Katarína Mikolášová: Menej prachu, viac písania

 

Z účtovníčky, mamy troch synov a autorky detských kníh sa s prvou prózou pre dospelých stala semifinalistka Anasoft litery. Katarína Mikolášová píše so sugestívnosťou, akú má len niekto, kto pozorne načúva životu. Jej Hus vo veľkomeste otvára intímny svet vzťahov medzi ženami a ich matkami – s takou literárnou citlivosťou, že sa do tých príbehov dokážeme vcítiť, či už sú, alebo aj nie sú o nás. Poviedky krásne a kruté ako život. S tou istou intenzitou, ako jemne hladkajú, aj zatínajú do živého.

 

ROZHOVOR

 

Kto je Katarína Mikolášová? Manželka a matka troch synov. Zamestnaná žena. Dosť to trvalo, kým sa z nej stala spisovateľka. Ak dobre rátam, prvá kniha jej vyšla pred 23 rokmi. Odvtedy má na konte päť zbierok poézie, osem kníh pre deti a Hus vo veľkomeste. Veľmi ma zaujímalo, kedy sa v nej ozval prvý záblesk literárneho talentu. (A budeme si tykať, poznáme sa skoro dve desaťročia.)    

Prvú básničku som napísala, keď som mala desať rokov. Bývali sme v paneláku v meste a dodnes netuším, prečo bola o krave. Môžem kúsok zarecitovať?

Krava je sťa zázračný hrad

Krava, z ktorej šíri sa náramný smrad

Krava je domáce zviera

Krava nádherne spieva

Keď som mala dvanásť rokov, napísala som zamilovanú básničku.

 

Ako to dopadlo?

So mnou?

 

S tým zainteresovaným.

(smiech) To bolo len také platonické.

 

Aha, tak nič. A s tvojou tvorbou?

Mali sme školský časopis, ako ôsmačka som tam prispievala a bola som v redakčnej rade. To sa zopakovalo aj na gymnáziu, tam som bola s Petrom Ničíkom...

 

A stále to bola poézia?

Áno. Ale rada som písala slohy, na rozdiel od mnohých spolužiakov, aj som skoro vždy potom v triede čítala „vzorovú prácu“. Aj som stihla kamarátkam pomôcť.

 

A potom – ako dospelá osoba? Mala si tri deti, čo je teda... Ako by som to povedala?

Dosť.

 

A ešte k tomu tri chlapčiská... Tam sa museli často prejavovať aj tvoje manažérske schopnosti, o ktorých sa hovorilo v lete na čítačke v bratislavskej Medickej záhrade. Ja si občas spomeniem na jednu anglickú političku (na meno nie, bolo to čerstvo po nežnej revolúcii), ktorá úplne vážne povedala: „Každá žena, ktorá dokáže večer dostať trojročné dieťa do postele, môže byť ministerkou.“ Dostala si sa k písaniu v priebehu tých rušných rokov?

(smiech) To by nás bolo akosi veľa... tých ministeriek. K písaniu som sa nedostala, ani som to nijako neriešila. Starali sme sa s manželom o deti, venovali sme sa im. Potom sa zmenili podmienky, manžel založil architektonickú firmu a ja som sa začala venovať účtovníctvu. Bolo to náročné obdobie, ale keď človek vidí, že to má zmysel,  baví ho aj účtovníctvo.

 

To vážne?

