Režisér, performer, libretista a hudobník Andrej Kalinka umenie nielen tvorí, ale rád o ňom aj rozmýšľa. Pre plan.art teraz píše sériu úvah s názvom Všetko, čo neviem. Nasledujúca je o potrebe príbehov.
Dobro a zlo v príbehoch dokážeme rozpoznať okamžite. V leporele, Tóre aj Simpsonovcoch. Ihneď vieme, čo je správne, nesprávne, dôležité, nepodstatné. Bez námahy sme schopní identifikovať hodnoty aj blafy, podvodníkov aj pomocníkov. Čo sa ale stane, keď zavrieme knihu alebo vypneme film? Je možné, že to odrazu nevieme, že to nedokážeme rozlíšiť? Všetky príbehy sú o nás, pre nás, sú vytvorené podľa nás. Príbehov pribúda. Máme ich stále viac. Ale z nejakého dôvodu ich stále menej berieme vážne. Akoby odvaha alebo zbabelosť v našich príbehoch neboli naše. Byť hrdinom v príbehu vás nič nestojí. Byť hrdinom v živote vás stojí všetko. Nemusí ísť o hrdinu, ktorý sa hádže do ohňa, ale o hrdinu, ktorý sa chová správne, dobre, slušne, zvláda vlastných démonov, odoláva démonom ostatných, neznechucuje, nie je cynický, apatický, nepridá sa k väčšine, keď pácha zlo (ako sa píše v Knihe Exodus). To je hrdina. Zlo v príbehu je prosto zlé, je napokon nevýhodné, vieme, že dopadne zle. V živote je to častokrát tá najvýnosnejšia cesta. Odrazu akoby nedokážeme (nechceme) vidieť, že zlo je zlé a materiálne alebo spoločenské výhody v nás prevážia nad tými skutočne ľudskými. Chovať sa správne, dobre, morálne, eticky môže byť naozaj ťažké. Ako som v predošlom texte napísal, umenie (a jeho vytváranie príbehov) je umelý svet, artificiálny. Vytvorili sme si ho, aby nám pomáhal zvládať žiť ten prirodzený a to práve samotným vytváraním. V poslednej dobe sme to akoby otočili. Začali sme vytvárať umelé svety, do ktorých unikáme pred skutočným svetom. Vždy sme do nich unikali, ale preto, aby sme v nich našli motiváciu a silu žiť v skutočnom svete. Teraz sa zdá, že sa jedno od druhého vzďaľuje. Už nevytvárame primárne kvôli tomu, aby sme porozumeli, aby sme našli podstatu, pravdu, aby sme sa spoznali, aby sme spoznali svet, už vytvárame skôr pre to, aby sme sa schovali, obrnili sa, udržali si všetko a všetkých od tela. Nikto sa tomu nemôže diviť. Súčasnosť je brutálna. Šialenci schopní čohokoľvek, nazaťažení etikou, citom, vierou, zmyslom, hodnotami. Tlaky z každej strany. Únik sa zdá byť nevyhnutný, javí sa dokonca ako dobrá alternatíva. Ale nie je. Je to presne naopak. Je to únik z reality, čo znamená, že ju tak bude vytvárať niekto iný. Kto? Niečo vytvárať (a nemyslím len umenie, ale vytváranie ako princíp života) je jednou z najlepších, najúžasnejších, najprospešnejších činností, ktoré môžeme v živote robiť. Je skvelé vytváraním niečo vytvárať. Je skvelé vytváraním spoznávať. Je skvelé, ak vytváraním dokážeme pomáhať.
Potrebujeme vytvárať a potrebujeme vytvárať príbehy. Príbehy potrebujeme. Potrebujeme ich z mnohých dôvodov. Dokonca sa im nevieme ubrániť, nedokážeme ich nevytvárať. Či chceme alebo nechceme, či sa podľa nich chováme, používame ich ako únik alebo ich odstrkujeme ako nereálne a pre realitu sa nehodiace. To, že potrebujeme príbehy platí pre každého, aj pre ľudí exaktne zameraných, ktorí tvrdia, že ich príbehy nezaujímajú. Cez príbehy čítame (chápeme) svet, teda aj exaktné stránky života. Príbehy, akokoľvek nerealistické (a možno práve tie), nám okrem iného dovoľujú spracovať, zhmotňovať nevedomé, ťažko pomenovateľné pocity, stavy, myšlienky. Naša racionálna stránka nám možno nechce schváliť ich pravdivosť, pretože v nich primárna logika, princípy času, priestoru, príčin a následkov nefungujú tak, ako sme si to ukotvili a ako si to potvrdzujeme rozumne rozumným rozumom, ale neznižuje pravdepodobnosť toho, že môžu byť hlboko pravdivé.
