PLAN.ART pre vás opäť pripravil víkendový TO DO list

 

do galérie:

 

Biela noc

Víkend v Bratislave patrí Bielej noci. Z programu vyberáme napr. projekty vzťahujúce sa k architektúre ako sú svetelná site-specific inštalácia Lousyho Aubera preSVIT na Palackého 54, alebo mixmediálny projekt v obrazoch Petra Mazalána a Paulíny Ebringerovej Rez architektúrou v Koncertnej sieni Klarisky.

 

 

V svetovej premiére sa na Bielej noci predstaví monumentálna 360-stupňová inštalácia britského štúdia Rebel Overlay. Ich multimediálne dielo tvorí dvanásť transparentných LED obrazoviek uložených v oceľovej konštrukcii, ktorá sa stane dočasnou dominantou nábrežia. Pohyblivý obraz sa medzi jednotlivými vrstvami šíri s oneskorením, postupne sa skladá a rozpadá, čím vytvára neustále sa meniace vizuálne stopy, špirály a takmer sochárske formy. Ich tvar však nevychádza z hmoty – vzniká v čase, opakovaním a vrstvením pohybu. Diváci a diváčky si tak obraz dotvárajú sami, skladajúc ho  z dočasných fragmentov a prázdneho priestoru, pričom iné uhly pohľadu ponúkajú nové perspektívy a nové obrazce. STRATA je tak dielom na pomedzí sochy, videoartu a architektúry, ktoré nás pozýva ponoriť sa do audiovizuálnej performancie, skúmať ju a objavovať rozmanité perspektívy.

A Primaciálne námestie počas Bielej noci obsadila svetelná inštalácia z dielne rumunského štúdia H3, v ktorej sa inšpirujú slnečnou žiarou a jej vzťahom k ľudskej skúsenosti. SOL MACHINA v ich ponímaní predstavuje éterický mechanizmus, ktorým sa premieňa abstraktná energia Slnka na hmatateľný a emocionálny zážitok.

 

 

Ján Triaška vo svojej inštalácii Totem v TU - BA na Štúrovej 12 pracuje s Kriváňom ako s jedným zo symbolov národnej identity a slovenskej kolektívnej pamäti a inštalácia Wellness Iniciatívy Umenie nebude ticho! na nádvorí Galérie mesta Bratislavy pripomína, že umenie nie je iba dekoráciou či prostriedkom pasívneho odpočinku. Aj zdanlivo nevinné objekty dokážu niesť silný spoločenský význam a klásť naliehavé otázky – napríklad o stave kultúry či našej ochote vystúpiť z komfortnej zóny. Nádvorie galérie sa tak premenilo na pomyselné relaxačné centrum a podobu festivalového Wellnessu môžete ovplyvniť aj vy – príďte a vytvarujte si z uterákov vlastné figúry, ktoré inštaláciu postupne rozšíria.

 

 

Vypočujte si z nášho archívu aj podcast s riaditeľkou Bielej noci Zuzanou Pacákovou, v ktorom hovorí aj o dynamike festivalu v interakcii s ľuďmi od jeho vzniku po dnešok, o stretávaní sa genia loci mesta s moderným umením, či premenách diela v interakcii s iným prostredím, aj o tom, ako ani Biela noc neunikla toxicite sociálnych sietí, a naopak, úspešne sa vyhýba cenzúre, či o tom, ako výtvarné umenie vnímajú deti.

 

...cez víkend máte poslednú možnosť pozrieť si výstavu Interakcie Judity Takáčovej a kolektívnu výstavu Výluka / Detour.

Krajina vo fotografiách Judity Takáčovej nie je priestorom čistej prírodnej celistvosti ani miestom romantického úniku. Je to krajina prestúpená ľudskou prítomnosťou, hoci človek v nej väčšinou priamo nevystupuje. Zostáva po ňom stopa, gesto, odložený predmet, technický fragment, zásah do terénu, provizórna konštrukcia alebo objekt, ktorý už stratil svoju pôvodnú funkciu. Autorka sa pohybuje na miestach, kde sa príroda a ľudská činnosť nedostávajú do dramatického stretu, ale skôr do tichého, často až absurdného spolužitia. Práve v týchto situáciách Takáčová nachádza pútavé vizuálne napätie. Jej fotografie tak možno chápať ako tichú archeológiu súčasnosti. Neskúmajú minulosť veľkých dejín, ale drobné stopy každodenného zaobchádzania s priestorom. Ukazujú, že človek krajinu nielen plánuje, stavia a využíva, ale ju aj opúšťa, zabúda na ňu a necháva napospas času. Príroda na tieto zásahy nereaguje jedným gestom; pomaly ich prijíma, narúša a mení ich význam.  Výstavu Interakcie si môžete pozrieť v Dočasnom kultúrnom priestore na Rovniankovej 5 v Petržalke od 13.00 do 16.00.

