Opustil nás Roman Žiaran, ktorý vytvoril hudobné kontinenty pre ikonické rozhlasové hry Pán prsteňov a Baudolino. Prečítajte si spomienky na tohto mimoriadne talentovaného a súčasne pokorného človeka.
(nielen) za plan.art Mariana Jaremková
Romčovi …alebo keď nastane ticho
Dnes prišla správa o odchode Romana Žiarana. Kto rád počúva rozhlasové hry musí to meno poznať. Vytvoril hudbu, alebo hudobnú dramaturgiu k desiatkam z nich. A samozrejme sú tu dve, aj vďaka nemu, výnimočné rozhlasové adaptácie Pána prsteňov a Ecovho Baudolina, ku ktorému skomponoval scénickú hudbu. Jeho rukopis ako hudobného dramaturga a skladateľa je okamžite rozpoznateľný najmä kvôli jeho neuveriteľnému citu ako slovo a atmosféru ešte zintenzívniť hudbou a to v celom registri emócií. Hudba ako ďalšia postava. To slovo s ním spojené je vášeň. Vášeň pre hudbu, vášeň pre tvorbu. Absolútne odovzdanie sa. A pokora. A múdrosť. Sledovať ho pri komponovaní pre Baudolina bol zážitok. Aby dosiahol autentický zvuk daného obdobia skúmal do hĺbky historický hudobný kontext, objavoval i znovuobjavoval dobové nástroje. A tak to robil aj pri ostatných „menších” hrách. Rozprávať sa s ním o hudbe bol zážitok. A najmä v kontexte rozhlasovej tvorby. Akú silu môže mať, v akom vzťahu je k slovu, k zvukom, aké svety môže vytvoriť.
Našla som jeden náš rozhovor pre Rádio Devín spred neuveriteľných 18-tich rokov, v ktorom okrem iného na tému rozdielov v komponovaní pre rozhlas, film či divadlo povedal: „Mám rád dobré filmy, no na druhej strane od malička som bol ten čo čítal knihy, čiže ten rozmer fantázie pracuje. A na druhej strane som miloval rozhlas práve preto, že dodával určitú informáciu textovú, alebo hudobnú, ale nechal v mojej hlave priestor dotvoriť si ten obraz, ktorý pri čítaní knihy vždy potrebujeme nosiť v hlave. A to bolo to úžasné. Dodnes ma na rozhlase fascinuje, že dáva úplne inú voľnosť. Vo filme sa stretneme s presnou dikciou čo máme vidieť, zatiaľ čo tu je ten rozmer nášho vnútra, ktorý do toho vstupuje.”
A o dôležitosti hudby v jeho živote povedal: „Priznám sa, ak by som prišiel o sluch, bolo by to asi najväčšie peklo aké by som si vedel predstaviť. Nedokážem si dosť dobre predstaviť neuveriteľnú traumu Ludwiga van Beethovena, ktorý sa nedal zlomiť ani keď rýchlo strácal sluch. Aj ako nepočujúci bol schopný dirigovať svoje vlastné symfónie. Toto si naozaj neviem predstaviť a možno takýto zlomok geniality by som niekedy v živote chcel mať.”
Strávili sme veľa večerov v bývalom Mamute hraním biliardu a popri tom ďalšími debatami o hudbe. Teraz som si uvedomila, že od kedy sa vytratil z môjho, z našich životov, už som biliard nehrala.
Romčo… verím, že si odišiel v mieri, teším sa ako sa v dokonalom tichu budeme opäť rozprávať o sile hudby… a možno si opäť zahráme biliard.
dramatik, režisér Viliam Klimáček
S Romanom Žiaranom som sa videl málo, no zapamätateľne. Bol hudobným dramaturgom dvoch projektov, ktoré mám z mojej rozhlasovej práce najradšej – Pána prsteňov a Baudolina. Oboje to boli obrovské zvukové kontinenty, ktoré aj on pomohol priviesť nie na svetlo – to mi asociuje oči, skôr – na uši poslucháčov. Počas tých desaťročí, čo píšem, som stretol veľa ľudí rôznych umeleckých profesií. Väčšinou pracujem ako autor samotár, ale občas aj ako tímový hráč, či už v divadle, či v rozhlase. A väčšinou vždy som sa mohol spoľahnúť na tých, ktorý pomáhali môj textový kontinent zrodiť z peny nápadov. Medzi nich patril aj Roman Žiaran. Je šťastím pre osamelého autora (a autori už asi iní nebudú) stretnúť spolupracovníkov, ktorí mu rozumejú, ktorým netreba únavne vysvetľovať, čo robíme a prečo to tak robíme.
Roman Žiaran patril medzi nich a bude mi chýbať. Žiaľ, osamelý autor sa stane ešte osamelejším.
režisér Jaro Rihák
REQUIEM
Cholera aj so smrťou. Kedysi dávno sa vytesávali sochárske portréty z jedného kusu mramoru, občas aj z dvoch. Lebo aj ľudia sme takí. Jeden taký bol Roman Žiaran.
