Niekoľko poznámok k poézii od organizátorky ceny za najlepšiu slovenskú prózu.
Tak sme si zmysleli prísť na svet.
Už nešušťali sukne v salónoch a literárnom dianí.
Poézia, nech sama seba akokoľvek nazve, je túžba byť milovaný.
Ján Buzássy
Poézia je presná. Každé slovo vo verši, či už viazanom, alebo voľnom, je (teda aspoň by malo byť) poetkou či poetom dôsledne zvážené. Jej presnosť spočíva v tom, ako poukladané slová pôsobia pri čítaní. Nepresne, nahrubo i hrubo, teraz, pri príležitosti Svetového dňa poézie, píšem o tom, ako to s poéziou na Slovensku vidím ja.
Začnem rovno od ceny
Softvérová spoločnosť ANASOFT mala najprv podporovať poéziu, resp. poetický festival Ars poetica. Až neskôr vznikla slovenská literárna cena za pôvodnú prózu Anasoft litera, ktorú organizujem. Založili ju v roku 2006 poetka (posledné tri roky už aj prozaička) Katarína Kucbelová a český vydavateľ Marek Turňa. Prozaici a prozaičky zostali tomuto gestu dlžní, až si poeti a poetky o 13 rokov neskôr museli relevantnú cenu za poéziu založiť sami. Reč je o Zlatej vlne – Národnej cene za poéziu. Štatút ceny sa každoročne mierne mení, pamätám si, že keď sa zverejnil, pôsobil na mňa rozpačito a vzťahovačne som ho vnímala ako takú recesiu voči štatútu ceny Anasoft litera, ale odkazoval len na realitu menšej komunitky z malej slovenskej literárnej komunity. Kredibilitu cene dali už od začiatku mená vyhlasovateľov Petra Šuleja a Miroslavy Vallovej (vtedajšej riaditeľky vtedajšieho Literárneho informačného centra) ako aj zloženia porôt, ktoré tvorili všeobecne rešpektované osobnosti. Tie v roku 2019 za prvého laureáta vybrali Ivana Štrpku. Nezostal osamelým oceneným, ďalšími laureátkami a laureátom ceny, ktorá sa len javila, že sa neberie príliš vážne ani ona sama, sa stala Eva Luka (2020), neurónová sieť Liza Gennart (2021) a naposledy Rudolf Jurolek (2022). Za prečítanie naozaj stojí laudácio na Rudolfa Juroleka, ktoré napísal a na odovzdávaní ceny i predniesol člen vtedajšej poroty, literárny vedec Radoslav Passia. Do Bratislavy si však prevziať Zlatú vlnu Rudolf Jurolek neprišiel, lebo šumy pošuškali, že mu to organizátori akosi zabudli povedať. Ale ja som posledná, ktorá by mala niečo takéto súdiť, čo-to o, nazvime to, organizačných nedorozumieniach naozaj viem. Iné fejsbukové vlny zašumeli, že cena končí (aj o takýchto sínusoidách pocitu nadšenia a márnosti čo-to viem), ale bola to len pena dní, status zmizol, alebo som lenivá scrollovať, a minimálne, pokiaľ viem, sa tento ročník uskutoční a plan.art bude aj mediálnym partnerom. Koniec reklamného okienka. A ešte som skoro zabudla, že aj slovenskú poéziu oceňuje česká Cena Václava Buriana a že nielen mladí poeti a mladé poetky súťažia v Básne SK/CZ, ktorú za slovenskú stranu vyhlasuje literarnyklub.sk.
