Stredoeurópske fórum je súčasťou osláv výročia Nežnej revolúcie už od roku 2009 a tento rok sa bude konať iba jeden večer, 17. novembra od 17.00 v Starej tržnici v Bratislave.
– Iný glóbus nemáte? – znechutene sa pýta Kohn (z Tisíc a jedného vtipu Laca Kalinu) v obchode s glóbusmi. Chcel by emigrovať pred Hitlerom a už si prezrel na mape všetky krajiny sveta odhora až nadol, a nech krúti zemeguľou ktorýmkoľvek smerom, všade sa nezadržateľne vzmáha fašizmus.
Dnes málokde dostať kúpiť glóbus. Namiesto neho glóbusom skôr pohybujeme hore-dolu myšou, a je to ešte horšie. Kamkoľvek sa pozriete, niečo dôležité sa kazí: mier, demokracia, ekonomika, planéta. Demokracia mala úspech, kým sme sa mali stále lepšie, ale – ako hovorí Robert Menasse, svetoznámy rakúsky spisovateľ, jeden z hostí tohtoročného fóra, „keď ľudia zrazu majú pocit, že ich bohatstvo niečo ohrozuje, sú ochotní vzdať sa svojich slobôd, ak si tým poistia životný štandard. Získajú istotu v neistých časoch“. Zlá správa pre Kohna, nech by bol Kohnom ktokoľvek: žid, homosexuál, moslim. Dokonca, aj keby bol mimovládka, ktorej nejde o ušľachtilé ciele, ale taká, čo sa chce starať o korytnačku močiarnu.
Globálne krízy sú spolu s lokálnymi zakliesnené v sebe do súvislej polykrízy, pričom jedna podmieňuje druhú. Ale práve preto: kritické myslenie, po ktorom dnes volajú úplne všetci, znamená nenechať si pohľad „zahmliť emóciami“, hovorí (ďalší hosť tohtoročného fóra) Ľudovít Ódor. A to ani emóciou beznádeje, ani keby na ňu existovali dobré dôvody.
Vo februári 2021 nikto neveril, že demokratická Ukrajina sa proti veľkej presile udrží viac ako pár týždňov, ale všetci sme sa mýlili. Dejiny poznajú podobne nepravdepodobnú, nevypočítateľnú dynamiku. Ukrajinský odpor sa v niečom podobá na obrannú vojnu starovekých Aténčanov, oživil ich étos: je to obrana republiky proti ríši, ktorá bola nepredvídateľne účinná.
Tohtoročné Stredoeurópske fórum je otrasené. V Izraeli došlo k nevysloviteľným hrôzam a na Blízkom východe sa končí nádej na mier. Ukrajina stále krváca a ubúda jej síl. No a na Slovensku sa začal boj proti migrantom, médiám, špeciálnej prokuratúre, proti vlkom a proti zmiešavaniu kultúr. „Mahátmá Gándhího pravda a láska skôr či neskôr zvíťazia nad tyraniou. Pekná myšlienka, no čo ak sa Gándhí mýlil? Čo by bolo? Nič. Skúšaj znova,“ ako píše maďarský slovenský spisovateľ Jószef Gazdag.
Obraz narúša len demokratická mobilizácia Poľska – v Poľsku vznikol moment veľkého spoločného demokratického „my“. Ako sa také niečo predsa len môže stať? Aj o tom bude Stredoeurópske fórum 2023.
Sú historické momenty, v ktorých ľudia jednoducho už majú plné zuby kriku a cynizmu, a to ich spojí. „Ale nie sú to skôr epizódy, výnimočné historické konštelácie, po ktorých sa znovu nevyhnutne vraciame do stavu bez pravidiel?“ pýta sa slávny ekonomický komentátor a autor Matin Wolf, posledný hosť tohtoročného Stredoeurópskeho fóra. No nevylučuje to. Hoci, ako tvrdí, mať skutočnú perspektívu pre masy ľudí uprostred bezprecedentného spletenca klimatickej hrozby a politických, bezpečnostných a ekonomických kríz, ekonomických kríz, je nesmierne ťažké, a ako vieme, iný glóbus nie je.
(z bulletinu Stredoeurópskeho fóra 2023)
PROGRAM:
17:00 Otvorenie
József Gazdag (Komárno)
17:05 O živote uprostred diktatúr
Môže byť liberálna demokracia pre našu a ďalšie generácie niečím trvalejším než len šťastnou epizódou, keď sa voličom agresívne a populistické garnitúry zunujú? Aká je ekonomická báza demokracie a ekonomická báza diktatúr? Kde sa dá hľadať naozaj uspokojivá perspektíva masám voličov a budúcich voličov? A prečo je spoločná Európa stále zdroj nádeje?
