Krátky lexikón zaznávaných samozrejmostí
Heslo 4: lopata
Uč sa, inak skončíš pri lopate. Neber na jazyk, čo sa ti bridí na lopatu nabrať. A neopieraj sa o ňu.
Na tieto idiómy som si postupne pospomínal, keď som si na spiatočnej ceste z Kyjeva viezol lopatu. Kúpil som si ju v malom železiarstve. Mám taký zberateľský zlozvyk – z každej krajiny sa usilujem priniesť si ako suvenír pracovné náradie, ktoré ma zaujme. Účelnosťou, dizajnom, fortieľom. Takto som si pred rokmi z Japonska priniesol tesárske dláta, zo Sudánu ozubený kosák, z Afganistanu nôž na vykosťovanie jahňaciny (priamo od nožiara). Vinohradnícku motyku z Talianska, ktorá aj v kamenistej pôde naozaj veľa vydrží.
Z Ukrajiny si veziem lopatu. Niežeby nebolo čo, ale... mne padla do oka a potom do ruky lopata. Dobre vyvážená, jednoducho tvarovaná, porisko z jaseňa. Na dlhej ceste domov sa prvotné nadšenie zberateľa kuriozít pomaly premenilo na tichú radosť a spustili sa vo mne aj iné, menej polopatistické asociácie než tie idiomatické.
Jedna z nich sa týka pripravovanej inscenácie inšpirovanej archeologickým nálezom z poľa nad Popradom. Pri stavebných prácach na ňom v roku 2005 našli hrobku germánskeho kniežaťa z prelomu 4. a 5. storočia nášho letopočtu. A v nej drevenú lopatu. Patrila zlodejom. Nie, hrobku nevykradli nenechaví robotníci po jej objavení. Nebožtíka orabovali pred stáročiami, prakticky ešte v ére, z ktorej mohyla pochádza. Drevená lopata bola vykrádačom hrobov najskôr na dobrej pomoci, no potom na príťaž, a tak ju tam nechali.
Komu sa chce tento text poprežúvať aspoň tak ako som to urobil s asociáciami cestujúcimi so mnou, a stráviteľnými ich robilo hľadanie rozdielov medzi Kyjevom a Bratislavou, tomu, s potuteľným úškrnom nad nedostatočnosťou vlastných úvah, ponúkam takúto pomôcku: za všetkým hľadaj lopatu.
Cez Dunaj, severnú hranicu rímskeho impéria, povyše miesta, kde sa doň vlieva rieka Morava, bola v štvrtom storočí nášho letopočtu čulá premávka. Rozhodne čulejšia než to bolo v tých miestach za socializmu. Germánske kmene usídlené v Karpatskej kotline s Rímom bojovali, obchodovali, rokovali, ak sa nedalo inak. Nechávali sa najímať ako legionári, ako federáli vymáhali status quo na svojich vlastných. Veľmoži svojich potomkov posielali do Ríma ako rukojemníkov. Záruku, že ak ich žoldnierov Rimania vycvičia a vyzbroja, neobrátia sa proti nim. Mladé germánske knieža z nálezu spod Tatier malo podobný osud. Narodilo sa pod Snežnými horami (tak nazývalo naše veľhory neslovanské obyvateľstvo), časť života strávilo v Stredomorí a domov sa vrátilo – umrieť. V mladom veku ho skolila žltačka typu B. To všetko vie už dnes veda zistiť, ak matériu, ktorú skúma, neprehadzujeme ako lopatou, ale vrstvu za vrstvou, vlákno po vlákne, podrobíme pozornému skúmaniu.
Ako juvenílny čitateľ Homéra, Aristofana, Plínia a ostatných antických autorov, ale aj Stonea a Zamarovského, som príbehy o moci, láske, zrade a pomste miloval. Triumfy a tragédie hrdiniek a hrdinov, ktorým som sa chcel zúfalo podobať, mali rozmery, ktorými z môjho sveta, razantne zmenšeného nežičlivými historickými okolnosťami, trčali na všetky svetové strany. Ešte aj protivníkov antických hrdinov som si musel vážiť. Opojný étos aj pátos archetypu má vo svete humanizmu svoju váhu dodnes. Do toho slnko, more, púšte a celý panteón božstiev, satyrov, sudičiek a predovšetkým múz, čo im boli naporúdzi a nám pomohli pomenovať démonov, ktorých každučký jeden človek nosí v sebe aj napriek pokročilej diagnostike a pokroku v humanitných vedách. Nad tým všetkým Osud a ľudská snaha vzoprieť sa mu. Áno, napriek už spomínanému pokroku.
Postupne zisťujem, že takéto sa dialo aj tu, vo vnútornom oblúku Karpát. Z predstavy, že Meditácie Marca Aurélia vznikali niekde poniže Želiezoviec, ma aj po jeden a pol tisícročí príjemne mrazí. Keď jeho legionári tesali do trenčianskej hradnej skaly záznam o boji proti Sarmatom, slovanský živel ešte o sebe samom veľa nevedel. A nevedel to kdesi v útrobách ázijských stepí.
