V knihe Divačky snů sa redaktor Revolver Revue Marek Vajchr vydáva po stopách výprav, ktoré sa neodohrávali na mapách, ale v mentálnych a zmyslových krajinách raného novoveku – tam, kde sa sny miešali s optickými klammi, mechanickými trikmi a podvratnou obrazotvornosťou. Sleduje autorov, divadelníkov, výtvarníkov i kočujúcich operátorov, ktorí so svojimi aparátmi vstupovali do priestoru dovtedy nevídaného: na rozhraní medzi umením a zábavou, medzi predstavivosťou a herézou. Vajchr zhromažďuje množstvo textových a obrazových svedectiev – často prehliadaných – a cez ne rekonštruuje napätý dialóg medzi priekopníkmi nezavedených žánrov a strážcami vkusu, medzi imagináciou a jej reguláciou. O knihe uvažuje slovenský filmový teoretik, vedec, kritik a vysokoškolský pedagóg Martin Ciel.
Akadémia grácií bol týždenník „pre zábavu krásneho pohlavia“, začal vychádzať v roku 1774 v univerzitnom meste Halle. Bol jedným z „morálnych týždenníkov“ vrcholu rozvoja európskeho obdobia osvietenstva. Už v jeho prvom ročníku vychádza text O význame snov. Osvietenstvo nebolo len filozofickým či kultúrnym dejinným hnutím, ale aj životným postojom, ktorý chcel nahradiť náboženské a tradičné politické autoritatívne názory kritickou činnosťou ľudského rozumu a jeho racionalitou. Zmyslová skúsenosť a empirický dôkaz, viera vo vedu a pokrok. Mimochodom, osvietenstvom skončili aj smutné časy procesov s čarodejnicami.
Dôraz na vzdelanie a praktický humanizmus priniesli desiatky takýchto časopisov, ktoré mali poučnou, zábavnou formou propagovať šírenie nových poznatkov a ideálov. Mali spochybňovať, relativizovať dogmy. Marek Vajchr vo svojej novej knihe Divačky snů začína práve tu, v osemnástom storočí, ukazovať, aký vplyv na premenu vnímania umenia mal záujem čitateliek a diváčok o zobrazenie a interpretáciu snov. O ilúziu. A pripomína, že „nové médiá sú veľmi staré.“ Pretože nový snový svet kinematografie nezačína v decembri roku 1895, ale dávno predávno predtým, laternou magikou a hlavne kukátkovými predstaveniami.
Mozog je kukátko a duša diváčka snových príbehov, to bola myšlienka 18teho storočia. A čo bolo kukátko v realite? Opticko-mechanický aparát vyvolávajúci pomocou triku divadlo pozemských slastí. Zariadenie tvorila skrinka s otvorom vybaveným čočkou, ktorým mohli diváčky a diváci individuálne pozorovať zobrazované výjavy v hĺbkovej perspektíve. Napríklad obraz budúceho ženícha. Autor dokazuje pomocou analýzy historických textov, obrazov a ilustrácií, že „obecenstvom“ kukátkárov (v počiatkoch podozrievaných zo zmluvy s diablom) boli hlavne ženy (a deti), muži len zriedkavo, ak vôbec, a ak áno, tak boli takýto muži stvárňovaní skôr satiricky. Bola to takmer výhradne ženská oblasť vizuálnej atrakcie spojenej s diváckou rozkošou. Možno preto, že v dobe osvietenského ústupu viery v nadprirodzeno potrebovali práve ženy tento odliv iracionality niečím nahradiť. Spochybnené zázračno (donedávna pevne prítomné ako súčasť skutočnosti) nahradilo kukátko zázračnom ilúzie.
Kukátka sa vyvinuli neskôr do predchodcov kinematografie takej ako ju poznáme teraz. Fenakistoskop a jeho staršia verzia s použitím zrkadla, fenakistoskop, novšia verzia, zoetrop, mutoskop, kinora, taumatrop, praxinoskop sú už populárne vynálezy 19teho storočia, vytvárajúce už aj ilúziu pohybu. Ale to už začína súvisieť s vynálezom fotografie z roku 1826. A všetko vyššie uvedené súvisí pochopiteľne aj s romantickými románmi pre ženy a ich popularitou, s obľubou úniku z racionálnej šedivosti do metafyzickej zázračnosti vysnených vzťahov.
