„Bude to takto alebo naopak, ale vždy to budú obe veci“, byť jedným aj druhým, to je právo, ktoré si Julio Cortázar neustále nárokoval

Argentínsky spisovateľ Julio Cortázar bol jednou z najvýraznejších osobností latinskoamerickej literatúry. Narodil sa pred 110 rokmi 26. augusta a v apríli roku 2024 sme si pripomenuli aj 40. výročie jeho úmrtia. Neustále balansoval medzi kultúrami, literárnymi žánrami a angažovanosťou v politike. Fantastický i reálny, možný i nemožný. No najmä tajomný, inšpirovaný dedič Borgesa, ktorý čerpal z nového románu a surrealizmu, sa stal ikonou nielen pre svoju výnimočnú a premyslenú prózu, ale aj pre odvahu byť jedným i druhým – Argentínčanom i Francúzom, spisovateľom i aktivistom. 

V apríli 2024 Platforma pre literatúru a výskum publikovala 5-dielnu anketu o Juliovi Cortázarovi, ktorá je akýmsi podnetom na rozhovor o autorovi: 

Julio Cortázar (1914 – 1984 – 2024) I. (odpoveď Ivany Dobrakovovej)

Julio Cortázar (1914 – 1984 – 2024) II. (spomienková úvaha prekladateľa Petra Brabenca a odpovede na anketové otázky prozaika Lukáša Cabalu)

Julio Cortázar (1914 – 1984 – 2024) III. (odpovede hispanistky Evy Palkovičovej, faksimile Cortázarovho listu adresovaného jeho slovenskému prekladateľovi Vladimírovi Olerínymu a preklad listu)

Julio Cortázar (1914 – 1984 – 2024) IV. (odpovede básnika a prozaika Petra Macsovszkého a príspevok prozaika a redaktora Tomáša Hučka)

Julio Cortázar (1914 – 1984 – 2024) V. (odpovede českej hispanistky Anny Houskovej a kultúrneho publicistu, textára a antikvárnika Petra Uličného)

Julio Cortázar (1914 – 1984 – 2024) VI. (článok Tomáš Horvátha Julio Cortázar a fantastika)

 

Vyberáme časti z odpovedí...

 

 

(...) V mladosti som u každého autora hľadala tú poviedku, ktorá by ma presvedčila o jeho genialite, ktorá by ma strhla, privodila vytrženie a u Cortázara to bol Rukopis nájdený vo vrecku, čítala som si ho ako v horúčke, nevedela som ešte, ako sa tomuto spôsobu myslenia hovorí – anankastický, neviem, odkiaľ poznal Cortázar ocd, ale opísal ho presne, tie rituály, zauzlený, obsedantný, cyklicky sa k veciam vracajúci spôsob myslenia, ktorý bazíruje na maličkostiach, na detailoch, vtedy som to tak nevnímala, vnímala som len, že to ku mne nesmierne prehovára, a ešte k tomu v metre, prvá nočná mora, ktorú si pamätám, sa odohrávala v pražskom metre, ako sa pozerám von oknom na ľudí, čo vystupujú, zatiaľ čo ja tam sedím, hoci som na konečnej, až sa zrazu zavrú dvere od metra a ja som ostala vnútri! A v jeho poviedke som našla ten odraz na skle, chcela som písať ako Cortázar, chcela som ho bezostyšne vykrádať, chcela som si napísať svoju verziu každej jednej jeho poviedky, chcela som, aby moje vety plynuli ako jeho, ale napokon mi ostal, nielen v literatúre, ale najmä v živote, len ten spôsob obsedantného myslenia, ktorý tak dokonale vystihol v niektorých poviedkach.

