Baba z lesa je silný príbeh o pevnosti človeka

 

Baba z lesa sa nepovažala za hrdinku

...a predsa ňou bola, tichou hrdinkou, ako mnohí ďalší, ktorých príbehy zostávajú neznáme. Lena Jakubčáková prináša v knihe Baba z lesa silný príbeh jednej ženy, ktorý má ale oveľa širší presah a môže byť inšpiráciou pre každého. Intímny portrét Kataríny Kiovskej, ktorá bola spolu so svojou mamou v 60. rokoch minulého storočia poslednou prekážkou dokončenia veľkolepého socialistického projektu ružínskej vodnej nádrže, keď sa odmietali vysťahovať zo svojho domu. Z ich strany, napriek šikane, to nebol boj proti totalitnému režimu, ale skôr snaha zachrániť svoj vlastný domov, ktorý si napokon museli vybudovať na novom mieste. Mieste, ktoré potom Katarína, prezývaná – bez dešpektu – Baba z lesa, do konca života neopustila. Ako je napísané na obale knihy: Baba z lesa je o pevnosti človeka. O tom, ako odoláva rôznym skúškam a vzdoruje v nerovných súbojoch. A je aj o tom, že modlitba v teplákoch uprostred záhrady je niekedy úprimnejšia ako v skvostných katedrálach.

 

Ako sa rokmi menil váš vzťah k Babe z lesa? 

Katarína Kiovská alebo „teta Katka“ alias Baba z lesa bola predovšetkým mojou priateľkou. Až neskôr sa stala mojou krstnou mamou, čo náš vzťah prehĺbilo, najmä z jej strany, keďže mi potom aj viac dohovárala, starala sa o mňa. Náš vzťah bol úprimný, pekný, spontánny, trochu cigánsky, no mali sme na rôzne veci aj odlišné názory a otvorene sme sa o nich aj bavili či niekedy aj jemne naťahovali. Najradšej spomínam na naše dlhé nočné rozhovory pri varení a pečení v trinástej komnate (kuchyňa, do ktorej takmer nikoho nepúšťala), v maštali pri dojení či nekonečné posedávania na zemi, na poliach pri práci...a tiež na prahu medzi predsienkou a hlavnými dverami. Ja som inak vždy veľmi rada stretávala starých ľudí a tiež aj deti a ľudí v núdzi...akosi prirodzene. Už v detstve som sa rada túlala, nadväzovala rozhovory pri prechádzkach so psom, na cestách, vandroch či liečebných pobytoch – niekedy to prerástlo do priateľstiev, že som takých ľudí navštevovala v domoch pre dôchodcov či iným spôsobom spontánne vyhľadávala (spomínam si najmä na Sašu Voskobojnikova, bývalého huslistu, s ktorým som si zvykla porozprávať sa pri poldecáku „zelenej“). Ale u Baby z lesa to bolo naozaj výnimočné. Napr. teraz mám podobne vrúcny vzťah so starým susedom kronikárom z mojej dediny, ktorého volám čarovný deduško. Jeho však napr. nemám potrebu fotografovať. Teraz ma skôr zaujímajú ľudia, ktorí pocit domova zažívajú v nevšednom trávení času v prírode či na cestách, ktorí dokážu mať otvorenú myseľ práve vďaka istému druhu „túlania“ a o jednom takom (zhodou okolností Francúz, ktorý už vytvára francúzske preklady textov z čerstvej knihy pre budúcu webstránku) si práve zbieram materiál na nový projekt, resp. do širšieho projektu, ktorého súčasťou budú aj moje staré fotky z vandrov, ako aj fotografie z archívov iných ľudí s podobnou skúsenosťou. Nie som si však istá, či mi formát knihy bude v tomto prípade celkom stačiť.

 

Kedy ste ju začali fotografovať?

Asi v 17-tich rokoch, v čase, keď som za ňou začala chodiť sama, ako k staršej kamarátke, od ktorej som sa chcela aj veľa naučiť, nie s cieľom fotiť. No keďže v tom čase som sa dostala k prvému fotoaparátu, práve v jej prostredí som si fotenie často skúšala.

