Alexandra Salmela/Foto/Zdroj: Juraj Starovecký
Rozhovor so spisovateľkou vznikol len pár hodín predtým, ako sa dozvedela, že jej kniha 56, či? získala cenu Anasoft litera 2025. Alexandra Salmela, autorka, ktorá sa odmieta zmestiť do jednej formy, jazyka či identity, v nej balansuje medzi denníkom, konceptuálnym experimentom a kaleidoskopom ženských postáv. Každá z nich nesie čosi z nej – a zároveň nič. „Je to možno ako robiť striptíz, ale s maskou na tvári,” hovorí Salmela o svojej anti-autofikcii, v ktorej sa pravda a fabulácia neprestajne premiešavajú. Z fragmentov, irónie a sebareflexie skladá intímnu aj univerzálnu mapu prechodu – medzi jazykmi, realitami, stavmi duše.
rozhovor
Píšeš rôzne typy textov – vyšli ti už viaceré publikácie, napísala si romány aj detské knihy, tvoje ostatné dielo je v podstate fragmentárna próza…
Myslím, že Jana Cviková to výstižne nazvala epizodickou prózou. Ja som sa v tom tiež celkom hľadala, že čo to vlastne je, používala som rôzne termíny od zbierky poviedok niekedy v prvotných štádiách až dokonca po fragmentárny román. Ale myslím, že epizodická próza je fajn označenie, že presne o tom to je. Texty, ktoré fungujú autonómne, ale zároveň je medzi nimi istý dramatický oblúk.
Zdá sa, že každá z tvojich kníh je odlišná…
Vidíš, a mne sa zdá, že píšem stále to isté.
V každom prípade jedna vec je formálna stránka, druhou sú témy, ktoré spracúvaš. Možno nie je až také potrebné zaškatuľkovať tvoje knihy formálne – ale o čom teda píšeš, keď máš pocit, že píšeš stále to isté?
Pre mňa je 56, či? knihou, ktorá je koncepčne takou dvojičkou Žirafej mamy a iných príšer. Žirafia mama bolo 21 krátkych, zábavných príbehov so svojou hĺbkou, takých krátkych, že ich bol schopný prečítať a sústrediť sa na ne aj lenivý a možno trochu preťažený dospelý. A tu je to veľmi podobné. Je to síce 57, ale predsa len krátkych príbehov, na ktoré je schopný sústrediť sa aj dnešnou dobu preťažený dospelý.
Zároveň je to podľa mňa kniha, ktorá sa veľmi dobre číta na zastávkach, v dopravných prostriedkoch, na ceste. Cesta a vôbec prechod z jednej reality do druhej, je, myslím, takým spojivom medzi mojimi knihami. Vždy je v nich nejaký tranzit odniekiaľ niekam, či už mentálny, kultúrny, alebo banálne fyzický. A je to tiež o vyrovnávaní sa so sebou, so zmenou. Cesta, presun je v podstate natoľko archetypálna téma, že sa do nej zmestí naozaj všetko, a v konečnom dôsledku aj vyrovnávanie sa so zmenami je v podstate cesta.
Je to pre teba teda osobná kniha?
Každé dielo podľa mňa nejakým spôsobom reflektuje stav duše, mysle, stav pohody alebo nepohody autora. A táto kniha je mne osobne asi najbližšie. Alebo teda mne v tom, kde som bola pred tými piatimi rokmi, keď som to začala písať.
V jednom z textov píšeš, aké je to zvláštne a občas náročné, v nejakom štádiu text písať a v inom štádiu sa k nemu vracať neskôr, keď pocity, ktoré jeho písanie sprevádzali, už nie sú úplne aktuálne. Aké to je vracať sa k týmto textom po piatich rokoch a takto ich zase pitvať?
