20. jún bol OSN vyhlásený Svetovým dňom utečencov, ktorý je poctou ľuďom núteným utiecť zo svojej krajiny.
Dejiny umenia poznajú množstvo autorov naprieč všetkými umeniami, ktorých dobové okolnosti donútili začať nový život v inej krajine bez možnosti návratu, pretože ten by znamenal represie, dokonca možnú smrť. Na jednej strane umelci, ktorí hľadali v iných krajinách inšpiráciu, na druhej strane tí, ktorí boli postavení pred nevyhnutnú voľbu. Čo to znamenalo pre vývoj ich tvorby? Ako emigrácia a s ňou spojené prežitky a emócie ovplyvnili ich dielo? Je v ňom stále prítomná DNA rodnej krajiny, tradície, krvi?
Milan Kundera, sám spisovateľ tvoriaci v exile, v knihe O hudbě a románu píše o aritmetike emigrácie a spomína napr. skladateľa Bohuslava Martinů a nostalgiu po starej vlasti, ktorá sa stále zrkadlila v jeho diele a aj po takmer 40-tich rokoch života v exile sa vyhlasoval za českého skladateľa. Spomína Gombrowicza, Nabokova, Stravinského. „Emigrace je obtížná i z hlediska ryze osobního: přisuzuje se jí vždycky bolest stesku, ale co je horší, je bolest odcizení: proces, během něhož se nám stává cizí, co nám bylo blízké,” píše Kundera.
My môžeme pokračovať menami ako Toyen, Jiří Voskovec, Miloš Forman, večný pútnik Leopold Lahola, Ivan Passer, Vojtěch Jasný, Emil Radok, Jan Němec, Igor Ďurišin, Milan Sládek, Jiří Kylián, Irena Brežná… Pridať Celana, Baryšnikova, Nurejeva, Sorokina… stále to bude iba nepatrný zlomok. A pridávajú sa stále nové mená, ak zostaneme na Slovensku, už po druhýkrát musela z rodného Afganistanu ujsť režisérka Sahraa Karimi a po začiatku vojny na Ukrajine aj u nás našlo útočisko viacero umelkýň a umelcov z vojnou zasiahnutej krajiny.
Na PLAN.ART sme sa rozprávali napr. s ukrajinskou herečkou Halynou Kapralovou, ktorá uviedla na štúdiovej scéne Divadla ASTORKA Korzo ´90 autorskú inscenáciu Najdrahšie na svete reflektujúcu jej skúsenosť utečenkyne alebo s kurdským režisérom Manom Khalilom, ktorý rozpráva aj o tom, koľko energie musel vynaložiť, aby sa zmenil z čísla na človeka a dokonca sa mohol napokon venovať aj réžii.
Vypočujte si ich príbehy:
Vojna je ako choroba, ktorá vzniká v nezdravom svete (AUDIO)
„Dôležité je dostať sa filmom ľuďom do srdca," hovorí režisér Mano Khalil
A na záver vyberáme niekoľko básní, resp. básnických čŕt uruguajskej spisovateľky Cristiny Peri Rossi (1941), ktorá od roku 1972 žije v exile v Španielsku. „Knihu Stav exilu publikovala s dvadsaťročným odstupom, tvorí ju cyklus básní bez výraznej literárnej štylizovanosti, ktoré tematizujú emotívne a fyzické vypätie človeka bez zázemia v cudzom prostredí. Surová a nezakrytá podoba básnického záznamu sa spočiatku stala jedným z dôvodov, prečo autorka odkladala zverejnenie básní. Po čase sa však práve príbeh o zraniteľnosti, krehkosti, ľahostajnosti, ale aj sile stal znovu aktuálnym,“ uvádza vydavateľ a editor zbierky v slovenskom preklade Lucie Paprčkovej Ján Gavura.
IXZ krajiny do krajinyexilje slepárieka.Túlajú sa ulicamiešte sa nenaučili nový jazykpíšu listyktoré nepošlújeden roksa im javíako dlhý čas.XPresneunavenápresýtenávysilenározčúlenásmutnázo všetkých miest tohto sveta.STAV EXILUčoskoro tak ďaleko dosť zlevždyťažkosť slová zúrivá nekonečnýčudný cudzinec čo viac stromlen vidím inakvšetkoby bolo ľudskejšie.XIVŽiadne slovo nikdyžiaden diskurz– ani Freud ani Martí –nestačili na to aby zastavilistrojmučiteľa.Ale keď slovo napísanéna okraji strany na stenestačí na to aby uľavilo bolesti jedného mučenéholiteratúra má zmysel.(Peri Rossi: Stav exilu, preklad Lucia Paprčková, FACE – Fórum pre alternatívnu kultúru a vzdelávanie, 2015)