Robert Menasse (Viedeň) – Ľudovít Ódor (Bratislava) – Martin Wolf (Londýn)
Moderuje: Chris Keulemans (Amsterdam)
18:20 O živote na hrane smrti
Čestný Stredoeurópan 2023.
Yossi Klein Halevi (Jeruzalem)
Úryvok prečíta Henrieta Mičkovicová (Bratislava)
Večerom bude sprevádzať Michal Havran (Bratislava)
Gazdag Jószef je maďarský slovenský prozaik. Pracoval ako športový redaktor v denníku Új Szó, do roku 2020 ako redaktor v rádiu Pátria. Bol spoluorganizátorom úspešného cyklu spoločensko-kultúrnych rozhovorov Komáromi Szalon (Komárňanský salón, 2012 – 2018). Vyšla mu zbierka poviedok Kilátás az ezüstfenyőkre (Výhľad na strieborné smreky, v slovenskom preklade Gabriely Magovej) a kniha Egy futballfüggő naplójából (Z denníka futbalového závisláka). Obe jeho knihy boli viacnásobne ocenené. Žije v Komárne. „Nebuď prekvapený, ak zistíš, že sa spoločnosť barbarizuje a dav hovorí rečou násilia. Mysli na to, že vzdelanosť bola odjakživa opľúvaná.
Nečuduj sa, že prišiel čas šarlatánov. Spomeň si na Daniela Defoa, ktorý v článkoch upozorňoval svojich krajanov na nebezpečenstvo moru, no odpoveďou mu boli len hanlivé a posmievačné listy. ,Prosím ťa, Daniel,‘ stálo v nich, ,načo ten cirkus pre nejaký letný neduh?’
Útočia na teba sprava aj zľava? Tomu sa teš! Predstav si, aké by bolo trápne, keby ti zrazu ten istý rozzúrený zbor vešal na krk vavrínový veniec a staval ťa na piedestál.
Drž sa beckettovského imperatívu: ,Skúsil si, zlyhal si. Nič to. Skús znova, zlyhaj znova. Zlyhaj lepšie.’
Maj na pamäti, že dobrý vlastenec nie je ten, kto to o sebe vyhlasuje, búchajúc sa do pŕs, ale ten, kto z vlastného talentu skúša vyťažiť maximum, a to aj za tých najmacošskejších podmienok. Ako hudobníci na Titanicu, ktorí hrali až do poslednej chvíle.
Neklam sa tým, že sme kultúrne bytosti. Pozri sa na celé 20. storočie.
Nech ťa nepomýli ani to, čo vidíš v kníhkupectve, v reštaurácii či vo vlastnej vykúrenej obývačke. To všetko je len civilizačný náter. My všetci stále patríme k zvieraciemu druhu homo sapiens.
Nikdy neživ nenávisť. Ak ju budeš živiť, bude čoraz hladnejšia. Včera židia, dnes intelektuáli, zajtra etnické menšiny, homosexuáli, znevýhodnení, tuční, koktajúci, okuliarnici. Áno, aj ty.
Nemaj ilúzie: všetci skončíme ako Kafkov hladujúci umelec, pekne pomaly sa minieme, vymizneme z tohto sveta a naše miesto obsadia surovým mäsom sa živiaci, silou prekypujúci dravci. Ale dovtedy… skúšajme zostať ľuďmi, hoci to aj nie je bez rizika.