Čo sa však kukátok týka, šlo o zástupný problém. V podstate šlo o polemiku medzi tradicionalistickými náboženskými autormi, ktorí verili v nadprirodzený zázrak a osvietenskými náboženskými progresívcami s nádychom karteziánstva, ktorý v ňom videli kúzelnícky trik. A budete pravdepodobne prekvapení, vážení čitatelia, koľko filozofických traktátov a štúdií sa na túto tému popísalo. Autor ich erudovane, detailne a v istom neexplicitnom zmysle aj zábavne interpretuje, ale bez toho, že by svoj text zbavil základných vedeckých kritérií. Už len miera uvádzaných, autorom kontextualizovaných dobových prameňov si zaslúži úctu. Je ohromujúca. V neposlednom rade však, ako je jasné z podnázvu knihy, autor vymedzuje základné rámce a konfigurácie fantastickej, neskutočnej, vysnívanej literatúry (a pred-kinematografie) raného novoveku vrátane dobovej stigmatizácie tejto zvláštnej oblasti pop-kultúry, ako by sme ju asi nazvali dnes. Vrátane jej dobovej, často polemickej reflexie a názorov na ňu. Takto sa darí popísať kognitívne pozadie raného novoveku.
Mimochodom, zaujímavú diskusiu o tom, či „jarmočné“ mechanicko-optické ilúzie ako extrémne populárne kukátka či iné perspektívne fantazmagórie patria do oblasti umenia na čas uzavrel matematik a filozof Bernard Bolzano. V texte O delení krásnych umení v roku 1849 (O dělení krásných umění, Estetika 40, 2004, s. 169-218), ako upozorňuje Marek Vajchr, Bolzano určuje už týmto médiám v taxonómii umenia rovnoprávne miesto.
Pomocou neustáleho meandrovania v relatívne samostatných kapitolách od ikonologických a ikonologických rozborov ilustrácií na obálkach dobových textov cez skúmanie životov vtedajších autorov a ich komplikovaných vzťahov až po interpretáciu myšlienkového sveta osobností polovice 18teho storočia sa z Diváčok snov dozvieme o vtedajších, v zmysle Foucaulta, „diskurzívnych formách“. Je to poučený prehľad rozptýlených literárnych výpovedí, konceptov, enunciatívnych modalít a tematických volieb, ktoré spolu existovali v určitom historickom čase a týkali sa viac menej konkrétnej témy. Sna a možností jeho zobrazovania. „Čítanie“ znakov, textov, obrazov je možné len v spoločnej sieti prijatých konvencií a neviditeľných riadiacich stratégií, ktoré určujú jednotlivé akty porozumenia. Je tu aj zrejmá blízkosť k Wittgensteinovým „rečovým hrám“, Foucaultovej „epistémé“ a „rečovým aktom“ Johna Searla. A koniec koncov podľa Ernsta Cassirera je pre poznanie uchopiteľný len predmet vytvorený symbolmi.
Marek Vajchr, literárny teoretik, kritik, pedagóg pražskej FAMU vychádza z tézy, že osvietenstvo sa snažilo poprieť možné (snové) fantázie žien, nie ich existenciu, ale ich zobrazovanie. Symbolizovanie. V podstate preto, lebo ich považovalo za škodlivé a šíriace odklon od vedeckej empírie chápanej ako zdroj poznania. Ale pozor! Následne vznikajúci romantizmus ich podporoval. Zobrazoval ich ako atraktívny námet. Svet už prestáva veriť na zázračnosť zázrakov a začína akceptovať triky, ktoré ho majú pobaviť. Tento súboj racionalizmu a romantizmu Vajchr analyzuje nie aby ukázal, kto vyhral, ale aké dôsledky priniesol. Ako nás tieto dôsledky ovplyvňujú dodnes. A aby ukázal mnoho ďalších historických súvislostí. Naozaj mnoho. Kniha tak zároveň dokumentuje „epochálny prerod dobovej mentality“.
Divačky snů je elegantná vedecká štúdia na pomedzí špekulatívnej eseje z archeológie médií využívajúca sčasti semiopragatickú metódu. Elegantná nielen vďaka štylistickej noblese autora a prenádherným, i keď dnes niekedy komickým intelektuálnym konštruktom historického materiálu, ktorý skúma. Je elegantná aj graficky, väzbou a obálkou, farebným členením tém, svojou výtvarnou výlučnosťou.
