Režisér, performer, libretista a hudobník Andrej Kalinka umenie nielen tvorí, ale rád o ňom uvažuje ako o „jednom z najsilnejších, najzvláštnejších a súčasne najnepochopiteľnejších nástrojov, ktoré sme si ako ľudia vytvorili.” Pre plan.art teraz píše sériu úvah s názvom Všetko, čo neviem.
Umenie je jeden z najsilnejších, najzvláštnejších a súčasne najnepochopiteľnejších nástrojov, ktoré sme si ako ľudia vytvorili. Umenie je umelý svet. Vytvárame umenie, art, artificiálny, čiže umelý svet. Robíme to, pretože sa tak snažíme porozumieť tomu naturálnemu, prírodnému, prirodzenému svetu. Vytvárame teda niečo umelé, aby sme spoznali niečo prirodzené. To znie paradoxne alebo až absurdne, ale je to tak. Nejde totiž o umenie samotné, nejde o jeho umelý svet. Ide o vytváranie. Vytváranie je ten najlepší spôsob, ako môžeme niečo spoznať, porozumieť tomu, pochopiť to. Tým, že vytvárame niečo nové, môžeme porozumieť tomu už vytvorenému. To platí v biológii, hudbe aj pri varení. Tak sa najviac vieme priblížiť poznaniu toho, ako niečo vzniká, prečo to existuje, aký to má zmysel. Najzaujímavejšie však na tom nemusí byť ani to, že niečomu skutočne porozumieme, že to pochopíme, ale že sa môžeme pýtať, že máme nástroj, ktorý nám dovoľuje klásť si otázky, premýšľať, zažívať. Hoci mozog nebol pôvodne určený na premýšľanie. Slúžil na rýchle rozhodovanie, ktoré bolo nevyhnutné pre prežite. Až neskôr sa niečo zmenilo. Začali sme vnímať niečo iné, niečo si uvedomovať, začali sme potrebovať niečo iné, než iba to, čo bol nevyhnutné pre prežitie.
Svet sa skomplikoval do neprehľadných foriem. Milan Kundera v Nesmrteľnosti píše, že J.W. Goethe bol jedným z posledných, ktorý ešte mohol zažiť okamihy, kedy vzdelaný človek dokázal rozumieť tomu, čo ho oblkopovalo. Dívať sa ďalekohľadom na hviezdy, rozumieť princípom parného stroja alebo optiky. Dnes používame zariadenia, ktorých fungovaniu rozumie málokto. Akoby nám svet vykĺzol z rúk. Doba, v ktorej Goethe žil bola skutočne jednou z posledných, kedy niekto vzdelaný mohol mať akú takú predstavu o dobových poznatkoch, vedeckých a umeleckých odvetviach. Dnes je to nemožné. Ani najvzdelanejší, najinteligentejší, všetkými darmi a zdrojmi obdarený nevie a nerozumie všetkému. Ale o to by zrejme ani nemalo ísť, hoci ten pocit máme, vnímame ten tlak. Máme pocit, že musíme nabrať čo najviac informácií, skúseností, čítať a vidieť, čo len vládzeme. Ale o to by zrejme nemalo ísť. Zmysluplný život nespočíva v množstve informácií. Veľakrát žijeme niečo obecné a to naše stojí v kúte a čaká na našu odvahu. Namáhavo sami sebe dovoľujeme žiť svoje vlastné životy. Robiť to, čo považujeme za zmysluplné, dôležité, správne. Dokonca sa až niekedy zdá, akoby sme seba samých brali ako chybu, ktorú treba niečím prekryť. Informáciami, kvantitou, výkonom. Akoby tá najdivnejšia vec na svete bola žiť svoj život. Spoznať sám seba je jednou z najťažších a najdôležitejších vecí. Objavuje sa vo všetkých kultúrach, túto nevyhnutnosť nájdete v starých čínskych textoch, u Grékov aj v Biblii. Prečo toto všetko spomínam? V sebapoznávaní aj poznávaní sveta má umenie nezastupiteľnú úlohu. Neponúka vám možnosť zhromažďovať informácie, merať alebo počítať. Umenie je nástroj, ktorý nám vie nezastupiteľne pomôcť v skutočnom poznávaní. Umelý svet, vďaka ktorému môžeme spoznať to najprirodzenejšie. Nemyslím to ako frázu, ani ako metaforu. Vedome som na začiatku písal o tom, že nepochádzam z umeleckej rodiny, umenie teda pre mňa nebolo niečo samozrejmé. Práve vďaka tomu, že som ho krok po kroku začal objavovať sám som pochopil, akú silnú úlohu má. Nejde o to, či ho ja robím, či mňa baví, to je moja vec, ktorá nikoho iného zaujímať nemusí. Ide o to, že ponúka niečo, čo skutočne dokáže pomáhať.