Ivana Dobrakovová (celá odpoveď na Platforme pre literatúre a výskum tu)

 

 

(...) Julio Cortázar je hlavne významný poviedkár. Čitateľov si podmanil témami a atmosférou, ktorú dokáže vytvoriť na niekoľkých stránkach. To vedia oceniť všetci pri prvom čítaní. Zaujímavý je však aj technikou písania, ktorou čitateľov doslova unesie do sveta svojej imaginácie. Žánrovo sa zvykne radiť do argentínskej fantastickej literatúry, alebo skôr buenosaireskej („lo fantástico rioplatense“). Je pokračovateľom Leopolda Lugonesa a Sylviny Ocampo. Základnou črtou fantastickej literatúry z ústia Rio de la Plata je absolútna absencia nadprirodzených síl, čarovných prvkov, mimozemských bytostí atď., ktoré bohato úradujú v klasickom fantastickom žánri. U Cortázara je všetko postavené na realite. (...)

Peter Brabenec (celú odpoveď nájdete na Platforme pre literatúre a výskum tu)

 

 

(...) Pri otázke, čo ho odlišuje od iných predstaviteľov rovnakého žánru alebo žánrov veľmi blízkych, sa mi ponúka porovnať ho s Borgesom. Premýšľam, či by som bol schopný rozoznať ich poviedky, ak by mi dal niekto päť nepodpísaných od jedného a päť od druhého. Možno je Borgesova fantastika okázalejšia, zatiaľ čo Cortázar sa viac drží reality a len cez ňu v správnej chvíli švihne bičom alebo ju ku koncu zacloní dym z fajky zdanlivo nenápadnej postavy. Čiže rozdiel môže byť v dávkovaní podivného. (...) 

Lukáš Cabala (celú odpoveď ako aj ďalšie odpovede na anketné otázky Vladimíra Barboríka nájdete na Platforme pre literatúre a výskum tu)

 

 

(...) Odpoviem na základe skúsenosti so svojimi študentmi a študentkami: čítanie a interpretovanie Cortázarových próz je pre nich často aktom čitateľskej výhry, oslobodenia, rehabilitácie predstavivosti a práva na ňu. Podobný pocit majú aj pri iných veľkých autoroch, ale pri Cortázarovi sa to stáva takmer všetkým čo len trochu vnímavým študentom a študentkám. Radostný zážitok z objavenia nečakanej pointy a zo zistenia „ako je to urobené“ nie sú viazané na vek ani na generáciu. Bola by preto škoda, keby sme sa (opäť) stále spoliehali na to, že nám stačia preklady spred desiatok rokov či nové české vydania, a nepokúsili sa prekladateľsky vyrovnať s Cortázarovým dielom jazykom a skúsenosťou 21. storočia. 

Eva Palkovičová (celú odpoveď ako aj ďalšie odpovede na anketné otázky Vladimíra Barboríka nájdete na Platforme pre literatúre a výskum tu)

 

 

Preklad listu nájdete na Platforme pre literatúre a výskum tu

  

 

(...) Antonioni však vo svojom filme zachytáva aj čosi iné: prchavého ducha doby, vplyv popkultúry na správanie sa mladých, a tento rozmer Cortázarovi takisto nebol cudzí, veľmi dobre sa orientoval v súdobých kultúrnych trendoch. V poviedke „Silvia“ spomína Xenakisa, v poviedke „Stalo sa v Kindbergu“ hororového režiséra Georgea Romera, básnikov Allena Ginsberga a Pabla Nerudu, prozaika Jamesa Baldwina či skupinu Franka Zappu Mothers of Invention. Ale nielen hra s kultúrnymi či subkultúrnymi prvkami spája Antonioniho a Cortázara, ale aj priam metafyzická pozornosť voči tichu, nehybnosti, absencii, hre svetla a tieňa, tajnému životu predmetov. (...)

Peter Macsovzsky (celú odpoveď ako aj ďalšie odpovede na anketné otázky Vladimíra Barboríka nájdete na Platforme pre literatúre a výskum tu)

 

 

(...) Som jedným z mnohých, pre ktorých bolo stretnutie s jeho románom Nebo, peklo, raj iniciačným momentom. České vydanie z roku 2001 v preklade Vladimíra Medka som so sebou nosil niekoľko rokov, navštívilo so mnou veľa miest a prežilo niekoľko vzťahov. Kniha bola pre mňa aj akousi skúškou správnosti, dával som ju čítať svojim partnerkám a so zmesou radosti i strachu očakával ich reakciu. Mal som pocit, že každého musí strhnúť tá snaha Cortázarových hrdinov (a samotného autora) pretrhnúť akúsi blanu skutočnosti, za ktorou je ďalšia, tentokrát pravdivá realita. (...)

