12. október - pamätný DEŇ SAMIZDATU

 

12. október je pamätným Dňom samizdatu, ktorý sme si začali pripomínať od roku 2016. České a slovenské periodické samizdaty, ktoré boli vydávané počas obdobia komunizmu a sú uložené v zbierkach knižnice Libri prohibiti v Prahe, boli v roku 2013 zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO – Pamäť sveta.

Dátum sa odvodzuje od 12. októbra 1988, kedy 92 českých a slovenských disidentov podpísalo vyhlásenie na podporu slovenského kresťanského aktivistu Ivana Polanského (1936 - 2015), ktorý bol 17. júna 1988 odsúdený za vydávanie a šírenie samizdatu na štvorročný trest odňatia slobody. V texte rezolúcie adresovanej politickým predstaviteľom ČSSR a prezidentovi Gustávovi Husákovi sa uvádzalo: “Ivan Polanský, 52-letý katolický aktivista z Dubnice nad Váhom, byl nedávno odsouzen ke čtyřem rokům vězení za rozmnožování a rozšiřování publikací a písemností s převážně náboženskou a historickou tématikou. Považujeme nezávislou publicistiku a vydávaní a rozšiřovaní literatury všeho druhu za právo každého. Toto právo je zaručeno i článkem 19 Mezinárodního paktu o občanských a politických právech, platného pro ČSSR od 23. 3. 1976. (...) Uvězněním a odsouzením Ivana Polanského orgány státní moci opět jednou prokázaly, že pakty o lidských právech dodržovat nemíní a že přijaté mezinárodní úmluvy jsou pro ně bezcenným cárem papíru. (...) Neboť my, nezávislí vydavatelé a publicisté různých kulturních a politických zaměření, různých věr i bez vyznání, činíme totéž co Ivan Polanský. Mnozí z nás takto působí veřejně dlouhá léta. K faktu, že Ivan Polanský je ve vězení vlastně za nás všechny, nemůžeme a nehodláme mlčet. Sdruženi ve Výboru solidarity s Ivanem Polanským, obracíme se, se vší rozhodností a naléhavostí na státní a politické vedení naší země: Skoncujte se stavem justiční zvůle a pošlapávání práva a skoncujte zvláště se selektivními postihy, jejichž jediným cílem je udržovat celou společnost ve strachu. Vyzýváme vás, abyste buď Ivana Polanského propustili na svobodu, nebo osvědčili důslednost své zvrácené spravedlnosti tím, že uvězníte nás všechny.” Dôležitú úlohu pri obrane Ivana Polanského, pôvodne obvineného zo šírenia fašizmu, zohrala aj Charta 77.

 

 

Ústav pamäti národa v spolupráci s Univerzitnou knižnicou v Bratislave a občianskym združením samizdat.sk v tento pamätný deň zorganizovali odborný seminár pod záštitou ministerky kultúry Slovenskej republiky Silvie Hroncovej  Deň samizdatu 2023 – literárny a neperiodický samizdat. Okrem odborných príspevkov bolo súčasťou programu aj premietanie tematického filmu Malý svet pravdy (ukážku si môžete pozrieť tu) a slávnostné ocenenie tlačiarov samizdatovej tlače pamätnou medailou Ústavu pamäti národa. Pretože bez ľudí, ktorí prepisovali, tlačili a rozvážali samizdatovú tlač by sa periodický či literárny samizdat nemohol šíriť. Vypočujte si laudáciá laureátov tak ako odzneli na slávnostnej ceremónii:

 

Anton Semeš / in memoriam

 

Jozef Oprala / in memoriam

 

František Petráš st. / in memoriam a František Petráš ml.

 

Marián Okkel

 

Martin Čulen

 

Jozef Roman

 

Ivan Polanský / in memoriam

 

Peter Rúčka / in memoriam

 

Viac sa o téme samizdatu dozviete napr. na webe občianskeho združenia samizdat.sk, alebo môžete listovať v archíve čísel Fragmentu K, ktorý vydával Oleg Pastier, nájdete ho na frg.sk a my z neho vyberáme text Martina M. Šimečku:

 

Fragment ročník 1988, číslo 4 (samizdat)

 

Martin M. Šimečka

Rekonštrukcia

 

Chvíľu som váhal, či podpíšem a vezmem do rúk úradnú obálku, ktorú mi strkala okienkom dievčina na pošte, ale ako by som jej vysvetlil svoju neslušnú zaťatosť? Pozvali si ma teda na vojenské cvičenie a bude, dúfam, kratšie, ako trest, ktorý by ma stihol za jeho odmietnutie.

