Satanské tango
Susan Sontag o ňom napísala: „Súčasný maďarský majster apokalypsy, ktorého možno porovnávať s Gogoľom či Melvillom.“ László Krasznahorkai svojím debutom Sátántangó (1985) vstúpil na pole (nielen) maďarskej literatúry vo veľkom štýle. Vlastnom štýle. Nekompromisne. A pokračoval v ňom i vo svojich ďalších románoch. Spolu s ním išiel rovnakou cestou bez kompromisov aj režisér Béla Tarr, pre ktorého sa Krasznahorkai stal viac ako iba dvorným scenáristom. Okrem Satanského tanga spolupracovali i na ďalších filmoch, napr. aj na snímke Werckmeisterove harmónie, podľa románu Melanchólia vzdoru, ktorý uzavrel Tarrovu tzv. čiernu trilógiu začínajúcu filmom Zatratenie. Ak bol Krasznahorkai majstrom apokalypsy v rámci maďarskej literatúry, Tarr ním bol vo filme.„Podle mého názoru točí Tarr stále jeden 'souvislý' film. To sice o sobě tvrdí mnoho lidí, nebo to o nich říkají jiní, ale u něho vidím zcela jednoznačně, že tomu tak je. Ani já sám bych nedovedl od sebe oddělit Zatracení a Satanské tango. (…) Tehdy púsobili tyto filmy příliš smutně. Dnes je až zarážející, nakolik jsou realistické. Pořád je v nich místo pro iluzi, pro naději, pro ty velkolepé lidské hodnoty, které nebyly ani tehdy a nejsou ani dnes, přičamž zobrazení tohoto místa iluze představuje oproti skutečnosti vždycky určitý poztivní vzkaz a toho se Tarr nikdy nezřekl.” (László Krasznahorkai: Zůstat a tak odejít, V oku velryby, 2010)
László Krasznahorkai
Béla Tarr
Satanské tango vyšlo v tomto roku aj v slovenskom preklade Tímey Beck vo vydavateľstve Brak, ktoré v roku 2021 vydalo i autorov román Melanchólia vzdoru v preklade Gabriely Magovej.
Na odľahlej rovine, kde neustále prší, žije v úplnej letargii, pasivite a beznádeji niekoľko ľudí. Zo dňa na deň, bez zmyslu života. A čakajú na akýsi zázrak. Nie je to ale žiadna spriaznená komunita, intrigujú, podvádzajú, okrádajú sa navzájom. Až jedného dňa vstúpi do osady falošný prorok Irimiáš.
O románe/filme Satanské tango a dvojici Krasznahorkai/Tarr hovorí estetik a filozof Peter Michalovič:
