„Som bytosť, ktorá sa nepoddá, pokiaľ dýcha, a ktorá si radšej zvolí smrť hladom, než by sa vzdala svojej vnútornej slobody.“ (Alma Karlin)
Alma Karlin, slovinská spisovateľka, poetka, zberateľka, polyglotka a teozofka, bola jednou z najvýznamnejších cestovateliek svojej doby. V roku 1919 sa vydala – úplne sama – na cestu okolo sveta, ktorá nepretržite trvala deväť rokov, a po Ide Pfeiffer bola druhou ženou, ktorá to dokázala. Precestovala viac ako 60 krajín a prinášala z nich strhujúce reportáže. Nebola iba turistkou, ponárala sa do prostredia, v ktorom sa ocitla, skúmala ho. Po návrate svoje zážitky a poznatky spísala do niekoľkých cestovateľských kníh, nazbierané artefakty vystavila v súkromnom Kabinete kuriozít. Ľudia si šepkali, že sú prekliate a strašili deti historkami o „šialenej žene“, ktorá do ich dedinky priniesla zo vzdialených krajov temnú mágiu. Slobodomyseľná Alma, ktorá sa nikdy nebála povedať svoj názor, bola nepohodlná nacistickému i komunistickému režimu. Napriek všetkému zostala vo svojich postojoch konzistentná. Vymazaná, zabudnutá a znovuobjavená. V budúcom roku ju budeme môcť začať spoznávať vďaka prvému slovenskému prekladu jej kľúčového diela Osamelá cesta okolo sveta, ktorý vyjde vo vydavateľstve Mladé topole. O Alme Karlin, žene, ktorá vždy zostávala sama sebou a nenechala sa obmedzovať pohlavím, očakávaniami spoločnosti ani totalitnými režimami, hovorí prekladateľka Martina Straková.
> Rozprávanie o Alme Karlin sa začína v období Rakúsko-Uhorska. Slovinsko bolo vtedy jeho súčasťou a spojenie rôznych národov a jazykov tvorí kľúčový rámec jej osudu...
Alma, celým menom Alma Ida Willibalda Maximiliana Karlin, sa narodila do nemecky hovoriacej menšiny v meste Celje. Príslušnosť k minorite a pocit vyčlenenosti zásadne ovplyvnili jej vývoj. K tomu sa pridružilo podlomené zdravie – narodila sa s čiastočne ochrnutou tvárou a ľavým okom (ktoré mala privreté). Lekár rodičom vtedy predpovedal ťažký život a pre podozrenie na mentálnu zaostalosť jej nedával veľké nádeje. Napokon sa však ukázal presný opak: Alma bola obdarená mimoriadne vysokým IQ. V rodinnom zázemí si nerozumela s matkou, prísnou učiteľkou. Jej spriaznenou dušou bol otec, dôstojník rakúsko-uhorskej armády vo výslužbe, ktorý však zomrel, keď mala Alma iba osem rokov. Napriek hendikepu nebola zakríknutá. Naopak, vynikala húževnatosťou a hladom po vedomostiach. Neskôr spomínala: „Život bol tam vonku, no ja som bola zavretá v izbe, študovala som a snívala.“ Prejavila fenomenálny talent na jazyky. Ovládala ich viac ako tucet: od nemčiny a angličtiny cez škandinávske jazyky, francúzštinu, taliančinu a ruštinu až po čínštinu, japončinu či sanskrt.
> Pochádzala pritom zo skromnej rodiny, no napriek tomu sa jej podarilo dostať do zahraničia, konkrétne do Londýna, kde sa usadila.
Hoci jej rodina nebola zámožná, vďaka vlastnej pracovitosti sa jej podarilo odísť do Londýna, kde si zarábala na živobytie ako učiteľka a prekladateľka. Alma si celý život financovala svoj skromný život sama.
> V Londýne sa zoznámila s čínskym vzdelancom, s ktorým sa dokonca zasnúbila...
Spoznala tam muža menom Xu Sing Jung Lung, s ktorým sa zasnúbila, no zo svadby napokon zišlo. Alma bola k sebe nesmierne kritická a vo svojich zápisoch sa často opisovala sebazhadzujúco ako „škaredá“ či „vyziabnutá“. Fotografie z tej doby však tento obraz vyvracajú – ukazujú ženu s hlbokým, prenikavým pohľadom. Jej celoživotnou traumou bola „vrodená osamelosť“, pred ktorou unikala budovaním vlastnej nezávislosti.
> Keď vypukla prvá svetová vojna, musela z Londýna odísť, pretože bola občiankou nepriateľskej krajiny. Jej cesta neviedla domov, ale na sever...
Keďže bola občiankou Rakúsko-Uhorska, v Británii bola považovaná za nepriateľskú cudzinku. Odišla do Škandinávie, kde nadviazala kontakt s nórskou a švédskou inteligenciou. Jej literárny talent a nezlomná povaha natoľko očarili slávnu spisovateľku Selmu Lagerlöfovú (prvú ženskú držiteľku Nobelovej ceny), že sa stali blízkymi priateľkami. Lagerlöfová bola Alminou tvorbou fascinovaná až do takej miery, že ju v 30. rokoch oficiálne navrhla na Nobelovu cenu za literatúru. Po vojne sa Alma vrátila do Celje a založila si tam jazykovú školu, aby si zarobila na svoj veľký sen – cestu okolo sveta.