Kasárne vyzerali trochu ako osada amerických pionierov, prízemné, drevené búdy medzi borovicami, až kým mi do dávno necvičeného oka neudrel nápis zaliaty v betónovej kocke: „... a nasadím aj svoj život za dosiahnutie víťazstva...“ Uf, túto prísahu som pred desiatimi rokmi potvrdil svojím podpisom. Dokedy ma bude osud za to trestať? Postupoval som podľa šípiek a cestou som prichádzal o vlasy, strnisko na brade, civilný odev – a keďže som sa kedysi na vojne kŕmil Markom Auréliom, zo zvyku som si nad svojimi stratami stoicky povzdychol.

To, že sa s ťažkým srdcom lúčim so strateným časom, je však moja chyba a zbytočne by som vinil štát. Ten robí len to, čo je mu dané. Mal som s tým rátať, že si ma sem na dvadsiate výročia augusta 68 odloží. Neteším sa predsa jeho zachmúrenej a bdelej pozornosti už pekných pár rokov? Stále zabúdam, aký je nesmierne opatrný voči ľuďom takej kategórie, do ktorej ma zaradila bratislavská Pravda. Podľa nej som „syn známeho disidenta“. Tento pojem je len zdanlivo nekonkrétny. Na Slovensku spočítate disidentov na prstoch jednej ruky a majú buď dcéry alebo maloleté deti. Som tu naozaj jediný, kto môže túto kategóriu „syna“ vztiahnuť na seba. Ale tak mi to nesedí: je vôbec prípustné a možné, aby v socialistickej spoločnosti bol nejaký disident známy?

Takýmito nezmyslami a protikladmi je náš svet prehustený a je asi lepšie nesledovať ich smutné významy. Tak napríklad, prečo mi dali do rúk samopal a dva zásobníky s ostrými nábojmi, aby som strážil ich autopark? Aby som videl tie nekonečné zástupy zelených nákladiakov? Mal som strážiť pred sebou samým cisternové autá s vodnými delami, ktorých nehrejivú pozornosť som už v marci toho roku proti sebe obrátil? Nepodozrievam však štát, tým menej armádu z toho, že by ma takto symbolicky vystríhali premyslene. To je iba dôsledok obecného chaosu, ktorý potom kopí surrealistické náhody s ich metaforickým významom. Na vojne tomu hovoria – bordel.

Bývalo nás osemdesiat v dlhej drevenej búde rozdelenej preglejkovými priečkami. Večer som ležal na svojej posteli a do zotmenia si písal poznámky. Svetlá sa nikdy nezažínali, lebo niektorí bez prestania spali, zabalení do spacákov. Pripomínali mi biele larvy snívajúce o tom, že možno už na druhý deň sa prebudia voľné ako motýle. Ostatní prečkávali v spoločenskej miestnosti a dofarbovali televízne šero dymom z cigariet. Cítil som sa medzi nimi dobre. Spájal nás rovnaký vek a pocit strateného času; doma na nich čakala nepozbieraná úroda paprík, rozrobené fušky, hrubé stavby rodinných domov a tých z Bratislavy prázdna stolička u Mamuta. Písal som do pokrčeného zošita z vzdoru: naprotiveň statenému času.

Tridsiatnici už vyzerajú inak, ako tí mladí vojaci, ktorých vídam pri obede. Črty sa vyostrili prvými vráskami, niektorí už plešivejú, plecia im o čosi poklesli a pohyby sa spomalili. Nikto si nezabudol vziať so sebou lyžicu a papuče, varia si kávu a nosia obrúčky. Práve sa svorne pozeráme na viedenskú hlásateľku. Milo sa usmieva a keď vysloví meno inšpektora Schimanského, stoličky vzrušene zavŕzgajú. Nemecký detektív je naším rovesníkom, mužný krásavec, ktorý sa uvedomelo podobá o dvadsať rokov staršiemu Charlesovi Bronsonovi.

