Jana Wernerová: „Aj ja žijem kolotočiarsky život, len namiesto atrakcií mám divadlo“

 

Svoj knižný debut nosila divadelníčka Jana Wernerová v sebe takmer desať rokov. Nakoniec dala príbehu vlastného detstva v 90-tych rokoch v komunite „světských kolotočárov" sugestívnu literárnu formu, ktorú postavila na drobných detailoch. Ide o esteticky vycibrené dielo aj vďaka kompozícii, ktorá dávkuje príbehy jednotlivých postáv po malých kúskoch a len miestami prezradí záblesk toho, ako sa ich osudy skončia. Kniha vznikala z hnevu na chýbajúceho otca a postupne sa stala spôsobom, ako sa zmieriť s príbehom vlastných predkov, a napokon aj so sebou samou. V rozhovore hovorí o tom, prečo svoj pôvod dlho skrývala, čo jej dala matkina sloboda nežiť podľa rodinných tradícií a čo si z detstva medzi kolotočmi nesie dodnes.

 

Ide o tvoj knižný debut, predtým ti dva texty ocenili v súťaži Poviedka. Po Kolotočárke som siahla z čírej čitateľskej zvedavosti a musím priznať, že mi vrátila aj číru radosť z čítania. Aké sú tvoje spätné väzby, v čom sa reakcie opakujú?

Najčastejšie mi ľudia hovoria, že ich prekvapilo, ako veľmi ich príbeh Zelinky vtiahol, že knihu prečítali na jedno nadýchnutie. Zo spätných reakcií mi vychádza najmä to, že ľudia mojej generácie a starší sa čítaním knihy vracajú do svojho detstva. Často počúvam, že kniha čitateľom a čitateľkám prinavracia nostalgický pocit minulosti, že hovorí o časoch, ktoré už nie sú. Mladšie ročníky zas oceňujú atmosféru 90-tych rokov, ktoré sú zhodou okolností veľmi obľúbené. A často sa opakuje práve to, že knihu začali čítať zo zvedavosti kvôli „kolotočárom“, ale nakoniec v nej našli vlastné rodiny, svoje mamy, staré mamy, svoje detstvá. Mám pocit, že tá kniha v skutočnosti nie je ani tak o „světských“, ale o potrebe niekam patriť. Veľa ľudí mi píše, že ich zasiahli drobné detaily, vône, predmety, situácie.

Po prvých kapitolách, som sa od nej nevedela odtrhnúť a hľadala som, či niekde nespomínaš, že si adoptovaná... Sú ľudia z toho prekvapení ako ja?

Myslím si, že je to tým, že stále existuje predstava, že človek z určitého prostredia musí nejako vyzerať, rozprávať alebo žiť. A keď ten obraz nezapadá do predstáv väčšinovej spoločnosti, ľudia sú zmätení. Ja som s tým bojovala celé dospievanie. Mala som potrebu svoj pôvod skrývať, lebo som veľmi rýchlo pochopila, že ľudia si o vás vytvoria názor skôr, než vás vôbec spoznajú. Dnes už to našťastie nevnímam tak bolestivo. Skôr ma fascinuje, ako silno máme všetci potrebu zaraďovať ľudí do nejakých škatuliek.

 

 

Kedy a ako si sa rozhodla, že túto kapitolu svojho života spíšeš a podelíš sa o ňu s verejnosťou?

Mola by som odpovedať čokoľvek, ale moja kniha vo mne vznikala celý môj život. Od toho dňa, keď nás opustil otec. Opísaním tej situácie som od detstva až po pubertu začínala každý svoj nový denník. Okolo tridsaťpäťky som začala život Zelinky vedome spisovať, ale nemyslela som, že s tým niekedy vyjdem na verejnosť. Zlom nastal v roku 2023, nastúpila som na doplnkové pedagogické štúdium na DAMU. Tam som v rámci predmetu autorské čtení každý mesiac prečítala jeden nový úryvok a na základe spätnej väzby spolužiakov, spolužiačiek a profesoriek, ktoré ma doslova postrčili k tomu, aby som knihu vydala, som sa rozhodla tak urobiť. Predtým som ale ešte úvodný kúsok prepísala do poviedky a poslala ju do literárnej súťaže POVIEDKA. Umiestnila som sa v prvej desiatke, ale ešte stále som si neverila, že viem písať prózu, a tak som úplne inú poviedku do súťaže poslala o rok znova a znova som sa s ňou umiestnila a až potom som si trochu začala veriť. Kniha teda vo mne driemala takmer desať rokov, v rámci ktorých som sa k písaniu vracala a zanechávala ho. A v rámci DAMU, a možno to bolo aj tým návratom k rodnému českému jazyku, som sa rozhodla, že novelu za tie dva roky štúdia dokončím a vydám ju.