Teraz už je to OK a v podstate sa k tomu vraciam celkom rada, lebo teraz si môžem z celku vyberať také tie čerešničky alebo hrozienka. Ale keď som robila jednu z posledných redakcií a potom ešte ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu, tak už mi to fakt začalo ísť na city. Že ja sa už nechcem k tým veciam takto vracať. To bolo obdobie, keď som tých päťdesiatich siedmich príbehov mala plné zuby a nadávala som si, čomu som sa to zase upísala, prečo ja toto robím, prečo si to robím.
Ty si navyše túto knihu napísala najskôr po fínsky a potom si si ju sama preložila, prepísala do slovenčiny.
Možno by som bola rada, keby tie veci niekedy prekladal aj niekto iný, ale tentokrát to nevyšlo. Na druhej strane, pre mňa je to akoby ďalšia verzia toho textu. To najproblematickejšie, najzaťažkávajúcejšie na tom je, že ten proces trvá strašne dlho. Najskôr tá kniha vyjde v jednom jazyku, možno na ňu vyjde jedna, dve, tri recenzie, na základe ktorých sa to možno dá ponúknuť niekam ďalej. A to ja mám, samozrejme, ešte tú neskutočnú výhodu, že poznám aspoň slovenský priestor, takže sa mi jednoduchšie komunikuje so slovenskými vydavateľmi a vôbec s ľuďmi z literárnej brandže. Ale tiež to trvá nejaký čas.
Ak písanie tohto konkrétneho textu bolo nejakou formou duševného striptízu, tak aj pri jeho vydaní si išla s kožou na trh. Celkovo má tvoja kniha aj vďaka Anasoft litere veľa pozornosti. Čo z toho je pre teba to najobnažujúcejšie? Vypísať sa z toho? Alebo s tou knihou potom chodiť na turné, čítať z nej, rozprávať sa o nej?
Neviem, či to bol až taký duševný striptiz. V podstate je to taká hra s autofikciou.
To už ani nie je anti-autofikcia, ale anti-anti-autofikcia. Niekoľkokrát naruby obrátená ironizácia vlastného ja, niečo ako strašne vážna, seriózna a veľmi úprimná karikatúra, ktorá sa berie a zároveň vôbec neberie vážne. To scudzenie je tam viacnásobné.
Hra s autofikciou je čiastočne aj mojou reakciou na tento žáner, ktorý bol v tom období v severských krajinách na výslní. Autofikcia bola všade, až ju čitatelia a kritici začali hľadať i tam, kde nebola. Na druhej strane sa začalo debatovať o etickej stránke takéhoto písania. Napríklad percepcia jedného z, myslím, nórskych diel, mala dohru v procese s vlastnou rodinou autorky. Bolo to veľmi osobné, pitvanie tráum z detstva zašlo do takých invektív, že ju jej rodina zažalovala za urážku na cti...
Áno, severská literatúra má trend takýchto veľmi osobných kníh, vychádzajúcich z vlastných skúseností. Aj čitateľsky úspešných.
To tak býva, človek napíše nejakú knihu a ľudia sa pýtajú: a to sa vám naozaj stalo? Zakladá sa to na reálnej udalosti? Aj ja som zistila, že si občas pri čítaní túto otázku kladiem a možno, že knihy začínam čítať cez túto prizmu. A zistila som, že mi to začína strašne vadiť. Je snáď ten príbeh hodnotnejší, je lepší, ak sa niekomu niekedy niekde naozaj stal? Bolo by povedzme Sídlisko od Moniky Nagyovej horšie, ak by to bol úplne fiktívny príbeh? Alebo je tam nejaká pridaná hodnota, že sa ten príbeh na Luniku IX reálne stal? Neviem.
To je dobrá otázka, či sú príbehy inšpirované skutočnosťou lepšie alebo len bulvárnejšie.