 

Už od začiatku ste si robili záznamy rozhovorov, alebo ste začali až neskôr?

Vtedy veľmi nie. Hovorila som si síce vždy, že by to bolo fajn, pretože to boli pre mňa vždy vzácne chvíle, ale bola som lenivá vytiahnuť papier a zapisovať. Mobil som do 24. rokov nemala a kúpu diktafónu som akosi dlho odkladala (i keď v obdive postavy agenta Coopera zo seriálu Mestečko Twin Peaks, ktorý si vždy svoje pozorovania nahrával, som si diktafón plánovala kúpiť už od puberty). Sranda, že diktafón som si konečne kúpila až minulý rok a odvtedy už nahrávam. Ale Babu z lesa som si začala nahrávať s kamoškou Maruškou len na sklonku – asi posledné dva roky jej života. Texty, ktoré sú teraz vo finálnej knihe, sú moje selekcie z prepisov z videonahrávok, v autentickom nárečí, a to mi zabralo veľa času.

 

 

Fotili ste ju viac ako dekádu bez úmyslu s fotografiami ďalej pracovať. Kedy ste začali uvažovať nad tým, že by fotografie mohli byť zaujímavé aj pre iných?

Keď som si hľadala tému pre diplomovú prácu na opavskom Institutě tvůrčí fotografie v roku 2014. Jedna téma mi vtedy nevyšla a vtedy som si v núdzi povedala, že skúsim vytiahnuť zo šuflíka niečo, čo aj tak fotím pre seba už dlho a je to pre mňa dôležité. No zároveň to bolo niečo intímne, hanbila som sa to ukázať, pretože som mala pocit, že pri fotení Katky nemám žiadny štýl, vyhranený rukopis a že to asi nikoho nebude zaujímať. Silným argumentom však pre mňa zároveň bolo, že som cítila, že o nej chcem zanechať nejaké svedectvo, že si to nechcem nechať iba pre seba a tento pocit rokmi silnel. Ale až neskôr som začala pracovať s celým mojím archívom (musela som naskenovať veľa filmov), ako aj (o pár rokov po jej smrti) so spomínanými prepismi rozhovorov a ďalšími dokumentami, reflektujúcimi jej iný príbeh zo 60. rokov, ktorý zrazu vrhal na môj dokument iné svetlo.

 

Ako ona vnímala, že nielen jej fotografie, ale jej príbeh a príbeh jej rodiny sa stali “materiálom” a ukážete ich verejnosti?

Fotografický materiál vznikal pomaly, prirodzene, počas času, ktorý som s ňou aj tak chcela tráviť, takže sa nebolo kam ponáhľať, často vzniklo len pár fotiek a keď s tým nebola stotožnená, fotoaparát som odložila alebo jej vysvetľovala, že je dôležité zanechať o nej svedectvo. Nepovažovala sa za hrdinku, ani za vhodný objekt dokumentárneho príbehu, ale spolupracovala, ticho súhlasila. Niekedy sa aj posťažovala, na čo to robím, možno sa niekedy aj bála, aký mám s tým vlastne zámer. Zároveň však bola hrdá, že je pre niekoho dôležitá. Prvá podoba makety, krátky film, ako aj pár výstav a reportáží vzniklo ešte za jej života, bola tým ticho poctená. Avšak ten ďalší materiál, ktorý reflektuje zčasti to, o čom mi celé roky rozprávala, ako aj všetky nové zistenia a súvislosti, tak na to som sa jej už nestihla spýtať, či súhlasí, keďže som v tomto smere začala projekt rozširovať až pár rokov po jej smrti, pre finálnu knihu vo vydavateľstve Absynt. Ale myslím, že práve tento rozmer mojím fotkám chýbal – bez toho by bola moja fascinácia ňou asi ťažko komunikovateľná.

 

Dušan Hanák mi hovoril o tom ako ho hnevá keď sa ho pýtajú na “objekty” pred kamerou, že to pre neho nikdy neboli objekty, ale vždy ľudia. Vy ste fotili Babu z lesa súkromne, takže v nich naozaj nevidíme objekt, ale človeka...