Naozaj si to všetko pamätáš, alebo je to už literárny kumšt?

Sama sa čudujem tomu, čo všetko som si zapamätala. Aké detaily, pocity. Ani nie tak svoje ako prežitky tých mojich vtedajších dospelých. O literárnom kumšte si netrúfam hovoriť.

Ako si vyberala postavy a rozhodovala koľko priestoru dostanú?

Úplne intuitívne. Nejako som sa nad tým nezamýšľala. Išlo to samé. Základom bola postava babičky Máni, ktorá vytvára svoj vlastný vesmír a okolo ktorej sa kniha točí. A postupne sa objavovali ďalšie a ďalšie. Veľa postáv si ten priestor vlastne vypýtalo samo. Pri písaní som veľmi intuitívna a skôr počúvam rytmus príbehu než nejaký presný plán. Od začiatku som však vedela, že nechcem vytvoriť veľkú rodinnú ságu, ale skôr mozaiku vzťahov a spomienok. Preto sa niektoré postavy objavia len na chvíľu a napriek tomu nesú veľmi silnú stopu.

Čo bolo pre teba kľúčom, kde a prečo čitateľom prezradíš budúcnosť?

Zasa intuícia, pocit. Nevytvárala som v hlave žiadne konštrukty, proste som písala a nahlas často čítala napísané. Ani som text príliš neupravovala. Vhľady do budúcnosti sa ponúkali samé. Až v rámci spätnej väzby som si uvedomila, že mi pomohli vystavať dej v niekoľkých vrstvách. Jediné, čím so si bola istá bolo obdobie pred a po revolúcii. Vedela som, kam príbeh smerujem a čo sa s postavami stane jej následkom, tým sa dramaturgia jednotlivých kapitol vykrištalizovala akosi sama od seba. Už som počula spisovateľov a spisovateľky hovoriť o tom, že kniha sa písala sama. Keby som mala viac spisovateľského sebavedomia, povedala by som o tej svojej presne to isté.

V tvojom príbehu chýbal otec, ako to formovalo príbeh, ktorý si rozprávala?

Knihu som začala písať z hnevu a hnev je veľmi silná motivácia. Pôvodne som, ešte vtedy, keď som netušila, že to čo píšem, bude okrem mňa čítať aj niekto iný, chcela vidieť, kým bol. Počas písania som si prešla mnohými pocitmi. Hnevom, frustráciou, odsúdením, ale neskôr aj pochopením a odpustením. Cez to, čo som o svojich predkoch napísala som zistila, nie len to, akí boli, ale aj to, že na základe toho, čo sami prežili, nemohli byť nikým iným. Nefunkční otcovia sa nesprávajú tak ako sa správajú preto, že by to tak chceli, ale preto, že odovzdávajú len to, čo sami dostali.

Ako si naložila so slobodou, ktorú ti mama dala?

Myslím, že z nej ťažím maximum. Dala mi obrovský dar tým, že ma netlačila do života, aký žila ona, alebo generácie žien pred ňou. Nechala ma ísť si vlastnou cestou, napriek tomu, čo si pomyslí zvyšok rodiny, napriek tradíciám. Som jej za to veľmi vďačná. Škoda, že sa ňou o to všetko nemôžem podeliť. Myslím, že by na mňa bola veľmi hrdá.

 

 

Ty ako divadelníčka, umelkyňa, cestuješ, aký má cesta, resp. pohyb úlohu v tvojom živote? Je niečo z identity kolotočárky v tebe aj dnes zakorenené?

Absolútne. Ja v podstate žijem úplne kolotočiarsky život. Ale namiesto lochneskej dráhy, alebo strašidelného zámku máme divadlo. Momentálne sa cítim byť „světskou” viac než kedykoľvek predtým. Vďaka knihe som prijala odkiaľ pochádzam a zmierila som sa so svojím vlastným príbehom a, čo je ešte dôležitejšie, s príbehom svojich predkov. Zistila som, že ich bolesť nemusím znova prežívať. Vzala som si z minulosti, čo som potrebovala, čo so mnou rezonuje a ostatné som zanechala v minulosti. Čiže, áno, živoj je pohyb a treba sa hýbať, ideálne vpred.

Aké podobné pravidlá alebo návyky nosíš v sebe ty z tých čias?

Mám v sebe veľa túžby žiť tak ako to potrebujem ja, podľa svojich vlastných pravidiel. Prirodzene si vážim autority, ale rada si nechávam vlastný názor. Potrebujem mať okolo seba poriadok, mám dobrý čuch na ľudí a som veľmi poriadkumilovná.

Ako sa na ich svet pozeráš teraz, v týchto časoch a akú majú budúcnosť?