Podľa Mahátmá Gándhího pravda a láska skôr či neskôr zvíťazia nad tyraniou. Pekná myšlienka, no čo ak sa Gándhí mýlil? Čo by bolo? Nič. Skúšaj znova, zlyhaj znova. Zlyhaj lepšie.”Preložila Gabriela Magová
(zdroj: bulletin Stredoeurópskeho fóra 2023)
Yossi Klein Halevi, izraelský spisovateľ. Je zakladateľom Inštitútu Shalom Hartman (SHI) v Jeruzaleme, kde sa podieľa na riadení programu Muslim Leadership Initiative, poskytujúceho výučbu judaizmu americkým moslimským lídrom. Je autorom knihy Like Dreamers (2013), ktorá získala cenu Everett Book of the Year Židovskej knižnej rady (JBC). Jeho ďalšia kniha Letters to My Palestinian Neighbor (Listy môjmu palestínskemu susedovi) je bestsellerom a vyšla vo vydavateľstve Hadart Publishing, ktoré pripravuje v slovenskom preklade aj jeho najnovšiu knihu. Yossi Klein Halevi píše komentáre pre svetové média ako The Atlantic, The New York Times a The Wall Street Journal. Narodil sa v New Yorku, roku 1982 sa presťahoval do Izraela a žije v Jeruzaleme. „Ako sa to stalo, že taká veľká časť medzinárodnej komunity má ,pochopenie’ pre masové hrôzy 7. októbra? Že časť ľavice je väčšmi pobúrená odpoveďou Izraela na masakrovanie než samotnou masakrou? Že tými, ktorí sú teraz v liberálnych amerických kampusoch najviac doráňaní, nie sú stúpenci Hamasu, ale Židia? Že antisionisti, ktorí volajú po tom, aby sa Izraelčania stali bezbrannou menšinou v rámci ,Veľkej Palestíny’ od rieky k moru, skandujú nenávistné slogany s ešte väčším zanietením a morálnou sebadôverou? Jednu z možných odpovedí už na to nechtiac dal šéf Palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás. Minulý mesiac sa vo svojom vystúpení v Palestínskej televízii snažil vysvetliť pôvod holokaustu. Nacisti podľa neho neboli antisemiti, ale boli proti Židom ,pre ich rolu v spoločnosti, ktorá bola spojená s úžerou, s peniazmi… Pre Hitlera boli zapojení do sabotáží, a preto ich nenávidel. Inými slovami: Židia si holokaust privodili sami. Abbás bol všeobecne odsudzovaný ako antisemita, a to aj ľavičiarmi. No jeho vnímanie formuje reakciu mnohých z nich na udalosti posledných týždňov. Izrael, ako tvrdia, v skutočnosti vyprovokoval masakru tým, že okupuje Palestínčanov, vyprovokoval ju svojím rasizmom, kolonializmom a apartheidom, možno už samotnou svojou existenciou. Znovu je to tak, že Židia si svoju tragédiu privodili sami.
Viniť Židov z ich vlastného utrpenia je neodmysliteľnou súčasťou histórie antisemitizmu. Či už to bolo preto – v predholokaustovej ére – že zabili Ježiša Krista, alebo ako špiniči rasy – v nacistickom Nemecku; Židia boli vždy vnímaní ako tí, čo si svoj osud zaslúžili. Tí, čo na nich útočili, zasa verili, že len odpovedajú na židovské provokácie.
Je tu však niečo, čo súčasný moment komplikuje ešte viac: na rozdiel od minulosti teraz naozaj majú Židia moc. Už nie sme nevinní. Okupujeme Palestínčanov na Západnom brehu. A ako vojna silnie, rastie počet civilných obetí v Gaze. A rozširovanie osád na Západnom brehu podkopáva trvalejšiu možnosť riešenia rozdelením na dva štáty.
Tento okamih však zapadá do historického vzorca antisemitizmu s ľahkosťou, s akou veľká časť sveta po desaťročia gumovala izraelské chápanie konfliktu a to, ako sme sa dostali až sem. A systematická, pozoruhodne úspešná kampaň ľavice úplne poprela historický a politický naratív Izraela. V dôsledku toho sa jedna z najzložitejších morálnych a politických dilem stala príslovečnou pašiovou hrou, Izraelčan v nej hrá rolu Judáša (Žida), ktorý zradil svoj osud vznešenej obete a stal sa páchateľom. Židovský štát bol pretransformovaný na sumu svojich hriechov, na spoločnosť nenapraviteľného zla, ktorá stratila právo na existenciu, tobôž na sebaobranu.
Keby sme okupáciu a jej dôsledky dávali za vinu len a len Izraelu, museli by sme preskočiť celú históriu izraelských mierových rokovaní a ich palestínskeho odmietania. Označkovať Izrael za ďalší kolonialistický výtvor je prekrútením unikátneho príbehu návratu vykoreneného národa, ktorého väčšinu tvorili utečenci zo zničených židovských komunít na Blízkom východe. Označkovať ho ako štát, v ktorom vládne apartheid, znamená mýliť si národný konflikt s rasovým a ignorovať interakciu arabských a židovských Izraelčanov. Chápať Izrael a jeho bezpečnostné dilemy len očami izraelsko-palestínskej mocenskej dynamiky znamená nevidieť jeho zraniteľnosť v nepriateľskom regióne a nevidieť enklávy spojencov Iránu, ktorí sa tlačia na izraelské hranice. Izraelský naratív nie je taký hladký, ako si niektorí obhajcovia Izraela myslia. Izrael s palestínskym národným hnutím zdieľa zodpovednosť za to, že pomáhal udržiavať konflikt. Osobitne minulý rok, keď sa najextrémnejšie politické a náboženské časti izraelskej spoločnosti stali oficiálnou tvárou krajiny a vytvorili prvú izraelskú vládu od konca osemdesiatych rokov, ktorej cieľom nebolo politické riešenie palestínskej tragédie, ale anexia.