Predtým ako o našej potrebe príbehov napíšem viac, je dobré spomenúť niečo, čím sa pravdepodobne tento článok mohlo začať. Príbehy nie sú iba v Biblii alebo Simpsonovcoch, mýtoch, rozprávkach, knihách, filmoch. Ľudská príbehovosť začína omnoho skôr. Odohráva sa na úrovni, ktorá je pre nás tak samozrejmá a prirodzená, že si ju väčšinou neuvedomujeme. Začína pri kauzalite. Naše chápanie sveta je absolútne kauzálne. Je to jedna zo samozrejmostí, ktoré nám pomáhajú a rovnako nás držia v klietke. Dovoľujú nám odkrývať tajomstvá, ale vedú nás aj k domýšľaniu a nepravdivým záverom. Tiahnu sa od vedeckých metód, evolučnej teórie cez náboženstvo až po súčasné fake news. Vo všetkom zohráva kauzalita zásadnú úlohu. Hľadáme a napokon ju vidíme úplne všade. Kauzalita je základnou bunkou našej príbehovosti.
V spojitosti s našou potrebou príbehov existuje množstvo výskumov so zaujímavými zisteniami. Ak napríklad rozprávate príbeh v skupine, tep a dych poslucháčov sa začne vzájomne ladiť (pri hudbe je to logické, ale rozprávanie príbehu nemá tak jednoznačný rytmus, podľa ktorého by sa mohla tepová frekvencia u viacerých ľudí zjednocovať, takže tak samozrejmé to už nie je). Ak deťom na Jednotke intenzívnej starostlivosti pol hodinu čítali príbehy, ustupovala im bolesť, klesala hladina stresových hormónov, stúpala hladina oxytocínu (tzv. hormónu lásky) a na otázku 'Čo je to nemocnica' odpovedali, že je to miesto, kde sa uzdravujeme. Keď deťom namiesto rozprávania príbehov dávali hádanky (teda išlo o informácie, problémy a ich riešenia), tak na rovnakú otázku odpovedali tvrdením, že nemocnica je miesto, kde chodíme, keď sme chorí. Pri inom výskume sa zase zistilo, že deti, ktoré vyrastali v prostredí, kde im nikto nerozprával rozprávky a vôbec žiadne príbehy, kde o ničom podobnom ani nepočuli, nevedeli, že príbehy existujú, nemali žiadny kontakt s médiami, literatúrou, pravdepodobne nenavštevovali školu a tak podobne, začali si tieto deti v určitom veku príbehy sami vymýšľať. Vymýšľali si situácie, postavy, udalosti, rozprávky, aj keď netušili, že niečo také jestvuje. Videli svet okolo seba, mohli pri tom zostať a iba ho fakticky opisovať, oni ale začali vytvárať.
Z mnohých zdrojov, výskumov, štúdií, skúseností vyplýva alebo sa minimálne javí, že vytváranie príbehov je bezprostredne spojené s potrebou zmyslu. Dovolím si dokonca tvrdiť, že dejiny príbehov sú dejinami zmyslu. V živote totiž potrebujeme cítiť a zažívať predovšetkým zmysel. Poznáme to v mnohých podobách, aj keď opäť je to niečo, čo si veľakrát neuvedomujeme. Stačí sa napríklad pozrieť na prácu, ktorú robíme a podobu našej únavy. Zvykneme sa sťažovať na množstvo práce. To jednoznačne môže byť problém, ak množstvo práce presiahne istú mieru. Ak nad tým ale začnete uvažovať, skôr či neskôr zistíte, že skutočný problém nie je množstvo práce, ale málo jej zmyslu. Kto toto nepozná, kto to nezažil alebo práve nezažíva? Prísť domov, byť unavený, vyčerpaný, ale zároveň naplnený, možno dokonca šťastný. Alebo naopak. Byť unavený prázdnotou, nemať chuť ráno vstať a znovu ísť do roboty. To všetko súvisí s príbehmi a pocitom zmyslu, ktorý potrebujeme. Hoci nikto presne nevie povedať, čo zmysel skutočne je, čo zmysel určite má a čo nie. Aj tak je tento pocit, pocit zmyslu, pre nás nenahraditeľný a jeden z najpodstatnejších. Nič nám neprekáža viac, ako nezmyselnosť. 'To nemá zmysel!' To nás dokáže vytočiť do kosti.