Nikto nechápe, o čo vlastne ide, ale komu dá Schimanski po papuli, ten patrí k zlým – a to vlastne stačí. Bez príbehu sa už zaobídeme, aj tak by len rušil polohlasné komentáre k interiérom, luxusným autám, ženám a radosté „ohó“ nad Schimanského päsťami.

Neisto som sa zahniezdil, keď som si uvedomil, ako hladko vniklo ORF do vojenského objektu. Ešte predpoludním chodil major a pečatil ladenie televízorov. Večer už nadaní elektronici poznali niekoľko fígľov, ako vybabrať so zapečatenou skrinkou. Udivuje ma cieľavedomosť, s akou pracovali na vypnutí štátnej slovenčiny a so súcitom som musel myslieť na režisérov slovenského vysielania. Ale oni to nemyslia až tak zle, ako si to možno myslím ja. Viedenskú televíziu nepozerajú preto, že je pravdivejšia. Je pre nich jednoducho iba zábavnejšia, dokonca aj pri neznalosti nemčiny. Keď je spravodajská relácia Zeit in Bild, hrajú karty a čakjú na zábavnejší program. Major, ktorý uštvane behal po kasárňach s plastelínou a pečatidlom, by si na výročie 21. augusta, napriek zúfalstu, asi vydýchol. Sovietske tanky vo viedenskej televízii demolovali pražské a bratislavské ulice a slovenskí záložáci húfne licitovali mariáš.

Naladil ma tento výjav tak poeticky, že som napriek predsavzatiu popustil uzdu myšlienkam na to, čomu sa hovorí generácia. Časté používanie ošúchalo z toho pojmu všetok tvar a vôňu, i keď bol v podstate vždy pochybný. Ale keď som videl, ako sa moji rovesníci obrátili chrbtom k obrazovke, ktorá práve premietala onen okamih, dal som zlákať k úvahám. Sovietske tanky pred dvadsiatimi rokmi predsa výrazne zmenili smer našich dejín a zásadne ovplyvnili budúcnosť moju a mojich vrstovníkov. Je to v podstate jediný hmatateľný historický okamih za ostatných tridsať rokov, o ktorom sa dá s istotou tvrdiť, že je historickým okamihom. A napriek tomu mám pocit, že by žiaden televízny kanál sveta neprinútil mojich kolegov sa ním zaoberať. Smrdí totiž dejinami. A dejiny smrdia neznámym nebezpečenstvom, dianím, zmenou. To je nechutná predstava akýchsi hmlistých obrysov akéhosi nepoznaného útvaru. Základným stavebným kameňom nášho (teda aj môjho) vedomia o svete nie je pocit zmeny, ale pocit trvania. Svet trvá. Nehybný, večný, neosobný, má nemenné zákony a jeho trvanie nám dáva pocit istoty a bezpečia.

Ale aby som bol presný, nemám na mysli svet ako vesmír či prírodu. Lesy, rieky a trblietavé hviezdy nad hlavou, kedysi pre človeka také samozrejmé, tak povýšené nad nebo svojím trvaním, že k nim bolo možné mať len bázeň, úctu alebo obdiv, strácajú sa nám dnes očami. Príroda sa nám stala partnerom, dokonca slabším, takmer bezbranným partnerom a my sme sa mohli do nej konečne ľudsky zamilovať. Naša generácia je, obávam sa, prvou, ktorá prepadla zúfalej láske k prírode, pretože o ňu pomaly prichádza a uvedomuje si jej konečnosť, hranice, „ľudský“ rozmer. A tak sa dnes z mojich vrstovníkov húfujú zástupy ochrancov a milovníkov prírody, ktorí pre ňu obetujú svoj čas a energiu, ktorým nad ňou krváca srdce, pretože vidia usychajúce vrcholce stromov, vidia ju umierať a s ňou umiera aj istota o jej večnosti, ktorá ľudstvo sprevádzala od kolísky. A je to len náhoda, že vo chvíli, kedy sme stratili jednu istotu, akoby náhradou sme vzápätí dostali inú? Stal sa ňou štát!