Hm… Tak som si povedala, že s tým budem teda pracovať a použijem všetko. Všetko, proste všetok materiál, ktorý zo mňa vyjde, ktorý sa zrodí. Ale odstrihnem ho od seba, scudzím ho, poviem: toto nie som ja, toto nie je môj príbeh. Nech sa ma nikto nepýta, či sa mi toto naozaj stalo. Môžem povedať čokoľvek, buď o sebe, alebo zrecyklovať odpočutý príbeh, alebo si vyfabulovať nejakú úplnú hovadinu, a s kamenným ksichtom tvrdiť, že toto sa nestalo, minimálne mne nie. Preto nebudem rozprávať v prvej osobe, ale budem rozprávať príbeh Marty, príbeh Alany alebo príbeh Laury.
A ak sa ma niekto opýta, či ja som tá Alexandra z kapitoly číslo 3, alebo či ja som tá Sa*a zo záverečnej kapitoly, nakoľko to ide do hĺbky, či mám rovnaký problém v rodinnom živote ako Freya alebo Salome alebo ktorákoľvek z mojich protagonistiek, či mám problém s ponímaním vlastného tela ako Valéria alebo s alkoholom ako Gréta či Kamila… Nemá to so mnou nič spoločné, tak isto ako ma neobťažovali paradajky, tak isto ako som si nepodpálila byt, tak isto ako som sa nerozpadla na márne kúsky. Ale rovnako je to všetko pravda. Pretože na istej úrovni sa mi to možno všetko stalo.
Možno je to ako robiť striptíz, ale mať na tvári masku a pocit, že ma nikto nevidí. Pretože ma vlastne nikto nevidí. Nevidí, čo a kto som ja. A hovoriť úplnú pravdu a hovoriť ju tak naholo a tak natvrdo, že si ľudia vlastne prestávajú byť istí, či to môže byť pravda.
Páči sa mi, keď vravíš, že použiješ všetko. Lebo to v sebe vlastne obsahuje, že je tam všetko, čo sa stalo, ale je tam aj úplne všetko, čo sa nestalo, aj všetko, čo by sa mohlo stať, a zároveň aj to, čo by sa nemohlo stať… Zaujímavé potom je, ako sa to všetko prelína a na akej úrovni. A ako sa to postupne v tvojej knihe vyvíja.
Ja som to naozaj písala týždeň po týždni. Dobre, trochu som „sfalšovala” prvé dva týždne, materiál, ktorý počas nich vznikol, som spracovala spätne, keďže idea ako taká, písať týždeň po týždni, mapovať svoje stavy a pocity a svet okolo mňa, sa vo mne vykryštalizovala trošku neskôr než 00:00 na nový rok. Zrod idey je presne opísaný v tretej kapitole, kedy sa nejaká generická „ona” mení na Alexandru. Dostáva meno a tým pádom príbeh od seba a svojho „ja” odstrihávam.
Neviem, napríklad, nakoľko osobné sú knihy, ktoré používajú v narácii druhú osobu. Dajme tomu Ivana Gibová. S kým komunikuje rozprávač/ka, komu adresuje text. Aký je vzťah medzi rozprávačom a protagonistom a aký je vzťah medzi rozprávačom a autorom. Ak sú autori, ktorí sa skrývajú za druhú osobu, ja som kdesi za tou treťou, tretími. Ale nejde len o nejakú alibistickú schovávačku. Ja som začala mať naozaj plné zuby próz s rozprávačom – či dokonca rozprávačmi – v prvej osobe, v ktorých sa strieda niekoľko naratívnych perspektív a niektoré z tých línií sú tam naozaj iba preto, aby autor mohol pertraktovať svoj osobný názor, ktorý sa mu inak do toho celku nezmestí. A strašne ma to začalo iritovať.
Takže som sa chcela zbaviť toho „ja”. Rozprávača v prvej osobe. Chcela som sa zbaviť seba, pretože som mala pocit, že sa mám plné zuby a nechcem sa ani vidieť, ani počuť, ani cítiť, ani nič. Vypíšem to zo seba, dám každej tej osobe nejaké iné meno, je to nejaká „ona” a tým pádom sa toho zbavím, možno sa od toho nejako očistím, neviem.
Ako potom teda vyzeral proces písania?