Film „Obrazy starého sveta“ je samozrejme pre mňa kultový a veľmi blízky, takto si často predstavujem seba ako takýchto ľudí s kamoškou Maruškou navštevujem. Nikdy som nemala pocit, že by pre Hanáka boli Martinčekoví starci „hrdinovia“ iba objektami. Mne ide samozrejme o človeka, a to tak na plné pecky konkrétne, ako aj v širšom význame človek ako príklad – človek ako solitér versus systém, človek a jeho vzťah k smrteľnosti a nesmrteľnosti, človek a dary jeho intuitívne prežitého života, človek a jeho hľadanie vnútornej slobody a pod.

 

Najskôr bola výstava, film, ale kniha je viac ako iba súborom fotografií, dokonca viac ako etnologickým výskumom, či dokumentom doby, je príbehom o vzdore, odvahe, zásadách..

Áno, tento projekt som vystavovala, aj keď nebol ešte finálny, čo možno nebolo treba. Preto si ľudia pamätajú Babu z lesa v inej podobe, dokonca mnohí si myslia, že kniha už dávno vyšla, keďže jeden pokus o maketu už bol v roku 2017 (preto aktuálne v Berlíne vystavujem nová výstavnú podobu Baby z lesa pod iným názvom ako Zelené perly, aby som tak odlíšila starú a novú verziu projektu, plus vypichla zámer výstavy predstaviť najmä príbeh vzdoru). Finálnym výstupom z tohto projektu je však až čerstvá kniha pre vydavateľstvo Absynt, kde som môj dlhoročný fotoarchív, moju fascináciu Babou z lesa skúsila prvý raz konfrontovať s obdobím 60. rokov, kedy sa táto žena spolu so svojou mamou (obe boli Katky) stali nechtiac iniciátorkami individuálneho vzdoru, keď ako jediné zostali bojovať o svoj domov po zániku ich rodnej dediny Košické Hámre kvôli výstavbe vodného diela Ružín. Spolu s textami tak za posledné dva roky vznikol asi rovnako objemný materiál, aký vznikol za jej života. „Historická“ časť knihy je však nielen príbehom vzdoru dvoch žien, ale aj dokumentom doby, konkrétnej dediny, ktorej by som neskôr chcela venovať ešte osobitný priestor, keďže mi ostalo veľa materiálu o dobe a dedine, keďže tu posledné roky už aj bývam a keďže poslední obyvatelia bývalých Hámrov postupne vymierajú a mnohých som ešte nestihla navštíviť. Teší ma však, že v 60. rokov stihla vzniknúť jedna dôležitá národopisná práca Kataríny (niekde uvádzanej ako Zory) Apáthyovej-Rusnákovej práve o tejto dedine tesne pred jej zánikom, avšak je v Bratislave prístupná len na študovanie. Keďže obsahuje aj mimoriadne bohatú fotografickú prílohu (našla som tam aj obe Katky) a keďže predpokladám, že fotiek má táto pani vo svojom archíve oveľa viac, chystám sa ju aj navštíviť. Veľa zaujímavého materiálu má aj bývalý Hámorčan  pán Štefan Rendoš, s ktorým sa sem-tam stretávam osobne (nezištne mi časť svojho archívu požičal). Aj o tieto materiály by som sa v budúcnosti rada opierala.

 

 

Rozšíriť knihu o príbeh jej rodiny, príbeh priehrady, a tým aj príbeh doby znamenalo pomerne náročný výskum...čo všetko obnášal? A ako sme počuli na krste knihy, tak priniesol aj nečakané objavy...

Bolo to náročné, ale ako je pre mňa typické, neponáhľala som sa, robila som si zoznamy úloh, koho každého chcem navštíviť a aké dokumenty chcem nájsť. Okrem dokumentov, ktoré som mala od Katkinho syna a pána Rendoša, ktorý si Košické Hámre fotil a zbieral rôzne dokumenty, bolo získanie každého dokumentu zdĺhavé, niekedy aj na niekoľko mesiacov. A dalo by sa pátrať ešte ďalej, ale v istej chvíli hľadanie treba ukončiť, resp. môže pokračovať v rámci webstránky, ktoré o Babe z lesa plánujem vytvoriť. Napr. rada by som sa dozvedela viac o Kataríne Kiovskej staršej, ktorá sa stala vlastne druhou protagonistkou prvej časti knihy, keďže som zistila, že tá stála za celým príbehom vzdoru ako prvá, mala pre mňa až nadľudskú silu bojovať so systémom a veľa a nadlho si preto vytrpela.

