Iveta Zaťovičová: Prozaická realita mi kedysi pripadala nudná, život ma naučil byť realistkou, literatúra mi necháva priestor na citlivosť

 

Iveta Zaťovičová je pomerne nevšedný zjav na poli slovenskej literatúry. Nevzišla z umeleckých škôl ani z literárnych súťaží, študovala ekonomiku a cestovný ruch, pracovala v týchto oblastiach a na realitnom trhu. Ako spisovateľka debutovala až ako päťdesiatpäťročná. Odvtedy jej vyšla jedna zbierka básní a viacero próz, z ktorých najnovšia, Matkin čas, je nominovaná na cenu Anasoft litera, a tak patrí medzi najzaujímavejšie knihy roka 2024. Iveta žije a pracuje v Lučenci. Rozhovor sme začali osobne – potykali sme si...

 

(Rozhovor vedie spisovateľka a niekoľkonásobná finalistka ceny Anasoft litera Michaela Rosová.)

 

Dúfam, že neurazím. Keď som ťa pred rokmi stretla prvýkrát, pripadala si mi ako víla, taká jemná a trošku odtrhnutá od všednej reality, povedzme. Potom sme si chvíľu písali a videla som, že vieš byť veľmi realistická a praktická, v živote aj vo vzťahoch. Jedno s druhým sa napokon nevylučuje... A je to možno ťažká otázka na úvod, ale – ako vidíš ty samu seba?

Víla ma nijako nemôže uraziť, veď je to vyznamenanie! Ale vieš, čo je zvláštne? Že aj ja som ťa vtedy videla prvýkrát a tiež si mi pripadala ako nie z toho sveta, taká krehká a s akousi aurou (ale nie svätožiarou), sedela si v sále s obrazmi, v Skuteckého vile, vedľa nejakého muža (už neviem, či moderátora), sedela si tam tak spôsobne, ako by som ja nesedela asi ani pri stolovaní u kráľa, vystretá a sústredená, v jednoduchých tmavomodrých šatách posiatych drobnými (asi) bodkami, vyzerali ako nočná obloha s hviezdičkami. Samotná beseda začala potom asi o desať minút nato, keď si sa rozhovorila, ten krehký obraz „ožil“, ale tá krehkosť z neho nezmizla, len sa proste „ozvučila“.  Ale pýtala si sa, ako sa ja vidím... Ako víla, ktorá sa musela zo svojho „vílovstva“ spamätať, inak by neprežila.

Áno, bolo to v Skuteckého vile, také krásne letné popoludnie... Akú časť tvojho života potom predstavuje písanie? Je veľmi zvláštne, že rozprávačstvo v tvojej knihe Matkin čas pôsobí práve tak realisticky a prakticky, ale výsledok je dojímavý. Možno ešte presvitá kúzlo víly – napadlo mi, ak to neznie ako klišé...

Áno, teraz som už aj ja realistická a praktická, asi preto to aj z knihy takto trčí. Myslím si, že posledné zvyšky kúzla víly dozneli pri maminke, pri tých jej posledných týždňoch. A akú časť môjho života predstavuje písanie? Dnes veľmi podstatnú. Buď píšem fyzicky, alebo píšem v hlave, vediem pomyselné rozhovory s časťou sveta, aj s tou, ktorú nikdy nestretnem, ale hlavne s tou, ktorá sa ma priamo dotýka.

Nuž, a z takého pomyselného rozhovoru vzniká kniha?

