Silvester Lavrík: Krátky lexikón zaznávaných samozrejmostí #2

 

 

Krátky lexikón zaznávaných samozrejmostí

Heslo 2: úprimnosť

 

Najebem* sa a spím ako Leninov syn, povedal predtým, než odišiel hľadať toaletu. Na tej, ktorá bola pri jedálenskom vozni rýchlika z Varšavy do Budapešti, bolo v štyroch rečiach napísané, že je nefunkčná. Nepoužiteľná toaleta, stálo tam s dojímavou otvorenosťou po slovensky. Okrem toho po poľsky, česky a maďarsky. 

Bol vysoký, potetovaný tak nečitateľne a zároveň celoplošne, že jeho ramená, krk a kus hrude a lopatiek, čo odhaľovalo odvážne vykrojené tielko pripomínali skôr vyradenú školskú lavicu než najväčší orgán ľudského tela tridsiatnika. Tu a tam sa v starostlivo pristrihnutej brade zablysli trocha konské zuby, v nízkom slnku pripomínal skôr postavu z béčkovej počítačovej hry, než dediča ideálov Marxa, Engelsa a Lenina.

Napriek tomu jeho prvá veta po návrate z výpravy za telesnou úľavou sa týkala jeho politického presvedčenia. Som ľavičiar, oznámil svojmu spoločníkovi a ostatným cestujúcim v jedálenskom vozni, kým si sadal. Nie som komunista, ale keď ma budú srať, budem aj to, Blaha mi len z riti bude trčať. Zatiaľ som anarchista. Anarchista?, opáčil muž sediaci oproti rétorovi, to akože fakt? Neplatím dane. Ale zdravotné poistenie si platíš? ...mama, pripustil neochotne, nemá nervy na tie upomienky, furt. Ty bývaš u mamy? Keď nemám frajerku. Do mňa sa nikto srať nebude, pokračoval so zápalom hodným skutočného revolucionára. Medzitým dvakrát otočili obsluhu, na výhybkách pred Sencom to bolo náročné aj pre skúseného čašníka.

No dobre, ale z čoho žiješ? Som zvárač, mám skúšky na zváranie v ochrannej atmosfére. To akože v skafandri? Hej, aj na Mesiaci, zarehotal sa tetovaný anarchista erdžavo, zuby zasvietili. Nejdem ti to ani vysvetľovať, ale je to asi tak, ako keby si skladal rubikovu kocku s rukami pod perinou. To musí byť ťažké!, zvolal obdivne zváračov spolucestujúci, keď obaja doerdžali. Viem zvárať aj pod vodou, je to aspoň zaplatené. Tak potom nemôžeš byť anarchista, nesmelo opáčil muž, ktorý sedel s úprimným mladíkom za stolom a na striedačku s ním objednával whisky. Jasné, že môžem. Minule som prizváral orech k podložke, oznámil triumfálne a hrdo sa vystrel v očakávaní prejavov uznania. Orech? Orech. Normálny orech? Ty vieš o zváraní hovno, čo? No..., rozpačito pripustil opýtaný. Nech sa nikto neserie do toho, čo robím, zahľadel sa úprimný&tetovaný na pomaly tečúci Váh pri Šali. Keď sa najebem, spím ako Leninov syn. Ale niekedy sa mi nedá. Tak si prehadzujem gramorky. Ale zvárať ma baví, dodal po chvíli s veľkou vážnosťou. S ceočkom, v ochrannej atmosfére, to si píš.

Dojedol som, zaplatil a pobral som sa na svoje miesto vo vagóne za jedálnym vozňom spracovať tú presilu úprimnosti. Zapol som si počítač, že sa pokúsim pohľadať nejakú zmienku o Leninovom synovi. Wifi nemkapcsolny, usmial sa na mňa spolucestujúci, neskôr v Štúrove vystúpil a na rozlúčku povedal vislat. Odpovedal som dovidenia, cestujúci sa blahosklonne usmial a smutne sa opravil: Dovidenia teda.

Prišla sprievodkyňa, skontrolovala mi lístok, podala fľašu s minerálkou a s úsmevom širokým ako Podunajská nížina mi povedala, že v týchto starých maďarských vozňoch wifi nefunguje a ak sa chcem sťažovať, mám prejsť do 2. triedy, prihlásiť sa na stránku železničnej spoločnosti a posťažovať sa rovno tam. Prečo mám ísť do vozňa 2. triedy, keď som si kúpil lístok do vozňa 1. triedy? No lebo tie sú moderné a tam internetové pripojenie funguje. A ak to urobíte, budem vám vďačná, lebo všetci sa sťažujú mne a čo ja s tým? Priznám sa, zaťal som sa. Nato som si lístok do 1. triedy nekupoval, aby som sa šiel potajomky prisať na výhody cestujúcich v 2. triede.

Zachránila ma sprievodkyňa maďarských železníc. Bez jediného anglicizmu, bez toho, aby mi vnucovala konverzáciu v maďarskom jazyku, len rečou tela čitateľnou vo všetkých jazykoch mi potvrdila, že jej slovenská kolegyňa neklamala ani nepreháňala. Trochu to pripomínalo tanec tarantuly, nuž som sa nezmohol na viac než na to, že som sa na ňu zahľadel s pestrou zmesou výčitiek v očiach a trpkým úškľabkom na zle oholenej tvári (ja som vždy zle oholený, za to ani poľské ani české ani slovenské a dokonca ani maďarské železnice nemôžu). Vzápätí sa žiarivo usmiala napriamila ruku v smere jazdy. Reštauračný vozeň?, opýtal som sa s nádejou v hlase. Restaurant, igen, odvetila a odkráčala. Szlovákia nincs, Hugária nagyon jó! Keszenem, vydýchol som očarený, lebo som to pochopil tak, že na maďarskom území bude internet fungovať a vôbec – všetko bude inak a lepšie. Dáma v elegantnej uniforme zamestnancov MÁV odkráčala s hlavou vysoko vztýčenou a istým krokom za plnením ďalších služobných povinností aj napriek výhybkám pred Visegrádom. 

V jedálenskom vozni sa mi k internetu pripojiť nepodarilo. Nezastihol som tam už ani anarchistu, čo ho baví zváranie a onania, hlavne nech je to pod perinou. A aby som z tohto necenzurovaného rozprávania nevyšiel nepravdepodobný ako apoštolský nuncius na pochode za práva sexuálnych menšín, patrí sa priznať, že som si od obsluhujúceho personálu vypýtal tonic a množstvo ginu primerané okolnostiam. Nech nie som trápne doslovný, poviem len, že som použil vzorec, podľa ktorého sú angažovaní protagonisti v rozprávke o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch. Len ma, prosím, neupodozrievajte z toho, že som vypil sedem tonikov!

K internetu sa mi pripojiť podarilo až v hoteli. Organizátori Oszi Margó literáris festivalu preukázali vysokú mieru pochopenia pre cestujúceho vystaveného úskaliam putovania krajinou bez internetového pripojenia, a tak mi zabezpečili hotel, do ktorého sa z Nyugati Pályaudvár dalo ľahko trafiť, navyše, bol na slušnej úrovni, a to aj pokiaľ ide o kvalitu matracov, lebo ukazuje sa, že dnes, aspoň v Karpatskej kotline sa nemusíme báť hladu, smädu či blúdenia spôsobeného jazykovými bariérami. Zato, ak niekto nájde odvahu opýtať sa, kde leží naša bieda, odvážny muž bude musieť zvolať – mapa pokrytia wifi signálom a prezretý ementál jedno sú! 

Keď sme sa dostali až potiaľto, dovolím si povedať, že žiadnu relevantnú zmienku o Leninovom synovi som nikde na webe nenašiel. Na darknet nechodím, tak som sa musel uspokojiť s tým, že k predmetu svojho pátrania som bol najbližšie pri hesle syfilis. Potom som sa už venoval príprave na svoje vystúpenie v rámci literárneho festivalu. Maďari ich jednoducho robiť vedia. A tým je o mojej ceste do Budapešti povedané všetko. Vlastne ešte slovko, dve, o tej príprave – dobre som sa vyspal. A to hovorím naozaj rád, bez bočných úmyslov a neproduktívnych detailov, čím sa dostávam k encyklopedickému heslu úprimnosť.

Úprimnosť je výrazne podceňovaná forma spoločenského styku. Som presvedčený, že pri dosahovaní zelených cieľov, vzdelanostnej ekonomiky a trebárs aj odstraňovaní diskriminácie je oveľa výkonnejšia a produktívnejšia než pseudokorektnosť, ktorá nás nielenže stojí extrémne veľa síl premrhaných na hľadanie spoločensky preferovaných regulatívov a neutrálne znejúcich formulácií. Navyše, konverzačné pokrytectvo produkuje v takej veľkej miere, že keby naň boli uvalené emisné kvóty, mohli by sme z ich predaja žiť lepšie ako z daní za fosílne palivá a produkciu uhlíkovej stopy turistov bažiacich po tom, aby si svoju vnútornú vyprahnutosť nechali rozmaznávať v exotických kulisách. 

Tu by som mohol aj skončiť, no korunu mojim úvahám o otvorenom pomenovávaní toho, čo nám leží na srdci či v ceste za vytýčeným cieľom nasadili peripetie s internetovým pripojením vo vlaku na spiatočnej ceste domov. Rýchlik do Humenného je predsa len iná liga, aspoň pokiaľ ide o cestujúcich, než nejaký kozmopolitný vlak do neznáma. A tomu zodpovedá aj zloženie cestujúcich. A internetové pripojenie nefunguje?, opýtala sa opatrovateľka, ktorá sa neprepočuteľným spôsobom sťažovala na rakúskeho penzistu, teda jej zamestnávateľa. Chvíľu predtým, než sa sprievodcu opýtala na internetové pripojenie sa rozčuľovala, že kostolník už nevyberá milodary do zvončeka ale chodí pomedzi veriacich s čítačkou na bankomatové karty a platobným terminálom. Milá moja, ja som rád, že fungujú dvere, odvetil sprievodca – úprimne**. 

* explicitné vulgarizmy sú v texte používané v úsilí o maximálnu úprimnosť, ale vnímavý čitateľ už zrejme aj sám zistil, že táto deklaratívne adorovaná osobnostná črta môže byť spoločensky neúnosná, ak nie rovno kontraproduktívna, hlavne, ak sa z nej stáva – prostorekosť; pozri Richard Sulík a vaječná fáza jeho osobnostného rozvoja. V jeho prípade stojí za pozornosť aj fakt, že človek s takouto mentálnou výbavou bol predsedom parlamentu. 

** alebo žeby toto všetko, čo som tu zapísal, nebolo o úprimnosti, ale o prostorekosti. Úprimne povedané, obávam sa, že áno. A to už potom radšej trénujme tú našu korektnosť.

 

Nabudúce už, hádam, naozaj o fúriku alebo o kyslej kapuste. Len čo sa vrátim domov, sústredím sa na jednu z tých zaznávaných veličín.