Slovanské osídľovanie karpatského priestoru v 6. – 8. storočí do priestoru vnútorného oblúka Karpát bolo, prísne vzaté, vpádom barbarov. Možno neprišli s hrmotom dobyvateľov, ale povedané polopate – germánske kmene, silno ovplyvnené živými kontaktmi s rímskym impériom, sa nemali čomu od našich predkov naučiť. Naši slovanskí prastarí rodičia sa nemali veľmi čomu priučiť o pár storočí neskôr, keď pôvaby Panónie objavili bojovné kočovné kmene Onogurov, z ktorých jeden – maďarský – dal meno celému kmeňovému zväzu. Maďarská romantizujúca historiografia používa výraz zaujatie vlasti – honfoglalás. Slovanskí a hlavne slovenskí militantní národovci majú zase Starých Slovákov, nekorunovaného kráľa Svätopluka a tak ďalej.
Miloš Dohnány: Výstavba železničnej trate Červená Skala - Margecany (zdroj: webumenia)
Môžeme sa nad tým pousmiať, ale iba dovtedy, kým sa takýto mýtus nestane lopatou, ktorou chceme mlátiť po hlave svojich názorových protivníkov domáhajúcich sa poctivejšieho a citlivejšieho narábania s faktografiou. A že takýto mýtotvorný prístup k dejinám nie je fúzatý školometský vtip dokazuje dnes a denne Putin na Ukrajine a jeho obdivovatelia u nás i v Maďarsku, nech ostaneme len medzi Balatónom a Kriváňom.
Z príchodu Slovanov a potom aj Maďarov sa predsa len čomusi priučiť dalo – spolunažívaniu. Alebo to chceme nazývať kolaboráciou? Nuž, tu, pri revidovaní romantizujúcich a propagandisticky ladených streotypov je toho pred nami oveľa viac ako za nami. Napriek spoločnej tisícročnej histórii. Ako na to? Neviem, teda okrem návrhu, aby sme to neodkladali na potom, keď bude lepšie. Keď sa nové obzory zjavia ako deň nový, vykúpaný v rannej zore. A ak sme sa už do toho pustili, neprestávajme. Jedna cesta, akokoľvek ďaleko a hlboko do vojnou zmietanej krajiny a vlastných asociácií nestačí na to, aby tie najväčšie boľačky aspoň civilizovane pomenovali, ak už nie zacelili.
Prenesiem sa, či z dnešnej historickej perspektívy vrátim, ku kolonizačným ašpiráciám historických fenoménov ako boli fašizmus a boľševizmus adresovaným obyvateľstvu územia, svojho času nazývaného Slovenské okolie. Tieto mali už globálny charakter a udiali sa o desať storočí neskôr, než zaujatie vlasti staromaďarskými kmeňmi. Veľkonemecká ríša mala ambíciu trvať ďalších tisíc rokov a so Sovietskym zväzom sme išli byť zviazaní na večné časy. Tak to učili našich otcov, a tak to učili aj nás. Zle nás učili, alebo to Hitlerovi a Stalinovi stratégovia zle odhadli?
Miera a bezohľadnosť barbarstva tých dvoch totalít bola neslýchaná a kto by potreboval osviežiť pamäť, nech si okrem vyššie uvedeného maďarského výrazu pre zaujatie vlasti zadá do vyhľadávača aj pojmy ako gulag a holokaust. Tragické a trápne je, že doboví mocipáni šafáriaci na Slovensku, ktorí sa k veslu dostali v období rozpínavosti oboch totalít, sa svojou horlivosťou snažili svojim veľkým vzorom nielen vyrovnať, ale mnohom ju dokázali aj prekonať, prosím pekne ponížene.
Žeby práve toto, práve táto sado-maso úchylka bola hlavným odkazom a nespochybniteľným historickým dedičstvom, ktoré nám tu po všetkých barbarských nájazdoch ostalo ako najvýraznejšia črta v kultúrnom kóde medzipriestoru, v ktorom sa Slovensko (Maďarsko, Rakúsko, Česko...) nachádza? Sme príliš malí na to, aby sme si svoju malosť uvedomili, alebo je naša malosť dôsledkom diskontinuity vyvolanej geopolitickými pohybmi na Západe aj na Východe po ktorej sa u nás opakovane dostali k moci barbarské poriadky?
Barbar sa v tomto texte vyskytuje pričasto na to, aby sme nechali na intuícii cteného čitateľstva interpretáciu tohto pojmu. Barbar (z gréckeho barbaroi – škrek vtákov) je označenie, ktoré Gréci a Rimania pôvodne používali pre cudzincov hovoriacich nezrozumiteľnou rečou. Postupne dostávalo toto označenie čoraz výraznejšie hanlivú príchuť, vo význame nevzdelaný, necivilizovaný, neľudský, surový a podobne. A sme pri tom, prečo toľko o lopate.