 

 

Kolektívna výstava Výluka / Detour, ktorú pripravilo združenie Vox Loci, predstavuje diela 25 autorov a autoriek, ktorí naprieč generáciami reflektujú tému Výluka – stav medzi fungovaním a zlyhaním, odchýlku od bežného chodu, dočasnú prevádzku, improvizáciu a neistotu. Výstavu nájdete v priestoroch Konskej železnice na Krížnej 33, pričom historický priestor zároveň funguje ako prirodzené pozadie tejto téme – miesto s vlastnou pamäťou, prestavbami a zmenami funkcie, kde sa minulé vrstvy neustále stretávajú s prítomnosťou.

Viac si o výstave prečítajte v rozhovore s jedným z organizátorov Hugom Raýmanom a jednou z vystavujúcich Emmou Winter Kočnerovou.

 

 

do divadla:

 

Hriešnice

Komédia o tom, že nie vždy je do smiechu. V jednom byte sa stretnú dcéra, mama a babka a ich schopnosť sa dohovoriť je minimálna. Rodina je vraj základ štátu. A toto je poriadne divná rodina, nedivme sa, že potom je divný aj ten štát. Vidíme 3 slobodné matky v 3 režimoch - Slovenský štát, komunistické Československo, dnešné Slovensko. A pritom sa to deje dnes, niekde na treťom poschodí paneláku. Každá herečka okrem svojej postavy hrá ďalšie, epizódne, napríklad aj chrústa. Divadelná hravosť poľudšťuje tému, ktorá je vážna, lebo tieto tri ženy sa dokážu povzniesť nad svoju mizériu a kopnúť osud do kolena. Preto ich máme radi a smejeme sa aj tam, kde by sme to nečakali. Autor a réžia: Viliam Klimáček

kde: GUnaGU

kedy: 4. a 10. 10. o 19.00

 

 

2x bábkové divadlo

Šťastie rastie na streche

Za siedmimi námestiami a siedmimi ulicami žije v jednom starom dome v srdci Bratislavy Katka Veselá. Napriek svojmu menu sa vôbec neusmieva. Katka Veselá totiž vôbec nie je šťastná. Každý deň však pracuje na tom, aby sa to zmenilo: dáva si pozor na kanály a čierne mačky, pretože tie prinášajú smolu. V parku vytrvalo hľadá štvorlístky, pretože tie prinášajú šťastie. Aspoň tak sa to hovorí a ona tomu verí. Vtipné nehody sa na ňu napriek tomu neustále lepia. Veselý príbeh o šťastí, smole a jednom veľmi zvláštnom koňovi.

kde: DPOH, Bratislava

kedy: 3. 10. o 17.00, 4. 10. o 10.00 a 14.00

 

 

Bábkarská Bystrica  

25. ročník Medzinárodného festivalu bábkového divadla pokračuje aj cez víkend. Tohtoročná Bábkarská Bystrica nesie podtitul mini. Ten odkazuje na dve roviny festivalu. Prvou je jeho menší rozsah, ktorý súvisí s nepriaznivou situáciou v kultúrnom sektore a ovplyvnil pôvodne plánovanú podobu jubilejného ročníka. Druhou je jeho dramaturgické zameranie na najmladšie publikum vo veku od 0 do 6 rokov, ich rodičov, blízkych, pedagogičky a pedagógov.

 

 

do kina:

 

Trpké sviatky

Najnovší film Pedra Almodóvara je autofikčná, vrstvená tragikomédia, v ktorej sa prelína svet filmu a reality. Sleduje Elsu, reklamnú a filmovú režisérku, ktorá sa po smrti matky uzatvára do práce a postupne stráca pevný bod v osobnom živote.Almodóvar tu rozvíja typické motívy – pamäť, identitu, ženské postavy a samotný akt tvorby – ale posúva ich do metaroviny o etike rozprávania a využívania osobných skúseností. Farebná, precízne komponovaná mizanscéna kontrastuje s intímnou emocionálnou neistotou postáv, čím film vytvára napätie medzi vonkajšou kontrolou a vnútorným rozpadom.