Možno je to príliš trúfalé tvrdenie, ale ja si naozaj myslím, ba cítim, že vo vedomí mojej generácie je štát svojbytnou, nehynúcou štruktúrou podobnej kategórie, akú kedysi predstavovala príroda. Sme k nemu aj v obdobnom pomere a vzťahu. Je na nás rovnako nezávislý a vystačí si bez nás ako amazonský prales. Naopak, my ho potrebujeme k životu, bez neho by sa neurodil chlieb, to on nám dáva jesť, oblieka nás, stará sa o naše bývanie a vyrába pre nás autá a vlaky, len tak mimochodom, z čírej láskavosti poskytol nám ochranu a opateru, hoci v skutočnosti nás trpí len vďaka svojmu bytostnému milosrdenstvu. Pretože nie sme preň ničím, nie sme spolutvorcovia, ba ani účastníci, sme len trpení paraziti. Ostatne, má to svoje výhody. Nie sme mu zaviazaní láskou (ako milovať nadčasovú štruktúru?) ani vernosťou a z tohto pohľadu je prepnutie televízneho kanálu na Viedeň nevinným gestom a nevyjadruje protest, iba túžbu vidieť na chvíľu „iné hviezdy“.

Pre parazita je totiž protest nepochopiteľnou zbytočnosťou, keďže jeho základnou vlastnosťou a zároveň pocitom je neschopnosť samostatne jestvovať. Na tomto pocite, obávam sa, nezmení nič akékoľvek uvedomenie. Ani marxistická ani freudovská zmena vedomia neurobí z pásomnice motýľa. Pritom nejde len o žalúdok. Závislosť je existenciálna a s použitím cudzích myšlienok, pojmov a malej nadsázky by sa dalo povedať, že štát je do nášho myslenia, teda bytia (Descartes), vkomponovaný ako absolútny horizont (Havel). Cítim sa byť takýmto postihnutým parazitom a čosi také zvrhlé by malo vo mne možno plodiť odpor. Lenže k plodeniu mi chýba impulz a kde ho vziať, keď mojou podstatou je práve závislosť? Iba ak od štátu, ale ten mi taký impulz zo svoje vôle nikdy neposkytne, pretože čo potom s nezávislým parazitom? Je to komické, ale dokonca ani ja „syn známeho disidenta“, si pri najlepšej vôli neviem predstaviť svoju existenciu a budúcnosť bez tohto štátu.

Ako sa len mohlo stať, že sme takto dopadli? Mám dojem, že sme sa nešťastnou zhodou okolností dostali do nemilosrdného ťahu vysávača dejín, prišli sme k tomu ako tie pavúky, ktoré z času na čas vysávam doma z kútov - aj s pavučinami. Tie nešťastné okolnosti sú asi dve: 21. august 1968 a náš dátum narodenia.

Ten istý štát, ktorý je dnes pre mňa absolútnym horizontom, sa v roku 1968 vydesil k smrti, vydesila ho jeho „ľudská tvár“. Ztuhol v kŕči, v polohe katatonika, nasadil si grimasu, ktorá sa dnes niektorým – napríklad tinejdžerom, ktorí dnes majú celkom inú skúsenosť, než dnešní tridsiatnici – javí čoraz grotesknejšia. Štát, keď sa už spamätal zo šoku, pochopil, že ho ohrozil pohyb, zmena. Prikázal teda nehybnosť a zbavil sa neposlušných občanov. Nechal nenápadne vykryštalizovať mohutné štruktúry, pretože kryštály nerastov, ako je známe, vynikajú mimoriadnou stálosťou.

Viem, že nehovorím nič nové. Vedia a vedeli to všetci už vtedy. Dokonca aj my sme to vedeli, hoci sme mali sotva pätnásť rokov. Lenže nám to vedomie nemohlo vtedy pomôcť, pretože sme boli vo veku, kedy sa skúsenosť prijíma citom, nie rozumom. A čo sme cítili, to boli hladké, tvrdé steny vykryštalizovaného monolitu.