Napoly skladateľ, napoly magický počítačový kúzelník.
V rozhlasovej pyramíde pracoval ako hudobný dramaturg. Keď sa pripravovala prvá rozhlasová koprodukčná nahrávka /rádio Twist a Slovenský rozhlas/, osemnásť dielny seriál Pán Prsteňov, oslovili hudobného skladateľa aby zložil scénickú hudbu. Nebola to moja voľba. Skladateľ prišiel na termín do rozhlasu s dvadsiatimi hudobnými číslami a veril, že hudbu „naložíme" za štyri hodiny. Lenže do prvého dielu som ich potreboval päťdesiat a štyri týždne času. Skladateľ zneistel a vtedy sa na scéne zjavil hudobný dramaturg Roman. Kúzelník.
Hudba bola nahraná v jednotlivých stopách, nezmixovaná, Roman ju potichu rozobral. Scéna ako z Rembrandtovho obrazu pitvy /De anatomische les van Dr. Tulp, 1632/ a nanovo ju zložil. Znela inak. Ako Te Deum.
Zrodil sa skladateľ scénickej hudby. Nie slovo a potom hudba, ale slovo spojené hudbou. Krok po kroku, scéna po scéne, osemnásť dielov, tri roky práce.
Po čase sme spolupracovali na trojdielnej dramatizácii románu Umberta Eca Baudolino. Podľa mňa Romanovo majstrovské dielo. Po prvý raz v živote som pracoval so skladateľom scénickej hudby naživo a odhodil prax, keď skladateľ postaví režiséra pred hotovú vec, ktorá doma pri klavíri funguje, ale nemusí tak pôsobiť pri strihu v réžii pri dotyku s hlasom herca.
Nie každá spolupráca je magická, táto bola. Keď mal Roman napísať krátky motív mal trému, bezradne trpel, akonáhle dostal do ruky impulz, pár približných taktov, popis predstavy, pár na chodbe zapískaných tónov, ožil. On, subtílny a introvertný, bol odrazu človekom dialógu. Niečo driemajúce v ňom sa prebudilo a hudba odrazu plynula akoby mu ju niekto šeptal do ucha a ruka, nezvyknutá zapisovať do liniek partitúry, sa rozbehla aby zachytila aspoň časť tej valiacej sa lávy, z ktorej vznikla v réžii bohatá stavba. Neba – ale častejšie pekla.
Lenže ako vždy, problém prišiel práve vtedy keď žiadny nemal byť. Romanove temné témy sa spojili s osobnými prehrami. Marsyasov príbeh.
Koniec kapitoly rozhlas, Roman odišiel do ekumenického komunitného centra, do samoty pri Kráľovej Lehote. Ale aj v tej samote bol sebou, sebou svojho druhého počítačového ja. Podieľal sa na založení televízneho štúdia, festivalu duchovnej hudby ale pre mňa to už bolo biele miesto na mape, ktoré som nepoznal.
Či ešte niečo skomponoval a zostrojil na počítači, neviem. Bol to jeho druhý život, tak ako jeho prvý život mal dve polohy. A tam aj zomrel. Roman, ročník 1965. Mal v sebe niečo mozartovské, geniálne a zároveň deštruktívne. Nepísal hudbu ktorú počul on sám, nebol skladateľom píšucim osamote noty, on konštruoval hudbu na telo dramatickej situácie, doplňal ju reálnymi zvukmi, ktoré zázračnými rukami pitval na počítači a slobodne transponoval.
Ak občas napísal motív, ktorý sme s rozhlasovým orchestrom nahrali – a nebol zlý – v rozhlasovej réžii ho doplnil o nové nástroje a až vtedy vznikla definitívna podoba hudby. Mal v sebe aj rozkladného génia, diablovo kopyto, tony tmy a desu, nedôvery v seba samého a pocit strateného človeka.
Prekliaty básnik samoty z rodu hluchých géniov, maliarov démonov, odrezávajúcich si ucho, ktorý priskoro vyčerpal slnečnú časť daru. O podrobnostiach ako žil posledné roky a o smrti samej neviem nič. Smrť osamote na ceste. Prosto legenda. Skutočnosťou ale je, že keď si pustím nahrávku rozhlasovej dramatizácie Ecovho Baudolina s Romanovou hudbu, počujem nebeskú hudbu, ale aj hlasy démonov a peklo z ozvučenej animovanej fresky Posledného súdu. Tak komponuje ten, kto bol tam aj tam.
Neviem kto bude jeho hudbu počúvať tam hore na nebesiach, alebo tam dolu v kriku a žiari pekla. My, ktorí sme ešte na Zemi ju už nebudeme počuť. Bude to ale strhujúce rekviem.
dramatik, režisér Laco Kerata
Roman, bol si mimoriadne schopný a citlivý človek. Boh si vraj takých rád volá k sebe skôr. Všetci máme v sebe svojich démonov. Bojujeme, víťazíme a žiaľ aj prehrávame.
* (postupne dopĺňame)