(smiech) Keď ti vyjde taká uzávierka, takpovediac, na chlp, to je úplná radosť. Literatúrou som sa vtedy zaoberala len pasívne. Keď som mala chvíľu času, mohla som čítať, ale nepísala som nič. Až raz... Bol to taký zvláštny podvečer, cez deň sme prerezávali v záhrade stromy a potom to všetko bolo treba upratať. V podstate spáliť. A konáre, ktoré ešte neboli suché, v tom ohni robili taký kvílivý zvuk... Musela som o tom napísať báseň. Môj spolužiak Peter Ničík viedol vtedy v Žiline literárny klub, a ja som mu tú báseň poslala. Povedal, že sa mu páči, a aby som mu poslala ďalšie. Tak som občas nejakú napísala a Peter ma pomaličky presviedčal, že mám prísť do literárneho klubu. Lenže dlho mu to trvalo, lebo ja som sa hanbila. Že oni sú tam bohvieakí literáti a ja som vidiečanka rovno od sporáka. Ale napokon som prišla a zistila som, že je tam partia príjemných ľudí. Veľa sa rozprávalo o poézii a tie stretnutia ma posmelili. Dala som svoje básne prečítať viacerým ľuďom a povedali, že sú dobré.

 

Tak vznikla tvoja prvá zbierka poézie. 

Vyšla vo vydavateľstve Ametyst, ktoré mal spisovateľ Milan Húževka, ale zásluhou sponzorov. Nasledovali ďalšie a... teraz ich mám päť.

 

V tom istom čase si začala písať aj básničky pre deti. To sa ako stalo?

Napísala som pár básničiek pre deti a poslala do súťaže O dúhovú lampu v krajine Zázračno. Získala som vo svojej kategórii prvé miesto, ktoré som si veľmi vážila, lebo v porote boli pani Jarošová a pani Revajová. (smiech) Lenže – ale to tam nepíš! – v tej kategórii som súťažila iba ja.

 

To tam práveže napíšem, lebo obe tie porotkyne sú veľmi prísne. Takže cenu si si určite zaslúžila, a predovšetkým – súťažné práce zjavne boli základom pre tvoju knihu Veselé básničky pre múdre detičky alebo Knižka pre prváka Miška.

Áno. Knižku potom odporúčalo Ministerstvo školstva SR ako doplnkovú literatúru pre žiakov 1. a 2. ročníka základných škôl. Vyšla v náklade 3000 kusov.

 

Ale potom si sa odrazu našla v próze pre deti.

Jaj, to bolo vlastne z donútenia. Žilinské Rádio Fajn, ktoré už neexistuje, ma požiadalo o večerníčky.

 

A tie sa potom ocitli v Oriešku večnej krásy. Je to veselá knižka plná rozprávok, ktoré deti určite nepočuli už stokrát v rôznych podobách. Veď kto kedy napísal O hašterivých vílach, O šušlavej Veronike, O vodníkovi, ktorého boleli kosti? Samý unikát. Navyše s čarovnými obrázkami Daniely Krajčovej. Otvorila si novú komnatu svojej tvorby a veľmi sa ti v nej darí. Súvisí to aj s tým, že chlapci už boli veľkí?

Minimálne na strednej škole. Keď boli menší, mali samé krúžky, robila som taxikárku, vkuse sme sa preháňali z Rosiny do Žiliny. Pracovala som doma, takže som si mohla presúvať veci podľa potreby. Ale bola s nami aj moja mama, veľmi mi pomáhala.

 

 

Ako to je vlastne – žena, matka, manželka, ktorá píše? Keď ráno vstaneš, nemôžeš písať, nemôžeš si poobede uvariť kávu a písať, nemôžeš písať pred večerou, nemôžeš si večer sadnúť a písať...

(smiech) V noci sa dosť dá. Nikdy som nepísala pravidelne, ani som nemala normu, že 20 strán denne. Ale v noci sa dá, a keď som mala nejaký nápad, pokojne som písala aj do rána, kým poviedka nebola hotová. Ale to sa nedá každú noc. Preto sú aj moje knižky útle. Keď sa chlapci osamostatnili, celé sa to zmenilo. Ja som písanie vždy brala ako koníček, záľubu. Úplne na začiatku som si všetko nechávala pre seba, ale keď som potom nejaké básne ukázala manželovi, okamžite ma začal podporovať. Uznával ma, ale keď sa mu niečo nepáčilo, povedal mi to.

 

A čo chalani?