V podstate som týždeň po týždni písala texty. Aj na tie prvé dve kapitoly, ktoré som potom so spiatočnou platnosťou dopísala, som mala materiálu dosť. Ešte nie s tým úmyslom, že by som zápisky chcela použiť podľa takejto elaborovanej metódy, ale surového textu som mala dosť. A potom som sa rozhodla, že to dám dokopy, trochu to zredigujem a začnem si písať takýto týždenník. No a postupne sa, samozrejme, ozvala umelecká ambícia a túžba hrať sa s formou a jazykom. Reflektovať aj svet okolo seba, nielen pľuť zo seba autoterapiu.
Keď si to pred tými piatimi rokmi písala, bolo to veľmi intenzívne obdobie, aj objektívne v súvislosti s covidom, ale podľa všetkého aj pre teba ako autorku. A zároveň, ak to tak možno povedať, aj pre teba ako pre všetky tie postavy, ktoré tam nejakým spôsobom figurujú.
Samozrejme, že ten svet, aj vonkajší, aj ten vnútorný, do písania, ako i do akejkoľvek inej tvorby, nejakým spôsobom presakujú. Či už viac, alebo menej. Takže áno, sú tam osoby, ktoré sa cestou na bicykli k zubárovi a od zubára rozpadávajú. A sú tam osoby, ktoré možno zhodou okolností boli na rovnakých festivaloch ako ja, a rovnako ako ja tam prezentovali nejaké texty, ku ktorým už v tej chvíli nemali vzťah, pretože už necítili bolesť. Ale zmluva bola uzatvorená, tak to tam bolo treba nejak odrecitovať. Ale tak už to je, aj s grantmi a so všetkým. Človek si napíše krásny projekt na päť rokov a už po trištvrte roku začne lamentovať, že toto naozaj nikam nevedie, pretože je v slepej uličke a teraz čo? Musí splniť plán.
Alebo je to projekt na tému, ktorej sa medzitým už absolútne nemáš chuť venovať. Človek potom musí vrátiť grant, ktorého zadanie nie je schopný splniť z ľubovoľných objektívnych alebo subjektívnych dôvodov.
Presne. Alebo to formálne nevyhovuje, alebo niekto práve vydal knihu, ktorá bola presne o tom istom, nezávisle na tebe. Aj to sa stáva, to je pre autora tragédia. Vo Fínsku je aspoň systém nastavený benevolentnejšie. Skrátka sa chápe, že áno, stáva sa, že plán sa vždy splniť nedá, dokonca podmienkou na udelenie grantu nie je ani podpísaná zmluva s vydavateľom. Najmä na poli poézie s tým boli veľké problémy. Veľké vydavateľstvá púšťali poéziu, pretože sa podľa nich nepredávala. Takže začali vznikať rôzne maličké vydavateľstvá alebo tvorivé kolektívy. Vznikali v rámci erupcie tvorivej energie malej skupinky ľudí, vo veľmi lokálnych merítkach. V priebehu pár rokov sa energia vyčerpala, ľudia sa rozišli svojimi cestami, ale zase začalo niečo vznikať niekde inde. Sú to také rýchlo vznikajúce a zanikajúce univerzá. Najmä pri poézii sa s neistotami počíta, vie sa, že vydavateľstvá nechcú na seba brať príliš veľké riziká, že táto oblasť je stále vo veľkých zmenách. V podstate sa to berie tak, že človek má právo na omyly a nezdary, má právo meniť názor i plán. Nik od teba nepríde vymáhať grant naspäť, ak namiesto experimentálneho románu napíšeš štyri detské knihy. Je to v konečnom dôsledku lepšie ako pôvodný plán a jednoznačne zmysluplnejšie, ako boriť sa s niečím, čo nikam nevedie.
Ak teda tvoju knihu v tejto fáze rozhovoru nazveme projektom, ako vlastne prebiehal ten proces zmeny, že z pôvodného zámeru robiť si osobné zápisky pre seba vznikol tento literárny projekt až hotová kniha?