 

Kniha tak má vlastne tri časti..

V podstate štyri, ak berieme do úvahy aj poslednú čisto textovú časť, kde sú dlhšie rozhovory. Prvá časť predstavuje môj archívny výskum príbehu zo 60. rokov (zánik dediny, individuálna revolta dvoch Katiek symbolizovaná posledným domom Košických Hámrov a prenasledovanie), druhú sme pracovne nazývali „predel“, kde je fokus viac na samotnú – budúcu Babu z lesa a tretia časť o jej živote od konca 90. rokov po jej smrť pracuje s mojimi vlastnými fotografiami a krátkymi textami, prevažne monológmi hrdinky. pričom fotografie nie sú ilustráciami týchto textov. 

 

Od prvých fotiek po knihu prešlo viac ako 20 rokov - z akého množstva materiálu ste museli vyberať a aký to bol proces, lebo hovoríme o veľkom počte fotiek a tých možných kombinácií je naozaj veľa...

No je to asi 25, ale s tým, že uvedomelá práca na knihe sa začala rodiť až v roku 2017. Predtým, ako som spomínala, som si to fotila iba pre seba. Toho množstva materiálu za tie roky, tak toho som sa bála, ako sa to dá v knihe uchytiť a aký spôsob rozprávania vybrať. Prvá fáza práce na knihe teda vznikla ešte pred ponukou vydavateľstva Absynt, ešte za jej života, kedy som si v rámci prvého štipendia vo Fonde pre podporu umenia skenovala všetky negatívy a triedila digitálny materiál, pracovala na prvej verzii knižky s Katkou Rybnickou a novovzniknuté videjká strihala spolu s kolegom Borisom Vaitovičom pre krátky film. Potom som niekoľko rokov v tejto veci nerobila nič, po jej smrti a kvôli niektorým negatívnym odozvám som na to nemala silu a tiež sa mi vtedy narodil druhý syn. Druhá fáza prišla až koncom roku 2020, kedy som sa rozhodla požiadať o druhé štipendium, lebo som cítila, že knihu chcem nielen vydať, ale aj rozšíriť, pretože som mala pocit, že jej predtým niečo chýbalo. A práve v tom čase sa ozvala fotoeditorka Lea Tyrallová s ponukou pre Absynt, pre ich novú edíciu autorských fotografických kníh. A som poctená, že práve moja druhá kniha ju uvádza. Vravela som jej, že som akurát začala pracovať na textoch (prepisovať rozhovory z videí) a ona, že by bolo dobré moje fotky uviesť aspoň niekoľkými fotkami z archívu, dať moje fotky do kontextu toho, o čom som jej iba rozprávala . A keďže som mala potrebu starý príbeh Katky Kiovskej (resp. dvoch Katiek) aj tak pre seba preskúmať (pretože mi o tom veľa rozprávala, len som v tom mala mišung), tak som sa s chuťou do toho pustila – akurát škoda, že som sa Katky už nemohla pýtať na všetky tie súvislosti a nejasnosti. Tretia fáza, zber archívu počas pandémie, bola zasvätená môjmu pomalému archívnemu výskumu, keďže som bola na materskej a Lea mi dožičila veľa času. Všetko som s ňou mohla slobodne pomaly konzultovať – boli teda plány ukončiť to skôr, ale aj jej sa čoskoro narodil syn a tak sme pracovali prerušovane. Poslednou fázou bola spolupráca aj s grafickou dizajnérkou Katkou Rybnickou, prekladateľom Jonathanom Grestym, textovým redaktorom Jankom Púčekom a ďalšími členmi tímu Absynt, čo bola tiež úžasná skúsenosť. Hlavná komunikácia nadlho však bola medzi mnou, Leou a Katkou. Myslím, že takto tímovo profesionálne sa mi vydať knihu len tak skoro znovu nepodarí. Bolo to náročné, ale bol to zážitok, veľmi si to vážim. Veľkou satisfakciou bol nedávno aj ľuďmi nabitý “krst” knihy v Bratislave v rámci Mesiaca fotografie, kde sme sa okrem divákov stretli všetci zúčastnení a ktorý moderovala veľká osobnosť českej fotografie a môj bývalý pedagóg Tomáš Pospěch (pre košické uvedenie knihy to bola zasa unikátna Grétka Čandová).

