Foto: ilustračná. Zdroj: From Marwool (unsplash)
Nechajte sa vtiahnuť „CEZ OKNO” na plan.art tými najlepšími slovenskými spisovateľkami a spisovateľmi.
Dvadsať originálnych DROBNOTEXTOV píšu najlepší z tých, ktorí boli za uplynulé dve dekády nominovaní na slovenskú cenu za pôvodnú prózu Anasoft litera.
Každý mesiac dva nové texty.
2. Drobnotext napísala Ivana Gibová, laureátka ceny Anasoft litera 2024
Dievča z ostbloku
Vôbec sa ti sem nechcelo ísť, tri mesiace vopred si sa stresovala a vymýšľala výhovorky, prečo nemôžeš, upadala si striedavo do paniky, depresie a zúfalstva, pritom nebolo z čoho, ak len za dôvod na paniku, depresiu a zúfalstvo nepovažujeme to, že ti niekto dá bývanie na mesiac a dvetisíc eur k tomu; lenže ty už poznáš také bývania, poznáš také rezidencie, vieš, že tam budeš trpieť a počítať dni, škrtať si ich v diári a nadávať, že načo si tam chodila.
A teraz si tu, sedíš, trpíš, čumíš striedavo z okna a na prázdnu stranu v notebooku, a keby aspoň ten výhľad stál za to, ale nie, výhľad jak na námestí v Stupave, bože, načo si sem chodila. Potvrdiť si, že si dievča z ostbloku, človek druhej kategórie, lebo ľudia prvej majú apartmány s balkónmi, ty máš len komôrku s oknom a výhľadom na stupavské námestie.
Máš smolu, že nie si Španielka alebo Portugalka, vedela si, že to tak bude, že budeš potupne chodiť s ruksakom plným vecí na spoločný balkón a pozerať sa na Portugalku na vedľajšom vlastnom balkóne, ako si len vykročí z izby, položí si na stôl kávu, natiahne sa, kukne do slnka a začne písať na písacom stroji, efektná scéna jak z filmu; ty nie si z filmu, ty si tá piča z ostbloku s ruksakom, ktorá keď si niečo zabudne v izbe – čo je zakaždým –, musí sa zo spoločného balkóna vracať cez chodbu a tri miestnosti do komôrky s oknom po vec, ktorú zabudla.
Premotivovaná Portugalka vyzerá ako mladšia verzia teba, na instagrame má fotky, na ktorých jej vidno bradavky, a ty si len tak zhovievavo povieš, keď to vidíš, že hej, že jej rozumieš a že to je vlastne super, že ty už nie si mladšia verzia seba a už si nemusíš pozornosť vydobýjať tým, že verejne prezentuješ svoje bradavky, niežeby si to za mladej verzie nerobila, práveže robila – a preto to vieš. Vieš úplne presne, že keby si chcela, večer máš Portugalku v posteli. Vieš úplne presne, že Portugalke bude trvať ešte zopár rokov, kým si obľúbi samu seba. Vieš aj to, že Portugalkina myseľ je zmätená. A aj to vieš, že písací stroj si so sebou cez pol Európy nosí preto, aby bola iná, zaujímavá a neštandardná, trochu aj divná, ale tak sexi divná. Chcela by si jej povedať, že to nemusí robiť, že je zaujímavá aj tak, aj bez odhalených bradaviek a písacieho stroja a nedostupného, tajomného výrazu, ale nepovieš jej nič, jednak preto, že by to aj tak nemalo zmysel, však keby tebe niekto tak za tvojej mladej verzie hovoril? Srala by si na to. Ale hlavne preto jej nepovieš, že jej vlastne závidíš, hoci sa ti to ťažko priznáva a hoci ani nevieš, čo presne. Že je mladšia, možno aj krajšia, že má pevnejšie prsia; či ten písací stroj jej závidíš? Alebo len ten balkón, len to, že nemusí pokútne fajčiť večer na okne, v budove, v ktorej sa to nesmie, v ktorej je to verboten, tak ako všetko v tejto krajine, všetko je verboten, možno aj skákanie z okna.
Máš rada svoje štyridsaťročné ja, nechcela by si mať znova dvadsať, máš rada aj svoje povisnuté prsia, ktoré boli povisnuté, aj keď si mala dvadsať, máš rada aj svoj zošit značky Moleskine, nepotrebuješ písací stroj a už vôbec sa s ním nepotrebuješ ostentatívne predvádzať. Všetko, čo teraz potrebuješ, je láska, to je všetko, čo ti chýba, a keď sa, úplne nevdojak a v podstate nevedomky, zahľadíš na Portugalku, ona to asi kdesi na chrbte pocíti, otočí sa a ty jej vidíš do očí, do tých divokých očí, ktoré sú také podobné niekdajším tvojim, vidíš, že jej tá láska chýba ešte oveľa viac než tebe, ale teraz by to za nijakých okolností nepriznala, to si prizná až v štyridsiatke, keď pochopí, že všetko to divadlo, všetky tie špecifiká jej osobnosti, všetka tá zaujímavosť a sexi divnosť vyvolávajú v ľuďoch presne opačné pocity, než si ona predstavuje a než by ona chcela. Pochopí, že je to úplne jedno, keď o nej na internete píšu, že je „nepochybne jednou z najzaujímavejších a najvšestrannejších autoriek súčasnosti“, že je úplne jedno, že dostáva rezidencie, peniaze, vyhráva ceny, robí, čo ju baví a chodí trepať múdrosti do podcastov. Je to úplne jedno, lebo nakoniec aj tak vždy večer čumí do stropu, objíma vankúše, občas aj reve, občas nie, ale vždy, úplne vždy sa cíti skurvene osamelo, tak, že jej z toho ide urvať srdce aj tie prefajčené pľúca, a tak, že sa to nedá vydržať. A potom premýšľa, ako prejde cez tri miestnosti a chodbu, späť do svojej komôrky s výhľadom na stupavské námestie, najprv vyhodí cez okno notebook, potom svoj zošit značky Moleskine a potom seba.
Možno by si to mala Portugalke povedať, teraz, hneď, toto všetko, možno ťa vysmeje, a možno jej tým zachrániš život. Ale tebe keby toto niekto pred dvadsiatimi rokmi hovoril? Srala by si na to.
Ivana Gibová
(1985) Prešov
Vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, kde sa ako doktorandka zaoberala súčasnou slovenskou prózou. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013). Jej novela Bordeline (2014) sa stala predlohou pre rovnomennú inscenáciu divadla Stoka. Jej druhá kniha barbora, boch & katarzia (2016) bola vo finále ceny Anasoft litera 2017 a Ivana Gibová sa za ňu stala historicky prvou laureátkou ceny René – Anasoft litera gymnazistov. V desiatke Anasoft litera bola aj jej ďalšia kniha Eklektik Bastard (v roku 2021). Bola iniciátorkou knižného projektu Mastný muž (KK Bagala 2023), ktorý je antológiou 11 poviedok od 11 významných slovenských spisovateľov a spisovateliek na rovnomennú jednu tému. V roku 2023 jej vyšla próza Babička©, za ktorú získala cenu Anasoft litera aj Cenu Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii literatúra.
Najbližší Drobnotext píše Balla, zverejníme ho v piatok 11. apríla 2025.