Jedna z najpodstatnejších vecí pri príbehoch (aj pri umení) je uvedomenie, že všetko sú to impulzy, nie výsledky. A my tieto impulzy rozvíjame. Skladáme príbehy. Inak by to všetko boli iba oznamy. Toto je skutočne dôležité pochopiť, naučiť sa a vnímať. Nie oznamy, správy, informácie. Ale vy. Váš svet. Vaše myslenie. To je nenahraditeľné. To nikto nemá. Nikdy nie presne tak, ako to máte vy. Nikto nemyslí tak, ako myslíte vy, aj keď si často myslíte, že myslíte rovnako, ako ostatní. Jedna z teórií týkajúcich sa jazyka hovorí o tom, že ak použijete vo vete viac ako sedem slov, tak si môžete byť istý, že taká veta ešte na svete nezaznela. Nikto iný ako vy takú vetu ešte nepovedal. Najvzácnejšie sú vaše myšlienky, váš spôsob premýšľania.
Príbehy potrebujeme. Príbehy majú veľa podôb, úloh, funkcií, možností. Od kauzality (a našej neschopnosti ju opúšťať) až po príbehy, ktoré poznáme z Tóry, Shakespeara, rozprávok, románov, poviedok. Tieto príbehy nás môžu pretvoriť. Musíme však byť ochotní nechať sa pretvoriť. Môžu nás niečo naučiť, musíme ale byť ochotní sa učiť. Sila možnej premeny príbehmi spočíva v tom, že sa musíte stratiť, aby ste sa mohli nájsť. To znamená vstúpiť do neznámeho sveta, nemať vopred vytvorený názor a už vôbec sa ho nepokúšať obhajovať. Iba tak môžete uvidieť inak neviditeľné bytosti a uveriť im. Musíte zabudnúť na vlastný strach, aby ste objavili odvahu. Alebo musíte vlastný strach zažiť tak silno, že zistíte, že máte odvahu, o ktorej ste nevedeli. Na to všetko slúžia príbehy. Príbehy nás formujú. Drobnosti týchto príbehov nás formujú. Počuté alebo zažité. Niekedy stačí, že niekto niečo niekomu nejako v nejakej chvíli povie a môže mu tým zmeniť život, zmeniť príbeh, vytvoriť nový. A ani jedna zo strán si to v tej chvíli nemusí uvedomiť. Toto sa odohráva každý deň. Doma, na ulici, v škole, práci, pri čítaní správ, kníh, pozeraní filmov. Príbehy potrebujeme. Preto ich stále vytvárame. Každodenným konaním. Príbehy môžu byť vtipné aj drastické, ale ich zmyslom nie je len zábava alebo strach. Príbehy sú zdroj. Zdroj pohybu, motivácie, chuti, vízie, odvahy.
Pico della Mirandola v 15. storočí napísal: 'Človek môže ako sochár utvárať sám seba do podoby, ktorú uprednostňuje, môže klesnúť na úroveň nižšiu, zvieraciu alebo podľa svojho rozhodnutia byť povznesený k vyššiemu, božskému.' To je napokon najzásadnejší element aj vo všetkých podobách príbehov. Naše rozhodovanie. Tak som tento text začal. Začal som ho tým, že dobro a zlo dokážeme v príbehoch identifikovať, ale bránime sa tomu, aby sme toto poznanie aplikovali v živote. Vyhýbame sa tomu jednoducho preto, lebo je to ťažké a často možno dokonca nevýhodné. Áno. Je to presne tak. Prečo by sme sa teda mali chovať dobre, prečo máme konať dobro? Pretože je to výhodné alebo pohodlné? Nie je a to by nebol ani dobrý dôvod. Dobro máme konať, pretože je to dobré. Je to jednoduché. V každom príbehu nájdeme práve toto. Do každého príbehu toto vnášame. Príbehy potrebujeme. Tvoríme príbehy a príbehy tvoria nás. My sme príbehy!
Tento obsah bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Platforma reprezentuje výlučne názor redakcie a fond nezodpovedá za jej obsah.