 

 

 

Život alebo film

Meditatívna reflexia života a tvorby jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej kinematografie - Dušana Hanáka. V mozaike skladá obraz tvorcu, pre ktorého film nikdy nebol iba remeslom, ale spôsobom hľadania pravdy, slobody a ľudskosti. Vracia sa k dielam, ktoré formovali podobu našej kinematografie, k ľuďom a témam na okraji záujmu, aj k okamihu, keď sa Hanák rozhodol zachrániť svoj život pred ďalším filmom.  Jemne, hravo a s humorom skúma jeho metódu zbierania fragmentov zo života a pýta sa, čo z jeho sveta zostáva naliehavé aj dnes. Film o živote, ktorý sa prelína s umením, a o umení, ktoré determinuje život.

Vypočujte si z nášho archívu aj podcast s Dušanom Hanákom:

 

 

 

CINEDU – filmový festival pre deti a mládež  

môžete s deťmi navštíviť do 4. októbra v Bratislave

Viac o programe si prečítajte v rozhovore s dramaturgičkou Juliánou Johanidesovou:

 

z gauča:

 

Amor Fati (DAFilms)

Amor Fati je tichý a vizuálne pôsobivý kolektívny portrét vyhľadávajúci dvojice, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Sú to portréty párov, priateľov, súrodencov, matiek a ich detí či domácich zvierat a ich majiteľov. Spája ich intimita každodenného života, zvyky, presvedčenie, vkus, ba dokonca aj niektoré fyzické črty. Z ich tvárí a choreografie gest odkrývame príbeh, ktorý ich spája. Portugalský dokument čerpá z každodenného života a priamo pred našimi očami skladá obrazy prejavov vzájomnej náklonnosti i kolektívnu pamäť krajiny. Pripomína pritom Aristofanovu reč v Platónovom Symposiu: „Je teda toto to, po čom túžite: byť stále spolu, aby ste sa ani v noci, ani vo dne od seba nevzďaľovali? Ak po tomto túžite, som pripravený vás roztaviť a nechať zrásť v jedno, takže hoci ste dvaja, stanete sa jedným…“  Réžia: Cláudia Varejão

 

 

 

Mníchov 1972 (Netflix)

Mníchov 1972 je vernou a dramatickou rekonštrukciou udalosti, ktorá zásadne ovplyvnila beh nielen mediálnych dejín. Vďaka tímu televízie ABC svet v priamom prenose prežíval útok palestínskych teroristov na izraelských športovcov na olympijských hrách v Mníchove. Mal to byť bežný vysielací deň z mníchovskej olympiády v roku 1972. Mladý a ambiciózny televízny produkčný Geoff sa snaží zostaviť program športového vysielania ABC tak, aby k nemu jeho nadriadený, legendárny producent Roone Arledge nemal žiadne výhrady. V tom čase sa niekoľko stoviek metrov od zázemia ich tímu začína odohrávať dráma, v ktorej nejde o body ani sekundy. Ide o životy jedenástich izraelských športovcov, ktorých prepadlo  palestínske komando a drží ich ako rukojemníkov priamo v olympijskej dedine. Hoci tím športových novinárov má minimálne skúsenosti s pokrytím takéhoto typu udalostí, aj tak sa dokáže v krátkom čase zmobilizovať a doslova naživo vysielať spravodajské vstupy z miesta činu do celého sveta. Uprostred všadeprítomného zmätku a rýchlych rozhodnutí sa televízni novinári stávajú nechcenými aktérmi krvavej drámy, keď práve oni pomocou svojich záberov informujú teroristov, že sa k nim blížia policajní ostreľovači. Napätie v tíme hustne, pretože na otázku, či má prednosť zodpovednosť alebo právo na informácie, nemajú jasnú odpoveď. Čakajú ich však aj ďalšie a oveľa hrozivejšie dilemy. Réžia: Tim Fehlbaum

 

 

 

počúvajte čítanie knihy Marie Zelbovej Táňa Praha 3 Žižkov

...a prečítajte si aj náš rozhovor s autorkou:

 