No, nie celkom, to by bolo príliš jednoduché. To sú len také vzťahové, argumentačné cvičenia, ktoré ale nevediem preto, aby som si „cvičila“ písanie, ale preto, že tá hlava stále pracuje, a keď si už môžem vybrať – čo môžem, keďže ide o moju hlavu – tak sa (v hlave) rozprávam. Alternatívou by bolo spomínanie na niečo, ale bohužiaľ, táto oblasť je akoby prázdna. Neviem, či je to nedostatok pamäťovej kapacity – asi nie, rovnako to ani nie je nedostatok prežitých udalostí, napokon, každý počas svojho života niečo prežije, bez ohľadu na to, či veľa cestoval alebo sa s mnohými stretával, a potom by mal mať nejaké spomienky. Ale ja, naopak, akoby som ich podvedome, nechtiac vytesňovala a keď si chcem na niečo z minulosti spomenúť, spomeniem si na to len ako na fakt. Je to trochu aj v rozpore s tým, že príbehy v mojich knihách sú skutočné, sú moje vlastné (čitatelia, ktorí ma poznajú osobne, ich napokon – až na niektoré detaily – spoznávajú), ale veľký vplyv tu má štylizácia. Príbeh do knihy sa dá vyrobiť z akéhokoľvek detailu, drobnej spomienky, „faktu z minulosti“. Autor napokon nikdy presne nevie, čo si v skutočnosti postava z jeho knihy (zobrazujúca konkrétnu, skutočnú osobu, ktorú má autor na mysli) v danej chvíli skutočne myslela, čo presne sa dialo v jej hlave, jej kuchyni, alebo na jej ceste, a aj tak to vie vierohodne opísať, buď preto, že je taký vnímavý, alebo preto, že má takú fantáziu. Moja fantázia napríklad je na tom horšie než moja vnímavosť, čo je aj na škodu, ale pri správnej konštelácii hviezd to môže byť aj určitou devízou.

 

 

Neviem, či tomu rozumiem – ale ak si na minulosť spomínaš iba ako na fakt, fakt bez emocionálneho obsahu... Nechcem psychologizovať, iba mi napadlo, či to potom neznamená, že minulosť bola ťažká a svojím spôsobom sa k nej nechceš vracať.

Isteže nie na minulosť celú ako (nejaký jeden) fakt. A objektívne určite nebola ťažká. Povedzme, že som len bola príliš citlivá. Nedôtklivá, ako hovorila moja starká. Chceš mať všetko pekné, a nie je, chceš, aby sa k tebe správali pekne a dobre, a máš staršieho brata, chceš, aby rodičia boli s tebou, aby sa s tebou rozprávali a venovali sa ti, ale nemajú čas, lebo, povedzme, stavajú dom. A takto by som mohla pokračovať ďalej, dokonca aj do nedávnej minulosti. No ako hovorím, je to o povahe, nie o objektívne zlej/nešťastnej/smutnej mladosti. Teraz je to však iné, viem byť naozaj veľmi tvrdá, a to aj k svojim blízkym. Aj k sebe.

Ale skôr v živote než v literatúre, nie? Práve pred pár dňami som uvažovala, že výsledný dojem tvojich kníh, teda tých, čo som čítala, bol vlastne pozitívny, nevedela som si spomenúť na postavu, ktorá by mala výrazne negatívne črty – a ktorej reálny predobraz by ti prípadne mohol mať niečo za zlé... Potom mi zišiel na um Cyril a ešte jedna žena z prózy Príď v májovú nedeľu – ale to som dolovala z pamäti.

Tvrdá neznamená byť zlá. Zlu vlastne nerozumiem, nechápem ho, neviem, ako môže byť niekto zlý. Nemyslím teraz na malé deti, ktoré urobia niečo „zlé“ a potom za to dostanú (prípadne ani nedostanú, možno ich aj pochvália), myslím na zlo ako vlastnosť, ako podliactvo a škodoradosť z nešťastia druhého, z katastrofy. Keď robím zle, musím mať predsa výčitky, nemôžem spať... Aké musí byť potom moje bilancovanie na konci dňa, týždňa, roka či života, keď zrátam všetko zlé, čo som urobil? Koho som podviedol, okabátil, okradol, zavraždil? Keď som si šúchal ruky radosťou, že si niekto zbabral život? V týchto otázkach som zrejme stále nedospela, lebo si myslím, že ľudia sú vo všeobecnosti dobrí, len okolnosti ich niekedy nútia robiť veci, ktoré by najradšej nerobili, keby na to nemali dôvod. Myslím objektívny dôvod, nie taký, že sa niekomu zachce vlastniť väčšie územie a kvôli tomu rozpúta vojnu.