V druhej polke januára to pre mňa začalo byť osobným projektom. Nemala som vtedy žiadnu literárnu ambíciu, resp. ambíciu tvoriť dielo. Cítila som, že som v slepej uličke, nepohnem sa, mám tvorivý blok, najmä v tom, čo som mala robiť, v inom projekte, ktorý som mala rozrobený. Bola som po všetkých stránkach frustrovaná, mala som pocit, že už nechcem písať, neviem písať, a že to nikoho aj tak nezaujíma. Borila som sa s totálne zaseknutým projektom, ktorý je mimochodom ešte stále v procese zrodu, a uvažovala som, že s tým seknem, naivne som si predstavovala, že začnem doručovať poštu, že to je pre mňa ideálna práca. Že sa budem len tak bezcieľne potĺkať s tým vozíčkom, sem-tam niekam vybehnem, roznesiem nejaké listy. A potom som zistila, že o štvrtej ráno treba nastúpiť do spracovateľského strediska triediť poštu. Namiesto toho, aby som začala doručovať zásielky, som si začala písať toto, teda texty, z ktorých neskôr vzniklo 56, či?, a zistila som, že to odrazu ide zľahka a navyše ma písanie opäť hrozne baví. Tak som si povedala, že v tom skúsim pokračovať rok, že či mi to vydrží. A či to vydržím ja. A vydržalo to.
Prekvapilo ťa to?
Boli chvíle, keď sa mi nechcelo písať. Sú tam veľmi krátke kapitoly, je tam napríklad kapitola, ktorá má jednu vetu. A pre mňa to bolo vtedy úplne regulérne, pretože o tom ten týždeň vtedy bol – o všetkom inom než o písaní.
Povedala by som, že 56, či? je pre mňa konceptuálny album a zároveň, aj keď je to možno úplne absurdné prirovnanie, skejťácka rampa. Proste také účko. Texty prvej tretiny sú ťažšie, dlhšie, temnejšie, možno aj poviedkovejšie. Potom príde leto, pocity i texty začnú byť odľahčenejšie, ani sa tam veľmi nič nedeje. A potom sa začínajú skracovať dni a predlžovať večery a noci, takže to zase prechádza do dlhších textov, reflektívnejších. Tie už ale sú, myslím, iného vnútorného ladenia, skôr sebareflektívne než vyslovene depresívne. Hoci je tam aj šibeničný humor či sebairónia. Ale tam už sa protagonistka, respektíve protagonistky so sebou začínajú nejakým spôsobom vyrovnávať.
No a vlastne až do jesene som netušila, že z toho vznikne kniha. Až do chvíle, keď som mala niekedy v septembri poslať svojej redaktorke náčrt toho projektu, na ktorom som mala pracovať a na ktorom sme sa dohodli. A ja som vedela, aké je to zlé, príšerné, kŕčovité, nepáčilo sa to ani mne. Hanbila som sa, keď som to mala poslať.
Tak si jej poslala toto.
S tým, že so svojou zásadnou prácou nie som spokojná, ale popri tom som robila toto, posielam jej to pre predstavu. A ona že dobre, kašlime na pôvodný plán a spravme knihu z tohto.
No a vo chvíli, ako mi vznikla tá povinnosť, že smerujeme k nejakému konkrétnemu tvaru, dielu, tak som začala kalkulovať a špekulovať a zrazu to pre mňa stratilo tú hravosť a nevinnosť, ktorá v tom bola pôvodne. A už som začala rozmýšľať nad tým, aký typ textu teraz, aby neboli všetky na jedno kopyto, aby neboli všetky dlhé, poviedkové, aby to bolo tematicky i formálne vyvážené. Aby boli texty rôznorodé, aby mal celok rytmus.