A tu sme konečne pri dôvode, prečo tento článok, cyklus týchto článkov vzniká. Myslím si, že sme umenie (a platí to obecne, nejde len o špecifické komunity a krajiny) začali brať ako niečo cudzie, umelé v najhoršom zmysle toho slova, niečo neprirodzené a so životom nesúvisiace. Stratili sme sa vo vlastnom svete a tak hľadáme rýchle, zrozumiteľné, pevné body. V prípade umenia je to niečo predošlé, antika, renesancia, romantizmus, čokoľvek okrem súčasnosti. Pri predošlom máme pocit, že tomu rozumieme, poznáme to, nemusíme to dekódovať. To ale nemusíme ani pri súčasnom umení. Umenie, nech je akékoľvek je o nás, z nás, pre nás. Nemusíme ho rozkrývať, nemusíme mu rozumieť, dokonca sa nám nemusí ani páčiť. Je to jazyk, ktorý nám ponúka nesmierne veľa. Za ostatné roky vznikla medzi vytváraním a vnímaní umenia obrovská priepasť. Cyklus článkov "Všetko čo neviem" je mojim hlboko naivným, ale absolútne úprimný pokusom túto priepasť prekonávať a cez osobnú skúsenosť inšpirovať a vytvárať malé mosty. Nebudú to však teoretické články o umení. Tieto články budú zdanlivo sebecké. Sebecké, pretože budú o tom, čo a prečo zaujíma mňa. Zdanlivo preto, lebo zďaleka nebudú o mne a mojich záujmoch. Celkom nedávno som si uvedomil, že moje otázky o živote, bytí, vnímaní, umení sú detské otázky, teda otázky, ktoré počujeme hlavne od detí (a pri dospelých nás prekvapia). Kládol som si ich v detstve a kladiem si ich dodnes. Stále som totiž nenašiel uspokojivé a konečné odpovede. O týchto otázkach teda budú aj tieto články. A tiež o úžase, ktorý rovnako začína v detstve a ktorý sa zväčšuje, pretože nie je dobrý dôvod na to, aby to tak nebolo. Carl Sagan v predslove k Hawkingovej knihe 'Stručná história času' napísal, že iba deti a malá hŕstka dospelých sa pýta na dôležité veci, napríklad aký je najmenší kúsok hmoty alebo prečo vesmír vôbec je. Áno, iba deti a malá hŕstka dospelých sa na to skutočne dôležité pýta nahlas, ale myslím si, že vo svojej podstate to zaujíma každého človeka, že podstatou každého človeka je úžas a otázky o podstate jeho existencie, teda všetky detské otázky 'Prečo?' a 'Ako?'. A ak dospelý človek zistí, že úžas nie je hanbou, že nielen deti môžu byť užasnuté a že tieto otázky nie sú trápne a zbytočné, ale práve tie najdôležitejšie, začne sa niečo diať. Veci začnú dávať chuť a zmysel, aj keď paradoxne otázok začne pribúdať a odpovede nebudú uspokojivé a konečné. Človek si vtedy totiž konečne začne uvedomovať, že je súčasťou niečoho nekonečného.
Čo považujeme v živote za dôležité, čo je skutočne dôležité? Ako to spoznať, nájsť, pomenovať, porozumieť tomu? Zdá sa, že všetko skutočne dôležité v našich životoch je abstraktné. Myšlienky, pocity, láska, priateľstvo, viera, vedomie, krása, intuícia, sny, etika. Nič z toho nemá presný tvar, rozmer, farbu, nedá sa presne vyjadriť, uchopiť, pochopiť, vysvetliť, dokázať. Dôležité pre nás tiež je, aby abstraktné stálo aj za všetkým hmotným a konkrétnym. Aby za stromom, domom, mozgom bol zmysel, duša, nápad. Všetko dôležité je abstraktné, ak však niečo označíme ako abstraktné, myslíme tým, že je to nerelevantné, nedôležité, nedostatočné, zanedbateľné. A všetko abstraktné sa snažíme premeniť na exaktné. Chceme to zmerať, zvážiť, zanalyzovať, pomenovať.
Za ostatné roky som si uvedomil, že keď píšem libreto, texty, hudbu, keď kreslím, teda keď sa snažím pomenovať, uchopiť to dôležité, keď sa tomu snažím pozrieť do očí a spoznať to, začne sa mi to skrývať, dokonca snáď až vysmievať, hrať so mnou akúsi hru. Akoby to nechcelo byť pomenované, uchopené, definované, ohraničené. Možno práve o tom to je. Tá jedna konkrétna dôležitá vec zrejme nie je jedna konkrétne uchopiteľná vec. Nemá jeden rozpoznateľný, uchopiteľný, pomenovateľný tvar. No človek žije v hmotnom svete, chce si veci pomenovať, chce ich uchopiť. Je na tom niečo zlé? Určite nie! Ide o to, prečo to chce. Chce to spoznať alebo ovládnuť?
Toto všetko rovnako súvisí s umením a životom. Toto všetko, teda niečo veľmi konkrétne a zároveň nepomenovateľné, niečo veľmi dôležité, ale súčasne nepochopiteľné, tvorí náš svet a práve umenie nám to dokáže zhmotniť, umožniť zapodievať sa tým, dotýkať sa toho. Umenie nie je hádanka, ktorú je potrebné rozlúštiť. Ak niekto tvrdí, že rozumie umeniu, je to to isté, akoby tvrdil, že rozumie životu, že vie o čom život je, kto sme, prečo sme, odkiaľ a kam ideme. Nemožné! Umenie dáva možnosť vstúpiť do seba a vstúpiť aj do sveta, ktorý žijeme, pretože väčšinou žijeme na jeho povrchu.
A na koniec dva vtipy. Dobrý a zlý vtip. Obidva sú založené na tom najcennejšom, čo v sebe máme. Na symbolickom myslení. V niektorom z budúcich článkov o tom určite napíšem viac.