Kto mal tú smolu, že sa narodil v druhej polovici päťdesiatych rokov, vhupol do puberty práve v čase normalizácie. Do pätnásťročnej duše sa skutočnosť nezapisuje ceruzkou, ako po väčšinu života, ale nevygumovateľným rydlom. Preniká až kamsi do zadného mozgu, do sféry inštinktov. V našom prípade to ešte skôr než rydlo, bol valec. Vtláčala sa ním do duše ťažko pomenovateľná, neurčitá klzkosť všenosti, ktorá trvala deň po dni, nemenná ako slnečná sústava. Z rozhlasu, televízie, novín a kníh, obrazov a filmov sme dostávali tie isté signály, každý deň od rána do večera. Pochybujem, že to bol diabolsky premyslený plán, ktorý do tých signálov vpašoval posolstvo, že kultúra a politika smrdia a život bez nich je krajší. Naučili sme sa žiť obkľúčení všadeprítomným štátom, tak ako kedysi žili ľudia obkľúčení prírodou. To, čo pre iných je možno len odpudivá, či smiešna grimasa vystrašeného štátu, to ostane pre dnešných tridsiatnikov pravým obrazom skutočnosti, normou bez úvodzoviek, prirodzeným svetom na doživotie. Život v štáte sa nám stal nielen remeslom so zlatým dnom, ale aj jediným spôsobom existencie, ktorý poznáme.

Je mi to trochu ľúto, keď sa vidím medzi rovesníkmi, maskáče ešte podčiarkujú našu uniformitu, a cítim, že mám malú šancu vybŕdnuť z materinského objatia štátu. V novinách práve hlásajú novú iniciatívu, čosi o demokratizácii a prestavbe, ale my to nemusíme čítať, aby sme pochopili, že celý ten rozruch je iba rétorická kamufláž pre celkom iné oči a uši. My mu rozumieme aj bez slov, nie sme o nič horší, ako ten dedinský sváko, ktorému kedysi zvuky lesa prezradili zajtrajšie počasie. Predovšetkým, tak ako ten sváko, máme istotu, že štát bude. Aj zajtra a večne. K tejto istote sme ním boli vychovaní a keďže aj parazity majú svoje talenty, budeme dobrou prácou za svoj blahobyt ďalej nerušene rozkrádať čoraz chorľavejšie štátne telo. Nič nás nezastaví, dokonca ani jeho nefalšované smrteľné kŕče, pretože jeho definitívny koniec je predsa nemožný.

Obávam sa, že sme svoju stratégiu prežitia založili na iracionálnych istotách. Až rozkradneme štát, tak ako predošlé generácie rozkradli prírodu, ostaneme bezradní pred neľútostným okom vesmíru a čo horšie, pred poŕdavým pohľadom Európy.

Tieto pochmúrne vízie vyvolávajú vo mne predstavu, že sme zakliati do štátu, do jeho dejín, či skôr do jeho nedejinnosti. Ktovie, možno naozaj nevedome, ale o to systematickejšie pracujeme podľa akejsi neúprosnej logiky na svojom zániku. Ženie nás Oidipov komplex, túžba po otcovražde, zničiť dielo našich otcov. Že zničíme zároveň aj seba, bolo by logické, naša generácia je ako potomok štátu dedične nekrofilná. Už v detstve sme sa zbavili všetkého, čo kedysi strpčovalo ľudský údel a hrozilo individualizmom: svedomia, úsudku, rozhodovania, odvahy a trpkej chuti neistoty. Nebolo by naozaj načase slastne zaniknúť v nirváne?

Ale je mi to ľúto. Potajomky závidím generácii, ktorá to vlastne všetko spískala. Naši otcovia síce vykonali príšerné veci, ale nepodobali sa ani larvám ani pásomniciam. Napriek zlomom a pádom si ich lepšia časť uchovala istú autonómnosť. Tí, ktorí sa v straníckych šíkoch hrnuli budovať komunizmus, ho o desaťročie neskôr, červení od hanby, reformovali. Nie je to čudné? Prečo to robili, keď sedeli vo funkciách? Je to neuveriteľné, ale preto, lebo ich trápil a zožieral pocit viny. Ba dokonca som čítal názor, že pre mnohých bol augustový príchod sovietskej armády istým druhom spásy, pretože až tie tanky plnohodnotne zmyli vinu za spustošenie demokracie po februári 1948 a prebrali ju na seba. My o takomto pocite viny, ktorý by fungoval ako motor spoločenskej aktivity, nič netušíme. My sme čistí ako ľalie, samé mľandravé, nevinné obete štátu. Nech sa spýtate kohokoľvek z mojich vrstovníkov, každý vám ukáže čisté ruky. Za to, že nechávame zarastať štátnou burinou posledné zvyšky duchovných hodnôt európskej civilizácie a sami sa devalvujeme na parazitov, za to nikto vinu necíti.