> Na cestu okolo sveta sa vybrala v roku 1919 – sama a takmer bez peňazí...
Alma videla vždy „prvých desať krokov“, na ktoré mala financie. Zbalila Eriku – svoj písací stroj, jeden menší kufrík a vybrala sa na cestu. Na svojej púti niekedy nemala ani na jedlo, ale bola príliš hrdá na to, aby žobrala. V knihe opisuje pocity hladu tak expresívne, že čitateľovi prichádza až fyzicky nevoľno. Niekedy mala na týždeň naozaj len dva krajce chleba.
> Kde sa začala jej cesta?
Cesta sa začala v Terste a pokračovala cez Janov do Južnej a Severnej Ameriky a ďalej cez Tichý oceán až do Japonska. Cestovala s pasom novovzniknutého Kráľovstva SHS (Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov), čo jej ako žene samotárke v povojnovom svete nesmierne komplikovalo získavanie víz. Pre mňa je fascinujúca jej potreba komunikovať s domorodým obyvateľstvom, aj keby to boli kanibali (s ktorými sa stretla a takmer neprežila). Všetku exotickú faunu a flóru si kreslila do svojich denníkov.
> Dokonca posielala artefakty z ciest domov a písala reportáže do novín...
Posielala reportáže do viacerých novín, napríklad do Cillier Zeitung či Neue Illustrierte Zeitung. Tieto texty a artefakty dnes tvoria základ jej zbierky v múzeu v Celje. Jej kniha Osamelá cesta okolo sveta sa po vydaní stala absolútnym bestsellerom. Prihovára sa v nej explicitne aj ženám, a hoci môžu byť niektoré jej postrehy dnes vnímané ako politicky nekorektné, v kontexte doby sú autentickým svedectvom.
> Keď sa Alma po deviatich rokoch vrátila domov, bola v dosť zlom zdravotnom aj psychickom stave...
Po návrate v roku 1928 bola fyzicky aj psychicky vyčerpaná. Na cestách prekonala maláriu aj žltačku. Jej pocity osamelosti, ktoré pramenili v detstve, sa cestovaním osamote ešte prehĺbili. Miestni v malomestskom Celje na ňu pre jej záujem o teozofiu hľadeli ako na „čarodejnicu“ a šepkali si o mágii, ktorú priniesla do ich dedinky.
> Zlomovým momentom v jej živote bol nástup Hitlera k moci.
Alma sa ako prvá z nemecky hovoriacej komunity v Celje verejne postavila proti nacizmu. Pomáhala utečencom, za čo jej nacisti zakázali publikovať a jej diela v Nemecku pálili. Po okupácii Juhoslávie ju uväznilo Gestapo. Pred koncentračným táborom ju zachránili intervencie jej celoživotnej priateľky Thei Schreiber Gammelin. Napokon sa Alma pridala k partizánskemu odboju, čím demonštrovala svoju morálnu konzistentnosť.
> Ona sama sa zriekla nemčiny a začala písať v slovinskom jazyku...
Bolo to odvážne rozhodnutie – začať písať v inom, vtedy opäť menšinovom jazyku. Alma zostávala konzistentná za každých okolností, aj keď to znamenalo stratiť prácu či ísť do väzenia. Hoci pochádzala zo skromných pomerov, svojím vystupovaním to bola rodená „aristokratka ducha“.
> Ešte pred vojnou začala žiť s umelkyňou Theou Schreiber Gammelin, ktorú označovala za svoju spriaznenú dušu...
Žili spolu skromne v malom domčeku na vŕšku Pečovníku. Thea bola jej asistentkou aj literárnou agentkou. Alma zomrela v roku 1950, v čase, keď ju nový komunistický režim ignoroval. Plnej rehabilitácie a uznania ako slovinskej národnej hrdinky sa dočkala až po rozpade Juhoslávie (v rokoch 1991 – 1995). Slovinci sú dnes na svoju Almu v Celji nesmierne pyšní.
Trasa:
Odchod: Z Terstu cez Janov do Južnej Ameriky (Peru, Panama).
Severná Amerika: USA, odkiaľ pokračovala cez Tichý oceán.
Ázia a Oceánia: Japonsko, Čína, Filipíny, Austrália, Nový Zéland a tichomorské ostrovy.
Návrat: Cez Indiu, Eritreu a Egypt späť do rodného Celja.
Za znovuzrodením odkazu Almy Karlin stojí najmä významná slovinská autorka Jerneja Jezernik. Svoj život zasvätila hĺbkovému výskumu a editovaniu Alminej pozostalosti, čím ju vrátila na mapu svetovej literatúry. V archívoch v Celji a v národnej knižnici v Ľubľane strávila roky prepisovaním Alminých rukopisov z nemčiny a ich prekladom do slovinčiny.
Pre plan.art poslala osobný odkaz:
Tento obsah bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Platforma reprezentuje výlučne názor redakcie a fond nezodpovedá za jej obsah.