Ivana Dobrakovová/Foto/Zdroj: Jarma Uhlíková/Anasoft litera
Iné myšlienky prichádzajú presne v čase, keď má človek pocit, že sa svet zbláznil, a čoraz častejšie sa pýta, či neblázni spolu s ním, alebo práve kvôli nemu – kvôli tomu jeho metasvetu, labyrintu odpovedí na tú istú, len stále inak preštylizovanú otázku. Výsledkom je úzkosť, frustrácia, paranoja – to, čo sme si kedysi nechávali len pre seba, dnes nie je hanbou priznať: že telo aj duša môžu byť choré, a napriek tomu treba fungovať, byť manželkou, matkou, byť v poriadku aspoň navonok. Vo svete, v ktorom sa vkuse bojíme, potrebujeme svoje obavy zaháňať inými myšlienkami. O tom je i najnovšia kniha Ivany Dobrakovovej – nie o vyplakávaní, ani o zázračnom prísľube vyliečenia. Sú to intratextuálne poviedky o témach, ktoré napriek svojej aktuálnosti zostávali v slovenskej literatúre dlho tabu a dodnes sa im len málokto venuje s takou citlivosťou a estetickou silou zároveň. S uznávanou prozaičkou a prekladateľkou, viacnásobnou nominantkou na Anasoft literu, sa zhovárame o dobe, o literatúre i o nej samej.
> V Iných myšlienkach si s odstupom a umelecky tematizovala každodennosť psychických chorôb, na ktoré už v dnešnej dobe máme aj odborné názvy, od bipolárnej poruchy, OCD, ADHD, hyperaktivity cez rôzne ďalšie až po ortorexiu či venerofóbiu… Zdá sa, že táto doba je doba chorá sama o sebe.
Všetky psychické choroby plynú z hlavy, z genetických predispozicíí, ktoré má každý inak, z prostredia, v ktorom žije, koľko toho má naložené na pleciach, nakoľko mu okolie pomáha a je ústretové, či sám nemusí riešiť psychické problémy ďalších členov rodiny. Uvedomila som si to vlastne pri jednej knihe, ktorú som nedávno čítala, Bipolárka, nešlo o beletriu a autorku si teraz nevybavím, pri ktorej som na konci úplne žiarlila na hlavnú hrdinku, lebo je tak krásne obklopená rodinou, priateľmi, samými pozitívne naladenými ľuďmi, ktorí majú pre všetko pochopenie, a nemusí s ničím bojovať a neustále sa obhajovať. Čo sa týka chorôb všeobecne, ja sa zaoberám väčšinou tými psychickými, a tých je veľa. Výskyt bipolárnej poruchy je stabilný, asi jedno-dve percentá v populácii, skôr pribúdajú neurózy, ale neviem to tvrdiť s istotou.
> Jedna z tvojich postáv, naprieč viacerými poviedkami, trpí ortorexiou. Súvisí to aj s tým, že dnes máme neobmedzený prístup, aj keď rôzneho typu, k informáciám cez internet? Otvára nám súčasnosť – práve vďaka tomu, čo všetko si dokážeme vyhľadať – akýsi nový priestor pre strach a úzkosť?
Asi to začalo covidom, ktorý dosť rozdelil spoločnosť, nielen na Slovensku, ale aj v Taliansku. Priznám sa, že ja som covid prežívala celkom dobre, lebo v prvej chvíli ma potešilo, že konečne aj ostatní vedia, aké to je, žiť môj život – predtým boli bezstarostní, zdraví, veselí, nič im nehrozilo, a zrazu: zrazu sa boja nejakého nebezpečenstva? Čo sa týka očkovania, k tomu sa skôr nevyjadrujem – keď stretnem niekoho, kto si myslí, že vakcinácia spôsobila neviem čo, prikývnem, a keď stretnem niekoho, kto si myslí, že treba očkovať, tiež prikývnem. Nevidím dôvod sa o tom s kýmkoľvek hádať.
