Lucia Dovičáková
do galérie:
Lucia Dovičáková – Tak čo navarím zajtra?
Lucia Dovičáková maľuje život. Jej témy sa prirodzene vyvíjajú v čase podľa toho, čo sa práve deje v jej vnútri, rodine aj spoločnosti. Hoci má povesť enfant terrible slovenskej umeleckej scény, ona sama netúži šokovať ani rebelovať. Iba autenticky reflektuje to, čo je pre ňu v danej chvíli dôležité. V jej novej tvorbe sa miešajú autobiografické motívy so sociálnymi témami, keď sa venuje osamelosti, mužsko-ženským, rodinným vzťahom či fenoménu OnlyFans. Prostredníctvom grotesknej formy sa jej darí balansovať medzi strašidelnosťou a smiešnosťou a súčasne obsiahnuť hĺbku a komplexnosť problému. Dovičáková nie je moralistka: iba ukazuje to, čo zvyčajne prehliadame. Hoci sa inšpiruje vlastnou skúsenosťou, Dovičáková vystihuje pocity mnohých žien. Napriek povedomiu o feminizme nás svet stále tlačí do rolí, v ktorých je nám úzko a očakáva od nás tak veľa, že nevyhnutným výsledkom je takmer neustály pocit vlastného zlyhania. Rôzne napätia zobrazuje maliarka spravidla cez metaforu, občas s prvkami násilia, ktoré nemusí byť len fyzické a neraz prichádza z nášho vlastného vnútra, namierené proti nám samým.
kde: Východoslovenská galéria, Alžbetina 22, Košice
kedy: ut – pi: 13.00 – 18.00. víkend: 13.00 – 18.00
Maria Bartuszová: malé prázdno plné malého nekonečného vesmíru
Autorská výstava interpretuje jej najdôležitejšie diela - menšie sadrové plastiky a ich odliatky do bronzu či hliníka, ďalej rozmerné reliéfy a objekty, z ktorých niektoré budú mať na tejto výstave svoju premiéru. Výstava je tematicky členená, ako naznačuje pracovný názov, a vychádza aj z jej autorskej výstavy v roku 1988 v Košiciach, kde Bartuszová formulovala svoj tvorivý program ako ekofuturistické memento. Maria Bartuszová citlivo reflektovala vtedajšiu spoločnosť a umenie 60. až 80. rokov 20. storočia. Súčasný výskum jej tvorby ukazuje, že považovala prírodu za tematický a morfologický zdroj svojej práce. Premýšľala nielen o tom, čo je príroda, ale aj o tom, čo je humanita z hľadiska ich podstaty. Preto sa prirodzene dostala k témam, ktoré sú v súvislosti s klimatickou krízou stále aktuálne – ekológia, ekofeministické motívy, najmä materstvo, starostlivosť o človeka a životné prostredie, ktorého je človek súčasťou. Jej diela sú prístupné všetkým, pretože evokujú známe pocity a vnemy spojené so životom: začiatok života, sexualitu, pôrod, rast a smrť.
Viac o diele Marie Bartuszovej a výstave si prečítajte v rozhovore s kurátorkou Gabrielou Garlatyovou:
Tichá poetka. Maria Bartuszová
Malé prázdno plné malého nekonečného vesmíru je názov prvej samostatnej výstavy sochárky Marie Bartuszovej v Českej republike. Výstava je aktuálne inštalovaná v Alšovej juhočeskej galérii v Hluboké nad Vltavou, odkiaľ čoskoro poputuje do Múzea umenia v Olomouci. Kurátorkou výstavy je historička umenia Gabriela Garlatyová, kurátorka Archívu Marie Bartuszovej v Košiciach, ktorá sa skúmaniu a propagácii jej diela dlhodobo venuje a je autorkou výpravnej monografie.