Musím ich pochváliť. Čítali moje detské knižky a držali mi palce. Keď som mala nejakú prezentáciu, prišli mi zahrať. Mali kapelu, neďaleko nás, vo Višňovom, je jaskyňa, voľne prístupná pre turistov, obľúbená medzi mladými. Je tam ohnisko, prične, a tam sa aj naši stretávali a hrali si na tých bubienkoch, bongách a rôznych perkusiách. Založili si takú prírodne orientovanú kapelu, volala sa Jaskyňa.

 

Aj pomáhali?

Ale áno, vo všetkom. (smiech) Kúpili sme si umývačku, tým sa veľa vyriešilo, ale musím povedať, že nikto tam ten riad nenaloží precíznejšie ako ja. To už bolo obdobie, keď sa niečo menilo aj vo mne. Písanie sa postupne posúvalo na dôležitejšie miesto. Menej často utieram prach. A keď dostanem nejaký termín, prachovky musia pekne počkať.

 

A tvoja tvorba sa šírila za hranice Žiliny ako krajského mesta. Pamätám si parádnu prezentáciu Orieška večnej krásy v Bibiane, kde Soňa Valentová nezabudnuteľne čítala rozprávku O šušlavej Veronike.

Zasa sa to hýbalo tak postupne. Moje knihy boli viac-menej v kníhkupectvách v Žiline a na okolí. Keď som napísala rozprávky z Horehronia – kniha sa volá Odvážny Brusko – sama som distribuovala výtlačky do Banskej Bystrice a okolia. Neviem presne, ako sa povedomie o mne šírilo, ale okrem knižníc a škôl v okolí Žiliny už prichádzali pozvania aj zo vzdialenejších miest – aj z Vranova nad Topľou alebo z Bratislavy.

 

Určite k tomu veľmi prispelo tvoje..., môžeme to nazvať, kúpeľné obdobie?

V Odvážnom Bruskovi sú rozprávky o Kúpeľoch Brusno a ich okolí. V podstate všetky tieto knižky som napísala takpovediac na objednávku. Oriešok večnej krásy sa dostal do rúk riaditeľa kúpeľov Brusno, a ten ma požiadal, či by som nenapísala knižku o brusnianskych kúpeľoch. Tak som tam chodila častejšie na výlety a čerpala materiál. Inak to je veľmi príjemná časť tvorby. Musím povedať, že pre mňa zaujímavejšie ako písanie vždy bolo spoznávanie nových krásnych kúskov Slovenska. Musela som to vidieť, ale aj všeličo prečítať... Takto som písala Bruska aj Bojnických búbeľov. Deti okrem zábavy majú aj možnosť niečo sa dozvedieť.

 

Napríklad tak sa ľudstvo dozvedelo, že v jednej dedine pri Žiline sa víly často hašterili a jedna, čo ani rozprávať nevedela, sa vždy vyhrážala: „Chčeš Fačku?!“ A tak vznikol Fačkov. 

No presne. Rosina a iné dediny v okolí Žiliny.

 

Ako vyzerá tvoja spolupráca s výtvarníkmi? Nájdeš si výtvarníka, alebo ti ho vyberie vydavateľstvo, alebo je to ešte inak?

Väčšinou som si ilustrátora mohla vybrať. Mala som šťastie na Danku Krajčovú, veľmi dobrú kamarátku, s ktorou som spolupracovala na dvoch zbierkach poézie a ilustrovala aj Oriešok večnej krásy. Bola som si v Žiline pozrieť výstavu Jany Bialovej a veľmi ma jej tvorba oslovila. Tak som sa s ňou skontaktovala a ochotne ilustrovala Bruska. A Peter Uchnár... toho som si vysnívala. Keď som písala o búbeľoch, to sú snové postavičky, oslovila som ho a ľahko sa dal nahovoriť. Urobil nádherné farebné obrázky a vydavateľstvo s tým nemalo problém, lebo celú knihu sponzorovali Kúpele Bojnice. S Petrom bola úžasná spolupráca. Lebo nikto na svete nevedel, ako bojnickí búbeli vyzerajú. Iba ja, samozrejme. Ja som bola taká drzá, že som to Petrovi naskicovala. Rešpektoval hlavne fakt, že majú tri ruky a chvostík. Vymyslela som im taký pláštik a korunky. Stretli sme sa v Modre na káve, dlho sme tam boli, a keby nás nieto počúval, asi by sa nasmial.