Tomáš Hučko (celý text nájdete na Platforme pre literatúre a výskum tu)

 

 

(...) Cortázarův vypravěč umí v každodenní banální situaci narazit na něco zneklidňujícího a jakousi puklinou vstoupí do absurdní nebo tajemné fantastické dimenze. Stačí věc tak obyčejná jako oblékání modrého svetru v povídce „Nikdo za to nemůže“, kde Cortázar detailně rozehrává jeho bezvýchodnost s invencí hodnou Alenky za zrcadlem nebo herecké etudy Bustera Keatona. A je to právě ta kreativní radost z vymýšlení i potěšení z jazyka, v „modré chuti vlny“, co čtenáře vtahuje, na pomezí humoru a hrůzy, v níž stále více prosvítá vratkost lidské existence; nečekaná poslední dvě slova této povídky se vrhají do propasti. Ne náhodou můžeme pomyslet na závěrečná slova Procesu Franze Kafky, jenž je pro Cortázara (a pro řadu hispanoamerických autorů) klíčovým spisovatelem. (...)

Anna Housková (celú odpoveď ako aj ďalšie odpovede na anketné otázky Vladimíra Barboríka nájdete na Platforme pre literatúre a výskum tu)

 

 

To prvé stretnutie si pamätám veľmi presne.  Mal som dvanásť rokov, keď Cortázarovu knihu Nebe, peklo, ráj priniesol domov starší brat a oznámil rodičom, aby ho najbližšie dva dni neobťažovali s nijakými domácimi povinnosťami, lebo ju má len požičanú od kamoša a po vypršaní lehoty ju pod hrozbou smrti musí vrátiť.  Po tých slovách sa zavrel do svojej izby a dva dni sme ho nevideli. Vŕtalo mi v hlave, čo to musí byť za knižný poklad, keď okolo toho robí také cavyky a tak som ešte v ten večer, keď si odbehol kúpiť cigarety, tajne vkĺzol do jeho izby. Vzal som tú knihu do rúk s posvätnou bázňou, ako keby to bol nejaký mimozemský artefakt. A otvoril som ju na stránke, kde autor inštruoval  čitateľa,  že text možno čítať aj „na preskáčku“,  podľa premiešaného číselného označenia kapitol. To ma okamžite zaujalo a tak som skúsil aspoň jednu stranu, keďže mi za zadkom horel blížiaci sa bratov návrat.  Moja dovtedajšia čitateľská výbava, pohybujúca sa na trase Karl May – Jules Verne – Jaroslav Foglar,  sa však pomerne rýchlo ukázala byť nedostačujúca,  ako keby som sa vybral zdolávať Annapurnu v poltopánkach. (...)

Peter Uličný (celú odpoveď ako aj ďalšie odpovede na anketné otázky Vladimíra Barboríka nájdete na Platforme pre literatúre a výskum tu)

 

 