kde: Alšova jihočeská galerie, Hluboká nad Vltavou
kedy: denne 9:00 – 18:00
MESIAC FOTOGRAFIE/Fotografia a umelá inteligencia
Carl de Keyzer – Putinov sen
S Putinovým snom vstupuje Carl De Keyzer do nového terénu – koncepčne, technologicky aj politicky. Hoci je De Keyzer medzinárodne známy striktne dokumentárnou fotografiou zameranou na človeka, tentoraz používa umelú inteligenciu nielen ako nástroj, ale aj v roli spolutvorcu. Výsledkom je hlboko znepokojujúca, hyperreálna vízia vzkrieseného sovietskeho impéria: zvodná, fiktívna, a zároveň mrazivo vierohodná. Je to sen nielen o minulosti, ale aj o potenciálnej budúcnosti súčasnosti. Fotografie z tohto súboru sú úplne fiktívne, zato zjavne vychádzajúce zo skutočných vizuálnych tradícií: štátnej propagandy, dokumentárneho realizmu a filmového predstavenia. Zobrazujú svet dokonalých slávnostných sprievodov, neskutočne symetrickej architektúry, nablýskanej mládeže, dekadentných elít a pravoslávnej majestátnosti. Je to Rusko, ako si ho predstavujeme očami moci – impérium, ktoré je nielen prebudované, ale aj idealizované. Hrôza spočíva v estetickej dokonalosti: vizuálnom príbehu, ktorý je rovnako krásny ako desivý. (kurátorský text: Jana Rajcová)
kde: Stredoeurópsky dom fotografie – Galéria Profil, Prepoštská 4, Bratislava
kedy: denne 11.00 – 19.00
Andreas Müller-Pohle: Prekódovaný Niépce
Archetyp fotografie, Pohľad z pracovne Nicéphorea Niépcea z roku 1827, prešiel viacerými premenami. Najvýznamnejšia je reprodukcia Helmuta Gernsheima z roku 1952, v ktorej kontrasty tieňového heliografu zvýraznil akvarelmi. Táto ikonická verzia má dodnes vplyv na našu predstavu o pôvode fotografie. Odkazoval som na ňu v rokoch 1995 a 1998 v Digitálnych partitúrach (Digital Scores), kde som Niépceovu fotografiu skonvertoval do alfanumerického kódu. Vytvoril som štyri takéto diela s rôznymi typografiami, pričom každé z nich pozostáva z ôsmich panelov s kompletným kódom. Udialo sa tak na počiatku digitálnej revolúcie vo fotografii. Niépce Recoded (Prekódovaný Niépce) predstavuje ďalší prelom vo fotografii: jej konfrontáciu s umelou inteligenciou. Na základe Digitálnych partitúr – a teda nepriamo na základe pôvodnej Niépceovej fotografie – ju tak interpretuje model umelej inteligencie Midjourney. Strojom generované textové opisy sa následne použili ako pokyny (prompty) na nové interpretácie obrazov.
kde: Open Gallery, Baštová 5, Bratislava
kedy: po – pi: 10.00 –16.00
MESIAC FOTOGRAFIE/Fotografia a text
Stano Filko: Asociácie a kozmos
Výstava predstavuje 16 originálnych grafických listov zo sérií Asociácie (1967 – 1970) a Kozmos (1968 – 1969), ktoré patria medzi najvýznamnejšie konceptuálne diela Stana Filka. Tieto grafiky nie sú len obrazmi, ale mentálnymi mapami: zachytávajú prepojenie medzi človekom, kozmosom, časom a vedomím. Filko pracuje s ofsetovou tlačou, fotografickými výstrižkami, kresbou, schémami i textom, aby vytvoril vizuálne partitúry svojho filozofického systému.V sérii Asociácie sa Filko obracia k médiám a populárnej vede 60. rokov – fragmenty fotografií z vesmírnych misií a technických výkresov pretvára do poetických kompozícií, ktoré odkazujú na širšie otázky bytia. Modrá farba ako dominanta reprezentuje jeho „štvrtú dimenziu“ – čas, pohyb, kozmos. Grafiky označené ako Kozmos sú syntézou Filkovej fascinácie vesmírom a duchovnou transcendentnosťou. Kozmos tu nepredstavuje len priestor fyzikálny, ale vedomú dimenziu, v ktorej sa stretáva veda, umenie a metafyzika.
kde: Stredoeurópsky dom fotografie – Múzeum fotografie, Prepoštská 4, Bratislava
kedy: denne 11.00 – 19.00
do kina:
Nepela
Olympijský víťaz zo Sappora 1972, krasokorčuliar Ondrej Nepela, sa vracia naspäť do Československa, aby sa stretol s realitou normalizujúceho sa socialistického režimu. Kým s Nepelom zaobchádzajú ako s celebritou, Ondrej túži po jedinom – úniku zo zlatej klietky. Úniku niekam, kde by konečne mohol byť sám sebou.
Pán Nikto proti Putinovi
Po tom, čo Rusko rozpúta plnohodnotnú inváziu na Ukrajinu, menia sa základné školy naprieč krajinou na miesta vojenskej propagandy a náboru. Jeden odvážny učiteľ, konfrontovaný s morálnou dilemou práce v systéme postavenom na klamstvách a násilí, sa rozhodne natočiť, čo sa v jeho škole skutočne deje.