Vyrástla som na rozprávkach, kde zlo bolo jasne špecifikované, dalo sa predvídať, aj sa mu ubrániť – veď vieme, že dobro vždy zvíťazí nad zlom, aj starká tak hovorila. V reálnom svete je to však ťažšie, zlo používa mejkap a do ulíc vychádza ako krásna dáma.

V tomto ohľade som dosť ostražitá, ale často aj náročky slepá, neviem... Na ľudí okolo seba sa pozerám ako na potenciálne dobrých a keď to nevedia prejaviť, myslím si, že proste len nemajú čas alebo sa zle vyspali, prípadne prežili ťažké chvíle a ako zlí len vyzerajú. To, v čo verím, je ľudské dobro. No a v literatúre by som o zle nepísala, nemôžem písať o tom, čo nepoznám. Keď spomínaš postavu Cyrila v Matkinom čase, on pravdaže nie je zlý, je len chorý a lenivý, s tým, že lenivý bol stále a chorý už dávnejšie. A v Májovej nedeli... tam si na zlú postavu veľmi nespomínam, myslíš pani Makickú, ktorá zobrala to zlato? Ak tú, tak tá tiež nemusela byť preto zlá, jednoducho si myslela, že matka Mária sa už nevráti a že starká Mariena aj tak nevie, že tam zlato bolo, prípadne, že je to už teraz aj tak jedno, a jej dievčatám sa zlato do výbavy zíde. Nehovorím, že je to ospravedlniteľné (veď okradla dievčatká, ktorým to zlato patrilo a tiež by sa im neskôr zišlo, a veľmi), ale dá sa to pochopiť, nebolo to vykonané zo zlej vôle. Alebo máš na mysli inú postavu?

Nie, práve tú starkú Marienu v Tesároch – pamätám si ju prísnu, ale už vôbec neviem prečo. Nemala dobrý vzťah s nevestou... Mne určite nechýba, že nepíšeš o zle. Iba som upozornila na svoj dojem, že celkové ladenie tvojich próz je tuším pozitívne. V rozhovore pre Rozum si spomínala, že máš radšej prozaickú realitu než výnimočné udalosti. Prozaická realita je však nedramatická, neliterárna. Čo s ňou?

No, veľké námety neposkytuje, to je pravda. Ale na druhej strane poskytuje určitú pravidelnosť a istotu, je to niečo, s čím môžeš každý deň počítať. Okrem toho, už zo svojej podstaty sa vyhýba chaosu, čo je tiež dosť prínosné. Dramatické udalosti naopak, tie ti síce dodajú impulzy, obohacujú ťa a v konečnom dôsledku aj posúvajú (predpokladajme, že) vpred, no najskôr ich treba absolvovať, prekonať, prežiť. Ale to hovorí zo mňa asi vek a s ním súvisiaca opatrnosť. Inak, na nedostatok dramatických udalostí vo svojom živote si nemôžem sťažovať – hoci nemám sklon k ich vyvolávaniu, nakoniec som sa v nich dosť dlho točila. Ale ešte späť k tvojej poznámke k písaniu o zle: nie, ani mne nechýba písanie o ňom a takmer s istotou môžem povedať, že o ňom ani písať nebudem. Je mi to proti vôli, ba až protivné. (Ktovie, či slovo „protivné“ nepochádza od výrazu „proti vôli“.) A poznámka k tej neliterárnosti prozaickej reality: práve v takom období je čas a priestor na písanie, lebo máš pokoj.

Mne je tento prístup blízky, ale má svoje nevýhody, dramatický oblúk udržiava čitateľa či čitateľku v napätí, púta pozornosť. Trebárs Tiene babieho leta si pamätám skôr ako sled obrazov, aj spomínanú prózu Príď v májovú nedeľu, tú som asi na mesiac odložila a nevedela, či sa k nej vrátim... Je to blbý výraz, ale bez drámy to nemá „ťah na bránku“. Nad tým občas zauvažuješ? Poznáš iných autorov či autorky, ktorí možno píšu podobne?