- Musia mať korunky?

- A tak... nemusia.

- Akí veľkí sú búbeli?

- Asi takíto.

- Čo jedia búbeli? Aká veľká je Škrupinoha? (Škrupinoha je búbeľský kôň.) Aký veľký je Oxo? Dobre, búbeli sú asi takíto, Oxo je asi takýto...

Bola to nezabudnuteľná spolupráca.

 

Hlasujte v Cene čitateľov a čitateliek Anasoft litera za najlepšiu knihu 20. ročníka i za knihu dvadsaťročia

 

Kniha Bojnickí búbeli získala Prémiu Literárneho fondu za rok 2015. Je príťažlivá v pravom zmysle slova. Pritiahne pohľady a okamžite vzbudí zvedavosť. Je to tvoja najkrajšia kniha?

Áno. Je krásna aj graficky. Už sa nedá kúpiť, iba v bojnických kúpeľoch ju predávajú na recepciách a možno aj podarúvajú vzácnym hosťom. Keď sa Búbeľov niekto veľmi snaží získať, posielam ho do Bojníc.

 

A potom prišla tretia kúpeľná kniha (a zároveň druhá s ilustráciami Petra Uchnára).

Áno, Príbehy z prameňa. Čítanie pre deti od dvanásť rokov. Sú to povesťové príbehy, rozprávky sú s dobrým koncom, tieto sú aj so zlým. Príbehy spája duch Almus, niekto ako výdych Zeme. Tie dve knihy dosť na seba nadväzujú. Asi som sa priveľa o Bojniciach podozvedala a nezmestilo sa mi to všetko do Búbeľov.

 

Potom prišli príbehy z Bosny. Mám z teba pocit, že si na Balkáne prežila niektorý z minulých životov. Kedy si tam bola po prvý raz? 

Bola som s rodičmi na rekreácii v bývalej Juhoslávii, bolo to asi v roku 1974. Rada som plávala, z mora som sa veľmi tešila. Potom sme chodili k Jadranu s deťmi, potrebovali to kvôli prieduškám a tak... Nechodili sme do hotelov, ale na súkromie, snažili sme sa s domácimi dorozumieť. V Chorvátsku po chorvátsky, v Srbsku po srbsky. Sú tam rozdiely, ale podľa mňa menšie ako medzi slovenčinou a češtinou. Ale bránia si každý svoju reč.

 

Ako k tomu potom pribudla Bosna a Hercegovina?

Vedela som – z literatúry a podľa obrázkov, že v Bosne je nádherná príroda, sympatickí ľudia... Bola som na to všetko zvedavá. Zašli sme tam raz a odvtedy sme tam boli zakaždým, keď sme dovolenkovali v Chorvátsku. Našla som si tam priateľku,  Zoricu Piljić. V krásnej výletnej lokalite Janjske otoke vedie reštauráciu, kde okrem iného podáva aj vynikajúce čerstvé pstruhy v kukuričnej múke.

Vďaka Zorici som spoznala nielen prekrásnu prírodu, ale aj príjemných ľudí, kroje a pekné vzťahy. Všetci sa na Bosnu pozeráme s odstupom v dôsledku vojny a tak. Neviem, ako je to v Sarajeve a inde, ale pod Vitorogom, kam chodievame, môžete nechať otvorené auto a nájdete ho v poriadku. Ak mi tam niekto nepomohol, tak určite neuškodil. A dali by aj posledné. Chlieb, mlieko, syr... Preto som veľmi chcela niečo napísať o Bosne, aby sme sa na ňu pozerali prívetivejšie. Aby sa o nej dozvedeli aj naše deti a ich rodičia.