Lenže k pocitu viny nestačí niečo zlé vykonať, prípadne nič dobré nevykonať. Predchádza mu, ako základný predpoklad, svedomie. Ako „syn známeho disidenta“ som sa často plietol pod nohy tej generácie exkomunistov alebo iných dnešných šesťdesiatnikov, ktorých spájala patočkovská „solidarita otrasených“. Natŕčal som uši a počúval, o čom hovoria. A predstavte si, nech sa hovorilo o čomkoľvek, vždy sa do rozhovoru priplietla morálka!

Človek by povedal, že v ich veku sa to takmer nehodí. My sme si základné filozofické témy o ontológii a etike odbavili v šestnástich. Ale oni si nedajú pokoj a ja som pochopil, že pre nich jednoducho morálka jestvuje stále ako živý problém. Bude to asi preto, že ich generácia bola odmalička nasýtená historickými udalosťami, ktorých bola nie parazitom, ale spolutvorcom. V ich životoch sa nespočetnekrát neuroticky opakovala stále jedna dilema: žiť v súlade so svojím svedomím a názorom a platiť za to primeranú cenu, ktorou by mohlo byť aj väzenie, ba doknca aj život, alebo svedomie a svoj názor potlačiť a tak zachrániť svoju kožu a pohodlie? Nech sa už rozhodl každý tak alebo tak, morálka tu bola prítomná ako samozrejmý partner. Bolo ju možné potlačiť, ale nikto nepochyboval o jej existencii.

Je mi to ľúto, ale medzi tridsiatnikmi sa morálka ako téma prakticky nevyskytuje. Meravá doba, absencia udalostí, nedejinnosť a štátna výchova majú na vymiznutí tohto pojmu svoj podiel, ale naším najväčším nešťastím je, že nevieme pocítiť hanbu a vinu za to, že sme sa nechali o morálku tak bez boja obrať. Obávam sa, že Kantov výrok, keby sme ho poznali, by na nás pôsobil ako nemiestny žart. Vraj: „Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa ním premýšľanie zapodieva: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“

Hviezdy sa z bratislavského zasíreného neba pomaly vytrácajú, a mravný zákon?

Písal som tieto jedovaté poznámky aj počas nočných obchôdzok v autoparku, ale po týždni ma poslali umývať taniere a tak som si papiere uložil do skrinky. Bol som rád, že sa nemusím pozerať na štíhle hlavne vodných diel a navyše som mohol nazrieť do vojenskej kuchyne. Možno je to hlúposť, ale milo ma prekvapilo, že do obrovského kotla s omáčkou prilievali ozajstnú smotanu.

Nad hrncom plným odpadkov, ktorými pohŕdli vojenské jazýčky, som sa dostal k iným myšlienkam. Tešil som sa za prasiatka, ktorým to odniesem do vojenského chlieva a hoci tým v podstate priblížim ich smrť, lebo rýchlejšie priberú na váhe, budú mi vďačné. Volali ma k telefónu chlapci z roty a dozvedel som sa, že bol na kontrole veliteľ kasární a vlúpal sa mi do skrinky.

„Čo hľadal? Alkohol?“ pýtali sa ma, keď som bezradne stál pred vylámanou skrinkou, v ktorej chýbal zošit s poznámkami.

„Ukradol mi papiere,“ odvetil som.

„Papiere? Chcel si vytrieť riť?"

Pokrčil som plecami. Nemám nacvičené vysvetľovacie vety. Pokývali hlavami a rozišli sa. Nechceli vedieť, do akého sporu som sa dostal so štátom. A majú pravdu. Ani ja to nechcem vedieť. Budem si myslieť, že si ho zobrala veľká voda.