Ku koncu som sa už s niektorými kúskami vyslovene mordovala. Najmä pri Vianociach som mala problém, snažila som sa ich obísť, minimlaizovať pátos, ktorých sa do toho textu i do toho obdobia tisol. Zároveň som vedela, že knihu potrebujem nejakým spôsobom uzavrieť a premýšľala som, ako. Nechcela som to úplne useknúť, chcela som to nejakým spôsobom rámcovať. A v podstate je to rámcované, je tam prológ, samozrejme, tá nula. Ale v podstate prvou reálnou kapitolou, ktorá zahajuje ten proces, je číslo 3, tá Ona. Takže je to rámcované kapitolami Ona (Alexandra), teda prvá “ona”, ktorá dostáva meno, a poslednou, ktorou je zasa Sa*a, čiže možno Saša vo všetkých možných formách, ako sa to kde píše. Zle, dobre, správne, nesprávne v rôznych jazykových variantoch. Takže takto som si to uzatvorila a ten text sa mi písal vynikajúco. Aj druhý nový rok bol fajn, len tie Vianoce, plné nesplnených očakávaní…
Chcem sa vrátiť k tým tvojim postavám, respektíve k tej postave, ktorá sa tam, aspoň ako som to ja čitateľsky pochopila, rozvrstvuje do viacerých podôb a epizód.
Áno, je to taký kaleidoskop. 57 farebných kamienkov, jeden obrazec. Jedna osoba, 57 postáv.
A práve v tej tretej kapitole prechádzaš od nejakého generického “ona” ku konkrétnym “oným”. Zaujímalo by ma to aj z jazykového hľadiska. Fínčina vieme, že nemá zámená “ona” a “on”. Bola tam nejaká potreba zmeniť tú generickú “onu” na konkrétnu “onú” aj z nejakého gramatického, pragmatického hľadiska? Alebo šlo len o ten rozmer, že potrebuješ ten príbeh takpovediac rozmeniť na drobné rôznym ženám, rôznym postavám?
Najmä to bolo o tom, že som chcela dať tým rôznym kamienkom kaleidoskopu konkrétne a veľmi špecifické mená alebo názvy.
Ale druhá vec je, že by to spôsobovalo problémy s rozlišovaním, o koho sa jedná. Fínčina nemá gramatický rod, takže “ona” a “oná” a ešte aj nejaký “on”, ktorý sa menom nikdy nespomína, sú v konečnom dôsledku všetci “hän”. A pôvodne išlo o to, ako rozlíšiť, kto je ona, kto je on. Ale v slovenskej verzii sa s týmto hrať nedalo, takže on je stále on, ale u protagonistky sa rozdelí na generickú “ona” a literárnu “Ona”. V oboch jazykových verziách majú všetky samozrejme svoje mená, ale to je iná vec.
A akým spôsobom si teda vyberala tie mená?
Prvá “ona”, Alexandra, tak to je skrátka vtip. Alebo teda istá narážka. Aj posledná, Saša.
Potom sú tam postavy, ktorých mená vychádzajú z témy. Je tam veľa narážok alebo odkazov, napríklad na rozprávky a mytologické hrdinky ako čakajúca Penelope. Sú tam Čechovove hrdinky: Nina, Soňa, u ktorej sa tematicky prepája prokrastinácia modernej Sone verzus Soňa z Uja Váňu, ktorá musí pracovať, pracovať, pracovať, lebo nič iné nám už na tomto svete nezostáva, svet sa zrúti, ak prestaneme pracovať, to je to jediné, čo nás drží pokope. A moju Soňu drží prokrastinácia, prokrastinácia, prokrastinácia až do úplného vyčerpania. Nina zase svojím spôsobom rieši tému čajky. Je tam dosť odkazov na hudbu, ktorú som počúvala v tých dobách. Je tam Krylova Salome, je tam Jane z Famous Blue Raincoat od Leonarda Cohena, a vlastne v tej Jane je celá plejáda rôznych Jane, napríklad Queen Jane Approximately od Dylana, ktorú som v tom období veľmi veľa počúvala. Hudby je tam dosť. A potom sú tam úplne náhodné mená. Je tam kapitola o strachu z korony a vyslovene stiesnenom pocite, no a to je Harriet. Netuším prečo, nejako sa mi to meno zafixovalo a už som to nebola schopná zmeniť, a tak je to proste Harriet. Niekedy som sa pozrela do kalendára, aké meno by sa dalo použiť. Sú tam odkazy na konkrétne osoby z môjho okruhu rodiny alebo priateľov. Je to naozaj rôznorodé.