 

„Pohorie Vitorog sa rozprestiera nad Janjskou náhornou plošinou a tvorí hranicu medzi Republikou srbskou a Federáciou Bosny a Hercegoviny,“ píše sa vo vysvetlivkách zemepisných názvov, ktoré sú súčasťou tvojej dvojjazyčnej knihy Povesti spod Vitoroga.

Zorica išla so mnou až k prameňu rieky Janj, kam vlastne ani nevedie cesta. Spoznala som miestne reálie a – samozrejme, v Povestiach spod Vitoroga je veľa mojej fantázie. Silnou inšpiráciou pre mňa bol básnik Dragan Milovac, ktorý žije v Srbsku, ale pochádza z kraja Janj. Vo veršíkoch pre deti píše o neľahkom živote vo svojom rodisku v čase jeho detstva. Patriarchát tam ešte stále veľmi cítiť, aj keď doznieva. Všetko robí mama, otec je stále v krčme... A malý chudobný chlapec veľmi túži po opánkach.

 

Opánky sú kožená obuv, ktorá sa priväzuje o nohu; niečo ako naše krpce. Chudobné dieťa z Milovacovej knižky po nich iba túži. Bosý Šumenko s doráňanými nohami ich v tvojej rozprávke Túlavé opánky dostane od neznámej starenky. Niekoľko dní jej pomáhal, vďačný za jedlo, ktoré mu dávala. Ona ho však prekvapí opánkami. Šumenko zistí, že mu nielen chránia nohy, ale ho aj zanesú, kam si len pomyslí. A čo urobí, keď sa mu splní aj posledná túžba – vrátiť sa domov? Daruje svoje opánky malému chlapcovi s doráňanými nohami. Je to krásna pocta tomuto kraju, Katka. A teraz? Aj ty sa vrátiš domov?    

(smiech) Teraz je v tlači knižka Biela zmija. Sú to povesti z kraja Zmijanje. Nebude dvojjazyčná, najprv bude v srbčine. Mala by byť na svete v septembri. Na Slovensku nie sme takí rýchli. Dostali sme grant na rok 2026. V srbčine je to skôr, lebo v Bosne ú hrdí na to, že niekto píše o ich kraji.

 

Takže konečne oddychuješ?

(smiech) Neoddychujem, ešte včera som dorábala korektúru slovenskej verzie Bielej zmije. 

 

 

Je načase vrátiť sa z Bosny na Slovensko. Hus vo veľkomeste je kniha, ktorou si prekvapila. Posunula si sa do sveta prózy pre dospelých. Prekvapila si aj samu seba? Alebo ťa niečo kvárilo, kým si nezačala písať? A čo je na tvojich poviedkach najzaujímavejšie, nie je to vzťah muž – žena, ale dcéra – matka.

Nikdy som nemala ambíciu písať prózu pre dospelých. Ale potom človek príde do veku – má kamarátky a jednej sa stalo to a druhej tiež niečo zaujímavé. Tak sa mi to nejako postupne nazbieralo, skúsenosti, príbehy, nápady... Často ti niekto povie svoj príbeh alebo príbeh niekoho, koho nepoznám... Zistila som, že ženy veľakrát trápi nevyrovnaný vzťah s matkou. A viac ráz som sa stretla so ženami, ktoré si uvedomovali alebo aj vyčítali, že tú svoju mamu ani nemajú veľmi rady. Premýšľali sme spolu, prečo, čo sa stalo? A prišli sme na to, že tá mama urobila nejakú chybu. Stále sa mi potvrdzuje, že keď matka nosí v sebe problém, mala ťažké detstvo alebo má za sebou nejaké traumy... či o tom vie, alebo nie, prenáša to na ďalšiu generáciu. Žena, ktorá môže o sebe povedať, že mala šťastné detstvo, obyčajne má dobrý vzťah aj so svojimi deťmi. Ale niektoré príbehy, ktoré som v knihe opísala, sa môžu týkať aj vzťahu matka – syn. Prílišná starostlivosť a priveľa lásky. To všetko môže spôsobiť, že z neho vyrastie jedináčik neschopný dospieť a postarať sa o rodinu. O tom by mohli hovoriť psychológovia a psychiatri. Veľa takýchto príhod sa vo mne nazbieralo. No skrátka... Napísala som jednu poviedku a poslala som ju na Fond na podporu umenia ako prílohu k žiadosti o štipendium. Grant som dostala, bol tam termín a neostávalo mi iné, iba písať.   