A napriek tomu: tvrdiť, že za masakru 7. októbra môže okupácia, je základným nepochopením cieľa Hamasu. Hamas nepracuje na vytvorení palestínskeho mini-štátu na Západnom brehu a v Gaze, ale na deštrukcii štátu Izrael. Pre Hamas je celý Izrael ,okupovaný’, a žiadne riešenie s dvomi štátmi nemôže ukončiť túto vojnu proti štátu Židov. Roku 1995, práve keď mierový proces v Oslo vrcholil, Hamas začal svoju prvú vlnu samovražedných atentátov. Komunity, ktoré boli zdecimované 7. októbra, boli v terminológii Hamasu ,osadníci’, bez ohľadu na to, že sa nachádzali v rámci medzinárodne uznaných hraníc Izraela. Intímna forma masového vraždenia Hamasu bola predohrou jeho plánu genocídy v mene islamistického štátu medzi riekou a morom. Toto je tvár ich riešenia jedným štátom, ktorý sa propaguje v západných kampusoch a na uliciach Londýna a Brooklynu a Sydney. Nastavenie, viniace Izrael z toho, že masakru vyprovokoval, je aj vysvetlením, prečo toľko medzinárodných médií tak ochotne prijalo hamasovskú verziu tragédie 17. októbra v nemocnici al-Ahli v Gaze. Titulky jednoznačne implikovali, že izraelská raketa zničila nemocnicu. Keď Izrael predložil presvedčivý dôkaz o tom, že na vine bola zablúdená raketa, ktorú odpálila bunka Islamského džihádu, umiestnená v blízkosti nemocnice, a napriek tomu, že Hamas neponúkal pre svoje tvrdenie vôbec nijaký dôkaz, aj tak množstvo médií odmietlo správu dementovať, a ďalej hovorilo o ,dvoch verziách’ toho, čo sa stalo. Pravda síce nakoniec vyšla najavo, ale škoda sa už stala. Vojna si našla svoj symbol. Pre väčšinu sveta Izrael nielenže bombardoval nemocnicu, ale ešte to aj urobil úmyselne. Dodatočné vysvetlenia boli irelevantné. Či už Izrael technicky spáchal vojnový zločin alebo nie, bol vinný, pretože ho spáchať mohol, pretože skôr či neskôr sa nejakého vraždenia dopustí, pretože je to vo svojej podstate pre veľkú časť sveta zločinecký štát. Mnohí z tých, čo z krízy obviňujú Izrael, vrátane niektorých z jeho najextrémnejších kritikov, to nerobia vedome preto, že by boli motivovaní antisemitizmom. Ale antisemitizmus hral rozhodujúcu úlohu v tom, ako sa západné myslenie utváralo po stáročia, presvedčivo to rozoberá David Nirenberg vo svojej knihe Antijudaizmus, a dnes je znovu v hre. Bez ohľadu na to, či apologéti Hamasu konajú z antisemitských pohnútok alebo nie, sú kolaborantmi v klasickom antisemitskom momente.
Mnohí Židia sa dnes cítia ako v surreálnej, ale pritom známej realite. Hovoria, že teraz rozumejú, ako sa mohol udiať holokaust, ako na pohľad slušní ľudia mohli začať za svoje vlastné trápenia viniť tých dotieravých Židov, ktorí boli až príliš šikovní a vždy sa dokázali pretlačiť niekam dopredu.
Šialený, sadistický 7. október nebol výrazom politickej frustrácie, ale prvotnej nenávisti k Židom, ktorá bola prispôsobená na rôzne, aj protichodné spúšťače a ideológie a ktorá dnes spája krajnú pravicu s krajnou ľavicou. Dnes však Židia už nie sú bezmocní. Dokážeme sa brániť a dokážeme vrátiť úder tým, ktorých vízia lepšieho sveta stojí na tom, že zmizneme. Ak sa ľavica snaží vidieť v našej sile symbol ľudskej skazenosti, vyrovnáme sa aj s tým. Dejiny postavili pred Židov zodpovednosť konfrontovať sa s morálnymi dôsledkami sily. No siedmy október nebol odpoveďou na zneužitie židovskej sily; bolo to pripomenutie toho, že je potrebná. Vo svete, v ktorom stále existujú nepriatelia, ktorých cieľom je genocída, je bezmocnosť Židov hriechom.
