Drobnotext: Cez okno Aleny Sabuchovej (Čo (ne)zostalo)

 

Nechajte sa vtiahnuť „CEZ OKNO” na plan.art tými najlepšími slovenskými spisovateľkami a spisovateľmi.

 

Dvadsať originálnych DROBNOTEXTOV píšu najlepší z tých, ktorí boli za uplynulé dve dekády nominovaní na slovenskú cenu za pôvodnú prózu Anasoft litera.

Každý mesiac dva nové texty.

 

5. Drobnotext napísala Alena Sabuchová, laureátka ceny Anasoft litera 2020

 

Čo (ne)zostalo

 

     M. si občas predstavoval, že keby vystrčil ruku z kabíny, dotkol by sa stromov okolo cesty a rozhojdal by im vetvy. Samozrejme, že by na ne nedočiahol, ale predstava, že vonku je svet väčší než čokoľvek odohrávajúce sa vo vnútri, ho vždy trochu zachraňovala.

V hlave si premietal druhy vtákov z roztrhaného prírodovedného atlasu v mestskej knižnici. Chodil do nej každý piatok po škole, aby sa cez víkend mohol zavrieť v izbe a nevychádzať z nej.

     „Nie si hladný?“ spýtal sa ho otec.

„Veď sme jedli sme na pumpe pred dvoma hodinami,“ odvetil.

„Len aby si nepovedal, že som ti nedal jesť.“

     Občas sa v zákrute trochu zatriasli, až sa musel pozrieť do späťáku, či nestratili príves.

„Neboj sa nič,“ upokojoval ho otec. „Jazdím, odkedy si sa narodil.“

     Otec zapol rádio, odkiaľ sa ozvala ktorási pieseň od Elánu.

„To bola dakedy hudba. Tie texty o niečom boli, nie ako dnes,“ povedal otec a nahlas spieval refrén. „Dnes už je všetko v angličtine. Len angličtina, samá angličtina.“

     Oprotiidúci kamionista im zamával.

     „Dakedy bol svet inakší. Ja som angličtinu nikdy nepotreboval a tu som, prešiel som celý svet. Ale ľudia si vedeli pomôcť.“

     M. premýšľal, či vodič osobného auta za nimi práve nadáva na kamionistov.

     Na späťáku visel svätý obrázok na ochranu pred nehodou, ktorý im dala mama. Svätec sa kýval do rytmu piesne o bosorke z krajiny Marlboro.

     M. pozrel na telefón.

„Asi o hodinu sme na hraniciach.“

„My sme nemali ani navigáciu, mapy v mobile, nič. By ste zahynuli. Dnes sa len ľutujete, a pritom máte všetko za sekundu pod nosom. Potom nechcete mať ani deti.“

     M. premýšľal, či táto cesta, ktorú nazvali spoločným výletom, bol dobrý nápad a čo si od toho sľubuje.

     V diaľke zbadal rieku. Spomenul si na veľkú, trochu otrhanú tapetu s morskou scenériou, ktorú mali v chodbe na stene.

     Vždy, keď ho otec strieskal remeňom, predstavoval si, že je na brehu, že hádže kamienky do mora. Dotýkal sa steny so zavretými očami a hľadal hrbolčeky vápna skryté pod tapetou. Pálili ho nohy. Neskôr si zvykol zatvárať oči aj pri bitke.

     „Čo sme mohli, to sme vám dali. Mne kto čo dal? A deti sme mali.“

M. prikývol.

     „Isto nie si hladný?“ spýtal sa otec znova.

M. pokrútil hlavou.

     Občas v dolinách zahliadli staré rodinné domy v rekonštrukcii. Mali lešenie, nadstavby, zadné dvory, niektoré terasu s plastovými stoličkami.

     Do obývačky chodievali iba návštevy, gauč bol prikrytý dekou.

Stará mama, pred ktorou nemohol po bitke plakať ani mať červené líca, im nosila čerešne zo záhrady. Jedlo sa iba v kuchyni, aby neboli fľaky.

     V oknách domov svietili farebné žiarovky na vianočných stromčekoch. Niektoré blikali ako ozdobný nápis v kabíne All You Need is Love.

 

  

Alena Sabuchová

Je autorka a scenáristka s intenzívnym vzťahom k príbehom, výtvarnému umeniu a dobrému jedlu. Za všetkým z vymenovaného je ochotná dlho kráčať, niekedy aj bežať. Vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Za svoj literárny debut Zadné izby získala Cenu Ivana Kraska aj Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii Mladý tvorca. Vďaka svojej v poradí druhej knihe s názvom Šeptuchy si nesmierne obľúbila Podlasie – kraj, ktorý by nikto nevymyslel... Získala zaň hlavnú cenu Anasoft litera i cenu René (v tom čase ešte) Anasoft literu gymnazistov. V najbližšom období jej vyjde už tretia kniha.

 

Najbližší Drobnotext píše Veronika Šikulová, zverejníme ho v piatok 23. mája 2025.

 

Neprehliadnite