„Robím niečo, čo mi kultivuje dušu,“ vraví majiteľka maličkého kníhkupectva v Humennom

SIMONA PROKOPEC FOCHLEROVÁ

 

Keď sa v 21. storočí povie na Slovensku slovo kníhkupectvo, väčšina ľudí si predstaví giganty Martinus či Panta Rhei. Čitateľky a čitatelia platformy plan.art bezpochyby Artforum (ak ste si predstavili Martinus ako prvý, kvôli malinovému brownie, rozumiem). Každý vidí to svoje kníhupectvo v tom svojom meste. Ja osobne si ako prvé vizualizujem košické Artforum ešte na pôvodnej adrese, teraz už to na Kozej, odkedy žijem v Bratislave. Tento článok však bude o jednom malom humenskom kníhkupectve, v ktorom som osobne nebola, ale veľa som o ňom počula a videla (na sociálnych sieťach). Mnohí*é autori*ky, ktorí*é v rámci projektu Anasoft litera uvádza navštívili Humenné vravia, že sa cítili skvele, Peter Šulej dokonca povedal, že nikde ešte v rámci akcie nepredal viac kníh. Humenné má akési literárne čaro a osobité čaro má aj Kníhkupectvo Na korze, pretože koniec-koncov, vždy to začína a končí u človeka.

 

Rozhovor s Alexandrou Harvanovou z Kníhkupectva Na korze v Humennom

 

O práci kníhkupcu*kyňe vo vlastnom kníhkupectve kolujú romantické predstavy. Generácia 80-tych rokov si spomenie na film Láska cez internet, kde sa malé kníhkupectvo s dušou v hroznom svete začínajúceho konzumu snaží prežiť, a to prístupom a úprimnou láskou ku knihám. Výplata v rámci tejto práce snov však určite nie je ako zo sna. Je viac poslaním. Ako kníhkupkyňa s dušou múzickej čitateľky zvládaš denne komunikáciu so zákazníkmi, ktorí v majorite čítajú, povedzme jemne, masovo čitateľnú literatúru? 

Naučila som sa nijako nahlas, a dokonca ani vo svojich myšlienkach, sama pre seba, nekomentovať literárny vkus nielen mojich zákazníkov, ale vlastne kohokoľvek. Samozrejme, ak sa nerozprávame o vyslovene škodlivých knihách, ktoré, žiaľ, tiež vychádzajú. Literatúra je úžasná v tom, že má silu zabávať, vzdelávať, scitlivovať a liečiť svojho čitateľa. Na každého z nás však platí iná záplata, čo je úplne v poriadku a tak to má byť. Je pravda, že čítam odlišné knihy ako väčšina mojich zákazníkov, no dokážem sa porozprávať o všetkom, čo ľudí zaujalo. Rada počúvam, čo komu v posledných mesiacoch čitateľsky prospelo a ako ho to niekam posunulo.

Vyberáš aj kurátorsky knihy, ktoré v kníhkupectve predávaš? Podľa čoho sa riadiš pri objednávkach? Ako prebieha výber kníh a ich počty pri objednávkach? 

Asi nebude zvláštne, ak poviem, že ponuka kníhkupectva je v značnej miere odrazom môjho čitateľského vkusu. Na poličkách s jednotlivými žánrami nájdu zákazníci nielen základnú ponuku, ktorá je výsledkom niekoľkých rokov práce s knihami, ale v každej sú aj moje želiezka v ohni. Tie niekedy dlhšie čakajú na svojho čitateľa, ale vždy ma poteší, ak sa nájde niekto, kto si nechá poradiť a potom sa vráti s tým, že bol knihou unesený. To ma dokáže neskutočne energeticky nabiť. Knihy ale vždy objednávam s rozumom. Pri malých kníhkupectvách, ako je to moje, sa nedá zásobovať haldami kníh. Neustála fluktuácia jednotlivých diel v ponuke je zásadná aj z kapacitných, aj z ekonomických dôvodov.  

Koľko metrov štvorcových má tvoje kníhkupectvo a koľko kníh sa do neho zmestí?

Kníhkupectvo Na korze má 30 metrov štvorcových aj so zázemím. Je to teda naozaj malý priestor. No zmestí sa doň veľa krásnych kníh. Aktuálne v počte 9612.

Nemala si nikdy pri tejto práci pocit márnosti, keď si videla, že objektívne oceňované tituly zapadajú prachom? 