Arsy-Versy (DAFilms)

Debutový film režiséra Mira Rema. Príbeh matky a jej syna Ľuboša, ktorý otočil svet hore nohami, aby unikol zo sveta ľudí. Chcel by žiť v čo najväčšej symbióze s prírodou. Svoju životnú energiu koncentrovanú s neuveriteľnou dávkou empatie vtesnáva do amatérskej fotografickej a filmovej tvorby. Vrcholom jeho prírodnej fascinácie je jedinečný výskum netopierov. V komunikácií s fascinujúcim tvorom otočeným dolu hlavou sa pokúša o maximálne porozumenie medzi človekom a zvieraťom. Oporou v jeho bádaniach, ale i životnou oporou mu vždy bola jeho mama. Tá má však dnes cez 70 rokov a tak sa prirodzene obáva o budúcnosť svojho syna. „Čo s tým deckom ďalej bude?“ vraví. Ľudia, ktorí ho „poznali“, si mysleli, že je blázon, ale len dovtedy kým nevideli film hore nohami. Teraz sú z toho oni blázni!

Práve rozprávaním o tomto filme začíname náš podcast s Mirom Remom vo vzťahu k jeho filmu Raději zešílet v divočině.

 

 

 

na čítanie:

 

Olga Tokarczuk: Posledné príbehy

Tri ženy. Tri životy. Tri posledné príbehy. Cesty starej mamy, dcéry a vnučky sa rozišli už pred rokmi. Paraskewia, Ida a Maja žijú každá vo svojom svete, spája ich len krehké puto rodiny a neúprosná skúsenosť, ktorá napokon čaká každého z nás. Keď sa ocitnú tvárou v tvár smrti, či už vlastnej alebo blízkych, každá z nich hľadá vlastný spôsob, ako sa vyrovnať so stratou, samotou a plynutím času. Románom Posledné príbehy spísala Olga Tokarczuk citlivú kroniku troch ženských osudov, v ktorej sa osobné spomienky prelínajú s úvahami o pominuteľnosti, rodinných väzbách a tajomstve ľudskej existencie. Tri samostatné príbehy sa postupne spájajú do hlboko dojímavej mozaiky o tom, čo zostáva, keď sa život blíži ku koncu, a o tom, že aj mlčanie medzi generáciami môže rozprávať svoj vlastný príbeh.

 

Arnošt Lustig: Hledám odpovědi

Desať Lustigových úvah o systematickom ponížení a vyhladení Židov počas druhej svetovej vojny, o nutnosti uchovať toto svedectvo v ľudskej pamäti, o nezastupiteľnej úlohe literatúry i o postavení exulanta, v ktorom sa ocitol po roku 1968. Knihu dopĺňajú rozhovory, v ktorých sú mu  sekundantmi buď akademici, alebo reportéri českých a amerických periodík. Jedenásť obsiahlych spovedí spisovateľa zastihuje nielen v polohe pokorného umelca a váženého pedagóga, ale aj ako milovníka prostých radostí života, ako ctiteľa vnútornej ženskej krásy a obrancu priateľstva.

 

Virginia Woolf: Vlastná izba

Nové vydanie s doslovom Jany Juráňovej. V októbri 1928 predniesla Virginia Woolfová dve univerzitné prednášky. Svojich poslucháčok sa spýtala, či si uvedomujú, že sú možno „najpretriasanejším živočíchom na svete“. Literatúra o ženách bola totiž takmer výlučne písaná mužmi. Z Woolfovej prednášok vznikla esej Vlastná izba, ktorú vydala o rok neskôr. Jej úvaha o ženách a literatúre, oceňovaná už za jej života, sa stala jedným z priekopníckych textov ženského hnutia. Woolfová angažovane, poeticky, na základe bohatých skúseností a s iróniou analyzuje rodové rozdiely a vysvetľuje, čo ženy potrebujú na to, aby tvorili veľkú literatúru: finančnú, ale predovšetkým duševnú nezávislosť, ktorú vo viktoriánskom Anglicku symbolizovala práve vlastná izba.

