„Prejsť len tak okolo obrazov Martina Gerboca sa nedá, fascinujú a lákajú nahliadnuť (do) za temnotu,” týmito slovami sme pred časom uvádzali náš podcast. A sú platné aj pre Gerbocovu literárnu tvorbu, ani jeho najnovšiu báseň, „inscenované predstavenie” Tance traumy & márnosti (Diabolské litánie) si neprečítate „len tak”. Ako sa uvádza v propagačných materiáloch, je to „alúzia plná mystifikácií a proklamatívnych vyhlásení, drzá, neúctivá a krutá… a zvláštne pôsobivá,” ktorá vlastnou estetikou komunikuje s výtvarným dielom Martina Gerboca.
> Na knihe si začal pracovať ešte v roku 2009, ako sa toto inscenované predstavenie za tých šesťnásť rokov menilo, kým získalo podobu textu poskladaného z alúzií, úvah nad vzťahom autora a jeho diela, teoretických poznámok, citácií, fotografií, partitúr...?
Z každého textu, ktorý píšem, nakoniec vždy istým spôsobom presakuje nulový rešpekt voči očakávaniam alebo predpokladom, ktoré so sebou danosti konkrétneho žánru či formy prinášajú. Preto je aj táto päťdesiatstranová báseň popretkávaná viacerými rečovými formami a možnosťami čítania. Možno ju napríklad označiť ako scenár s konkrétnymi pokynmi pre čitateľov v súvislosti s dikciou čítania. Nerešpektuje verš a je sádzaná do bloku. Nájdeme v nej rozpis dialógov medzi jej hlavnými postavami. Dôležitou časťou textu sú aj notové partitúry, ktoré mi pre konkrétne miesta tohto textu zkomponoval Nikolaj Nikitin, a celá sieť poznámok o funkcii, či skôr nefunkčnosti reči. Do básne sú zaradené aj fotografie, ktoré boli nafotené špeciálne pre túto knihu, a ktoré dokumentujú konkrétnu udalosť, o ktorej v texte píšem. A tak ďalej a tak ďalej. Táto báseň je teda v istom zmysle polemikou so svojou vlastnou formou. Je to forma, s ktorou som pre tento text konečne po jeho šestnásťročnom prepisovaní viac menej spokojný.
> Je to dlhá doba tak pre prežité, ako aj v tvorivých premenách a posunoch teba ako umelca v čase...
Zdá sa mi, že po všetkom, čo sme prežili a čoho sme boli a stále sme aktérmi alebo svedkami, po všetkom, čo sme si uložili do nášho mentálneho, vizuálneho, emočného a neviem ešte akého submenu, je zotrvávať pri klasickej štruktúre básne neopodstatnené a kontraproduktívne. Predpoklady fragmentárnosti sú predsa dennodenne ukladané do scenári nášho myslenia. Aj báseň jednoducho musí byť atakovaná formami, ktoré sú vyložene nebásnické či neliterárne. Pre báseň to platí rovnako ako pre maľbu. Myslím si, že až vtedy, keď k básni alebo obrazu stratíme akýkoľvek rešpekt, môže vzniknúť niečo, čo bude báseň a obraz presahovať k širšej výpovedi..., dobrá báseň a dobrý obraz sú predsa všetko iné než báseň a obraz. Napokon, obaja sú len formami nášho fungovania bez toho, aby sme im určovali nejaké prehnané privilégiá.
> Ako teda ty sám vnímaš túto knihu/báseň vo vzťahu k svojej výtvarnej tvorbe? Ty sám o svojich maľbách nehovoríš ako o maľbách, ale napr. ako o filmoch. Obrazy, ktoré predkladáš sú nám známe, aj čo sa týka atmosféry, tém, odkazov na obdobie Weimaru... je to pokračovanie, rozšírenie, dopovedanie, alebo idú paralelne...?