 

 

Ja si viem predstaviť aj pokračovanie, hoci iba na webe, v zmysle čo sa do knihy nedostalo ...tých fotiek, čo by stáli za publikovanie musí byť ešte veľa a v knihe ste sa ich museli vzdať..

A presne takýto zámer aj mám! Som rada, že aj niekto iný cíti túto potrebu. Chystám sa vytvoriť webstránku, kde by som uverejnila aj ďalšie preklady textov ako anglické (momentálne vznikajú francúzske preklady, niektoré mám už aj v nemčine a po odporučeniach českých priateľov možno zvážim aj preklady do spisovnej slovenčiny), ale aj iné materiály – krátke videjká, iné fotografie, rozhovory a dokumenty, ktoré sa nezmestili do knihy. Popritom by som chcela venovať extra priestor aj zaniknutej dedine Košické Hámre, o domov ktorých Katarína Kiovská bojovala.

 

Mne sa páči na fotkách Baby z lesa, že nemajú v sebe taký ten romantizujúci aspekt, človek žijúci na samote, v súlade s prírodou...a aj keď v sebe nesú poetično tak sú to dokumentárne fotky ukazujúce, že ten život nebol ľahký a to z rôznych aspektov, aj čo sa týka náročných podmienok aj čo sa týka napr. zvládania samoty..

Ďakujem za takéto pozorovanie... ja som sa predtým práveže bála, že tá moja interpretácia príbehu je príliš romantizujúca, teda myslím tým časť s mojimi vlastnými fotkami. Že je tam proste veľa obdivu a že sa tak vzďaľujem od príbehu. To poetično tam ale nie každý cíti – práve to spôsobuje aj problém, pretože niektorým ľuďom to vôbec nepripadá poetické a irituje ich nejakým spôsobom to, ako zobrazujem starého človeka, a tak som si už niekoľkokrát musela Babu z lesa naozaj obhajovať. Namiesto holdu, ktorý som chcela tejto žene (a takýto ženám, ľuďom) dať, mi bola vyčítaná necitlivosť až dehonestácia a celá moja práca nabrala zrazu úplne iné vyznenie, čo ma veľmi mrzelo a musela som môj zámer vysvetľovať. Tieto interpretácie boli do istej miery vyvolané aj médiami, kde sa slová ako samota, revolta, čudáctvo, divokosť dajú akosi ľahko vnímať negatívne (hlavne ak sa použijú na titulke) a tiež som viackrát bolestne pocítila, že doma nie je človek prorokom. Napr. aj tá mnou objektívne spomínaná samota neznamená, že Katka chcela byť samotárkou, že sa izolovala – to len jej životné rozhodnutie malo takéto následky a ani pre ňu to nebolo vôbec ľahké, pretože prvých 30 rokov života prežila vo veľkej dedine. Je pravda, že som si aj sama dlho myslela, že ona je na to všetko hrdá, lebo tak sa mi to asi páčilo vnímať, avšak pravda je taká, že v istých životných chvíľach sa musí človek rozhodnúť, čo je pre neho prednejšie, aj keď ten život potom má potom viacero úskalí, s ktorými potom opäť bojuje. V jej prípade to bol nielen boj s inštitúciami a konkrétnymi súdruhmi, ktorí ju a jej mamu neprestali dlhé roky prenasledovať, ale je to aj boj ich samých so spôsobom života, ktorý po zaniknutí dediny nasledoval. A tiež po tom, čo si postavili nový dom hore nad priehradou ako kompromis po niekoľkoročnom boji o posledný dom v zbúranej dedine, tak začali čoskoro vyrastať stavby chatiek ako huby po daždi (tam sa kľudne mohla celá dedina presunúť, no pôvodným obyvateľom to nedovolili) a tak neskôr k nej chatári chodievali na mlieko, maslo, vajíčka, čiže mala príležitosť s ľuďmi sa stretávať aj naďalej. Mala tiež asi dve kamarátky v Košiciach a dobré susedky z neďalekej Opátky, kde chodila aj na omšu. Môj dedo si s ňou tiež veľmi dobre rozumel, aj ju kedysi zamestnával v Okresnej správe cestovného ruchu. A môj otec u nej zvykol chovať zvieratá a ako chlapec zvykol k nej, do jej pôvodného domu chodiť po mlieko.