Cortázar v preklade

V Československu od polovice šesťdesiatych do začiatku deväťdesiatych rokov vyšla len časť z prozaikovho rozsiahleho diela, ale pomerne reprezentatívna. Telegraficky: iniciačný poviedkový výber Pronásledovatel (1966) v pôsobivom preklade Kamila Uhlířa bol zostavený z próz prvých troch Cortázarových kníh (Zvieratník, 1951; Koniec hry, 1956; Tajné zbrane, 1959) a pomenovaný podľa novely dedikovanej legendárnemu jazzovému saxofonistovi Charlie Parkerovi; reprezentatívny slovenský súbor zostavil a preložil Vladimír Oleríny (V každom ohni oheň, 1971); Rayuela (1963), zásadný román svetovej literatúry, ktorý naštartoval tzv. latinskoamerický boom, vyšiel v preklade Vladimíra Medka (Nebe, peklo, ráj, 1972, v ďalších vydaniach 2001, 2019); prvý autorov román Výhercovia (1960, v slovenčine 1981) preložil Peter Brabenec; aktuálnu tvorbu Julia Cortázara priblížila slovenskému čitateľovi Nelida Noskovičová výberom a prekladom z poviedkových súborov Osemsten (1974) a Niekto stamodtiaľ a iné poviedky (1977), vydanom v roku 1982 pod názvom Solentinamská apokalypsa; bilančný charakter má v češtine vydaný súbor Změna osvětlení (1990, preložili Bohumila Límová, Kamil Uhlíř a Hedvika Vydrová). Po roku 1990 vychádzajú najmä v češtine ďalšie knihy, medzi nimi aj kompletné preklady autorských knižných súborov.

(zdroj: Platforma pre literatúru a výskum)

*Citované pasáže v texte plan.art publikuje s dovolením Platformy pre literatúru a výskum, ktorej je plan.art mediálnym partnerom.

 

osobná bodka:

 

Lásky, mandaly a nylonové spodky Julia Cortázara

Montparnasský cintorín je tak, ako aj iné veľké cintoríny v Paríži, parkom. Okrem turistov, ktorí tu, medzi často bizarnými, či stáročiami úplne sčernetými náhrobkami, hľadajú hroby Marguerite Duras, Eugèna Ioneska, Samuela Becketta, Charlesa Baudelaira, Brâncuşiho, Brassaïa, Susan Sontag, Serga Gainsbourga, Man Raya, Tzaru, Sartra a Simone de Beauvoire a ďalších, sa tu v tichu a šume lístia spolu prechádzajú páry, ktorých vekový súčet je už vysoko nad 100 rokov, aj mamičky s kočíkmi. Jarné prechádzky Parížom, ako nádych do nového roka, sa časom stali rituálom, a tak som sa po návšteve u Giacomettiho, hneď za múrom cintorína, vybrala túto jar pozdraviť Julia Cortázara. Kúsok od jedného z vchodov na montparnasský cintorín je spoločný hrob J.-P. Sartra a Simone de Beauvoire, náhrobok je posiaty odtlačkami pier vo všetkých odtieňoch rúžov, ťažko ho prehliadnuť. A potom je tu menej nápadný hrob iného páru, ktorého príbeh bol krátky a tragický. Nie sú na ňom „bozky” obdivovateľov, ale množstvo iných vecí s jasným odkazom pre zasvätených, lístky na metro či nakreslený skákací panák (ten tam práve nebol, pravdepodobne ho zmyl nočný dážď). 

 

 

Príbeh americkej spisovateľky a fotografky Carol Dunlop a (vtedy už) literárnej ikony Julia Cortázara bol šťastný iba chvíľu, ukončila ho veľmi skoro jej smrť, mala iba 36 rokov. Ešte pár mesiacov potom ľudia mohli vídať Cortázarovu vysokú siluetu kráčať k jej hrobu, aby ho po roku a pol k nej aj pochovali. Pod tým istým náhrobkom je pochovaná aj jeho prvá manželka Aurora Bérnardez. S Carol sa spoznali pri jeho literárnom turné po Amerike, pricestovala za ním do Paríža a zostala. Spájala ich, okrem vášne, aj láska k literatúre, fotografii a hudbe. Krátko po svadbe však Carol diagnostikovali leukémiu v neliečiteľnom štádiu, a tak sa rozhodli, že sa vyberú na posledný výlet. Za cieľ si zvolili Marseille a v obytnom aute sa vydali na cestu. Trvala viac ako mesiac, pretože podľa pravidiel, ktoré si dali, zastavovali na každom odpočívadle diaľnice, a pri diaľnici aj nocovali. Počas cesty písali, fotografovali, zapisovali si do svojich denníkov. Carol zomrela štyri mesiace po návrate do Paríža a na Juliovi zostalo, aby všetky tie zápisky, fotografie, spomienky spísal do knihy, ktorá sa napokom stala poslednou vydanou za jeho života (po jeho smrti vyšiel ešte výber poézie Salvo el crepúsculo / Iba stmievanie). Volá sa Los autonautas de la cosmopista o Un viaje atemporal París-Marsella, vo voľnom preklade Autonauti kozmodiaľnice alebo Nadčasová cesta Paríž – Marseille a je literárnym pomníkom ich krátkeho, ale intenzívneho vzťahu. Literatúra ako hra, spôsob ako čeliť každodennej rutinnej realite. Vlk (el Lobo), ako ho volala Carol, zostal sám a na záver knihy aj napísal epilóg Vlka: „Čitateľ, možno už vieš: Julio, vlk, sám dokončuje a organizuje túto knihu, ktorú prežil a napísal Malý medveď a on ako klavirista hrá sonátu, ruky spojené do jediného hľadania rytmu a melódie.“ Cortázar zomrel krátko po Carol na tú istú diagnózu (i keď sú o nej rôzne teórie).