Čo sa týka tej poviedky o ortorexii, v mojej knihe sa o jedle hovorí veľa, je to napokon aj veľká téma medzi mnou a mojou dcérou. Práve počas covidu som si objavila „amerických doktorov“ – som si plne vedomá, ako znie spojenie „americkí doktori“ na Slovensku. Ale napríklad takému Michaelovi Gregerovi dosť verím. A na pár rokov som tomu prepadla. Stále som sledovala videá o zdravej strave, o prevencii, o medicíne, o obezite – mimochodom, Michael Greger neuznáva ortorexiu. Podľa neho je zdravá strava jednoducho zdravá, a tak pôsobí na naše telo a nezdravá zas naopak. Čítala som si aj knihy Michaela Pollana, Jonatana Safrana Foera alebo talianskeho epidemiológa Franca Berrina. To ma pravdu povediac bavilo viac než sledovať, akých hrozných vecí sa dopúšťame na zvieratách – hoci toho som si tiež vedomá. Aj som začala písať román na túto tému. Lenže potom som si ho po sebe nedokázala prečítať. A celkovo... ma to nejako prešlo. Nie že by som tomu prestala veriť. Ale nemám už vôľu sa tým natoľko zaoberať.
> Práve jedlo, a to, čo symbolizuje, je podľa mňa leitmotívom celej knihy. Na jednej strane je to niečo, čím si naozaj napĺňaš žalúdok, a podľa nových štúdií je práve mikrobióm druhým mozgom, čiže sme od neho závislí aj v tom mentálnom vnímaní sveta. Sme to, čo jeme, v akoby v prenesenom zmysle sme to, čo prijímame – do tela i hlavy. U teba to začalo už pred vyše pätnástimi rokmi v Toxo.
Áno, tam išlo o to, že mi prepukla OCD a bála som sa vírusu toxoplazmózy, nedávno som sa dočítala, že vraj spôsobuje aj schizofréniu, čo je, samozrejme, zas len z toho skrolovania po internete. Išlo mi hlavne o to, aby som nezjedla niečo, čo by mohlo ublížiť dieťaťu, ktoré bolo odo mňa úplne závislé. To ma desilo. Niekto závislý odo mňa. Keď som porodila, bola som veľmi šťastná, že som dcéru mohla odstaviť a dať jej umelé mlieko, že už nebola odkázaná len na mňa. Vždy som sa totiž považovala za trochu „škodlivú“, trochu „nebezpečnú“ osobu, takže som bola rada, keď dcéra prestala byť odo mňa úplne závislá, a paradoxom je, že dcéra, ktorá má teraz 15 rokov, na mne stále strašne visí.
Čo sa týka tejto novej knihy, jedlo sa vrátilo asi aj v súvislosti s covidom. Celkom v pohode som počúvala večer čo večer počty mŕtvych seniorov v televízii, ale zároveň mi akoby preskočilo s jedlom: začala som sa zaujímať o vegánstvo, o mikrobióm, o potravinový reťazec, o všetko, čo som k tomu našla, a začala som veľmi riešiť, čo treba jesť, aby sme boli zdraví, mali dobrú imunitu, nechátrali a podobné blbosti, celkovo, aby sme žili zdravo a dlho. Musím povedať, že som tým dosť „zavarila“ svojej dcére, tá keď dnes ide okolo McDonaldu, skoro si odpľuje, do Burger Kingu by nikdy nevošla, hoci vegánka nie je. V poslednom čase už len tak hľadám, čo by moja dcéra bola ešte ochotná zjesť.
Ivana Dobrakovová/Foto/Zdroj: Juraj Starovecký/Anasoft litera
> Je pre túto knihu správne označenie autofikcia, alebo je len inšpirovaná, prípadne hyperbolizovaná na základe vlastných zážitkov a pozorovaní? Máš to totiž zaujímavo poskladané, čo je koniec-koncov pre tvoje písanie typické, niektoré postavy sa v poviedkach opakujú, kolorit aj priestor je Turín a okolie, sú tam reálie, ktoré som si vedela nájsť aj na mape. Aj zážitky pôsobili veľmi realisticky.