Ach, vidíš... Ja som tou prozaickou realitou, ktorú uprednostňujem, myslela prozaickú realitu v živote. A aj to až teraz, keď som „stará“. Keď som bola mladá, prozaickú realitu by som nazvala „nuda“ a búrila sa voči nej, prípadne aj umierala (z nej). V literatúre to mám inak, tam musí byť nejaký dramatický moment, lebo neviem tak pekne, dlho a pritom zaujímavo (ako napríklad Kopcsay) písať bez nejakého vyústenia, inak sa mi to rozbíja (ja to rozbíjam) na fragmenty, z ktorých každý má svoj vlastný príbeh s vlastným vyústením, svoju vlastnú drámu, a vtedy je lepšie keď si zadefinuješ pripravované dielo ako poviedku, knihu poviedok.

Preskočím k úplne zásadnej otázke. Čo pre teba znamená dobrá literatúra?

Veľa. Vlastne, nespytuješ sa, koľko. Tak inak: krmivo, poživeň.

 

 

Hlasujte v Cene čitateľov a čitateliek Anasoft litera za najlepšiu knihu 20. ročníka i za knihu dvadsaťročia

 

Nechcem to stavať nejako fatálne, ale keď myslím na Matkin čas, mám pocit, že tu sa tvoj spôsob písania, to zachytávanie prozaickej reality, veľmi šťastne stretlo so silnou témou, ktorej dalo vyniknúť. Ale to je neopakovateľné. Okrem toho prišla nominácia... Nepociťuješ to ako záväzok? Viem, že už máš rozrobený ďalší rukopis... O čom?

Záväzok... Vieš, ja už nemám, necítim, žiadne záväzky voči nikomu a ničomu. V literatúre by som sa k tomu síce nestavala úplne takto, pravdou je, že s väčšou vážnosťou budem posudzovať každé ďalšie dielo, či si ním neurobím hanbu, to je pravda. Ak by som si nebola istá, že som ho napísala najlepšie ako som vedela (a zároveň ho sama považujem za dobrý štandard), tak to dielo proste nevydám. Matkin čas, áno, to je špecifické dielo, vzniklo na základe veľkého emočného vypätia, a emócie – tie mi idú… Toto najnovšie dielo, ktoré je už vlastne hotové (a nedá mi nespomenúť, že k jeho rýchlemu napísaniu ma inšpiroval práve úspech v Anasoft litere) sa mi osobne veľmi páči, no uvedomujem si, že by to bolo veľmi málo, keby sa páčilo len mne. Je o dileme, ktorú musela hlavná postava riešiť pomerne rýchlo a zásadne. Ale čo je zaujímavé, sama som na začiatku písania nevedela, ako tú dilemu vyriešim, prichádzala som k výsledku len postupne, ako som kreovala (a tým aj bližšie spoznávala) charakter svojej postavy. Ako o budúcom diele takáto informácia hádam aj stačí.

Mám ešte jednu dodatočnú otázku, vlastne veľmi prozaickú. Tak ako všetko ostatné, aj knihy v posledných rokoch výrazne zdraželi. Ty tie svoje predávaš na svojej stránke za veľmi ľudové ceny. Netrápi ťa rentabilnosť?

Trápi. Uvedomujem si, že každá kniha je moja strata, ale napokon – iba finančná. Sú aj horšie straty.

 

 

Iveta Zaťovičová (1961, Fiľakovo) vyštudovala VŠE v Banskej Bystrici, pôsobila v cestovnom ruchu, bankovníctve, realitnom obchode a v prekladateľskej agentúre. V roku 2020 spolu so svojím holandským partnerom založila malé vydavateľstvo. Do slovenskej literatúry vstúpila ako 55-ročná zbierkou poviedok Tiene babieho leta (2016), po ktorej nasledovali prózy Kľukatenie, Malinové roky (2017), román Príď v májovú nedeľu (2018), Dievča z Ďárváršáru (2019) a zbierka poviedok Vabank (2020). V roku 2022 vydala básnickú zbierku Zjesenievanie a v roku 2024 román Matkin čas, zaradený do desiatky ceny Anasoft litera 2025. Žije v Lučenci, má dve dospelé deti; syn Jakub je tiež literárne činný a stal sa víťazom Poviedky 2017.