Do štádia márnosti som sa zatiaľ nikdy nedostala. Žijem tak trochu v bubline, v ktorej ľudia čítajú podobné veci ako ja. A pri zákazníkoch si vždy hovorím, že je hlavne mojou úlohou ich nasmerovať k tomu, čo by im dokázalo otvoriť nový svet. Oni sami to často nemusia vedieť, keďže prichádzajú s rôznymi čitateľskými návykmi a nepoznajú cesty a platformy, ktoré ich zorientujú v širokej ponuke toho, čo vychádza. Pred vstupom do kníhkupectva mám vždy vyložené Čo čítať? a Magazín o knihách. Čiže už prvotnú informáciu dostávajú bez toho, aby museli dovnútra. V kníhkupectve potom často hovorím o tom, čo ma v poslednej dobe ohúrilo. Dávam tiež rôzne tipy na čítanie na sociálnych sieťach a v neposlednom rade s mojou veľmi dobrou kamarátkou Zuzkou robíme už niekoľko rokov Literárne večery, kde vieme veľmi oduševnene rozprávať o svojich zážitkoch a pôžitkoch z čítania.

Predáva sa v Humennom poézia? Ak áno, aká, nahliadneš pre plan.art do tabuliek?  

Predáva sa, ale veľmi málo. Zákazník čítajúci poéziu je ojedinelý zjav a popravde neviem, čím to je. Či sme zabudli rozjímať nad slovami a hľadať v nich krásu všedných dní a situácií? Či sa nám nechce rozmýšľať a skôr sa nechávame unášať príbehmi, ktoré nevyrušujú? Poézia si vyžaduje sústredeného čitateľa, ktorý má čas, má otvorené vnímanie, vie sa naladiť. To dnes dokáže málokto. Ak sa však niekto taký v Humennom nájde, tak si kupuje Andričíkove preklady Johna Miltona, tvorbu bítnikov, nobelistky Luise Glückovej, zbierky poézie zo Skalnej ruže, a väčší záujem bol aj o Moravčíkovej básnický debut Deti Hamelnu, ktorý je už, žiaľ, vypredaný.

Priblíž nám históriu kníhkupectva, keď ho ešte viedla Zuzka Juhásová. 

Je to krásna história. Ešte mamka Zuzky Juhásovej bola kníhkupkyňa a dlhé roky pracovala v „ruskej knihe“. Každý v meste ju poznal a aj dnes si ju pamätníci spájajú s touto prácou. Nebolo teda prekvapením, keď Zuzka, nasiaknutá prostredím literatúry, zakotvila v rovnakom povolaní, remesle, poslaní. Ja sama si spomínam, ako som na základnej škole dostala na konci roka poukaz na nákup kníh za vzornú reprezentáciu školy a Zuzka bol človek, ktorý mi pomohol s výberom. Dokonca aj v čase, keď som pracovala v kníhkupectve v Košiciach, tak reportážnu literatúru z Absyntu som kupovala výlučne v Humennom u Zuzky. A keď sa rozhodla, že je načase skončiť, nechcela, aby to, čo vybudovala, skončilo s ňou. Oslovila ma a ja som po krátkom uvažovaní ponuku prevziať po nej jej kráľovstvo prijala. Kníhkupectvo sa po pár mesiacoch presťahovalo do nových priestorov a dostalo názov Kníhkupectvo Na korze ako odkaz na slávnu novelu Ladislava Grosmana.

Pracovala si pre Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013, neskôr si dostala ponuku otvoriť kníhkupectvo Martinus v košickom obchodnom centre Galéria, pokiaľ sa nemýlim, prvú pobočku v Košiciach aj s kaviarňou Foxford ešte predtým, ako sa otvorila v Bratislave na Obchodnej. Čo ťa motivovalo zariskovať a opustiť knihomoľmi známu pôdu na poličkách a vymeniť ju za o dosť menšie humenské Na korze? 

Bola to súhra rôznych náhod, ktoré v tom čase do seba zapadli. Keď ma Zuzka oslovila, bola som stále zamestnanec Martinusu, no užívala som si ku koncu sa chýliacu materskú dovolenku. Vedela som, že do Košíc sa nevrátim a ostanem bývať v Humennom. Už som sa aj obzerala po novej práci. Martinusu ďakujem za to, že ma uviedli do knižného sveta kníhkupcov. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť a bez nej by som nebola schopná si od začiatku nastaviť vlastné pravidlá fungovania. Veľa dobrého som sa tam naučila, naozaj. Dnes si užívam tú úžasnú slobodu, ktorú v práci mám. Púšťam sa aj do projektov, ktoré mi často síce neprinášajú zisk, ale tá radosť a potešenie z nich sú veľmi obohacujúce. Je to každodenný boj, no nevymenila by som ho za nič. Som veľmi vďačná vesmíru, že sa to celé takto vyvŕbilo.