Áno, je to autofikcia. Tá učiteľka aj Andrea sú veľmi, veľmi reálni. Aj téma jedla či inklúzie, ktoré nás aktuálne trápia. Je to ťažká téma. Poznám situáciu ľudí, ktorí majú deti a chceli by ich dať do škôl, kde by fungovala inklúzia, teda deti s autizmom a podobne, a viem, aké ťažké to pre nich je a ako sa k nim škola stavia. Napríklad škola mojej dcéry, klasické gymnázium, sa k žiakom s diagnostikovanými poruchami stavia tak, že sa ich v podstate snaží zbaviť. Ale zároveň poznám aj opačnú situáciu, chlapca z triedy mojej dcéry, ktorý škrtí spolužiakov a nikto nezasahuje, alebo kamarátku, ktorú obťažuje spolužiak s autizmom a žiadny z učiteľov nič nepovie, lebo „on môže“. Takže je to téma, ktorá mi teraz príde dosť horúca, ide o inklúziu vo všeobecnosti, ale aby sa robila tak, aby ňou netrpel nikto. Neviem, či sa to dá…
> Pravdou je, že aj ja som učiteľka na gymnáziu, a priznám sa, že neviem, čo je správne. Ale prichádza mi v tejto súvislosti na um preto ďalšia preddiagnóza psychickej úzkosti z tohto stavu – frustrácia. Učiteľa, študenta, spolužiakov… V poviedke si tematizovala prežívanie študentky Violy, ktorá ako jedna z mála v triede skutočne chcela počúvať a učiť sa, ale bola potrestaná kolektívnym trestom za neposlušnosť väčšiny. Priznám sa, že učiteľ zo zúfalstva hľadá už všelijaké metódy, aj ja som to tak párkrát urobila…
Ten tlak dopadá práve na tých, čo daný problém vôbec nespôsobili, čo za to nemôžu. Napríklad dcéra mala na základnej škole niečo podobné, keď nezješ hrášok, celá trieda nebude mať prestávku. „Poďakujte sa Bianke, že nemáte prestávku.“ To už je fakt za hranicou… alebo tento rok na gymnáziu paušálne znížili celej triede známku zo správania, lebo že sa bavia cez hodiny. Mne sa tieto skupinové tresty veľmi nepozdávajú.
> Žiaci a žiačky sú veľmi kreatívni v tom, ako obísť systém. Zmysel pre spravodlivosť a férovosť prichádza vtedy, keď niekto pocíti krivdu voči sebe – napríklad, keď nesplní úlohu z preňho adekvátnych dôvodov alebo je potrestaný kolektívne, teda v podstate nespravodlivo.
Ja mám s našimi školami veľmi rôznorodú skúsenosť. Na základnej sedeli v kruhu, mali sa radi, rozprávali sa a každý povedal, čo si myslí a čo mal deň predtým na večeru. Na druhej škole prišla šikana, dokonca aj riaditeľka bola na strane šikanujúcich a obviňovala moju dcéru, že je príliš naivná. Že nadávky po sebe treba nechať skĺznuť. Až v tretej škole sa jej podarilo, aj vďaka bojovému umeniu, ktorému sa venuje, nejako sa presadiť.
> V knihe sú dve poviedky, v ktorých sa spomína práve bojové umenie, v jednej v súvislosti s mladým dievčaťom, ktorého okrem fyzickej obrany učia pozorovať okolie, sadať si chrbtom k stene, mať výhľad na východ, skrátka byť ostražitou… Opäť, doba, v ktorej sa môže u mladého dievčaťa budovať nielen sebavedomie, ale aj paranoja, ktorú už dnes fakt nemôžeme asi nikomu vyčítať. Navyše, keď sa žena stane matkou, navyše matkou dcéry, otvárajú sa jej nové dimenzie myšlienok, čo všetko sa môže stať. V knihe uvádzaš niekoľko spôsobov, ako tie myšlienky „zahnať“ niečím iným…
Áno, presne tak, človek, aby prežil, musí hľadať iné myšlienky, ktoré ho z toho vytrhnú. Ja väčšinou úplne vytesňujem myšlienku, že dcéra je vonku, keď som sama doma. Keby sme nechali tie obavy len tak plynúť, asi by sme sa z nich zbláznili, ale keď ich vieme aspoň čiastočne ovládať, máme na to nejaký náhradný mechanizmus. Ale tu v Bratislave sa bojím menej, keď sa fláka, predsa len Turín pôsobí nebezpečnejšie.
> Neďaleké Trnavské mýto…
Dcéra včera vyhlásila, keď tadiaľ šla, že je tu viac bezdomovcov než v Turíne. Ale my zas máme imigrantov...
> A baví ju to bojové umenie samo osebe, alebo je len nástrojom prežitia? V dobe nastupujúcej manosféry a stále prítomných, a to nezávislé od doby, zazerajúcich mužov – často už dedkov na zaokrúhľujúce sa dievčatá…
Povedala by som, že áno, bojové umenie ju baví, chodí naň už dlhé roky a je fakt, že je silná, silnejšia než ja. Pomáha jej to hlavne v sebavedomí. Niekedy má s reakciami okolia problém, reaguje trochu prehnane. Najmä čo sa týka dedkov. Tí sú aspoň v Taliansku skoro všade, ale napríklad, často nemám okuliare, keď sme v bazéne, a dcéra mi hovorí: pozri, tam nejaký dedko sa na mňa pozerá, a potom počujeme dedka, ako vraví, super, aké šikovné dievčatko, celý život športuj, je to dôležité. Tak to bol dobrý dedko. Ale stalo sa mi aj to, že som videla iného dedka, ktorý si ju v Taliansku takzvane „squadroval“ – teda si ju premeriaval pohľadom od hlavy po päty. Moja dcéra sa často chodí von prejsť, keď ja robím niečo doma, a občas mi zazvoní telefón, hovorí mi, mami, ja sa tu prechádzam, robím si svoje, ale nejaký dedko sa na mňa tak pozeral, že sa bojím, čo mám robiť? A čo mám robiť ja, keď som doma? Niekedy jej poviem – no tak sa pozerá, to ešte nie je zakázané. Choď odtiaľ preč. V Taliansku som už dvadsaťštyri rokov a mesto sa stalo oveľa nebezpečnejším. Bianka hrozne rada chodí na arabský trh, tam ju to naozaj ťahá, hoci to nie vlastne také je nebezpečné, chodia tam predsa všetci nakupovať. Ale často sa bojím, lebo ona berie všetkých ľudí rovnako, čo by bolo síce pekné, ale... Keď ju napríklad nasadím samu na autobus, napíšem jej potom správu, aby si dávala pozor napríklad na nejakého divného týpka, ktorého si ona samozrejme nevšimla. Ona to takto vôbec nevníma, až keď sa ľudia začnú správať zvláštne, vtedy to zaregistruje, ale na prvý pohľad nie. Keď chodila ešte so mnou, často som ju odprevádzala, bolo to iné. V Taliansku je zvykom, že od jedenástich rokov chodí dieťa samo do školy, takže to muselo prísť. A práve na tej ceste, ktorou chodila každý deň do školy, jedno dieťa zrazilo auto a zabilo, a tiež tam nejaký šialenec niekoho podrezal pri rieke. A teraz pošlite tam svoje dieťa do školy.
Ivana Dobrakovová/Foto/Zdroj: Jarma Uhlíková/Anasoft litera
> Vráťme sa k Iným myšlienkam. Spomeniem ešte tie choroby, ktoré som nespomenula a sú tam, napr. poruchy príjmu potravy (naznačenú anorexiu a bulímiu), autistické spektrum, patologické hromadenie, paranoja… Osobne ma najviac zaujala poviedka Po jedle, kde je rozprávačka vyše 30-ročná Anastasia, ktorej neuroleptiká majú vedľajšie účinky a psychiater ju núti vybrať si priority.
Áno, to je tá, pri ktorej som môjmu psychiatrovi sľúbila, že túto knihu nikdy nedám preložiť do taliančiny kvôli nemu (smiech).
> Bolo mi jej nesmierne ľúto, jednak za svoju psychózu nemôže a potom, že je nútená si vybrať, či chce byť mentálne „zdravá“, ale zostať v tele, ktoré neznáša, ktoré neznáša okolie a v zásade je prekážkou v jej šťastí. Je to zase pasca vlastných myšlienok, z ktorej sa nedá jednoducho vystúpiť. Ona tie svoje lepí jedlom – šiškami. Ale poviem k tomu ešte takú vetu, Francúzi majú že, za všetkým hľadaj ženu, ale ja sa v literatúre stretávam fakt s tým, že za všetkým hľadaj matku…
Čo mám povedať. Matka je snáď najvďačnejšia literárna postava.
> Chcela by som sa spýtať niečo, na čo sa v súvislosti s literatúrou nerada pýtam, lebo pre mňa je umelecká literatúra umelecká literatúra, aj keby bola terapeutickým písaním – prichádzaš vďaka takto napísaným textom na tie iné myšlienky, ktoré ti pomáhajú?
Pokiaľ ide o terapeutickosť, tá by mala človeka liečiť, nie? Takže nie. Nefunguje to. Nechcem, aby to vyznelo príliš zjednodušene, ale písanie pre mňa nie je terapia v zmysle, že by som si ako v denných stacionároch lepila listy a snažila sa zo seba vypísať. Ja som vždy chcela niečo viac. Terapeutické to môže byť možno v tom zmysle, že veľmi rýchlo zabúdam, čo som napísala, vytesním to. Často neviem, čo som napísala, stalo sa mi to hlavne pri knihe Pod slnkom Turína, vôbec neviem, čo v nej je, vedia to skôr kritici, čitatelia. Neviem si predstaviť tých autorov, ktorí vám o rok povedia, ako sa ich postava pred rokom zachovala a kde presne je. Pre mňa je to v momente dopísania uzavreté, nie úplne, môže sa stať, že sa niečo v inej forme vráti v ďalšom texte, ale rozhodne to nie je tak, že by som sa k tomu vracala so slovami „toto som napísala zle, treba to prerobiť, kiež by mi v tejto scéne napadlo toto“. Píšem o sebe, to je jasné, o tom, čo sa mi prihodilo, aj o svojich chorobách, dozvedela som sa, že s tým ide vraj stigma, že by som mala hanbiť, ale nemám sa za čo hanbiť, neurobila som nič zlé, ochorela som.
> Koniec-koncov v tvojich textoch to robíš, vraciaš tam motívy, vraciaš tam postavy, zmeníš rozprávača, perspektívu prežívania. V Iných myšlienkach to prepojenie a spojivo je, vieme si pekne vyskladať naratívnu mozaiku. Vraciaš sa niekedy k textom redakčne, po nejakom čase ich upravuješ?
Ľudia mi väčšinou neveria, že píšem veľmi pomaly. Napíšem dva odseky a tie mi zaberú hodinu, čítam ich nahlas, počúvam, ako znejú, znova a znova ich prepisujem. Väčšina ľudí má pocit, že to musí byť „vypľuté“, ale nie je to tak, ide skôr o skladanie, dávam to nejako dokopy. Napísať jednu poviedku mi trvá aj dva týždne.
> Pravdou je, že aj ja som mala taký pocit. Ale je to svojím spôsobom poklona, lebo sa čítajú veľmi plynulo. Keď si vyberala texty do tejto knihy, vyberala si z väčšieho počtu poviedok, alebo si mala presne toľko, koľko ich je v knihe? Nechala si niečo bokom, „v zásuvke“, pre ďalšiu knihu?
Je tam jedna poviedka, ktorá by tam podľa mňa vlastne ani nemala byť, ale dala knihe názov – „Prísť na iné myšlienky“. Nie je nová, mám pocit, že som ju napísala ešte pred knihou Pod slnkom Turína, len je teraz skrátená. Ale vlastne súvisí aj s tou prvou v knihe.
Je tam aj poviedka OCD alebo Smrť za rohom (stav vecí), to bol pôvodne projekt, kvôli ktorému ma oslovil online časopis Kabinet. Baví ma písať takto esejisticky, osobne. Vzniklo to na základe spolupráce so Slovenským literárnym centrom a bibliofíliou A čo sa vám stalo? Zdá sa mi, že ma také esejistické písanie teraz celkom baví.
Ivana Dobrakovová v rozhovore s Miroslavou Vallovou/Foto/Zdroj: Jarma Uhlíková/Anasoft litera
> Iné myšlienky sú opäť v Anasoft litere, aké myšlienky máš v súvislosti s tým, nebol by už čas na hlavnú cenu?
Veľké očakávania nikdy nemám, ani teraz, lebo si túto knihu, keď vyšla, takmer nikto nevšimol, až mi to bolo ľúto, nemala žiadne promo. Ale ja zas odmietam ísť na sociálne siete. Mala som pocit, že som už buď ľudí unavila, predsa len nie som žiadna novinka, alebo jednoducho v tom neviem chodiť, neviem si veci zariadiť. Ani nežijem na Slovensku. Takže som bola veľmi rada, že sa to nakoniec dostalo aspoň do Anasoft litery.
> Stretávam sa s tým, že sa autorom vyčíta, že vlastne stále píšu o tom istom, ako to napokon zažil aj Pavel Vilikovský. Aký máš na to názor, že by si písala stále to isté, tou istou „politikou“ textu?
Neviem, je možné, že to niekomu tak príde. Viem si predstaviť, že niekto môže byť z môjho spôsobu písania aj „unavený“, ako som aj ja unavená z niektorých autorov. Ale myslím si, že sa to predsa len niekam posúva, objavujú sa nové témy, ako dieťa rastie, riešia sa celkom iné problémy. Človek asi nemôže vyhovieť každému. A tak to je správne. Celkovo mám už dosť veľký stres zo slovenského literárneho sveta, kvôli svojej fóbii z ľudí môžem pôsobiť „nevychovaná“, neodpisujem na maily, som náladová. Niekedy sa cítim lepšie na východnom Slovensku, lebo tam mám pocit, že ešte nie som taká „prefláknutá“. Čo ma na tejto knihe najviac zamrzelo a čo beriem ako istý neúspech, je, že nemám ani jednu žiadosť o preklad. Predtým som mala celkom dosť prekladov. Ale neviem, uvidíme.
> Zaujímavé, lebo je to kniha, ktorá aktuálne korešponduje s náladou v spoločnosti. Proste, si prečítaš a povieš si, buď nie som v tom sama, alebo uf, u mňa to ešte až takto nie je. V konečnom dôsledku, po prečítaní nastane nejaký pocit úľavy a navyše to, čo ja potrebujem, aby som si povedala, že kniha je dobrá, uvažovať nad ňou aj dlho potom. Čiže by sa dobre čítala všade na svete, ale práve v tomto čase.
To ma teší.
> Poslednú otázku mám predsalen k obálke, Monsieur Goéland, socha súčasného umenia z francúzskeho Le Havre.
Fotila som ju ja. Človek s hlavou čajky sa nedíva na nič konkrétne, na žiadne more, skôr sa pozerá kamsi medzi domy. Práve o vtákoch píšem aj v novom texte pre časopis Kabinet. Le Havre je mesto pri mori, kde je strašne veľa čajok a iných vtákov. Možno to bola náhoda, no potom mi napadlo prepojiť to aj s poviedkou, v ktorej bol Andrea. Páčilo sa mi, aké to bolo úžasné mesto, nie je tam nič veľkolepé, nie je to Paríž, ale na mňa zapôsobilo.
Narodila sa v roku 1982 v Bratislave. Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako prekladateľka na voľnej nohe (z francúzštiny a taliančiny preložila autorky a autorov ako Marie NDiaye, Emmanuel Carrère, Constance Debré, Elena Ferrante, Veronica Raimo, Giulia Caminito.) Napísala dva romány: Bellevue (2010) a Pod slnkom Turína (2021), štyri zbierky poviedok: Prvá smrť v rodine (2009), Toxo (2013), Matky a kamionisti (2018) a Iné myšlienky (2025) a pre edíciu bibliofílií SLC esej: A čo sa vám stalo? (2024). Všetky ostatné knihy vyšli vo vydavateľstve PT Marenčin. Všetky prozaické knihy boli v desiatke na cenu Anasoft litera. Za zbierku Matky a kamionisti získala Cenu Európskej únie za literatúru. Jej knihy vyšli v prekladoch do poľštiny, češtiny, maďarčiny, bulharčiny, angličtiny, arabčiny, španielčiny, taliančiny, srbčiny, macedónčiny, nemčiny a slovinčiny.