 

 

Cortazárove milostné príbehy mali vždy nádych niečoho tajomného, až mystického, dokonca nebezpečného. Za všetky spomeňme napr. poviedku Rukopis nájdený vo vrecku o mužovi, ktorý sa na presne vytýčenej trase metra (pripomínajúcej Mondrianov obraz) snaží náhodne zachytiť úsmev ženy v odraze v okne. Príbeh o hre osudu a lásky je oveľa komplikovanejší, ale je jedným z dôvodov, prečo na Cortázarovom náhrobku vždy nájdete lístky na metro. A na mramorovú dosku vždy nanovo nakreslený skákací panák (ako aj ten mramorový v záhlaví náhrobku) odkazuje (aj) k inému intenzívnemu milostnému príbehu Bosorky a Horacia Oliveiru v románe Rayuela (Skákací panák), u nás vydávaného pod názvom Nebo, peklo, raj (aj tak sa táto detská hra zvykne nazývať).  V úvode románu píše: „Jestlipak Bosorku najdu? Kolikrát mi stačilo přijít po rue de Seine, vyklonit se z oblouku, vedoucího na Quai de Conti, a sotva jsem v tom světle barvy oliv a popela, vznášejícího se nad řekou, začal zase rozeznávat jednotlivé tvary, rýsovala se už na Pont des Arts její štíhlá postava; někdy přecházela sem tam, jindy se zas opírala o železné zábradlí a nakláněla se nad vodou. Pak už jsem docela přirozeně přešel ulici, vyšel po schodech nahoru na úzkou stužku mostu a připojil se k Bosorce, která se usmívala a nezdála se nijak překvapená; věřila stejně jako já, že takové náhodné setkání je tím nejméně náhodným, co se múže v životě přihodit, a lidé, kteří si umlouvají schůzky v určitou hodinu a na určitém místě, že jsou titíž, kteří na psaní dopisů potřebují linkovaný papír a tubu zubní pasty mačkají odspoda. (...) Chodili jsme po ulicích a nehledali jsme jeden druhého, věděli jsme však, že to děláme proto, abychom se sešli. Ach Bosorko, v každé ženě, která ti byla podobná, jako by se hromadilo jakési ohlušující ticho, ostrá a čirá zámlka, která se nakonec smutně zhroutila, jako když se zavírá mokrý deštník.”  V 60. a 70. rokoch 20. storočia nastal boom latinskoamerickej literatúry (hispanoamerického románu), a zatiaľčo pre mnohých sa emblémovým textom literárneho hnutia a tiež iniciačným románom stal Marquézov Sto rokov samoty, pre iných/pre mňa je takýmto textom práve Rayuela. Cortázarov román vyšiel už v roku 1963, Sto rokov samoty v roku 1967, nehovoriac o predchádzajúcej Cortázarovej poviedkovej tvorbe, ktorá sa stala, spolu s dielami ďalších autorov, predvojom pre rozmach latinskoamerickej literatúry v 60. a 70. rokoch 20. storočia v Európe a vo svete. Cortázar k románu dospel po rokoch písania poviedok, ktoré doviedol k absolútnemu majstrovstvu. Ako milovník boxu hovoril, že poviedka musí knokautovať, zatiaľ čo román dosahuje víťazstvo na body. A také bolo aj jeho písanie. Úder priamo na solar. Viacero z jeho poviedok dostalo filmovú podobu, za všetky spomeňme asi najslávnejší Blow Up, film Michelangela Antonioniho, v ktorom sa nechal inšpirovať poviedkou Babie leto (a Cortázar si v ňom aj zahral). Podľa poviedky Južná magistrála nakrútil J.-L. Godard film Víkend a po Cortázarovej poviedke Diario para un cuento/Denník na poviedku siahla česká filmárka žijúca v Argentíne Jana Boková, v rovnomennom filme z r. 1998 sledujeme príbeh muža pracujúceho v prístave Buenos Aires. Prekladá ľúbostné listy, ktoré dostávajú miestne prostitútky a hľadá v nich inšpiráciu pre svoje písanie. 