Letopis
Film zachytáva každodenné príbehy a vytvára kolektívny portrét súčasnej reality – nielen ako dokumentáciu prítomnosti, ale aj ako archív pre budúcnosť. Prostredníctvom obrazov odhaľuje absurdné rutiny a zvláštne zvyky, ako aj našu tendenciu opierať sa o systémy, ktoré zároveň spochybňujeme. Letopis ponúka nový spôsob, ako vnímať naše voľby, a povzbudzuje divákov, aby sa zamysleli nad svojimi činmi teraz, skôr než na ne zabudnú.
Vypočujte si podcast s kamermanom (aj režisérom) a fotografom Martinom Kollárom:
Martin Kollár. Rozprávať obrazom
...s kameramanom a fotografom Martinom Kollárom o zastavených aj pohyblivých obrazoch a hľadaní filmu v realite. Vznik tohto podcastu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
do divadla:
ENDSIEG//DOBYTIE
Tip na pondelkový večer. Len pár týždňov po druhom víťazstve Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách prišla Elfriede Jelinek s hrou alebo skôr s oslavnou básňou „Endsieg“. Ironicky spieva o novom vládcovi, hovorí o Donaldovi Trumpovi ako o spasiteľovi, ktorý nás všetkých vyvedie z biedy. Inscenácia bude sledovať vzostup alt-right hnutia v USA a formovanie MAGA (Make America Great Again – označenie Trumpovej politickej základne), a zároveň používanie mémov ako nástroju kultúrnych vojen. Jelinek sleduje kampaň a “konečné ťaženie”, ktoré viedlo k víťazstvu Donalda Trumpa v posledných voľbách, zachytáva pozoruhodné udalosti a zvraty, ale najmä stupňujúcu sa rétoriku plnú mesiánskych a chiliastických slovných obratov a mémov. Z tohto materiálu vytvára temnú, sureálnu báseň. Vízia budúceho dobytého sveta pripomína kombináciu stredovekých fantasmagórií o návrate kráľa a dystopickej literatúry, súčasne je neskrývane ironická. Réžia: Dávid Paška
kde: Malá scéna STU, Bratislava
kedy: 10. 11. o 19.00
z gauča:
Frankenstein (Netflix)
Guillermo del Toro ponúka svoju – vizuálne podmanivú – verziu románu Mary Shelley. Je tam veľa z Miltonovho Strateného raja, monštrum sa mení na Adama, opusteného svojím stvoriteľom vo svete, ktorému nerozumie. V jednej z recenzií sa dočítame: ”Del Toro vždy vnímal spôsoby, akými sa v ľudskom živote prelínajú krása a brutalita, a „Frankenstein“ je na to ideálnym textom. Film však zároveň zdôrazňuje niečo, čomu intuitívne rozumie: rozdiel medzi zničením života – odporným, brutálnym a rýchlym, ako keď nekontrolovaný čin násilia vyústi do praskania kostí alebo guľky v oku – a zlomenou a krásnou formou, ktorú môže život na svojom konci nadobudnúť.”
Ostrým nožom (DAFilms)
Po útoku neonacistov na partiu študentov zostane na zemi ležať mŕtvy dobodaný chlapec. Polícia koná, páchateľov chytia, spoločnosť sa búri proti holohlavým „náckom“, ale to všetko je iba na chvíľu. Zdesení rodičia čoskoro sledujú, ako sú vrahovia ich syna po chybnom rozhodnutí sudkyne prepustení na slobodu a nikoho to už veľmi nezaujíma. Zostáva iba zlomená rodina bez šance na spravodlivosť a vinníci, ktorí sa jej smejú do očí. Zúfalý otec s túžbou po spravodlivosti sa púšťa do boja so všetkými. S políciou bez záujmu, so skorumpovaným súdnictvom, s vládnucou mafiou, ktorá kdesi v pozadí ťahá za nitky. Dokáže tvárou v tvár prehnitému systému uspieť? Dokáže zároveň prekonať vlastné výčitky a odpustiť sám sebe?Na pozadí emotívne silného príbehu, inšpirovaného vraždou Daniela Tupého z novembra 2005, otvára film spoločenskú diskusiu na tému spravodlivosti a jej dostupnosti pre bežného neprivilegovaného občana. Réžia: Teodor Kuhn
na počúvanie:
Marc Ribot: Map of a Blue City
Marc Ribot začínal ako jazzový gitarista a nakoniec sa podieľal na viac ako 500 nahrávkach. Počujemeho na albumoch Toma Waitsa, Elvisa Costella, či Roberta Planta. „Je to ako komorná hudba: intímna,“ hovorí Ribot o svojom albume. Popri vlastných piesňach zhudobnil napr. báseň Allena Ginsberga Sometime Jailhouse Blues; skladba Celia je inšpirovaná básňou Heinricha Heineho Lorelei a symbolikou holokaustu. Meditatívny album, ktorý je jeho návratom k tradičnému pesničkárstvu, s trochou post-punku i bossa novy.
