Krátky lexikón zaznávaných samozrejmostí
Heslo 3: polievka
Konečne, vyrazili sme zo železničnej stanice, kde vlaky vynárajúce sa z novembrovej hmly vypľúvajú cestujúcich na štyroch nadzemných podlažiach len preto, aby ich znova pohltali a stratili sa tam, odkiaľ prišli; v šere, hluku a neznáme. Moja ponocovaním predráždená predstavivosť Berlin Hauptbanhof prečítala ako krok staviteľov a inžinierov smerom k fúzii železničnej a leteckej dopravy. Ako to zníži uhlíkovú stopu ľudstva neviem, no predstava vláčikov vlniacich sa na oblohe ako chvosty jesenných šarkanov, sa mi v tej chvíli páčila oveľa viac ako priemyslené predmestia toho triapolmiliónového mesta a upokojila môj zimomravý pocit z neho. Ale aby som nebol nespravodlivý, myslím, že podráždený som ostal hlavne z toho, že jeho veľkosť opäť raz podčiarkla moju malosť a malichernosť. Tie škodoradostné opice sa predrali dopredu hlavne preto, lebo som bol – hladný.
Na polceste medzi Drážďanmi a Berlínom krajina začala dostávať farbu. Vymotali sme sa z riedkeho lesa veterných elektrární. Kovové opachy ostali trčať po prsia v hmle a omámene krútili ušatými hlavami. Z diaľky to pripomínalo žialenie žien kyklopských rybárov postávajúcich po prsia v prílive. A možno odlive, to sa tak rýchlo nedalo rozlíšiť, vlak uháňal stošesťdesiatkou, no tie mamutie ventilátory so slepým kužeľom namiesto oka uprostred čela, s vráskou a zaschnutou slzou na kapotáži, pozerali jedným smerom. Ponad ploty a zátarasy, čo sme si nastavali okolo vlastnej predstavivosti, dych zatajený, ako každý, kto sa snaží zahliadnuť nekonečno, lenže nekonečno neexistuje, spomenul som si. Povedala mi to Alica. Lebo keby existovalo, už by to nekonečno nebolo; má päť, a tak som bol chvíľu pyšný a povedal som si, že si to musím zapamätať, našťastie sa to pamätá ľahšie ako vtipy, veď je ťažké držať krok s objaviteľskými úspechmi päťročnej slečny. Ale pamätať si vtipy je z nejakých záhadných dôvodov ťažšie.
Ostaňme pritom, že ženy rybárov hľadeli doďaleka a čakali, kým sa ich poslušní muži vrátia domov. Je to už dávno, čo ich poslali utopiť zlatú rybku, lebo všetko už majú, polovicu z toho dvojmo, druhú trojmo a kávovary štyri. Niet to kam vyhodiť, ulice mesta do posledného miestečka zaplnili demonštranti jasajúci pri ikstopiatom výročí pádu múru, ktorý ich chránil pred zodpovednosťou, suchopárnou sestrou osobnej slobody. Ale nie o živých ranách demokracie som chcel, lenže ma vyrušil čašník. Bitte...
Mihol sa uličkou, už ho niet. Nemal sa kam stratiť, sme na konci vlaku, za nami je iba okno do čerstvej minulosti, veľa cezeň nevidno. Zvonka sa naň podpísali sprejeri, a cez čmáranicu presvitá neúprosne dvojitá plná čiara. Uteká späť, vidno ju doďaleka, na takejto dlhej rovinke bez zákrut a vlnoviek terénu by normálne mala byť prerušovaná, ale to je v poriadku, veď kto by sa smerom do minulosti pokúšal predbiehať, keď si karamboly zo včera tak dobre pamätá?
Nie, o nič nešlo, len sme okolo polnoci na Potsdamer Platz-i dali tri pivá, po polnoci videli líšku s potkanom v papuli, a tak sme si vraveli, či kvôli tomu má Berlín prívlastok zelené mesto. Možno ho nemá a potom je to čudné, lebo zelene je v ňom naozaj dosť. Alebo to vôbec nie je čudné, lebo ryšavá šelma nevošla s nami do posledného otvoreného baru a nevypýtala si pivo a handru ako tá smrtka z jedného vnučkinho vtipu, cha! Nie je to so mnou také zlé, občas si ešte aj na vtip spomeniem.
Postdamer Platz (foto: Martin Waltz, zdroj:fujilove.com)
Aby som to dopovedal o tej líške. Možno je to povážlivé s mestom, v ktorom som ráno toho dňa, keď nám psovitá šelma tak elegantne pripomenula, že príroda si aj tak raz všetko zoberie späť. Aj tie opulentné ambasády všetkých krajín, čo sa nie a nie spojiť, ale tak naozaj, aby bolo konečne jasné, kde je sever, ak už ani Západ, ani Východ nie sú to, čo bývali. Drobným mrholením vytrvalo oplakávané dielce monumentálnej urbanistickej skladačky, z ktorej sa tak dobre stavajú vzdušné zámky, všetky v jednej mierke, porozhadzované po starostlivo pestovaných trávnikoch veľvyslanectiev sa chodcovi na pol úst prihovárajú cez ploty, mreže a strážne búdky, aj to len vtedy, ak sa opováži zazvoniť. No stavebnica je nekompletná, lebo veď napríklad Severná Kórea tam chýba. Ale nech, je z inej hry.
