Cez okno Mila Janáča (Myšlienky)

Foto: ilustračná/Still Life – Peter Župník/séria Anima

Nechajte sa vtiahnuť „CEZ OKNO” na plan.art tými najlepšími slovenskými spisovateľkami a spisovateľmi.

Dvadsať originálnych DROBNOTEXTOV píšu najlepší z tých, ktorí boli za uplynulé dve dekády nominovaní na slovenskú cenu za pôvodnú prózu Anasoft litera.

Každý mesiac dva nové texty.

12. Drobnotext napísal Milo Janáč, víťaz Ceny čitateľov a čitateliek Anasoft litera 2019

Myšlienky

Nechal som myšlienky voľne pobehovať po modrom tartane, nechal som ich krúžiť po ovále celých sedem kôl a potom ich priamo pred pondelkovým pohľadom oligofrenického publika zavrel do konzervy od sardiniek, nech sa tam tie kurvy tlačia, nech si po tom výkone vydýchnu. Poverenie som dostal od samotného Tristana, od toho térového muža na zastávke, ktorý vždy beží za každým meškajúcim spojom, len aby ho suchou slinou opľul, len aby ho podomácky pozvracal. Ó, nebesá, odkedy vás na žiadosť okresného exekútora vysťahovali bezhlavoblchaví burani za mesto, nastala na zemi absolútna ananásová anarchia, verte mi. A to som pritom nikdy nebol fanatickofantastickým fanúšikom farebného ovocia, mohol by som to odprisahať hoci aj v krivej doline, ak by ste chceli. Namiesto toho tu stojím v slivkovom predklone, prípadne sa plazím tesne nad obrusom a čakám kedy konečne spľasnem. Mohol by som radšej pískať, prípadne napísať, že ihly sa mi vyhli, klince zostali v štrúdli v štúdiu a kladivá poutekali za kosákmi pred aupark, aby tam dílovali s dejinami. Mohol by som, ale načo jatriť budúce rany vákuovo zabaleného a opečiatkovaného zvera? Teraz fakt len medzi nami: Verili by ste, že všetky potrebné nástroje odniesol totálne strapatý severojužný vietor počas krátkej kacírskocynickej noci a v záložni mu za ne nedali ani úbohé drobáky, krokodílie mince, vôbec nič? Ešte ho furmanskou palicou vyhnali a mor ho na baňu klopať opätkami, šuhaj. Strašné poriadky nastali, strašné a my sme ani chlpom na nechte nepohli a zadok nevystrčili von oknom nech sa tam opaľuje a mrzne, opaľuje a mrzne, kým sa celkom nestočí, nezabalí do róby a nezačne prdieť áriu. Som z toho celý rumunský, nebudem klamať, vyrezávané šachové figúrky pri ceste a celá noc na podlahe autobusu mi nestačili, aby som sa zmenil. Teraz sa už môžem smelo a suverénne, úplne podradne a panovačne priznať. Daroval som dušu bielemu kameňu a ona nakoniec aj tak skončila v zbytočne bláznivo vymyslenej krčme. Navyše, stará výčapníčka sa neustále sťažovala nadriadeným na jej slabú penivosť, keď to takto pôjde ďalej, príde vraj o všetkých kvákajúcich zákazníkov a zostanú jej len tí krákajúci. Žaba hnusná plesnivá, jedovatá ropucha na kolese kamazu. Ešte šťastie, že si ju predvčerom prišli poriadne podať politruci z Podpoľania. Stará až protézy z vojny postrácala a musela sa aj bez nich váľať s pijanmi pod stolom na asfaltovosmaragdovom strope. Rapídne som sa zhrozil z guľatého sveta, v čakárni času zanechal som detský sopeľ. Ešte aj ustarostené plagáty sa celkom samé strhli zo stien, pokrčili sa, pozametali a skončili v odpadkovom koši s trojmesačnou zárukou. A hnedé písmená sa rozutekali do sveta, zobrali so sebou váhajúcich známych, vandrákov, hlupákov, makakov a išli, lodné kufre iba šnúrkou previazané. Ach myšlienky, myšlienky, kto vás bude po nás obdivovať, kto vás nakoniec obviní?

Milo Janáč

Vyštudoval kulturológiu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Počas štúdia publikoval prvé literárne pokusy v časopisoch Dotyky a Nové slovo. Neskôr pracoval v rôznych médiách (Východoslovenské noviny, SITA, denník Pravda) a na marketingovom oddelení telekomunikačnej spoločnosti Antik Telecom. Po návrate do rodného mesta bol dlhodobo nezamestnaný, potom pracoval ako barman. V súčasnosti je vedúcim oddelenia kultúry na Mestskom úrade v Gelnici. Poviedky publikoval v Denníku N a pražskej A2. Kniha Milo nemilo je jeho debutom.

Najbližší Drobnotex si prečítate o dva týždne.

Neprehliadnite