Jasno vo vydavateľstvách
Na Slovensku vydávajú prózu desiatky vydavateľstiev. Medzi nimi existuje jedno, ktoré keď niečo vydá, je skoro stopercentná pravdepodobnosť, že dielo bude nominované na cenu Anasoft litera (KK Bagala) a potom jedno, ktoré dokáže v tom istom roku vydať najlepšiu knihu roka a zároveň aj naväčší brak roka (Marenčin PT). Niekde medzi nimi sú vydavateľstvá, ktoré vydávajú knihy s nejakým editorským i redakčným výberom, ale vydanie pod ich značkami nevypovedá konkrétnejšie o umeleckej hodnote diela, ktorá môže a nemusí byť výnimočná. V slovenských vydavateľstvách poézie je to inak. Keď niečo vydá Skalná ruža, Modrý Peter, FACE alebo vlna/drewo a srd, môžete si byť istí/é, že držíte v rukách poéziu, ktorá má za sebou ako dôslednú selekciu hodnoty, tak aj detailnú redaktorskú prácu. Dobrú slovenskú i prekladovú poéziu vydávajú ešte napr. Petrus, Artforum, BRaK a neviem, či ešte funkčný, ale košický EdpK, resp. Dive buki. Mimochodom, na Slovensku vychádza aj časopis o poézii a básnikoch Vertigo. Jeho šéfredaktorom je vysokoškolský pedagóg, básnik a prekladateľ Ján Gavura. Tento štvrťročník vychádza s prílohou tzv. Zošitov súčasnej poézie a ide aj o doslova veľmi pekné časopisecké dielo.
Poetické festivaly na Slovensku
Nebudem písať o podujatiach a festivaloch, na ktorých vystupujú poeti alebo poetky medzi ostatnými literárnymi účinkujúcimi, ale naozaj len o festivaloch, ktoré sa venujú poézii. Ak je literatúra výsostne individuálnou záležitosťiou, kdekoľvek ju čítate (medzi dvomi očami a xxx stránkami), tak vnímanie poézie je ešte intímnejšie. Zjavne preto poetické festivaly dokážete porátať na jednej ruke postavičky zo Simpsonovcoch. Za esenciu fyzickej oslavy poézie vyberám pezinsko-modranský festival Feliber Poetry. Je ako víno. Má buket, atmosféru, chuť, cveng a ľudí, ktorí sú z vášho a zároveň každý z iných, svojských, svetov. Za ním sa oplatí vycestovať z celej republiky. Stojí za ním prozaička Veronika Šikulová (dlh vyrovnaný?), prvý ročník odmoderovala celý spolu s režisérom Patrikom Lančaričom. Spomeniem aj taký, na ktorý sa dalo pripojiť online, a to v roku 2021 Vertigo fest. Keď to tak píšem, bol aj v roku 2022? Myslím, že nie a keď už som pri spomínaní, čo je s festivalom Versus, ktorý organizovala Literárna bašta? Posledný ročník bol v roku 2019? Idem ďalej, práve Solotrukovej Ars poetice sa musí uznať kontinuita, a to, že aj knihy, ktoré vyšli pod jej hlavičkou nie sú na zahodenie. Na tomto ročníku (31. 3. 2023) sa dokonca bude uvádzať do života aj nová zbierka Mily Haugovej. Viem, že som sľúbila, že nebudem hovoriť o iných literárnych festivaloch, ale nedá mi nespomenúť Novotvar, lebo sa mi hneď vybaví ročník, napríklad s Ann Carson.
Slovenská poézia je svetová a potom je ešte doslova domáca
Ide zjavne o profesionálnu deformáciu, keď na próze vidím a pri stretnutiach poroty ceny Anasoft litera počujem, každú i nepatrnú chybičku, ale mám pocit, že kvalita slovenskej poézie prevyšuje kvality slovenskej prózy. Áno, je to dosť hrubé globalizovanie, ktoré dovoľuje len charakter tohto osobného komentára, na ktorý som v perexe upozorňovala. Spomeniem len môj osobný výber súčasných žijúcich básnikov a poetiek, ktorých rada čítam Erik Jakub Groch, Ivan Štrpka, Katarína Kucbelová, Mária Ferenčuhová, Michal Tallo, Ján Buzássy, Rudolf Jurolek, Ján Gavura, Dominika Moravčíková, Mila Haugová, Marián Milčák. Ale najviac, v procese tvorby a rôzne varianty básní, čítam od Petra Prokopca. To je moja doslovná domáca poézia, keď mi v messangeri pipne správa: prerobil som básenku, pozri. Je ťažké byť partnerkou/partnerom básnika/poetky. Jednak, si vás všimne práve preto, že sa dokážete rozprávať o poézii, aj o jeho/jej poézii, a jednak preto, že spolu vydržíte, len ak sa o nej potom prestanete rozprávať. Najprv ste múzou, potom prvým editorom/kou, po pár hádkach kritikom/čkou a nakoniec manželkou, ktorá unifikovane odpovedá: to je krásna básenka, ideš dnes behať? čo chceš na večeru?
