prvé čítačky, prvý debut a ostatné už poznáš.
Prejdime od písania k čítaniu. Ktorí autori či autorky sú tvojmu srdcu blízki? Ktorí ťa najviac ovplyvnili? Aké knihy by si si zobral na opustený ostrov?
Všade to hovorím aj píšem, že mojím celoživotným obľúbencom je Peter Pišťanek, ten ma zo začiatku určite aj najviac ovplyvnil, potom neskôr obľúbení autori z klubu – Milan Čarňanský, Gabriela Alexová či Peter Karpinský, a určite musím spomenúť ďalších mojich obľúbených autorov, Rudolfa Slobodu, Agdu Bavi Paina, Ivanu Gibovú, Ballu, Mareka Vadasa a teba.
Na ostrov by som si zobral:
Peter Pišťanek, Dušan Taragel – Rivers of Babylon, Sekerou a Nožom
Gabriela Alexová – Trojka
Agda Bavi Pain – More, Love, Čajky
Ivana Gibová – Babička
Dnes nám vyrastá generácia, ktorá dáva prednosť tiktokovej rýchlosti pred knižnou pomalosťou. Viacerí odborníci varujú pred z toho vyplývajúcim hlúpnutím či stratou schopnosti udržať pozornosť, ktoré sa u mladých prejavujú. Aká je podľa teba z toho cesta von? Má podľa teba taká staromódna činnosť, akou je čítanie, ešte budúcnosť?
Fúha, ťažká otázka, nie som odborník, ale samozrejme, vidím ako sa to deje nielen u mladej generácie, ale podľa mňa u každého, kto je na sieťach zavesený nezdravo dlho, a aj to je otázne, či je nejaká zdravá dĺžka. Sociálne siete zmenili spoločnosť, vidíme to aj u nás na Slovensku, kde si dennodenne, či už o spoločenskom, alebo politickom dianí, môžeš prečítať podľa statusov a komentárov totu glupotu. Cesta von je možno raz za čas vypnúť mobil, ísť do prírody, podporiť nejakú kultúru, priložiť pomocnú ruku, ak to niekto potrebuje, dopriať druhému, byť súčasťou nejakej komunity. Akejkoľvek, dôležitý je kontakt so živým človekom, nie displejom a nejaká spoločná aktivita, z ktorej budeš mať radosť ty aj tvoje okolie, povedzme, postaviť sa za správnu vec, alebo si len tak staromódne zobrať knižku a prečítať nejakú prózu, poéziu alebo nejaký text, po ktorom si povieš, že si sa niečo nové naučil či zistil. Myslím si, že kto doteraz čítal, bude aj naďalej a kto nie, nikto a nič ho k tomu neprinúti. Doba pred dotykovým displejom je nezvratne preč a bude húř.
V súčasnosti pracuješ ako redaktor v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. V čom konkrétne spočíva tvoja práca a čo ti prináša kontakt s ľuďmi, ktorí sa na svet nemôžu pozerať tak ako my?
Pracujem v redakcii, ktorá pripravuje 15 časopisov v braille, zvuku, čiernotlači a digitálne pre nevidiacich a slabozrakých čitateľov. Ja pripravujem redakčne dva zvukové časopisy – Prameň a Rozhľady, ktoré sa následne načítavajú u nás vo zvukových štúdiách, technicky tri časopisy – Vierka, Nový život, Šach, ktoré vychádzajú v čiernotlači a jeden, ktorý sa distribuuje digitálne. Som vďačný za túto príležitosť a som veľmi rád, že môžem svojou prácou prispieť a potešiť čitateľov výberom článkov či rozhovormi. Jednou z mojich činností je aj nahrávanie rozhovorov s nevidiacimi, slabozrakými alebo inak zdravotne znevýhodnenými respondentmi a pri tejto príležitosti som spoznal naozaj skvelých ľudí, ktorí napriek svojmu znevýhodneniu vedú plnohodnotný aktívny život, tvoria, pracujú, bavia sa, na rozdiel od niektorých ako ja ich volám chmuravých vidiacich, ktorí sa neustále na všetko sťažujú.
Aj vďaka mojim pracovným výjazdom a následnej práci na článkoch či rozhovoroch som mal možnosť spoznať aj Braillovo písmo, ako vzniklo, čo je to za systém písania a ako funguje tento princíp vystupujúcich bodov z papiera. Svet nevidiacich je síce zahalený v tme, no tá tma má tiež svoje farby a odkedy tu pracujem, vnímam ju úplne inak.
Okrem toho ste vlani spolu s Jakubom Fabiánom rozbehli v Spišskej Novej Vsi aj projekt nezávislého kultúrneho Centra Chyža. Ako sa tomuto priestoru darí?