 

 

Priznávam sa, že závidím všetkým, ktorý čítajú/budú čítať román Rayuela po prvýkrát, pretože ten zážitok zostáva nezabudnuteľný. Obsahom, aj formou akou je napísaný. Môžete ho čítať podľa „návodu” skákacieho panáka, alebo ho iba tak otvoriť na akejkoľvek strane. Cortázar ako autor spočiatku nadväzujúci na tradíciu laplatskej fantastickej poviedky, idúci v stopách svojich vzorov J.-L. Borgesa a A. Bioya, bol po celý čas hľadačom a podarilo sa mu to, o čo sa usiluje veľa autorov, priblížiť sa k už takmer totálnemu románu. Obsahom potom v sebe spája silný milostný príbeh, je to súčasne román/meditácia o písaní („Psát pro mne znamená črtat mou mandalu a současně nad ní přemítat, vynalézat očistu, a tak se očisťovat, ůkoly ubohého bělošského šamana v nylonových spodkách.”), o nekončiacom hľadaní absolútna a v neposlednom rade dokonalý sprievodca po Paríži, Paríži 50. rokov, kedy mestom znel jazz (ktorý miloval) a v kaviarňach sa v hustom cigaretovom dyme debatovalo o existencializme. A aj keď Rayuela nás vedie existenciálnym Parížom 50. rokov (napokon jeho najlepšie diela majú bližšie k existencializmu ako k magickému realizmu), Paríž si dokázal dodnes vo svojom genius loci uchovať niečo tak z belle epoque, ako i medzivojnového obdobia, či z ducha nouvelle vague, medzi „vtedy” a „dnes” zostalo niečo nedefinovateľné, nazvime to medzera či trhlina (alebo pokojne aj Hadí klub vzhľadom k tomu, kým je tento priestor „obývaný"). Ak sa dokážete napojiť. Potom na prechádzke po rue Martel či rue Sommerard, podľa „bedekra" Rayuela, podvedome hľadáte medzi ľuďmi jeho vysokú siluetu, tak ako v slávnych kaviarňach niečo z Rimbauda, Picassa či Hemingwaya. „Za každým svetlom čaká tvoj tieň,” píše Cortázar v jednej zo svojich posledných básní.  

 

 

Pablo Neruda povedal: „Každý, kto nečíta Cortázara, je stratený. Nečítať ho je vážna choroba, ktorá môže mať hrozné následky.” Cortázar vždy zdôrazňoval, aký dôležitý je pre neho čitateľ, ktorý má byť partnerom, spoluautorom. Nie iba prevracačom stránok (napokon, v jednej z jeho ranných poviedok postava románu zabije čitateľa sediaceho v zamatovom kresle... a prevracajúcom stránky). Takže, začnime opäť NAOZAJ ČÍTAŤ Cortázara, stále takého aktuálneho, nerobme z neho iba literárny pamätník.

 

*citáty sú z knihy Nebe, peklo, ráj, Mladá fronta, 2001, preklad V. Medek

 

Mariana Jaremková