Stalo sa pomenúvanie tých postáv a ich príbehov tiež mechanizmom toho, čo to písanie posúvalo ďalej? Stalo sa to nejakou súčasťou toho konceptu? Prípadne akú úlohu v tom procese zohrávalo hľadanie toho mena? Či dokonca príbehu nejakému menu?
Niekedy meno prišlo zároveň s príbehom. Od samého začiatku bolo evidentné, že to musí byť takto, napríklad ako Pat a Mat z A je to. Ja mám takého kamaráta, s ktorým niekedy naozaj ako Pat a Mat riešime rôzne životné situácie. A Pat môže byť Patrícia a je to úplne v poriadku. V podstate to meno buď prišlo zároveň s tým príbehom, alebo to bol príbeh nejakej bezmennej postavy, bezmennej osoby, a to meno som potom musela hľadať. Nikdy to nebolo naopak. Čiže v podstate ako s deťmi, no. Asi málokto si vyrobí dieťa na to, aby mu mohol dať konkrétne krásne meno.
Tvoja kniha svojím spôsobom rozpráva o prežívaní nejakej ženy, respektíve žien, od osobného prežívania prechádza k niečomu, čo je možno univerzálnejšie platné. Na Slovensku vyšla kniha v Aspekte, feministickom vydavateľstve, na rozdiel od tvojich predošlých. Ako k tomu došlo? Je za tým nejaký zámer, alebo to bola skôr náhoda, príležitosť?
Toto je pre mňa veľmi ťažká otázka. My sme si sadli s Janou Cvikovou, bola to asi otázka správneho stretnutia, času, príležitosti a možno aj nejakých osobných chémií. Takže takto k tomu došlo a ja sa z toho nesmierne teším a vážim si dôveru aspekťáčok.
Moje hrdinky sú síce polámané a smútia nad rozchodom, ale predsa len sú pomerne emancipovanými, pomerne samostatnými jednotkami, ktoré samy seba reflektujú a vedome sa po všetkých pádoch a rozbitiach na márne kúsky skladajú naspäť do jedného celku.
A či ja sa cítim feministicky? To je zvláštna otázka. Myslím, že všetci by sme mali byť feministami, feminizmus beriem ako prirodzené nastavenie a podľa toho určite chcem a budem i písať. Tým, že nežijem na Slovensku, tak ma tu občas isté očakávania šokujú. Aká je požiadavka na to, ako sa má žena usmievať, ako má žena vyzerať, ako sa má žena správať, čo sa od ženy očakáva. A najmä od starnúcej ženy – ale to sa netýka len slovenského kontextu. A starnutie začína byť aj pre mňa dosť zásadnou témou – ako sa dovoľuje starnúť chlapovi a ako žene. Muž zreje ako víno a žena čo, nabobtná a potom sa zošúverí ako hroznová bobuľa, splesnivie, zhnije, no hnus, už to hrozno iba vyhodiť, lebo z toho už ani čučo nebude. Starnúce telo mi pripadá ako väzenie, akoby ženu pripravilo o zmysel pre humor, bláznivosť, ostrosť názoru – a to nevzťahujem na seba.
Je fakt, že na Severe sú v tomto ohľade predsa len inde.
Sever je v tomto otvorenejší, spoločnosť je emancipovanejšia. “Feministka” nie je nadávka.
Ale skrytá mizogýnia tam stále je.
V akom zmysle?