V komunite kolotočiarov už dlhé roky nežijem. Pred mnohými rokmi sa mojím nástupom na strednú školu pre mňa mnohé zmenilo. Rodine som sa odcudzila, začala som sa na svet dívať z druhej strany. Išla som za vzdelaním a nedodržala rodinné tradície, nevydala som sa, nemám deti. Neviem, čím si prechádzajú, ako sa majú dnes. Aj v knihe píšem len o tom, čo sa týka mňa, môjho života a obdobia, ktoré si pamätám. Nie som expertka na život kolotočiarskych rodín, ale mám pocit, že tá nostalgia, ktorá tento štýl života kedysi sprevádzala sa pomaly, vďaka zrýchlenej dobre, ktorú žijeme, pomaly vytráca.

Fascinuje ťa nejaká látka, ktorú by si ďalej literárne spracovávala?

Áno, mám rozpísané dve knihy. Ďalšiu novelu a knihu poviedok so ženskou tematikou. Veľmi sa teším, keď budem mať trochu viac času zasa sa pustiť do písania.

 

 

Divadlo Na Peróne pred pár mesiacmi aj odpremiérovalo adaptáciu Mastného muža, mnohých autoriek a autorov z Anasoft litery.

Máme za sebou dve premiéry aj reprízy. Nesmierne nás teší veľký záujem o naše nové predstavenie. Na scenári som spolupracovala s Ivanou Gibovou a Ivana je v podstate aj hlavnou postavou inscenácie. Dej sa odohráva v roku 2035. Gibová po voľbách v roku 2027 emigrovala do zahraničia a vláda za ňou vyšle agentku, aby ju presvedčila k návratu domov. Na Slovensku medzitým prebiehajú expertízy, stanovili sa komisie, ktoré určujú, ktoré knihy môžu a nemôžu ostať v národnej knižnici a jedným z posudzovaných diel je aj kniha Mastný muž, ktorú Gibová kedysi dávno zostavovala. Cez túto linku sa otvára predstavenie, ktoré je plné absurdných a groteskných výjavov z minulosti, nad ktorými sa vznáša akási orwellovská pachuť súčasnej spoločnosti.

Čo čítaš ty?

Práve som dočítala Ocean Vuonga – Na zemi sme na chvíľu nádherní a postupne čítam takmer všetkých, ktorí sa dostali do Anasoft litery. Veľmi ma zaujíma, ako a aké rozprávajú príbehy iní spisovatelia a spisovateľky. Čítam veľmi intuitívne a často skáčem medzi rôznymi žánrami. A mnoho literatúry aj počúvam. Takmer denne mám pustený Český rozhlas a počúvam všetko, čo mi padne do ucha. Beletriu, rozhlasové hry, adaptácie. Nedávno ma veľmi zaujala tvorba Josefa Škvoreckého, vypočula som si všetko, na čo som natrafila a bola som unesená. A aj tvorbou jeho ženy, Zdeny Salivarovej. Asi ma to podvedome ťahá k českej literatúre, z tých súčasných mám rada Annu Bolavú, Kateřinu Tučkovú, Alenu Mornštajnovú. A aj starú českú literatúru, takú tú doslova starosvetskú, písanie Karla Klostermanna, Nerudu a Hrabala.

 

Prečítajte si tiež:

 

Je niečo z umenia a kultúry, čo by si chcela odporučiť?

Tým, že som bola posledné mesiace zaujatá skúšobným procesom a tým pádom zavretá v divadle, mám momentálne trochu resty a len tak z diaľky sledujem, čo sa v umeleckom svete deje. V poslednom čase ma veľmi zaujíma tvorba Dávida Pašku. Nesmierne sa teším až uvidím niektoré z jeho inscenácií naživo. A okrem toho pozývam čitateľov a čitateľky článku na predstavenie MONOPOL do Banskej Štivanice. Ide o imerzívne divadlo, ktoré sa odohráva v priestoroch starej chemickej školy a hovorí o období normalizácie. Je to nevšedný divadelný zážitok.

 

Jana Wernerová vyštudovala herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici (2003). V roku 2005 spoluzaložila nezávislé Divadlo Na Peróne, kde dnes pôsobí ako umelecká šéfka, režisérka, herečka a scenáristka. S divadlom hosťovala na festivaloch v Európe aj na off-Broadway v New Yorku, od roku 2020 má stály priestor. Vo svojich inscenáciách, ktoré často tvorí s partnerom Petrom Kočišom, sleduje osudy jednotlivcov zaseknutých v systéme a tiahne k fyzickému, experimentálnemu divadlu. Píše aj poviedky a rozhlasové hry. V roku 2026 jej vo vydavateľstve Artforum vyšla debutová kniha poviedok Kolotočárka.