(zdroj: bulletin Stredoeurópskeho fóra 2023)
Michal Havran, teológ a spisovateľ. Žije v Bratislave. Študoval protestantskú teológiu v Štrasburgu a na École pratique des hautes études v Paríži. Spolu s Marošom Hečkom napísal bestseller Kandidát, ktorý sa stal predlohou k rovnomennému filmu. Vo verejnoprávnej televízii moderuje každý týždeň reláciu Večera s Havranom a nepravidelnú reláciu Európska kaviareň. Pred siedmimi rokmi vydal zbierku kritických textov Besnota, potom mu vyšli mu romány Analfabet (bol zaň nominovaný na Cenu Anasoft Litera) a Otec bol v strane, eseje Obesíme ťa a vlani kniha Apokalypsy.
Robert Menasse, rakúsky spisovateľ. Žije vo Viedni. V českom preklade mu vyšli knihy Zmyselná jistota, Čelem vzad, Vyhnání z pekla, Evropský systém: Občanský hněv a evropský mír a Hlavní město; v slovenskom knihy Krajina bez vlastností – eseje o rakúskej identite a To bolo Rakúsko. Zobrané eseje o krajine bez vlastností a román Don Juan de la Mancha alebo Výchova k slasti.
Chris Keulemans, holandský spisovateľ, dramatik, pedagóg a moderátor. Vyrástol v Bagdade a Jakarte a žije v Amsterdame, kde založil literárnu nadáciu Perdu. Bol riaditeľom De Balie, centra pre kultúru a politiku, a roku 2014 založil centrum Tolhuistuin. Je autorom niekoľkých divadelných hier, šiestich beletristických a faktografických kníh a množstva článkov o výtvarnom umení, sociálnych hnutiach, migrácii, hudbe, filme a vojne. Vlani uviedol v amsterdamskom divadle Frascati spolu s Enkidu Khaledom dokumentárnu drámu Bagdad. Ide o rozhovor dvoch svetov, ktoré sa nechcú spolu rozprávať, ale nič iné im neostáva: mladého Iračana Enkidu a o generáciu staršieho Holanďana Chrisa. Obidvaja sa narodili v sladkom meste Bagdad, nie veľmi ďaleko od miesta, kde bol podľa Biblie raj na zemi. Raj, z ktorého sa stalo peklo. Chris Keulemans sa venuje obzvlášť problematike umenia v krízových časoch a precestoval miesta ako Bejrút, Jakarta, Alžír, Priština, Sarajevo, Tirana, New York, New Orleans, Kyjev či Ramalláh.Ľudovít Ódor, ekonóm, bývalý predseda úradníckej vlády (2023), bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska. Vyštudoval špecializáciu matematika-management na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako analytik finančných trhov, ako hlavný ekonóm a riaditeľ Inštitútu finančnej politiky na ministerstve financií, pôsobil ako člen bankovej rady v NBS, bol poradcom premiérky Ivety Radičovej a ministra financií Ivana Mikloša, členom Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Je hosťujúcim profesorom na Stredoeurópskej univerzite (CEU). Podieľal sa na viacerých významných hospodársko-politických rozhodnutiach na Slovensku a je autorom mnohých odborných publikácií. Napísal trilógiu Ekonómia z nadhľadu, Krízonómia z nadhľadu a Investovanie z nadhľadu. Roku 2022 mu vyšla kniha Rýchlokurz geniality s poditulom 42 otázok a odpovedí, ktoré vám pomôžu pochopiť dnešný svet.
Martin Wolf je britský ekonóm. Je hlavným komentátorom denníka Financial Times. Na začiatku kariéry pôsobil ako ekonóm vo Svetovej banke a od roku 1987 pracuje vo Financial Times. V roku 2000 dostal za svoju novinársku prácu Rad britského impéria aj viacero ďalších cien a čestných doktorátov. Je autorom niekoľkých kníh. Jeho najnovšia kniha vyšla tento rok na jar a volá sa Kríza demokratického kapitalizmu. V českom preklade mu vyšla kniha Posuny a otřesy: Jak jsme se poučili – a jak se ještě musíme poučit – z finanční krize.
(zdroj: bulletin Stredoeurópskeho fóra 2023)
