Drobnotext: Cez okno Sone Urikovej (Kto sedí a kto kráča)

 

Nechajte sa vtiahnuť „CEZ OKNO” na plan.art tými najlepšími slovenskými spisovateľkami a spisovateľmi.

 

Dvadsať originálnych DROBNOTEXTOV píšu najlepší z tých, ktorí boli za uplynulé dve dekády nominovaní na slovenskú cenu za pôvodnú prózu Anasoft litera.

Každý mesiac dva nové texty.

 

4. Drobnotext napísala Soňa Uriková, laureátka ceny Anasoft litera 2023

 

Kto sedí a kto kráča

 

Keď bola malá, nerozumela, prečo dedko vysedáva na konci váľandy, čo mali konča manželskej postele, a pozerá von oknom. Po ceste chodilo oveľa menej áut než dnes, občas sa niekto prehnal na bicykli či babete, na traktore alebo len tak s káričkou. Deti chodili po zlej strane cesty z autobusu, čo ich doviezol z mesta, a podvečer sa dal načasovať podľa toho, či popred dom prešlo viac ľudí z lopoty na políčkach.

Rádio počúval pri tomto pozeraní z okna len sporadicky, niekedy ho nemal otvorené ani na malú škárku a záclony nechával zastreté vždy. Tváre okoloidúcich boli preto zdeformované ružičkami či abstraktnými vzormi na jemných bielych čipkách, pretože babka odolala trendu jednoduchých záclon bez vzoru. Tie chodili po dedinách predávať potulní predavači. Z otvorených dverí dodávky ponúkali rôzny tovar, no v tejto domácnosti sa k nej chodilo na nákup len vtedy, keď bola v ponuke výhodná zelenina do zaváranín či sladké ovocie z Maďarska.

Na rozdiel od babky sa dedko na tomto mieste pri okne ani nemodlil. Na jeho tvári nebolo vidieť dychtivosť po novinkách, o ktorých by mohol neskôr klebetiť s manželkou či susedmi. Keď zomieral na rakovinu, ležal práve na tejto váľande, hlavou k dverám a nohami pri okne a jej odvtedy vŕta hlavou, či za trasľavými stareckými viečkami videl, čo sa deje na ulici: kto kráča s kosou a kto s nákupom, ktoré deti kráčajú s taškou plnou úloh domov a ktoré sa bežia hrať ku Váhu, a že život na asfaltke popred ich dom plynie stále rovnako. Dedina má však na rozdiel od životnej cesty dva konce.

A teraz ona znova sedí na širokej posteli, v úplne inom meste a novom storočí, a pozerá z okna na svoj obľúbený výhľad. Fontánu ešte nespustili, čo sa jej zdá prekvapivé, pretože iné roky ich o tomto čase už určite budila cez tie víkendy, keď si chceli dlhšie pospať. Sťahovali sa sem prvého apríla a pamätá si, keď ju prebudil šum vody – čo vtedy ešte v rozospatej hlave pripísala dažďu – a kostolné zvony.

Počuť skackanie pingpongovej loptičky. Ťuk, ťuk, ťuk. Pán v rozťahaných papučiach venčí psa a fajčí pri smetnom koši, tri malé dievčatká, od hlavy až po päty v ružovej, sa hrajú na schovávačku. V suchej fontáne sedia na malom výklenku, inokedy zaliatom vodou, dvaja mladí zaľúbenci. Bývala na ňom mozaika dráčika, pretože celá fontána je rozprávková.

Sedí dlho a potom otvorí aj veľké okno, aby videla, ako on posledný raz odchádza. Nesie papierový odpad z krabíc, do ktorých sa pobalila. Keď okno zavrie, sadne si opäť pred to menšie, so sieťkou na komáre. V žiarivo zelenej tráve ostro svietia pestrofarebné tulipány. Z ihriska mimo zorného poľa počuť výskanie detí a vŕzganie jednoduchého kolotoča. Obrovská straka na jednom z najvyšších ihličnanov sa nemôže prestať smiať. Mesto má na rozdiel od dediny veľa koncov.

  

Soňa Uriková

(1988) Považská Bystrica

Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. V roku 2015 jej vyšla debutová zbierka poviedok Živé ploty (KK Bagala), v 2020 kniha pre deti Jašo na jarmoku (ahaslovakia), v roku 2022 zbierka poviedok Dôvod na radosť (KK Bagala), za ktorú získala cenu Anasoft litera 2023. Dlhé roky organizovala literárny projekt Medziriadky, vedie workshopy kreatívneho písania, býva porotkyňou v literárnych súťažiach, prispieva do rozhlasu, časopisov či knižných antológií. 

 

Najbližší Drobnotext píše Alena Sabuchová, zverejníme ho v piatok 9. mája 2025.

 

Neprehliadnite