 

Nič múdrejšie si s tou poviedkou nemohla urobiť. Prezradíš, ktorá to bola?

Z technických príčin zatvorené.

 

Aha. Zložitá rodinná situácia. Večne opitá mama v posteli, otec tiež ide radšej „medzi chlapov“. Zažil to niekto, koho poznáš? 

Kamarátka mala mamu alkoholičku, ale nemala novinový stánok. A sú tam aj tie moje fantazijné úlety. Musia tam byť, bez toho by som asi nič nenapísala. Ani jeden príbeh nie je celý o niekom. Ale dostali sa mi tam aj moje vlastné zážitky. Mám skúsenosť s rozvodom rodičov, to som veľmi ťažko niesla, lebo ja som bola do tatka zamilovaná. Takže sa to tam niekde objavuje. Alebo mám niekde okrajovo skúsenosť mojej mamy z mladosti.    

 

Niektoré závery sú veľmi prekvapujúce. Prišlo to samo, alebo si sa dlho rozhodovala, ako príbeh ukončiť?    

Najradšej mám otvorené konce. 

 

No, tá poviedka, kde matka dcéru celé detstvo nespúšťa z očí, a potom sa to celé obráti – od vydatej dospelej matky dospelých detí si vyžaduje stále viac dennodennej pozornosti, až napokon ju chce iba pre seba... Ako sa volá?

Ostaň tu bývať.

 

Áno. Tak tá otvorený koniec nemá. Dcéra má možnosť odísť s manželom na dlhodobý pobyt do zahraničia. Spočiatku sa jej to zdá absurdné. Ale matkine požiadavky napokon sú tiež absurdné. Našťastie príde chvíľa, keď sa dcéra rozhodne sa pre rázny krok – odísť. A čo najďalej.

Poznám ženu, ktorá sa vzdala všetkých svojich možností a starala sa o rodičov. Zostarla, ostala sama. To tiež nie je v poriadku. To by rodičia nemali od nás chcieť. Ani my od detí. Sú to zložité veci. Ja nie som ani psychologička ani psychiatrička. Skrátka som tú knižku napísala a nerozmýšľala som nad tým. Chcela som, aby si našla čitateľov, to mi stačilo.

 

Ako ťa poznám, ani si nečakala nejaký veľký ohlas. A predsa – fialová hus, pardon, Hus vo veľkomeste v príjemne fialovej obálke, sa ocitla na kôpke desiatich najlepších kníh za rok 2024. Jedna z nich získa prestížne ocenenia Anasoft litera, ale už aj dostať sa na tú kôpku predstavuje veľkú poctu.           

Keď vyhlasovali nominácie na Anasoft literu, mali sme návštevu. Zazvonil telefón a bolo to z Albatrosu, kde kniha vyšla. „Pani Mikolášová, gratulujem vám!“ A ja že: „Ďakujem veľmi pekne. A k čomu?“ Už predtým som mala správu s gratuláciou na Facebooku od Vandy Rozenbergovej. Vande som poďakovala a nič. Potom sa smiala, presne vedela, že o nominácii neviem. Ale po tom telefonáte som sa smiala ja, a bol to nezadržateľný záchvat. Snažila som sa to hosťom vysvetliť, ale netušili, čo je Anasoft litera, tak sa iba ďalej čudovali.