Medzi poéziou, filozofiou, filmom, maľbou, sociológiou atď. nemožno robiť žiadne hranice. Minimálne medzi ich potenciálnym dosahom. Pre mňa samého sú to všetko podmnožiny jediného obrazu. Všetko sú to iba rôzne formy jedinej výpovede, samozrejme vždy s inou estetizáciou. Hovorím to s poznámkou, že pojem estetizácie je pre mňa skôr nanúteným negatívom..., forma totiž vždy proklamuje názory len svojej obmedzenej entity, to je dúfam evidentné. A ak hovorím o obraze a nie o maľbe, musím povedať aj to, že pojem maľby sa pre mňa zakonzervoval niekde vo svojich romantických predispozíciách, kým pojem obrazu v sebe zhŕňa scenáre množstva iných žánrov, a je teda v istom zmysle oveľa súčasnejší. Je totiž schopný pohltiť rôzne média, rôzne ataky, rôzne -izmy atď., dokonca aj tie, ktoré si navzájom odporujú, a pred očami čitateľ tak vytvára dokonalé napätie. Ale späť k básni. Až pri jej dopisovaní som si uvedomil, že hovorí o rôznych formách neslobody, a že jej „príbeh” je dokonca istou obludnou paralelou s dneškom.
> V knihe odkazuješ na konkrétnych umelcov z obdobia Weimarskej republiky – tanečnicu, performerku Anitu Berber a performera a básnika Sebastiana Drosta, ktorí v tej dobe šokovali publikum svojimi spoločnými vystúpeniami, priniesli novú definíciu nahoty a pohybu do kultúry tela. Anita bola aj mimo javiska výraznou postavou, videli sme ju aj na niektorých tvojich obrazoch, tu sa stáva literárnou postavou...
Vybral som si reálne postavy, ktoré sa vo svojej dobe prestali pohybovať po obecnou morálkou určených cestách. Stali sa reálnymi postavami nielen pre moju báseň, ale aj pre udalosť, ktorá je v texte zdokumentovaná niekoľkými fotografiami (tu museli všetky postavy, ktoré sa zúčastnili fotenia, vyjadriť súhlas s publikovaním týchto fotografií). Obaja určili neopozerané formy výpovede a obaja svoje postoje proklamovali bez akéhokoľvek kalkulu voči neznámemu zajtrajšku. Hoci obaja dopadli v reálnom živote veľmi zle, v ich obsedantnej túžbe po radikalizme, ktorý ich paradoxne priviedol k nevyhnutnosti pravdy, vidím opäť manuál k možnému fungovaniu aj dnes.
> Obaja boli a zostávajú stelesnením populárnej definície dekadencie. Diváci v Berlíne boli zvyknutí na rôzne výstredné, dekadentné umenie, ale oni dokázali prísť s niečím ešte radikálnejším, ešte otvorenejším, práve čo sa týka spomínaného vzťahu nahoty a pohybu.
Bol som prekvapený, že veľa ľudí túto dvojicu nepozná. Pre moju báseň to ale napokon ani nie je tak podstatné. Ich výber nebol prvoplánový. V texte sa v poznámkach o reči explicitne objavujú aj iné mená, napríklad Brecht a jeho didaktický prístup k poézii..., na jeho príklade sa tiež dá ukázať zbastardenosť vtedajšej doby a veľká paralela so súčasnosťou..., v poznámkach sa čitateľ stretne aj s Kracauerom, Adornom a niekoľkými ďalšími, ktorí tu fungujú skôr ako orientácia alebo referenčný bod k zmyslu niektorých pasáží básne. Anita Berber spolu so Sebastianom Drostem sú napokon bodmi, na ktorých je založený podprahový scenár celej básne. Nechcel som sa pohybovať na vlne lyrizmu, mám rád epické veci. Tí dvaja poslúžili ako odrazový mostík na odkrytie paralel so súčasnosťou. Patrili do prúdu, ktorý začal riešiť aktívnu politiku hry s divákom, ak to mám nejako pomenovať. A tento prístup je pre mňa aj v básni aj v obraze čoraz viac nevyhnutný. Divák a čitateľ boli vždy pre spisovateľa a maliara bohmi. Prečo ale? Texty a divadelné hry onej doby naopak prišli s potrebou diváka dehonestovať a obrátiť sa mu chrbtom. Začali s divákom zápasiť..., začali diváka dokonca považovať za nepotrebného, dokonca ním opovrhovali. Vo vzťahu k divákovi teda boli obaja novátormi. Samozrejme, reč a jazyk sa odvtedy stokrát zrevidovali, ale potreba nepodlizovať sa by mala byť aktuálna stále.
> ...a je tu aj rozdiel medzi francúzskou dekadenciou a nemeckým expresionizmom...
Iste, vychádza to zakaždým z iných predpokladov. Uvedomme si francúzsku nonšalantnosť kontra nemecký romantizmus devätnásteho storočia, ktorý vyústil do tvrdého vytriezvenia a pragmatizmu v medzivojnovom období. Stavy bezmocnosti, spleenu, spustnutosti a straty, po ktorých nasledoval výbuch negácie a revolty. Kam sa môžeme skryť pred situáciou, ktorú prináša dennodenná nevyhnutnosť? Možno práve k intímnym hedonizmom, k neidentifikovateľným túžbam, k vedomej spustnutosti a potrebe uniknúť.
> Názov knihy Berberovej a Drosteho je „Tanec zvrhlosti, extázy a hrôzy”. Názov tvojej knihy je „Tance traumy & márnosti”, čo dáva zaujímavý posun.
Scenár márnosti bol v istom období v mojich maľbách veľmi prítomný. Keď som roku 2009 začal písať túto báseň, a medzitým vzniklo niekoľko úplne iných textov, veľa mojich obrazov sa odohrávalo na pozadí reality Weimarskej republiky. A „dnes”, roku 2025, som text dokončil pod vplyvom tej súčasnej reality.
> Spomínal si Otta Dixa, je zaujímavé, že on namaľoval Anitu Berberovú ako starú ženu i keď zomrela ešte pred tridsiatkou. Ukázal tak inú stránku Anity, ako tú, ktorou sa ona sama prezentovala, bola to iná bohyňa noci. Podobu Sebastiana Dorsta vidíme uchovanú na fotografiách Françoisa Brugiera a jeho portréty sú dnes považované za to najlepšie v expresionistickej fotografii. U nás nie sú tak známi a ak by si to priamo neuviedol, tak by asi väčšina čitateľov netušila, že odkazuješ na konkrétnych umelcov.
Pre moju knihu tie dve postavy fungujú len ako osnova nesúca dej básne. Ich repliky a názory sú samozrejme mystifikáciou, cez repliky postáv sa vypovedáva každý autor. Takáto hra s divákom a jeho zneisťovanie sú potrebné. Chcel som, aby aj tento text fungoval v intenciách istého rôznosmerného čítania, pri ktorom ti náhle každý obraz alebo text asociuje rôzne možnosti “deja”. Možnosti výpovede sa násobia práve vo formách rôznosmerného čítania..., a jednou z nich je aj istá dokumentárnosť v podobe existencie konkrétnych reálnych postáv vystupujúcich v básni. Ak by Anita a Sebastián predstavovali len nejakú abstraktnú entitu, aj ich pôsobenie v texte by predstavovalo len nejakú abstraktnú líniu čítania, priveľmi vzdialenú od podoby “dokumentu”, ktorý dokáže každého diváka alebo čitateľa vtiahnuť do deja oveľa účinnejšie.
> Hovorili sme o telesnosti a radikálnosti a aj tento text je veľmi „útočný”. Ideme od pohybu, cez tvoje obrazy až k tomuto textu...
Je dôležité ponúknuť emóciu, ktorá v podobe ataku privedie čitateľa k nutnosti myslieť. Je dôležité polemizovať s čitateľom vo forme aktívneho dialógu, obhajoby, dokazovania alebo nutnosti definovať vlastný postoj. Purizmus hocijakej výpovede, hoci aj vo forme dákej abstraktnej lyriky, už nie je obhájiteľný.
> My sme sa už v podcaste rozprávali o včlenení seba samého do obrazu, istej podobe autoportrétu, hovoril si o projekcii seba samého aj v prípade tejto básne...
Áno, v tejto básni vystupujem okrajovo aj ja, hoci len vo forme niekoľkých odkazov..., autor predsa nemôže predkladať text ako formu nezávislú na konaní samotného autora. Samozrejme, textom predstavuješ svoje názory, ale je pre mňa nepredstaviteľné, ak čitateľovi predložíš text, a vo väčšine prípadov s ním máš spoločné iba meno na obálke. Je to alibizmus.
> V texte nájdeme viacero citácií, odkazov na konkrétnych ľudí, ako napr. ezoterika, okultistu Aleistera Crowleyho, ktorého veľkým fanúšikom bol napr. Jimmy Page, Black Sabbath o ňom zložili pesničku, z ktorej cituješ, je súčasťou coverov albumov The Doors, The Beatles. Rád sa štylizoval do podoby mága, najhoršieho človeka na svete a podobne, vychádzal o. i. z egyptskej mytológie, stal sa súčasťou popkultúry, ale je to v podstate irelevantná postava. Naopak cituješ a odkazuješ na relevantných umelcov a filozofov, čím vzniká zaujímavý mix nízkeho a vysokého...
Na niekoľkých miestach v básni som dokonca priamo citoval text jednej z okultných Crowleyho omší a orgií, jemne preštylizovaný a prispôsobený deju. Čitateľ to možno bude čítať, a nebude o tom ani vedieť..., takéto manipulácie a prepojenia mi prišli vtipné. Áno, presne ako hovoríš, sú tu postavy, ktoré sú všeobecne známe, a tým, že ich zapojíš do kontextu básne, im určuješ väčšiu či menšiu dôležitosť aj v súvislosti s autorskou výpoveďou. Crowley, Kracauer, Adorno, Brecht.
> Hovorme ešte o partitúrach od Nikolaja Nikitina, ktoré v knihe nájdeme. V akom vzťahu sú k textu, lebo väčšina čitateľov predpokladám nevie čítať noty a „prehrať si ich”
Už v mojej prvej zbierke Nezvratné básne bola ako súčať jedného z textov notová partitúra, ktorú som dal ku konkrétnej básni napísať Nikolajovi Nikitinovi. A aj keď som začal pracovať na tejto básni, bolo mi jasné, že v nej chcem prepojiť text, fotografiu aj partitúry. Nikolajovi som si v istej fáze písania označil miesto a emóciu, ktorú som chcel v konkrétnej časti textu mať. Potreboval som, aby text v istých miestach gradoval nielen všeobecne zrozumiteľnou rečou, ale aj jej presahom v inej forme. Ten, kto vie noty čítať a premietnuť si ich do hudby zistí, že na svojom mieste majú veľký význam. Nikolaj ako súčasť jednej z partitúr predpísal aj výstrel z pištole, sú tam veľmi dôležité bicie..., a tiež trúbka, ktorá predznamenáva otvorenú cirkusiádu ako cynický posun v deji...
> Možno by bolo dobré hudbu aj nahrať a sprístupniť online, aby si ju čitateľ mohol pustiť. V úvode sme hovorili o tom, že od začiatku po vydanie prešlo šesťnásť rokov, ale text pôsobí akoby bol písaný na jeden záťah...je ako horúčkovitý vír, ktorý sa začne v úvode roztáčať a už sa z neho nedá vystúpiť, je nutné ho dočítať...
Celý text sa má prečítať naraz, bez nádychu a bez možnosti oddychu. Počas jeho písania som pracoval aj na iných textoch, napísal som text o rečových štruktúrach obrazu pre moju habilitáciu a niekoľko ďalších textov. Vždy som sa ale musel dostávať emočne späť do príbehu poslednej básne. Za tých šesťnásť rokov pochodil ten text so mnou celú Európu, pamätám sa, že som ho prepisoval na Sicílií, v Londýne, v Španielsku a na množstve iných miest. Každé z nich obohatilo text o inú emóciu. Striedanie a zmeny emócií, teda akási manipulácia s čitateľom, je veľmi dôležitá. Text musí čitateľa vyniesť do neba, aby ho vzápätí zmietol do kanála..., alebo mu doprial frenetický smiech, kolísanie emocií, vytriezvenie a tak ďalej a tak ďalej. Je to dôležité.
Martin Gerboc (1971, Bratislava), maliar. Patrí k dôležitým predstaviteľom stredoeurópskej figurálnej maľby; na výstavách je kontextualizovaný s poprednými predstaviteľmi súčasného európskeho a svetového umenia. Natočil niekoľko hudobných videoklipov pre gotické a punkové skupiny. Dlhšie žil mimo Slovenska, predovšetkým vo Francúzsku, USA, Dánsku, Španielsku atď.; v súčasnosti pôsobí na Slovensku a v Čechách. Literárne debutoval roku 1998 knihou filozofických esejí Myslením ku kríze. Nihilizmus je pragmatizmus, po ktorej nasledovali ďalšie knihy esejí, nezaraditeľných textov a textov o súčasnej maľbe Dôverovať unavuje (2001), Kvapky krvi. Štruktúry sadomasochizmu (2005), Maľba ako politický akt neototalizmu (2006 a 2007), Saatchiho předsíň. Texty o současnosti v malbě (2010, spoluautor), rozsiahla monografická práca prevažne o súčasnej českej maľbe Tohle není poesie! Zhroucení citů (2016) a Alexander Tinei (2018). Roku 2020 vyšla pod značkou vlna/drewo a srd Gerbocova prvá zbierka poézie Nezvratné básne.