Tento text nie je knižnou recenziou. Ide síce o informatívnu, ale predsa len subjektívnu úvahu. Preto si bez problémov dovolím na záver napísať, že takto vyzerajú, alebo podľa môjho názoru by vyzerať mali, relevantné historické výskumy z (pre mnohých ťažko pochopiteľnej) oblasti neexaktných vied, čiže vied spoločenských, konkrétne vied o umení, kultúre a médiách.
Marek Vajchr
Divačky snů
(ukážka z knihy)Klec bláznů představovanou Harlekýnem a Scaramouchem nalezneme na grafickém listu z roku 1720, který je frontispisem ke komedii Harlekýn akcionář nizozemského dramatika Pietera Langendijka (1683–1756) a byl publikován ve sbírce Velké zrcadlo bláznovství, obsahující četné textové a obrazové ohlasy na první nadnárodní burzovní krach v dějinách Evropy. Sbírka vyšla bez udání vydavatele či editora roku 1720 v Amsterdamu; dochovala se v desítkách exemplářů, které se zčásti liší počtem a uspořádáním příspěvků.
Na frontispisu Scaramouch a Harlekýn roztahují oponu, za níž se objevuje zoufalstvím a zlobou nepříčetný dav na pařížské Rue Quincampoix, kde měla své sídlo Mississippská akciová společnost (La compagnie du Mississippi), řízená skotským finančníkem a dobrodruhem Johnem Lawem of Lauriston (1671–1729), který pro francouzský stát vyprojektoval finanční „reformu“ k sanaci státního dluhu. Podobný krok učinila ve stejné době Británie, jež se pokusila snížit státní dluh pomocí akcií Společnosti jižních moří (South Sea Company). Po strmém nárůstu cen akcií obou společností roku 1720 zákonitě následoval jejich volný pád, jenž vedl k ožebračení bezpočtu drobných investorů. Na grafice Law doprovázený dalšími dvěma vyšňořenými prominenty, zřejmě ministrem financí a ředitelem královské banky, na bezpečně vyvýšeném kamenném piedestalu krmí nebožáka zastupujícího ožebračený dav skrz obří trychtýř penězi, které pak vycházejí z jeho útrob jako bezcenný papír; další postavy drobných investorů, dílem s odhaleným pozadím, dávají najevo, že tutéž proceduru, jejíž drastičnost připomíná zubařské operace jarmarečních dryáčníků, již absolvovaly. Skatologická satira bez obalu znázorňuje moment prozření, že sladké sny o výhodné investici byly ve skutečnost pouhým bláznovstvím. Tato grafika sice přímo neukazuje žádný kinematografický aparát, díky Cervantesovým vynalézavým šejdířům už ale víme, že dav lze snadno zmanipulovat i pomocí neviditelného mechanismu, imaginárního „retabla zázraků“. Sliby zázračného zbohatnutí jsou demaskovány jako plané a nesplnitelné, vysněný zisk se stává doslova neviditelným. V kinematografických aparátech ze segmentu screen practice, retablu či laterně magice, jejichž představení mohl naráz sledovat větší počet diváků, byl v raném novověku rozpoznán potenciál skutečného nástroje i názorného symbolu pro „magické“ zmanipulování davu, bláznovsky lehkověrného a propadlého planým snům.
Vedle Harlekýna je na rytině postavená klec bláznů, v níž je uvězněn klečící a ztýraný bůh obchodu Merkur. Harlekýnův pomocník do klece duje měchem a rozdmýchává tak Merkurovo utrpení. Mučení boha obchodu větrem koresponduje s nápisem Bombario, který zdobí Harlekýnovu plácačku. Postava s tímto jménem se objevuje i v dalších textech a na dalších grafikách odkazujících k velké finanční krizi roku 1720. Bombario je jakýmsi „služebníkem větrů“, tedy bezobsažně chvástavým a lživým křiklounem a vyvolávačem, jenž svým naparováním a planými sliby dokáže zmanipulovat naivní a neprozíravé publikum.
(zdroj: bubinekrevolveru.cz/divacky-snu-ukazka-z-knihy)
Marek Vajchr: Divačky snů (Konfigurace a stigmata fantastické literatury a kinematografie v raném novověku), Revolver Revue 2025