Tá naša ambasáda tam zatiaľ je. Len nemá v záhrade bacuľatého medveďa stojaceho na zadných, predné laby radostne otrčené oproti oblohe, vždy v národných farbách ambasády, pred ktorou stojí. Dar Mesta Berlín, lebo medveďa majú v mestskom erbe. Toho nášho zrejme pre istotu schovali, veď čo keby tam náhodou išiel prísť minister životného prostredia za najslovenskejšiu z národných strán, čo kedy naša vlasť mala?
Ale aby sme len neohovárali, naša ambasáda je primerane moderná aj úsporná, v porovnaní trebárs so susednou tureckou. Má už aj ona geopolitické proporcie dielca skladačky zabudnutej v detskej izbe božstva, čo mu diagnostikovali neurodiverznú poruchu? Zatiaľ nič nevidno, no že je len polovičná, to je iba dobre. Takto je aspoň na prvý pohľad jasné, že keď ju volení zástupcovia ľudu zapotrošia v schizofrenickom sebapopieraní krajiny, ktorú reprezentuje, piliermi svetovej demokracie to dramaticky neotrasie.
Ráno, cestou na stanicu, som pred jednou z tých starostlivo strážených pandoriných skriniek, výnimočne vhodných na odkladanie uhladenej bezradnosti, našiel nemeckého muža kľačať na kolenách a leštiť dlažobnú kocku z mosadze vypointovanej menom rodiny, ktorej vila stála na mieste, kadiaľ dejiny 20. storočia nekráčali, ale zúrivo dupotali. Musím dodať, že tá ambasáda bola turecká. Že bol ten muž nemecký viem podľa toho, že bol Nemec. Na otázky o počasí a o tom, odkiaľ je, mi odpovedal ochotne. Aj cestu mi ukázal. No ja, nevďačník, by som tak rád vedel, čo sa dialo v jeho mysli! Nie vtedy, keď tam kľačal a leštil ten pomníček ľudského trápenia s delikátne vygravírovanou Dávidovou hviezdou, ale doma, v osamení, možno práve vtedy, keď sme my stretli tú líšku.
Nie, ja by som ho budiť nešiel, aby ma poslal došľaka s problematizovaním takej praktickej vlastnosti ako je zmysel pre poriadok. Možno by aj tak už bol hore. Večer si normálne ľahol, Morfeus mu z hrude sňal tú ťažkú konskú deku tkanú od čias weimarskej republiky z naozaj drsných materiálov, žihľava bola z nich najmenej pálivá, ale zrazu len otvoril oči a do rána už nie a nie zaspať. Nechcem nikomu podsúvať svoje frustrácie, lebo to mohlo byť aj tak, že ten chlap vyleštil, doleštil, vstal, oprášil si kolená a šiel kosiť, alebo hrabať lístie a kým som sa ja vo svojich predstavách o údele dediča hriechov minulosti ocitol na pokraji trápnej sebaľútosti, on spal ako nemluvňa, vyšportovaný, usmiaty, lebo atletický typ, to on bol.
Ako to bolo s jeho snením a bdením naozaj, sa už nedozvieme, lebo sme šli ďalej, bolo treba stihnúť vlak. Nechápem ako je to možné, mal odchádzať o 09:16 a z Berlína vyrazil o sedem minút skôr. Sprievodca to ešte aj oznámil cez chrčivý amplión. V dvoch jazykoch, oba boli svetové. To som nečakal, v Nemecku už vôbec nie. No možno je to tak, že doba je naozaj rýchla, hoci potom sme dvakrát stáli v poli a práve tam, na polceste do Drážďan, bolo jej urýchľovanú neduživosť vidno dosť názorne; v riedkom lese z dolámaných briez. Kmienky nemali hrubšie ako moje zápästie a dlho mi trvalo, kým som sa odvážil čosi si o tom zranenom výhľade pomyslieť. No potom mi čosi napadlo, tuším, že uschli, alebo ich zachvátil lesný požiar, ale celkom som to nedomyslel, nie som botanik a opýtať som sa nemal koho a navyše sa na mňa usmialo šťastie. Áno, myslím si, že aj taký nactiutŕhač ako som ja si občas zaslúži trocha šťastia. Najmä, ak si ho nevyplytvá na hracích automatoch. Jednoducho sme sa pohli a ja som mohol chvíľu myslieť na praktické veci, lebo starému Číňanovi sediacemu oproti sa prevrátil pohár s čajom.
Tak sme v tej stošesťdesiatkilometrovej rýchlosti zachraňovali obrus, jedálny lístok a, pravdaže, aj pána z Pekingu, lebo sa dal do ospravedlňovania sa s takou vervou, až sám seba presvedčil, že spáchal zločin storočia. Každý, kto bol svedkom udalosti ho potom chcel aspoň trochu zachrániť a keďže jedálenský vozeň bol plný, chvíľu to trvalo. Ešteže sa čašník neukázal, lebo to mohlo trvať možno aj raz toľko.
Nakoniec sa čínsky obchodný cestujúci, ja viem, že to znie ako vtip, ale ja zásadne vtipy nerozprávam, len tie vnučkine, a aj tie pobabrem, nuž ten pán s kufrom plným instantných polievok, vyšlo to najavo, keď si z neho vyberal náhradné nohavice, sa konečne upokojil a odišiel na toaletu prezliecť sa. Predtým ma poprosil, aby som mu postrážil batožinu, áno povedal ´ťortťiment´, čo som pochopil ako medzinárodné slovo v čínskom prevedení znamenajúce asi to, čo aj v slovenčine udomácnený sortiment.
Z okna som sa zahľadel práve včas, aby som svoju pozornosť mohol venovať nudnému lesíku za oknom, celý bol z dengľavých borovíc, pre zmenu, takých, čo rastú na piesčitých pôdach. Tieto boli našťastie zelené a živé. Vždy si predstavujem, že keď sa do takého lesa oprie vietor, stromy sa neohnú, ale posunú v smere vetra. Nemal som čas tú botanicko-atletickú tézu domyslieť, lebo lesa bolo málo, na nemecké proporcie celkom určite. Hneď za borinou sa na rovinatej pôde rozroloval nadšene zelený behúň z hustosiatych ozimín povyšívaný stopami po kolosálnych dinosauroch prezlečených za brutálne sexy traktory. Na moju veľkú ľútosť boli v čase nášho prejazdu dávno preč, len zopár vrán letelo paberkovať inam.
Ba predsa! Po poli kráčala postava. Starý muž to bol, ale šiel hrdo. Vzpriamene a odhodlane. Nie, nebol to hľadač pokladov s detektorom kovov. Pred sebou tlačil krokomer a v tej rýchlosti sa mi zazdalo, že na cievku otáčajúcu sa na konci rukoväte navíja čas, čo ľudia z dediny za poľom premárnili planými rečami a ešte jalovejšími činmi. Lebo keby ho chcel žehliť, tak ako sa pri príležitosti tridsiateho piateho výročia pádu Berlínskeho múru patrí, keď sa všetci ľudia objímajú hlava nehlava a čerstvo opratá historická pamäť sa obracia krajším navrch, to by sa mu z toho kolesa parilo. Nasucho to nejde, to vie každý, kto sa aspoň letmo vyzná v domácich prácach.
Slnko, ako to už v novembri v našich zemepisných šírkach býva, nízke, melancholické a opalizujúce do sentimentálna, zasvietilo pod takým uhlom, až som sa na malý moment urazil, že cestujem takou ufúľanou krajinou. Vzápätí mi došlo, že to nie krajina, ale okno je nepekne fľakaté a ešte k tomu aj tá moja uštipačná myseľ a hlad. Uf, zahanbil som sa tam, uprostred saských polí. Bodaj by sme mali len tie starosti, čo majú Nemci. Hneď som sa aj znova naľakal, lebo som si predstavil, že by sa niekde v OSN niekto postavil, trebárs francúzsky prezident, nemecký kancelár nie, ten má teraz dosť starostí sám so sebou, ale prosto by niekto povedal, že teda my sme sa doteraz vždy len zviezli, prikrčili a keď dohrmelo a začali nosiť na stôl, prví sme vytiahli lyžicu. No ale tentoraz by niekto povedal tak teraz vy, chlapci a dievčatá karpatského typu, ukážte, kadiaľ a ako.
Priznám sa, pri tej myšlienke ma všetka radosť z cestovania opustila a už-už som sa zberal vstať a odísť. Maloverný, smutný, hladný, do zabudnutia. Spolu so svojimi nestatočnými úvahami. V tej chvíli však zasiahol milostivý osud. Pri našom stole sa pristavil čašník. Kým sa vrátil s polievkou, ešte mi napadlo, že veď ešte aj teraz sa veziem, síce s prázdnym žalúdkom, no plný dojmov, čo mi doma môžu pomôcť aj prakticky, ak nenechám na ne sadať prach medzi inými suvenírmi z ciest.
Prišla polievka. K tej už len toľko, že hoci som v živote zjedol veľa jej sestier a bratov, lebo veď napríklad boršč, guláš a ramen sestrami byť nemôžu, a táto sa ocitla hlboko v poli porazených, aj tak si myslím, že polievka ako koncept, ako chlácholivé gesto ľudstva zoči voči apokalypse a beznádeji si zaslúži dostať Nobelovu cenu za mier. Alebo aspoň Pribinov kríž I. triedy, ak ju to neurazí.
Poznámka 1: Túto cestopisnú črtu venujem pamiatke Gustáva Kazimíra Zechentera Laskomerského a jeho emancipačnému úsiliu spred jeden a pol storočia, v slovenskej literatúre, takú zriedkavú a pritom potrebnú.
Poznámka 2: Nabudúce o fúriku alebo o kyslej kapuste, tentoraz už celkom naisto.
