Režisér, performer, libretista a hudobník Andrej Kalinka umenie nielen tvorí, ale rád o ňom uvažuje ako o „jednom z najsilnejších, najzvláštnejších a súčasne najnepochopiteľnejších nástrojov, ktoré sme si ako ľudia vytvorili.” Pre plan.art teraz píše sériu úvah s názvom Všetko, čo neviem.
Tretí text série "Všetko čo neviem" začnem úryvkom z mojej divadelnej hry. Ide o hru pre deti aj dospelých. Pohybuje sa niekde medzi snom, utópiou, imagináciou, filozofiou, fantasy, apokalypsou, rozprávkou a mýtom. Súčasne je ale veľmi prostá. Spodnú alebo hornú vekovú hranicu potenciálnych divákov si nedovoľujem určiť, keďže si myslím, že vek nie je rozhodujúci faktor. Tak či tak napokon vždy ide o spôsob vnímania sveta, ktorý nie je celkom podmienený detstvom, dospelosťou, skúsenosťami, prostredím alebo vzdelaním. Text je takýto: "Kedysi dávno žili ľudia v nádhernej záhrade, ktorá nemala konca. Starali sa o ňu a spoznávali ju. S úžasom ju skúmali, pomenovávali rastliny aj tvory. Boli zvedaví, stále o niečom premýšľali alebo sa na niečo pýtali. Mali dôležité otázky, napríklad "Odkiaľ sme sa tu vzali?" alebo "Prečo máme ruky, prečo nemáme krídla?" alebo "Čo je nad oblohou, je tam ďalšia obloha alebo ďalšia zem a nad ňou ďalšia obloha a nad ňou ďalšia zem?". Spievali piesne, rozprávali príbehy, obdivovali odtiene farieb na oblohe, na zemi aj vo vode. Ale časom sa niečo zmenilo. Oni sa zmenili. Ľudí z dávnych príbehov si predstavujeme inak. Myslíme si, že boli iní, ako sme my. No boli presne takí istí. Mali dušu, srdce, mali to, čo každého robí jedinečným. Prežívali všetko tak, ako to prežívame my dnes. Zažívali radosť, ale aj trápenie, dokázali byť veselí aj smutní, vedeli rozpoznať dobro aj zlo, krásu aj škaredosť. No rozhodli sa to zmeniť. Už nechceli zažívať bolesť, strach ani pochybnosti. Vedeli, že tak stratia aj radosť a zmysel pre krásu, ale aj tak sa rozhodli to urobiť. Rozhodli sa, že sa zbavia svojich duší. Každá duša príliš cítila, príliš sa pýtala, práve preto boli citliví, preto boli zvedaví, ale aj zraniteľní. A oni sa už viac nechceli trápiť. Nechceli už radšej cítiť vôbec nič. A tak vytvorili čierne zrkadlo. Do čierneho zrkadla mohol každý svoju dušu odložiť. Každý sa tak mohol zbaviť radosti aj trápenia, mohol sa zbaviť seba samého a jemu zostal čistý, chladný rozum. Pre ľudí nastal nový vek. Život bez duše."
Citovaný text je úlomkom akejsi prehistórie, ktorá zaznie na začiatku hry. Hru samotnú je možné interpretovať rôzne. Pre niekoho môže byť o odvahe myslieť, cítiť, o odvahe byť sám sebou, o pochybnostiach, nádeji, o tom, na čo sme zabudli, o tom, čo nám začne chýbať, až keď to stratíme. Dá sa ale interpretovať aj politicky, pokojne v nej môžete vidieť tému AI alebo diktatúry, ale zároveň tam nič také hľadať nemusíte. Či chcem alebo nie, celá moja tvorba je autobiografická. Hra, ktorej úryvok tu citujem je mojou reakciou na súčasný svet. Reakciou na pocit, že sa zbavujeme vlastných životov, vlastných emócií, intuícií, myšlienok, zodpovednosti, že deleguje rozhodovanie a formovanie seba a sveta do rúk niekoho iného. Zdá sa mi, že už viac preberáme a kopírujeme, ako premýšľame a vytvárame, pretože myslieť, cítiť a vytvárať je namáhavé a riskantné. Ľahko môžete byť za trápneho, divného, za blázna, ktorý nehovorí a nerobí veci tak, ako ostatní. Máme ešte odvahu myslieť, cítiť, máme odvahu byť ľuďmi? Myslieť či nemyslieť? Cítiť či necítiť? Byť či nebyť človekom?
