Drobnotext: Cez okno Silvestra Lavríka (Preteky mieru)

Foto: ilustračná/Autor: Peter Župník zo série Magický les

Nechajte sa vtiahnuť „CEZ OKNO” na plan.art tými najlepšími slovenskými spisovateľkami a spisovateľmi.

Dvadsať originálnych DROBNOTEXTOV píšu najlepší z tých, ktorí boli za uplynulé dve dekády nominovaní na slovenskú cenu za pôvodnú prózu Anasoft litera.

Každý mesiac dva nové texty.

8. Drobnotext napísal Silvester Lavrík, štvornásobný finalista, a víťaz Ceny čitateľov a čitateliek ceny Anasoft litera v roku 2020

Preteky mieru

Meandre Hornádu, pár kilometrov od prameňa. Horkastá vôňa vŕb, žihľavy, lopúchov. Zátočiny, čo do vysokého brehu vymyli ľady po zime. Skákanie do vody. Rozbehnúť sa, vyskočiť čo najvyššie a rýchlo skrčiť nohy pod seba, predkolenia si objať rukami a padať tak, aby to čo najviac vyšplechlo. Inokedy a na iných miestach sme pod koreňmi chytali raky. Keď ich bolo za vedro, odniesli sme ich ujovi Javorskému. Na výmenu za zemiakový cukor. Pstruhy a lipne sme lovili harpúnami. Vlastnoručne vyrobenými. Boli to vlastne také primitívne oštepy. Niekedy stačilo priviazať vidličku k dvojmetrovému výhonu z liesky, postaviť sa na správne miesto, zásadne do tieňa a čakať. Mne sa podarilo uloviť rybu jeden jediný raz. Pamätám si to bázlivé chvenie, čo sa mi z metajúcej ryby cez pružné drevo a moje napäté ruky prenášalo do celého tela.

Dni sme trávili v lese. Zrána sme hľadali rýdziky, kuriatka, plávky a biele hríby. Biele hríby sme nosili domov, ostatnú šušomäť sme si piekli na horúcich kameňoch. Stavali sme si bunkre. Z konárov a kameňa, úctyhodné pueblá Apačov. Hľadali sme borovicu alebo jedľu, na ktorú sa dalo vyštverať tak vysoko, aby sme dovideli na Tatry. A na podlého Santera a jeho bandu. Opekali sme slaninu. Keď sme boli väčší, desať a viac, hasiči nás brávali so sebou hasiť lesné požiare. Hliadkovať počas noci. V suchom lanskom ihličí tu a tam vzbĺkol malý plamienok. Hneď sme sa k nemu rozbehli a rozmetali sme ho smrekovou vetvou. Nie, žiadny požiar sme nikdy nezaložili. Boli sme požiarne družstvo a dvakrát sme vyhrali okresné preteky. Raz to bolo v Spišskej Teplici a raz v Hozelci. Ja som bol spojka, lebo som vedel rýchlo behať.

Jahody, maliny, čučoriedky, brusnice. Repretoár aj poradie, v akom sme ich od začiatku do konca leta zbierali. Keď sa nám podarilo naplniť smaltovaný konvierik, utekali sme za tetou Cilkou a ona nám z toho drobného ovocia urobila penu. So šľahačkou z domácej smotany. Zbieranie lesného ovocia sme si nechávali na čas, keď sa slnko usadilo v údolí za Marinkou, najvyšším kopcom nad dedinou.

Môj prvý bicykel sa volal Pionier. Dvakrát mi ho ukradli, dvakrát som ho získal späť. Raz za facku a druhý raz to už bola riadna bitka. Aj krv tiekla. Z nosa. Mišovi Čonkovi aj mne. Neskôr sa z nás stali kamaráti, ale predtým sme sa pobili ešte raz, o desiatu. To sme už boli siedmaci. O bicykel sa oplatilo pobiť. Zarobil som si naň miništrovaním. Bicykel, to bola sloboda. V jednej chvíli sme sa len tak vozili okolo kostola, aby sme vzápätí ako kŕdeľ vrabcov upaľovali za traktorovou vlečkou vracajúcou sa z poľa. Kto sa dokázal chytiť bočnice a nechať sa potiahnuť, bol víťaz. Jurčo. Szozda. Škoda. Szurkowski. Cyklistické idoly Pretekov mieru. Ja som bol Szozda. Neviem prečo. Právo nosiť meno niektorého z obdivovaných športovcov si bolo treba zaslúžiť, vznikalo a zanikalo zložitým spôsobom a bolo okolo toho veľa hádok.

Nehorím o svojom detstve často. Správy z toho malého sveta vyznievajú ako protokoly naivnej  zaslepenosti. Boli to sedemdesiate roky so všetkým, čo k tomu patrilo. Vojnou vo Vietname, železnou oponou, politickými čistkami, Brežnevom, Husákom, Nixonom, Castrom, normalizáciou. V škole sme nacvičovali nasadzovanie plynových masiek a to, že v prípade atómového výbuchu si mám ľahnúť pod lavicu, na brucho a s pätami smerujúcimi k epicentru a prikryť si hlavu, som počul aspoň toľkokrát ako Otčenáš. A bral som to rovnako vážne. Dnes viem, že to boli jalové mantry, ktorými nás dospelí zariekavali len preto, že sme ich do našich hier odmietali pustiť. Oni mali svoje svety, my svoje. 

Toto píšem vo vile uprostred viníc. Oboje zo sedemnásteho storočia, v Toskánsku. O chvíľu sa pôjdem bicyklovať. A keď ma bude míňať traktor s vlečkou, opäť budem bojovať s pokušením chytiť sa bočnice a nechať sa odtiahnuť tam, kde my dospelí neotravujeme ani schátranými modlitbami ani neposkytujeme nevykonateľné a nevyžiadané rady v prípade katastrofy. Prosto idem si dať ďalšiu etapu svojich súkromných pretekov mieru.

Silvester Lavrík

Prozaik, dramatik, režisér, príležitostný publicista a výtvarník, pôvodne učiteľ slovenčiny a výtvarnej výchovy. Pracoval ako učiteľ, kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre, bol tiež umeleckým šéfom Mestského divadla v Zlíne alebo riaditeľom Rádia DEVÍN. Debutoval zbierkou poviedok Allegro barbaro (2002), po ktorej nasledovali ďalšie prozaické knihy Zlodeji (2005) a Perokresba (2006) – vo finálovej desiatke Anasoft litera, monodráma Villa Lola (2004), romány Zu (2011) – vo finálovej desiatke Anasoft litera, Naivné modlitby (2013), Nedeľné šachy s Tisom (2016) – vo finálovej desiatke Anasoft litera, vo finále ceny René, Cena Jána Johanidesa a Posledná k. & k. barónka (2019) – v desiatke 2020, Cena čitateľov Anasoft litera 2020. Napísal viac ako 20 divadelných hier. V roku 2007 mu knižne vyšla zbierka piatich drám pod názvom Hry. V roku 2019 mu vyšiel historický dokuromán Posledná k. & k. barónka. Žije a pracuje striedavo v Bratislave a v Bánovciach nad Bebravou.

Najbližší Drobnotext píše Peter Macsovszky, zverejníme ho v piatok o dva týždne.

Neprehliadnite