Deľba na mužskú a ženskú sféru je ešte stále v niektorých veciach pomerne markantná. Stále je aj tam mužské euro a ženské euro. Kto koľko zarába za rovnakú prácu, prečo, aké sú možnosti kariérneho postupu. Tiež je témou sloboda ženy, dievčaťa pohybovať sa priestorom, aj urbánnym priestorom, v ktorom mu hrozí brutálne násilie. Pretože obeťou násilia sa stávajú prevažne ženy. Fínsko je veľmi násilnou krajinou a veľmi zlou voči ženám. V priebehu niekoľkých rokov došlo k vraždám žien vo verejnom priestore, dokonca uprostred mesta, za bieleho dňa. Obrovským problémom je domáce násilie, zavreté za štyrmi stenami. Takže to, o čom sa vôbec diskutuje, o čom sa vie, je len špičkou ľadovca. A myslím si, že ktokoľvek sa tejto témy chopí a snaží sa takéto fungovanie spoločnosti a vzťahov nejakým spôsobom spochybňovať, uvažuje feministicky.
Už sme sa trochu dotkli odlišného fungovania spoločnosti, kultúry, grantov aj jazyka u nás a vo Fínsku. Ako ty vnímaš, ako človek náš, ale predsa len tak trochu zvonku, to, čo sa aktuálne na Slovensku deje v kultúre?
Tak je to, samozrejme, veľmi tristné. Čo k tomu povedať, aby to neznelo plytko a trápne. Bodaj by sa nestihli zničiť všetky systémy, všetky štruktúry, ktoré sa tu podarilo ľuďom vybudovať. Dúfam, že kultúra ustojí tieto ničivé zásahy, že všetci neodídu a tu neostane nikto a nič. Že tí, čo tu sú a ostávajú, nevyhoria. A dúfam aj, že ešte príde ten čas, keď sa ľudia začnú aj vracať. A ja viem, že si strieľam do vlastnej nohy, patrím predsa k odliatym mozgom, no nevylučujem, že by to raz nemohlo byť inak.
Alexandra Salmela
(1980) Bratislava
Prozaička a autorka literatúry pre deti, príležitostná prekladateľka, občasná tvorkyňa dramatických textov. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínsku filológiu a literatúru na UK v Prahe. Píše a publikuje vo fínčine i v slovenčine. Žije vo fínskom Tampere. Jej románová prvotina 27 čiže Smrť robí umelca (2010) získala Cenu Helsingin Sanomat za fínsky debut roka a bola nominovaná na cenu Finlandia, o dva roky neskôr sa v slovenskom preklade dostala do desiatky Anasoft litera rovnako ako revidovaná slovenskojazyčná verzia románu Antihrdina (2018). V detskej tvorbe dlhodobo spolupracuje s ilustrátorkou Martinou Matlovičovou (Žirafia mama a iné príšery, Strom, Fantazmagorický kamarát). Do literárnej, rozhlasovej i divadelnej podoby previedla prvé dve série animovaného seriálu Mimi a Líza. Jej diela boli vcelku či fragmentárne publikované v tucte jazykov od taliančiny po hindčinu. S výnimkou debutu za slovenské verzie svojich kníh plne zodpovedá sama. Zaujímajú ju hranice všemožných druhov, presuny, forma a jazyk. Vo voľnom čase kráča. Autorský preklad epizodickej prózy 56, či? (56, oletan), ktorý vyšiel v roku 2024 v Knižnej edícii ASPEKT s vizuálom od Kristíny Soboň, je jej treťou prózou pre dospelého čitateľa vychádzajúcou v slovenčine a nachádza sa v aktuálnej desiatke Anasoft litera.
„Mám pocit, že som celý život na rozhraní: medzi riekou a vŕškami, medzi dvoma krajinami, dvoma jazykmi, dvoma realitami, dvoma ja, in a out. V lepšom prípade balansujem na hrane, v horšom prepadám do diery medzi,“ povedala na Mesiaci autorského čítania.