Som z generácie, ktorú strašili, že ak nebude to či ono robiť ako si to žiada oficiálna doktrína (učiť sa, držať ústa – presnejšie povedané hubu a krok –, opakovať propagandistické lži o svetlých zajtrajškoch), skončí pri lopate. To isté hrozilo tým, ktorí sa priveľa pýtali, vŕtali v minulosti či zmysle niektorých nariadení a príkazov a postihlo tých, ktorí takúto minulosť zdedili. Najbežnejšou vyhrážkou vlády robotníkov&roľníkov, často aj realizovanou, bola práve hrozba manuálnej práce. Lopata bola stelesnením jej najpodradnejšej verzie. Robotník hanobí vlastné mozole! Videl to kedy svet?
Spomenul som si na to, keď som sa dozvedel, že bývalej riaditeľke SNG, ktorá sa stala novému vedeniu inštitúcie nepohodlnou a prepúšťajú ju pre nadbytočnosť, ponúkli miesto elektrikára. Nič proti poctivému remeslu, o túto profesiu tu nejde. A nebudem tu nasilu hľadať ani tvoriť slovnú hračku so slovom lopata, takí doslovní predsa byť nemusíme.
Ponúkli jej prácu nezodpovedajúcu jej odbornosti, zásluhám a hlavne – situácii, v ktorej sa po nástupe vulgárnej nacionalistky do úradu ministerky kultúra na Slovensku ocitla. Samozrejme, že nikto nikdy nikomu priamo nedokáže, že takáto naozaj neadekvátna personálna politika nemá iného hlbšieho zmyslu, okrem zastrašovania a je len nezvládnutou reakciou frustrovaných – barbarov. Mocipánov a mocidám, ktorí sa vynorili z hlbín totalitného kultúrneho bezvedomia a vyústila do paušálneho odstraňovania všetkých a každého, kto im pripomína ich – nevzdelanosť a necitlivosť.
V čom je toto ponižovanie odborníkov iné, než keď vysokoškolských profesorov a špičkových odborníkov, ktorí sa systému znepáčili poslali – k lopate v štyridsiatych a potom päťdesiatych rokoch minulého storočia? Že veď mohla skončiť aj horšie? Mohla. Ale čo dnes na jednom človeku vyskúšali ako nóvum, to sa zajtra stane novou normou. Nemám strašiť tábormi nútených prác? A ktorá totalita sa bez nich zaobišla?
Lopata je vynikajúci nástroj. Podobne ako nôž. No na rozdiel od noža použitého na dosahovanie nečestných cieľov silou, má v sebe ešte jeden významový rozmer; ten, kto sa lopatou oháňa ako zbraňou, ponižuje hneď dvakrát. Najskôr toho, komu sa ňou vyhráža a potom, a to hlavne, seba samého. A tomu potom neostáva nič iné, len sa zatvrdiť a búšiť do človeka, do demokracie, až kým neostane – ticho.
To, že som si svoju lopatu kúpil na Ukrajine zo mňa experta na vojnou a vlastnými dejinami ťažko skúšanú krajinu odborníka neurobí. Neznamená to však, že som si iné z Kyjeva nedoviezol. Ej, veru, mám odtiaľ postrehov za lop... Dosť už o tej nesmierne boľavej žitej histórii veľkého národa. Hanbím sa za tých, ktorí na základe agentúrnych správ a videí z bojiska šírených virálne, či nebodaj z pozície svojej iluzórnej moci, chcú našich susedov poúčať a vydierať.
S tou ukrajinskou lopatou v ruke som sa nestal nielenže odborníkom na riešenie vojnových konfliktov, ale ani kvalifikovaným robotníkom. Ešte aj s lopatou naložím len tak ako intelektuál. Dobre, na chalupe poprehadzujem za fúrik piesku, ale aj popri tom budem o nej hlavne hovoriť. Teda písať. No ale či nie je to presne to, čo dáva lopate v mojich rukách zmysel?
Na drevenej lopate z hrobky germánskeho kniežaťa ma najviac zaujalo, že patrila zlodejom. Zlodejom! Na tom postavím svoj príbeh o náleze, ktorý je nedoceniteľným dokladom o kultúrnosti a kultivovanosti našich predkov. Tých, ktorí svojich barbarských nasledovníkov prijali medzi seba, ponúkli im také vymoženosti ako parný kúpeľ, podlahové kúrenie a dobre vetrané bývanie. A oni, len čo sa rozkukali, svojich hostiteľov – vykradli.
Už aj viem, ako sa tí zlodeji budú volať: Niňaj, Machala a Šimkovičová. A povezú sa na volskom záprahu. Náručný bude Fico a ten druhý, Danko. Ale potom ich prikvačí noc a oni zistia, že z nakradnutého sa v hustom tmavom lese nenajedia ani nezahrejú. Od Snežných hôr zaduje severák a oni si povedia, že nevadí, máme lopatu... Ale ako to už v takýchto príbehoch býva odnepamäti, vzápätí zistia, ako veľmi sa mýlia.
Nabudúce... uvidíme, či bude nejaké nabudúce.