 

Ale nechýba im vtip čo je dobrý spôsob ako sa vyhnúť patetičnosti...a predpokladám, že bol vlastný aj jej.

Vtip jej nechýbal. Mala špecifický zmysel pre humor, ktorý odrážal jej perfektný pozorovací zmysel, vysokú inteligenciu a skúsenosti nadobudnuté jej životom. Preto som sa v knihe rozhodla aj pre texty, pretože ten humor a svojské uvažovanie sa do fotiek dostať veľmi nedá. Isté patetično a sentimentalita tam však aj napriek tomu podľa mňa sú, akurát si to už nevyčítam, nehanbím sa za to tak ako predtým. 

 

 

Je to celé veľmi intímne, a tak ako sú niektoré fotografie vtipné tak iné fotky dojímajú, ale nie vykalkulovane...

Je to asi tak, lebo tento dokument, na rozdiel od prvej knihy (Spis 44, z roku 2016), kde som portrétovaných (odsúdených) iba sem-tam navštevovala a vyžadovalo si to veľa povolení, tak tu sa to vyvíjalo oveľa viac pozvoľne, prirodzene a na základe dlhoročného priateľstva. Avšak práve pre tú intímnosť som sa predtým bála tento príbeh vytiahnuť na svetlo. Bála som sa, že budem pôsobiť sentimentálne, pretože ju až príliš obdivujem, bála som sa, že ako jej verná priateľka nemám pri fotení potrebný odstup.

 

Istá snovosť, poézia je prisúdená rôznym predmetom, miestama zvieratám...

Zvieratá a objekty, ktoré ju obklopovali, ju veľmi vyjadrovali a asi aj preto sa v mojom archíve nachádza okrem portrétov aj veľa zátiší a zvierat. Odrážajú jej spôsob života, napr. dôverný vzťah k zvieratám či istý, pre mňa posvätný neporiadok, ktorého fragmenty boli pre mňa nielen poetické, nevšedne krásne, ale odrážali aj pominuteľnosť, márnosť, vanitas – starý človek sa nevládze o všetko postarať a tak sa tie veci okolo neho zvláštne zoskupujú, starnú, prerastá ich prach, tráva či ďalšie veci. Pre mňa je to výzva povzniesť sa nad naše predstavy o poriadku vecí. Skrátka mne ten neporiadok či chaos bol blízky, cítila som sa tam sama sebou (to môže byť pre istú skupinu ľudí tiež problematické, ťažšie uchopiteľné). V pôvodnej makete knihy, ktorá vznikla ešte za jej života, som pracovala v kapitolách, ktoré boli pomenované dvojako – jednak podľa názvov kategórií tradičného maliarskeho zátišia, jednak podľa jej konkrétnych hodnôt a tiež som skúmala, ako sa dokumentárny príbeh dokáže odohrávať skrze reflexiu zátišia a ako takto dokumentárne vytvorené zátišia aktualizujú tradičné delenie a ako vystihujú príbeh o človeku. Tento prístup sa však neosvedčil.     

 

 

Prevládajú čierno-biele fotografie, ale nedržíte sa striktne iba tejto poetiky. Fotograf Antonín Kratochvíl napr. hovorí, že čierno-biela fotografia je pravdivejšia...