Chyža CNK je láska a náš pomyselný ostrov, kde tvoríme a organizujeme cmavu kultúru v našom okrese. Som veľmi rád, že sme sa do tohto projektu s Jakubom pustili a je to aj isté naplnenie mojej dlhodobej túžby mať priestor, kde môžem robiť presne takúto multižánrovú nezávislú kultúru. Na to, že fungujeme ešte len rok, tak musím povedať, že som nesmierne vďačný za to, akú máme podporu umelcov a našej cmavej komunity, ktorá sa okolo nás zgrupila a čo sa nám podarilo a ako pokračujeme ďalej. Som vďačný za to, že sme oslovili programom nielen ľudí zo Spišskej, ale aj širokého okolia a našli si k nám cestu aj ľudia či umelci z celého Slovenska, podarilo sa nám dostať aj do pozornosti rôznych médií a dokonca sa nám podarilo získať aj dva granty z Košického samosprávneho kraja, takže za mňa veľká spokojnosť a motivácia ďalej pracovať a prinášať živú kultúru na vychodze, dze nič ňeje (smiech).
Martin Hlavatý počas uvedenia do života knihy Páv, Kripel & Predseda/Foto/Zdroj: súkromný archív autora
V súčasnosti je pri moci garnitúra, ktorá, eufemisticky povedané, nie je práve naklonená podpore nezávislej kultúry. Čo je podľa teba potrebné robiť, aby takáto kultúra prežila?
Presne toto čo robím aj v Chyži alebo iné neziskové projekty ako Spiš Rock fest či Graffiti Villa Nova, to je vlastne aj odpoveď prečo to robím, namiesto míňania energie na to, aby som sa zlostil, hromžil a vyplakával, tak vrážam ju do tejto činnosti a práce v nezriaďovanej kultúre. Beriem to ako moje celoživotné poslanie, zatiaľ mám stále chuť, silu, energiu, a najmä ľudí, ktorí ma v tom podporujú a pomáhajú mi, bez toho by nebolo nič. Garnitúra je tu dočasne a ako by povedal ich fujarový hymnista: Ich čas sa radikálne kráti! Verím, že bude dobre a musíme v tom všetci, ktorí robia a tvoria nezávislú kultúru pokračovať.
Si tiež manažérom známej hudobnej formácie Smola a Hrušky, organizuješ aj hudobný festival v Spišskej Novej Vsi. Ako vnímaš zmeny, ktoré nastali v posledných rokoch, hlavne po Covide, keď sa z viacerých strán ozýva, že ľudia akosi menej chodievajú na koncerty a všeobecne kultúrne podujatia. Máš aj ty podobnú skúsenosť?
Toto sme všetci museli po covide prijať ako fakt a nikto sa tomu nevyhol, tak to beriem a bodka. Odvtedy sa zmenili veci ako napríklad: že sa už nemôžeš spoliehať na predpredaj vstupeniek, alebo na nejaký grant. Prípadne príde menej ľudí ako čakáš alebo sa niečo zruší. No napriek tomu, ako som písal vyššie, buď to chceš robiť a pokračuješ, alebo sa na to vykašli a choď robiť niečo iné. Ak to robíš s láskou, nemáš veľké oči a dávaš proste do toho všetko, dobrú hudbu, či festival alebo akékoľvek kultúrne podujatie, fanúšik a návštevník to ocení, vidí, príde a podporí. Zabudnime čo bolo pred Covidom, žijeme teraz, kultúru potrebujeme, treba ju robiť, bez kultúry nebude nič, ani my, ani tento štát.
Na záver sa ešte vráťme k spisovateľstvu? Máš nejaký sen, ktorý by si chcel pri písaní dosiahnuť?
Mám ešte nejaké méty a motiváciu, čo by som ešte chcel dosiahnuť, ale to nie sú sny, na tom musím makať a bude. Splnilo sa mi aj to, čo som nečakal a som veľmi vďačný za to, že môžem byť maličkou súčasťou slovenského literárneho sveta, no ak by niekto v budúcnosti na základe mojej poviedky či námetu zrealizoval a natočil film, tak to by bol taký pomyselný vrchol.
Martin Hlavatý
(1979) Stará Ľubovňa
Žije na Spiši, pracuje ako redaktor v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Matej Hrebendu v Levoči. Je zakladateľom a manažérom centra nezávislej kultúry Chyža CNK v Spišskej Novej Vsi. Je manažérom hudobných skupín, multižánrových projektov, organizuje festivaly a venuje sa podpore subkultúr na Spiši. Je členom Spišského literárneho klubu od roku 2002.
Bol ocenený v súťažiach Poetická Ľubovňa (2003, 2004, 2005), Múza (2004, 2005), Ihnátové Hanušovce (2006), O dúhovú lampu z krajiny Zázračno (2004), Jašíkove Kysuce (2006), Krídla Ivana Laučíka (2007), Mladá Slovenská poviedka (2008), Radlinského Kúty (2009), Florinová jar (2010). Publikoval vo viacerých denníkoch, v časopise LET, Romboid, Fraktál, v zborníkoch Dlh (2004), Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021). Svoju tvorbu prezentoval aj v rámci literárnych projektov Grilláž (2005), Ravena 2006, Poviedkáreň (2014), Literasa (2016), SLK online (2020), Vlak literatúry (2023).
V roku 2021 mu vo vydavateľstve FAMA art vyšla zbierka poviedok Nadrobené, v roku 2024 vyšla zbierka Nadrobené aj ako audiokniha, ktorú načítal Dušan Cinkota. Jeho druhá kniha poviedok Páv, Kripel a Predseda (2024, FAMA art) sa dostal do desiatky Anasoft litera 2025. Dielo získalo aj 3. miesto Knihy roka Košického kraja 2024 v kategórii beletria.