Milý manželský pár k nám do Karlovej Vsi už niekoľko rokov chodí predávať svoju domácu zeleninu. Obaja manželia sú veľmi zhovorčiví a ja som zvedavý, takže sa vždy dozviem niečo nové, vždy si rád vypočujem ich názory, príhody, skúsenosti. O všetkom možnom. Jedného dňa mi rozprávali, že keď sú u nich na návšteve vnúčatá, najradšej sa hrajú s ich prepravkami (na ovocie a zeleninu). Stavajú z nich domčeky a tak všeličo. Ich otec im kúpil vyrobený, drahý, prepracovaný domček pre deti, ale to ich nezaujíma. Chcú si stavať svoje. Už im to aj na hlavu padlo a aj tak stavajú. Keď to rozprávali, zdanlivo sa čudovali tomu, prečo sa deti hrajú s prepravkami a prečo nechcú krásny kúpený domček, ale zároveň bolo vidno, že tomu veľmi dobre rozumejú. Mimochodom, my sme v detstve robili to isté, najúžasnejšie bolo hrať sa v dielni starého otca s pílkami, kliešťami, drevami, drôtmi, len tak niečo ohýbať, brúsiť, bolo to lákavejšie, ako hotové hračky. Prečo je to tak? Prečo ako deti uprednostníme surové prepravky pred hotovým kúpeným domčekom? Zdá sa, že nechceme mať veci hotové, aj keď z pohľadu unaveného dospelého sa to môže zdať absurdné. Vo svojej podstate chcem každý z nás niečo zhotovovať, vymýšľať, potrebujeme to, cítime v tom život. Hotové je nuda, hotové už je a nie je to nič viac, je to koniec. Keď sme unudení alebo unavení (čo sme dnes viac, ako kedykoľvek doposiaľ, napriek masívnej záplave zábavy a informácií alebo možno práve kvôli tomu) býva to často preto, lebo na tom, čo robíme alebo sledujeme, nemáme osobnú účasť, nemáme tam svoje miesto, cítime, že nás v tom vlastne netreba. Všimnite si to napríklad vo svojej práci, nech už robíte čokoľvek, niečo spĺňať vás nebaví tak, ako keď sa na tom podieľate osobne, keď niečo môžete vymyslieť, premyslieť, domyslieť. Z detstva si zase pamätám, že som mal rád Lego, pretože som si z neho mohol stavať, čo som chcel. Keď som si ho chcel v dospelosti znovu kúpiť, natrafil som hlavne na filmové alebo iné postavičky s hotovými strojmi, domami, nebolo už čo vymýšľať, len to zobrať a akceptovať. V Bratislave bola donedávna lekáreň "U Červeného zajaca" a keďže nikto nevedel, prečo sa tak volá, každého to zaujímalo. Potom zrejme zmenila majiteľ a premenovala sa na "Plus" alebo niečo podobné. A už nikto nemal dôvod sa o rozprávať. Aj príbeh je vtedy dobrý, keď ho neviete prekuknúť, neviete, čo bude ďalej, keď nie je všetko povedané, ukázané, keď vás vtiahne a vy máte pocit, že ho žijete a vytvárate. Takto si pamätám Nekonečný príbeh. Potreba mojej účasti, nevyhnutnosť môjho vytvárania. Chceme vytvárať niečo svoje, chceme mať osobnú účasť, ale súčasne sa toho bojíme, nechceme byť vylúčený z komunity, považovaný za divného alebo ani nedokážeme uveriť, že náš názor, nápad, konanie by mohli mať váhu. Všade odporúčania, usmernenia, zadania ako správne spať, sedieť, chodiť, behať, cvičiť, jesť, myslieť, vyzerať, voliť, žiť, zomrieť. Je ťažké sa im vyhnúť, sú ako nevyžiadané rady, vnútené návody na život. A je ich stále viac. Všetci sme z toho unavení, často aj nahnevaní, ale napokon väčšinou sami seba presvedčíme, že si nemôžeme dovoliť to vypustiť, nevšímať si to, ale že to naopak všetko musíme splniť, musíme udržať tempo, farbu, tvar, dikciu, aby sme nevypadli z kolotoča, na ktorom sa vlastne nechceme voziť. Namáhavo sami sebe dovoľujeme žiť svoje vlastné životy, hoci práve to chceme najviac. Akoby žiť svoj život bola tá najdivnejšia vec na svete. Často si o tom nedovoľujeme ani premýšľať. O tom, čo naozaj chceme žiť. Bez zápalu tancujeme niečo obecné a to naše, nadšené a jedinečné, stojí v kúte a čaká na našu odvahu. Akoby sme čakali na vyzvanie k tancu od seba samých. Človek je ako jednoslovný oxymoron.
Mať ruky za chrbtom je ako ich nemať. A prečo ich nemať, keď ich mám? A keď ich mám, prečo ich používať inak, než na niečo zmysluplné a dobré? Aspoň sa o to snažiť. Stále je čo premyslieť, stále je čo povedať inak. Stále si je čo predstavovať, stále je čo cítiť. Stále je čo konať. Stále je čo vytvárať.
Tento obsah bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Platforma reprezentuje výlučne názor redakcie a fond nezodpovedá za jej obsah.