Pocit prevahy čierno-bielych fotiek je daný prácou s archívom, hlavne v prvej časti knihy. V časti s mojimi fotkami je prevaha farebných fotiek vrátane tých análogových, ale v tejto knihe miešam veľa, je to práca s mojím dlhoročným archívom, takže sa tam striedajú rôzne fotoaparáty a fotomateriály a odráža sa tam aj môj fotografický vývoj, resp. niekedy možno hovoriť aj o opačnom efekte, keď na fotografiách cítiť, že si ich už viac strážim. Tie prvé zábery sú totiž často slobodnejšie. A sú väčšinou čiernobiele, keďže prvých 10 rokov som si fotila takmer iba čiernobielo a všetko si vyvolávala v tmavej komore. Neviem, či čierno-biele fotky sú pravdivejšie, ale je to možné, že farba vo fotografii je často akosi navyše a myslím, že si po dlhej dobe čoskoro s radosťou vyskúšam opäť pracovať iba na čiernobiely materiál a tráviť viac času v komore (posledné roky tam chodím len v rámci výučby). Farba je akosi viac surová, možno menej citlivá, ale čiernobielosť nie je vždy správne využívaná, ak sa ňou snažíme iba o nostalgiu, sentimentalitu, emotívnosť...vtedy môže pôsobiť až gýčovito.. 

 

 Ponúka sa samozrejme prímer k už spomínaným Martinčekovým Obrazom starého sveta...chceli by ste takto zachytiť aj iné príbehy?

Áno! Tento plán mám s mojou vzácnou kamoškou Maruškou už dlhé roky – ešte za života Baby z lesa sme chceli začať chodiť po Slovensku a takýchto ľudí, podobne ako Martin Martinček, spolu vyhľadávať. Ale s malými deťmi je to ťažké, nesilíme to, len plánujeme. Maruška bola zároveň jediný človek, ktorý vnímal Babu z lesa takmer presne ako ja a obom nám veľmi chýba, často spomíname, aké to bolo pekné s ňou tráviť čas...

 

Ktorá z fotografií je pre vás nejosobnejšia?

Jednu fotografiu asi nevyberiem, ale jednou z nich bude určite napr. fotka s husami či včelami...alebo fotka s jej rukami či portrét, kde sa usmieva.

 

Kniha je naozaj artefaktom, má prepracovaný dizajn, ktorý nielen pracuje s materiálom, ale aj s rôznymi druhmi papiera, štruktúrami...ako sa vám spolupracovalo s fotoeditorkou a grafičkou?

Neskutočne dobre. Veľmi si túto spoluprácu vážim, Lea aj Katka sú naozaj veľmi skúsené a ako ušité pre tento typ projektu. O to viac to fungovalo, že sa to dialo vo vydavateľstve Absynt, ktoré je zamerané práve na takéto dokumentárne príbehy, že editorka Lea Tyrallová (v tom čase pracujúca vo vydavateľstve zameranom na fotoknihy v Barcelone) si tento projekt spomedzi mnohých vybrala a verila mu celý čas a že Katka mala nábeh už v tom, že robila už aj na pôvodnej makete a neboli sme od seba ďaleko. Grafický dizajn experimentuje, ale je zároveň „nevyskakuje“ (najmä obálka je tradičnejšia, aby upútala aj divákov, s čím som sa najprv nestotožňovala) a všetky detaily a rozhodnutia sú dané najmä luxusom časového zretia.

 

Texty nechávate v pôvodnom nárečí, čo som veľmi rada, lebo inak by stratili na autentickosti, atmosfére..a vlastne na istej pravdivosti...