Ako vyzerá tvoj bežný kníhkupecký deň? 

Už sa na mne začínajú prejavovať drobné známky starnutia a musím si všetky úlohy zapisovať, čomu by som sa pred pár rokmi smiala. Každé ráno, ešte pred prácou, odprevadím deti do školy, navštívim otca, dám si s ním kávu a potom dobicyklujem do kníhkupectva. Deň v ňom začínam nafotením nového tipu na čítanie, ktorý zavesím na sociálne siete. Potom otváram zoznam zapísaných úloh a idem bod po bode. Som „holka pro všechno“, a tak nielen obsluhujem zákazníkov, predávam, objednávam tovar, nahadzujem ho do systému, ale tiež si spravujem účtovníctvo, riešim marketing a popri tom všetkom aj drobné projekty, ktorých sa neviem vzdať. Plánujem besedy, literárne akcie, realizujem knižné štipendium, podávam projekty, podieľam sa na kandidatúre mesta Humenné na titul Mesto kultúry 2024, hrám v amatérskom divadle, recitujem a aj to vstupuje do mojej práce v kníhkupectve. Včera som napríklad recitovala na jednom krásnom podujatí v Humennom, ktoré organizovala umelecká škola, a tak som si celý deň opakovala texty pomedzi prácu. Celý deň som mala otvorené okno dokorán, tak to musel byť celkom prekvapivý zážitok pre tých, čo popri ňom prechádzali. Alebo si o mne začali myslieť, že mi preskočilo a rozprávam sa sama so sebou.

Koľko ľudí zamestnávaš? Od kníhkupredajcov*kyne, cez účtovníka*čku až po upratovača*ku. 

Hlavne seba, ale tiež mám momentálne tri brigádničky, stredoškoláčky, ktoré mi vypomáhajú. Cez víkendy totiž nikdy nepracujem, lebo sa chcem venovať rodine. Zároveň potrebujem záskok v čase, keď mám cez týždeň nejaké podujatia. Dievčatá sa striedajú a sú úžasné. A to je celé, len my štyri.

Čo ťa najviac na tejto práci napĺňa? 

Ako som spomínala vyššie, hlavne tá sloboda. Ja to asi ani neviem presne definovať slovami. Ale robím niečo, čo mi kultivuje dušu. Som dennodenne v prostredí, kde sa usmievam a mám dobrú náladu, pretože sme s väčšinou zákazníkov naladení na vlnu umenia, sme k sebe slušní a rozprávame sa o literatúre. Ak tieto riadky teraz prechádzajú očami vaši čitatelia, možno si hovoria, že to celé znie až príliš idealisticky a nereálne. Ale ja som naozaj vnútorne spokojná a šťastná. Ak sa vie človek povzniesť nad to, že občas sa nedarí, napríklad chodí menej ľudí, nesvieti slnko a musí si utiahnuť opasok, tak nech si hľadá prácu medzi knihami. Vrelo odporúčam.

Okrem predaja kníh rozvíjaš aj dosť sprievodných aktivít, rôzne čítania, besedy, projekty a pod. Je Kníhkupectvo Na korze literárnym centrom Humenného? 

Nie je. Humenné má šťastie na krásnu a veľkú Vihorlatskú knižnicu, v ktorej pracujú šikovné a inšpiratívne ženy, knihovníčky. Mne sa s nimi výborne spolupracuje a trávim tam veľa času. V knižnici dokonca pracuje moja literárna spriaznená duša Zuzka Švecová, s ktorou máme občianske združenie HumnoArt a snažíme sa robiť veľa pre propagáciu čítania. Takže môžem smelo a s hrdosťou povedať, že tých literárnych bodov, alebo miest, ktoré tvoria program, je v Humennom viac.

Máte stálu cieľovú skupinu alebo ako ju rozširujete, resp. čo na ňu najviac funguje? 