 

Manžela to neprekvapilo. Asi sa to nemá, ale... vy ste taká súdržná a krásna rodina, že ťa musím zapojiť do rozhovoru. Čo ty na to, Pali?

V Medickej si sa pýtala, či som na Katku hrdý. Som. Beriem to ako dobro, ktoré sa jej stalo po rokoch práce, a bola na ňu sama. Keď človek vidí, koľko trvá, kým spisovateľ má nejakých 90 strán hotových... klobúk dole. Tú nomináciu beriem aj ako niečo, čo ju ochráni pred nespravodlivou kritikou. Lebo v týchto kruhoch hocikto môže napísať čokoľvek. Architektov nikto tak nekritizuje.

 

Veď to. Tvorivá práca sa nedá odvážiť ani odmerať. Takže si nemyslíš, že Katka by mala viac upratovať ako písať?

Naopak. Mala by viac písať a menej upratovať.

 

A ešte – nech už o vás vieme úplne všetko – čo vyrástlo z vašich troch malých chlapcov, Katka? Mal niektorý sklony písať básne alebo rozprávky?

Najstarší syn, Pavol po tatovi, je psychiater. Čerstvý docent pracuje na klinike v Drážďanoch a venuje sa hlavne výskumu. Obaja mladší vyštudovali ekológiu. Martin je zamestnaný na Českej zemědělskej univerzite v Prahe a v rámci dlhodobých projektov skúma s tímom pralesy po celej Európe. Najmladší Peter pracuje v Národnom parku Veľká Fatra a okrem ochrany prírody a krajiny vypracúva podklady na posúdenie vplyvu budúcich stavieb na prírodu. (jemný úsmev pyšnej mamy) Všetci píšu odborné vedecké články.

 

Katarína MIkolášová

(1963) Žilina

Od roku 1992  pracovala v projektovej firme, kde sa venovala ekonomike a manažmentu. Okrem toho podnikala v cestovnom ruchu a príležitostne aj v oblasti reklamy. Píše prevažne literatúru pre deti a poéziu. Debutovala v roku 2003 zbierkou poézie Cez oči k tebe vchádzam. Odvtedy jej vyšlo päť zbierok poézie, osem knižiek pre deti a jedna próza pre dospelých čitateľov. Jej verše vyšli časopisecky a vo viacerých zborníkoch v slovenčine, ale aj v českom, poľskom a maďarskom preklade.

Poviedky pre deti pravidelne publikuje v zborníkoch vydavateľstva Perfekt v rámci literárnej súťaže o pôvodnú poviedku pre deti. V roku 2014 získala hlavnú cenu – Cenu dieťaťa v tejto súťaži jej poviedka Ovečky v čerešňovom sade. Za dielo Bojnickí búbeli získala v roku 2015 Prémiu v rámci Ceny Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu v kategórii literatúra pre deti a mládež. V roku 2020 jej v srbskom vydavateľstve CompuTech doo v Belehrade vyšla dvojjazyčná kniha pre deti Povesti spod Vitoroga/Priče ispod Vitoroga v slovenskom a srbskom jazyku. Početné besedy a tvorivé dielne s deťmi absolvovala po celom Slovensku, ale aj v zahraničí – Česku, Poľsku, v ostatných rokoch najmä v Srbsku a Bosne a Hercegovine. Je autorkou aj niekoľkých cestopisných próz, ktoré publikovala v časopise Slovenka a v magazíne GEO.

Jej prvá prozaická kniha pre dospelých čitateľov Hus vo veľkomeste vyšla v roku 2024 a je v desiatke ceny Anasoft litera 2025.

 

Prečítajte si rozhovory s ďalšími autormi a autorkami, ktorí sú nominovaní na cenu Anasoft litera 2025: