Drobnotext: Cez okno Veroniky Šikulovej (Padali hrušky)

 

 

Nechajte sa vtiahnuť „CEZ OKNO” na plan.art tými najlepšími slovenskými spisovateľkami a spisovateľmi.

 

Dvadsať originálnych DROBNOTEXTOV píšu najlepší z tých, ktorí boli za uplynulé dve dekády nominovaní na slovenskú cenu za pôvodnú prózu Anasoft litera.

Každý mesiac dva nové texty.

 

7. Drobnotext napísala Veronika Šikulová, päťnásobná finalistka, trojnásobná víťazka Ceny čitateľov a čitateliek a laureátka ceny Anasoft litera v roku 2015

 

Padali hrušky

Jolanka bývala oproti štreke... Za štrekou býval Cyrilbáči, čo choval holubov s Ilkanénou a veľkými psami, ktoré vedeli hlavičkovať futbalistickú loptu. Celé hodiny ju Cyril kopal po dvore a psíci hlavičkovali a hlavičkovali. Keď prišla návšteva, tešili sa, že ich niekto obdivuje. Okolo chodili vlaky. Niekedy sme s Jolankou „friško, friško“ prebehli cez štreku a šli Cyrilovi po holuba na polievku. Niesli sme ho v krvavom papieri. Doma ho Jolanka obarila a pitvala. Smrdelo to ako...  Keď pitvala sliepky, hocikedy mali v bruchu vajíčka. Sami sme za štreku nemohli chodiť. Ani sa nenazdáš a si tam, hovorila Jolanka.

So sestrami po maďarsky raňajkovali, a po obede na komorných schodoch zavárali uhorky. Ilonin muž sa volal Mihálbáči. Mal veľký bicykel s drevenými riaditkami. Všetci sme sa na ňom naučili bicyklovať. S nohami pod rúrou, inak sme nedočiahli na pedále. Pretekali sme s vlakmi... Nákladiak som predbehla ako malinu. Na „paxláku“ sedela Agáta. Keď išiel osobák, hocikedy mi niekto zakýval. Stávali sme pri štreke a kývali ľuďom v oknách. Niekedy sme hádzali šutre. A inokedy fučkala parná lokomotíva a Jolanka, že pozor, zatvorte si oči, nech vám do oka nevletí iskra. Chcela som, aby mi niekedy doňho iskra vletela. Potajomky som prižmurovala a otvárala raz jedno a raz druhé oko, kontrolovala Agátu a bratancov, či ich majú zatvorené, a čakala na tú svoju iskru. Keď vlak prefrčal, rozvyprávali sa všetky sliepky.

Keď bývate pri štreke, hocikedy musíte prestať rozprávať, lebo ide vlak. A to je dobre. Keď sa Jolanka s nami vadila, prešiel vlak a bolo po hneve. Obyčajne povedala iba a už čit!

Babky s Mihálom sedeli na komorných, zavárali a pili víno zo sedemdecových zaváracích pohárov. Mihál sa niekedy zabudol a potom ostal bicykel opretý o Jolankinu bránu až do rána a my sme sa v ten večer vozili do tmy, kým nás Jolanka nevtiahla dnu. Všetci mali popolievané „pred svojim“.  Niekedy ešte polievali a keď ste prešli blízko, blizúčko, dostali ste na nohy sprchu. Chladilo to.

Jolanka musela najskôr pozametať hrušky. Aj včely a osy. Pred bránou sme mali hrušku. (Vošla do literatúry inými dverami.) Vždy niekto sedel na paxláku a vyvreskoval, že už stačí. Nestačí, nestačí, nikdy nestačí a basta! Ale potom, že už naozaj stačí, Jolanka , že užaj domov!, šak už išiel deviaty, voda je zohriata a na vodovej lavičke pripravený lavór a mydlo, budeme sa po jednom umývať. Okolo chodili vlaky, kuchynská lampa žmurkala na nočné motýle, po jednom sme sa umývali a rozlievali po kuchni vodu. Jolanka, že čit, keď prešiel vlak, nastavila si podľa neho hodinky.

Potom sme zabíjali komáre, Jolanka s handrou na riad v ruke, tu máš, na! Po tme sa prezliekala do kombinetky a hádzala iskry. Svetielkovala.

Keď išiel vlak, premietal sa na stenu.Videla som vagóny, jeden po druhom, zavše som ich počítala tak ako nespíši spočítajú pred odchodom do Spíchova ovce. Predstavovala som si ľudí, čo sa v noci niekam vezú. Niekedy ich iba posúvali. Čo narobili hrmotu! Alebo išla parná lokomotíva, tá s tými iskrami. Škoda, že tam teraz nie som, určite by mi dáka vletela oka!

Ráno sa prekrikovali kohúty a ježkove mliečko bolo vypité. Každý deň bol iný. O bránu býval hocikedy opretý veľký pánsky bicykel s drevenými riadidlami a na komorných schodoch sedeli štyri sestry a po maďarsky sa zhovárali...

  

Veronika Šikulová

Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako novinárka. Prvé prózy publikovala časopisecky a v zborníku mladých autorov Druhý dych (1985). Debutovala knihou Odtiene (1997) a ďalej napísala prózy Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003). S ďalšími jej prozaickými titulmi na túto slovenskú literárnu cenu za pôvodnú prózu bola nominovaná päťkrát, po každý raz bola jej kniha vo finále, raz získala hlavnú cenu (v roku 2015 za dielo Medzerový plod) a až trikrát Cenu čitateľov a čitateliek (v roku 2010 za Domček jedným ťahom, v roku 2012 za Miesta v sieti, v roku 2021 za román Tremolo ostinato), čo sa v rámci ceny nepodarilo ešte nikomu inému. Aktuálne jej vyšiel román Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte.

 

Najbližší Drobnotext píše Peter Macsovszky, zverejníme ho v piatok o dva týždne.

 

Neprehliadnite