Áno, to je dôležité a stálo to veľa práce, pretože transkripcia nárečia má svoje pravidlá. Preto som si musela zohnať aj „nárečovú korektorku“. Mala som šťastie na kamošku (Magdaléna Marjaková) z vedľajšej dediny, ktorá Katku aj dobre poznala – pracuje zároveň pre historický ústav v Prahe a je citlivá na slovo. Teoreticky sme to však konzultovali s mojou bývalou kolegyňou – vychýrenou slovenskou prekladateľkou Mirkou Gavurovou, ktorá mi zároveň odporučila aj skvelého anglického prekladateľa, native speakera z Prešova (Jonathan Gresty) a ten zase konzultoval svoje preklady so svojou ženou, ktorá je zo Spiša a dané nárečie pozná. Francúzske preklady z časových dôvodov zase tvorí môj dobrý kamarát (Jérémy Andrieux) z Jonathanových anglických prekladov a následne potom ich porovnávam s originálom, konzultujem s Jérémym a ten ich opätovne pretvára a vylepšuje. Uvidíme nakoľko ešte budú v preklade aj v nárečí, ale chystá sa navštíviť aj babku, ktorá mu s tým pomôže.

 

V čom/kedy vám Baba z lesa chýba najviac?

Chýba mi stretávať sa, rozprávať sa s ňou... Ešte za jej života som sa nad tým zamýšľala a zapísala si to vtedy takto (uverejnila som to aj vo finálnej knihe): Keď raz odíde, stratí sa jeden dôležitý rozmer, spolu s ňou vymrie vzácny druh ľudskej existencie. Vôňa tohto bytia ma často zastihne, keď som od nej ďaleko, vtedy svet nadobúda iný zmysel, inú pravdu a hodnoty. Vtedy sú zem i nebo presiaknuté slovom, ktorým si Boh vyberá slabších, aby ukázal svoju veľkosť. Tisíckrát sme počuli, že Ježiš sa narodil v maštali, a predsa ho hľadáme iba v pohodlí, v krásnych veciach, u milých ľudí, v priateľstve, šťastí, pochopení, pokoji a prebytku. Krása sa stáva symbolom pravdy (Andrej Tarkovskij). Ale tá krása prichádza iba pomaly, neskoro, po troškách. A vie presvitať aj v neporiadku, aj v maštali, pavučine a vráskach neskroteného človeka. Světlo umírá příchodem ještě většího, ještě většího světla (Jakub Deml). Myslím, že tá krása a pravda je čistota a nedotknuteľnosť. Láska k Babe z lesa (alebo k Zelenej perle, ako na ňu odkazuje starý nápis na opornom múre za ružínskym mostom, ktorý sama stavala a ktorý kedysi fungoval ako reklama na miestny turistklub) je láskou k drsnému, krikľavému hlasu a k jeho výčitkám, vôni hnoja a teplých zemiakov, k prostote, naivnosti, samote, modlitbe za šťastnú smrť, k znovuzrodenému dieťaťu…

 

 

*Lena Jakubčáková (*1980, Košice) je absolventkou Institutu tvůrčí fotografie Slezské univerzity v Opavě, ako aj francúzskej filológie a literárnej vedy na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Venuje sa hlavne dokumentárnej fotografii, v rámci ktorej sa orientuje na dlhodobé projekty a autorské fotografické knihy. V roku 2016 vydala knihu z prostredia slovenskej väznice Spis 44 s grafickou úpravou Samuela Čarnokého, ktorá v roku 2018 získala Národnú cenu za dizajn, ako aj pozornosť medzi finalistami na festivaloch Kassel Dummy Award, J Book Show či Bienále grafického dizajnu v Brne (2016-2018). Jej významným projektom je aj Baba z lesa, ktorý nedávno rozšírila o textové časti a archívny výskum zameraný na príbeh vzdoru dvoch posledných obyvateliek zatopenej obce Košické Hámre a ktorý čerstvo vychádza v novej edícii vydavateľstva Absynt, v grafickom dizajne Kataríny Rybnickej. Občas kurátoruje a z väčších fotografických projektov spolupracovala napr. na Second Cities, Oddyseia, Pamäť na skle či In Living Memory, pričom dlhodobú skúsenosť má najmä ako lektor umeleckého vzdelávania vo väznici v rámci minulého pôsobenia v košickom PhotoArt Centre a spoluprácu s odsúdenými začína sprostredkovávať aj jej študentom. Ako pedagóg pôsobí v Ateliéri nových médií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, so špecializáciou na médium fotografie. Žije v dedine Opátka pri priehrade Ružín. (zdroj: Absynt)