DG 307: Šepoty a výkřiky
Jeden z najlepších albumov DG 307 vychádza teraz na vinyle ako 2LP s niekoľkými bonusmi.
Viac si o tomto novom vydaní prečítajte v texte Josefa Rauvolfa:
Šepoty a výkřiky pořád křičí i šeptají
Když šli začátkem února 2002 DG 307 do studia nahrávat své třetí studiové album Šepoty a výkřiky, měli toho za sebou skutečně hodně – a rozhodně nebude ke škodě si ten maelström letmo připomenut. Kapelu založili v roce 1974, jak vzpomíná Pavel Zajíček, bylo to docela prozaické, v hospodě v Klukovicích: „Jednou jsme tam seděli a s Mejlou jsme se tak bavili a já říkám: nemohli bychom něco udělat spolu? A von se během toho šílenýho pití pohádal s klukama – byla v tom taková hádavá hravost –, a tak jsme vytvořili takovou enklávu a Mejla šel za klukama a říká jim, že končí s Plastikama a že zakládá kapelu se mnou – aniž by mě příliš znal –, a v průběhu toho dne nebo noci jsme vytvořili DG 307 tím, že mně vypad nějak recept od psychiatra, kde byla diagnóza 307. A tak jsem Mejlovi – kterej má mimořádnou citlivost na psaný věci, aniž by sám psal – dal pár textů, který pak zhudebnil. A tím to vlastně začlo."
na čítanie:
Jozef Sedlák: Pripútaní na kríž
Obrazová publikácia približuje púť telesne znevýhodnených mladých ľudí zo Slovenska z Varšavy do Čenstochovej v roku 1995. Čiernobiely časozberný dokument je umeleckou výpoveďou so sociálno-kultúrnymi kontextami a je zároveň prejavom slobody a živej viery vo verejnom priestore. Projekt je symbolickým odkazom na historické kontexty fenoménu svetoznámej púte v Poľsku v čase totalitného režimu. Pre súčasnosť sprítomňuje duchovný odkaz, ktorý pre postsocialistické krajiny znamenal zmenu paradigmy v otázkach slobody viery. Obrazové eseje Jozefa Sedláka zdôrazňujú význam putovania ako cesty k osobnej Golgote.
Joel-Peter Witkin: Photo Poche n° 49
Joel-Peter Witkin, neustále hľadajúci výnimočné, zdeformované alebo monštruózne postavy, vkladá do obrazov, ktoré by inak mohli byť len provokatívne, rozmer sekulárnych ikon, obetných alegórií. Witkinovo dielo je tancom smrti, prepychovo zinscenovaným najvizionárnejším fotografom.
V Centre súčasného umenia DOX si môžete pozrieť výstavu Rozbitý svet fotografa J.-P. Witkina, ktorý už od konca 70. rokov patrí k popredným predstaviteľom svetovej fotografie.
Kurátorom výstavy je Otto M. Urban, rozprával sa s ním výtvarník Martin Gerboc:
Joel-Peter WITKIN: fotograf smrteľných tiel a transcendentna
V Centre súčasného umenia DOX aktuálne v opulentných predstaveniach vybuchuje vibrujúca vizualita dvoch ikonických vizionárov s temna: režiséra Davida Lyncha, majstra filmového sna a desov, a fotografa Joela-Petra Witkina, fotografa smrteľných tiel a transcendentna. Ich apokalyptické sily premenili DOX na niekoľko mesiacov na katedrálu rozkladnej krásy a tichého hluku. Joel-Peter Witkin, fotograf, ktorý vie o smrti viac ako o živote, svoju výstavu Rozbitý svet otvoril osobne. Kurátorom tohto temného cirkusu je Otto M. Urban.
Martin Kollár: After
Kniha vznikla po smrti Márie, partnerky Martina Kollára. „31. august 2019... od tejto chvíle sa môj pohľad na svet zmenil. Všetko sa zmenilo. Máriina predčasná smrť, jej rozhodnutie ukončiť svoj vlastný život urobili výrazný rez, ostré vymedzenie pred a po.“ Počas posledných dvoch rokov spolu začali postupne pripravovať film “Letopisy”, ktorý mali spoločne nakrútiť. Kollár otvoril svoj archív a z fotografií sa postupne začali vynárať rôzne súvislosti, ktoré dovtedy nevidel. Začal ich dávať dokopy, no nie s cieľom rekonštrukcie ich života. Namiesto toho sa snažil vyjadriť, ako to predtým prechádza do toho potom, ako vás tie najočakávanejšie udalosti vždy zastihnú nepripravených.