Keď sme so Zuzkou pred rokmi začali v meste organizovať Literárne večery, chodili prevažne tí istí ľudia, ku ktorým sa postupne nabaľovali ďalší účastníci. Bolo to ešte predtým, než som si ja otvorila vlastné kníhkupectvo a Zuzka začala pracovať v knižnici. Kamaráti nám vravievali, aby sme naše aktivity zoficiálnili a založili si občianske združenie, keďže sme vtedy všetko platili zo svojho. No my sme to robili s radosťou. Lenže dotiahnuť na krajný východ zaujímavých hostí a pripravovať naozaj kvalitný literárny program nie je finančne jednoduché. A keďže sme s našimi plánmi boli čoraz smelšie, potreba mať strechu nad hlavou narastala. Dnes vieme veľa vecí zastrešiť vďaka kníhkupectvu, knižnici a občianskemu združeniu. Posledné dva roky sme si na FPU podali vzdelávacie projekty. Minulý rok určené pre žiakov základných škôl a tento rok pre stredoškolákov. Uvedomujeme si, aké dôležité je motivovať k čítaniu už deti a mladých ľudí, tak medzi nich chodíme. 

Kto kníhkupectvu navrhol logo a kto ešte sa stará o komunikáciu na sociálnych sieťach? 

Logo a plagáty pre kníhkupectvo či pre HumnoArt robí Juraj Behún – mladý, ale už dosť etablovaný grafik. Spolupráca s ním je super. Má rád podobne minimalistický vizuál ako ja. Sociálne siete si spravujem sama. Dostala som síce množstvo externých ponúk, ale finančne sa mi to neoplatí. Veď aj jednoduché účtovníctvo si robím sama preto, aby bolo viac zdrojov na všetky tie aktivity, ktoré si vymýšľam. Uvedomujem si, že by sa marketing dal robiť lepšie a efektívnejšie, že vďaka nemu môžem prilákať viac ľudí a mať vyššie tržby. Asi to ale teraz nevnímam ako prioritu. Som ten blázon, rojko, ktorému nie úplne záleží na ziskoch, ale na tom, aby bol vnútorne naplnený. Viem, opäť to znie príliš romanticky. Ale myslím, že úplná katastrofa to s našimi sociálnymi sieťami nie je a to mi zatiaľ stačí.

Zaujala ma aj internetová stránka kníhkupectva, presnejšie sekcia blogu, v ktorej sú zverejnené recenzie mladých čitateľov*iek v rámci projektu Knižného štipendia, o čo ide? 

Knižné štipendium je moja srdcová záležitosť. Vždy som si totiž hovorila, že ak chcem, aby komunita ľudí u mňa tratila peniaze, musím jej to nejako vrátiť, najlepšie protihodnotou. Páči sa mi myšlienka vzájomnej výpomoci – ty mne/nám, ja/my tebe. A tak už štvrtý rok realizujem projekt knižného štipendia, v ktorom každý rok vyberiem zo záujemcov 10 detí vo veku od 7 do 15 rokov (základná škola). Títo čitatelia si každý mesiac počas jedného školského roka môžu vybrať knihu, ktorú by chceli čítať a vlastniť. Za 10 mesiacov tak dostanú 10 kníh podľa vlastného vkusu. Medze sa nekladú. Jediné, čo za to musia urobiť, je napísať po prečítaní recenziu. Úroveň recenzií je rôzna. Ako vyštudovaná žurnalistka im k nim vždy napíšem zopár rád, ale netlačím na pílu. Chcem, aby čítali, nie im to čítanie znepríjemňovať, i keď vyžadujem, aby pocit z čítania skúsili pretaviť do písanej podoby. Nepriamo ich tak nútim rozmýšľať nad prečítaným a vyjadrovať svoje názory na knihy verejne.

Internetová stránka Kníhkupectva Na korze

Facebook Kníhkupectva Na korze

Aké aktivity plánujete v najbližšom období? Máte aj nejaké dlhodobejšie plány/vízie s Kníhkupectvom Na korze? 

V lete si určite zopakujeme minifestival čítaného slova Cez okno, kde čítajúci sedí v okne kníhkupectva a počúvajúci zase na námestí pred priestorom kníhkupectva. Zároveň by som sa chcela vrátiť k jednému nášmu „koronovému“ projektu s názvom Knižný geocaching, ale orientovať ho viac na mladšieho čitateľa. Plus ma vo veľkej miere zamestnávajú podujatia HumnoArt a humenská kandidatúra na Mesto kultúry 2024. Najdlhodobejším plánom ale je „namotávať“ nových ľudí na čítanie a fungovať tak, aby som sa na konci mojej životnej cesty mohla obzrieť a byť spokojná a vďačná za to všetko.