 

Zlatá vlna 2026 – slávnostné vyhlásenie ceny za poéziu

nominovaní: Eva Luka, Anna Ondrejková, Ivan Štrpka, Dušan Šutarík, Michal Habaj, Michael Papcun

3. 10. o 20.00  – V-klub, Nám. SNP 12, Bratislava

 

na počúvanie:

 

Peter Gabriel: Face the Wall

Harvest moon a desiata skladba z pripravovaného albumu Petra Gabriela o / i. Album bude mať opäť – tak ako predchádzajúci i / o (2023) – dve podoby, ponúkne dve verzie tej istej skladby, teda Bright Side Mix a Dark Side Mix.  Gabriel o albume povedal: „Piesne sú zmesou myšlienok a pocitov. Premýšľal som o budúcnosti a o tom, ako na ňu môžeme reagovať. Vstupujeme do obdobia prechodu, aké tu ešte nebolo, ktoré bude pravdepodobne vyvolané tromi vlnami: umelou inteligenciou, kvantovým počítaním a rozhraním mozog-počítač. Umelci majú za úlohu nazerať do hmly, a keď niečo zazrú, nastaviť zrkadlo. Nie sme a nikdy sme neboli výlučne sebaurčujúcimi, nezávislými bytosťami, ktorým bol zverený svet. Sme niečo iné, sme súčasťou prírody, súčasťou všetkého, a pocit spojenia, vrtenia zadkom a dávania a prijímania lásky nám môže pomôcť nájsť naše miesto – a vykúzliť veľký úsmev na našich tvárach.” Hudobník predstavuje svoj nový album svojským spôsobom – každý mesiac v čase splnu uvedie jednu skladbu. Najnovšia skladba Face the Wall je vo verzii Dark-Side Mix od Tchada Blakea. Bright-Side Mix vyjde počas nasledujúceho novu mesiaca.

„Po minulom mesiaci, keď sme ‚hľadali šťastie‘, môžeme v tejto myšlienkovej línii pokračovať až k skladbe Face the Wall, ktorá sa pozerá smrti priamo do tváre. Veru, príjemná a veselá téma. Text čiastočne pojednáva o starnutí a vyrovnávaní sa s chorobou; hľadí smrti do očí, čo podľa mňa robíme príliš zriedka. Už som o tom hovoril, no zdá sa, že kultúry, ktoré vnímajú smrť ako prirodzenú súčasť života, sú s ňou vyrovnanejšie a žijú naplno. Práve to bolo východiskom. Hudba je pre mnohých z nás katarzným procesom, a keď v závere spievam: “Vidím, ako prichádzaš / Vidím, ako to zvládaš”, je to práve takýto moment očisty. Považujem tento verš za dôležitý; hoci sa podmienky v priebehu skladby zhoršujú a situácia graduje, tieto slová naznačujú, že existuje dôvod na nádej. Keď ste v štúdiu, nikdy presne neviete, či sa skladba stane prostriedkom, ktorý dokáže ľudí osloviť a niekam posunúť, alebo nie. Viem však, že táto skladba k niektorým ľuďom určite prehovorí,“ uviedol k skladbe Peter Gabriel.

Skladbu sprevádza opäť originálny vizuál, tentoraz je to „The Nest“ od Tadashiho Kawamatu.

 

 

Dunaj oslavuje 40. výročie svojho vzniku aj novým videoklipom k skladbe Je to tak  z albumu Za vodou, ktorým sa skupina po dlhšej pauze vrátila. V záberoch sa okrem Ivy Bittovej objaví aj zosnulý Jiří Kolšovský.

O albume Za vodou aj o návrate bez Kolšovského sme sa v roku 2023 s Dunajom rozprávali pri Dunaji pred ich koncertom na Dunaji:

 

 

 

Steve Reich

oslavuje 3. 10. svoje 90. narodeniny. Počas koncertnej sezóny  2026/2027 orchestrálne telesá a ansámble po celom svete uvádzajú jeho kľúčové diela, napr. v programe novembrového Prague Sounds 2026  je aj koncert Steve Reich: 90. Zaznejú zásadné diela ako Different Trains (Mivos Quartet), City Life (Agon Orchestra) a Six Pianos (Brandt Brauer Frick).

Súčasťou osláv bude aj premiérové uvedenie jeho novej skladby In All Your Ways. Viac o nej hovorí Steve Reich:

 

 

 

Priekopník minimalizmu na otázku týkajúcu sa minimalistickej hudby, ktorá odznela v panelovej diskusii v rámci festivalu Melos-Étos v Bratislave v roku 2006  odpovedal: “Predstavte si, že ste v Paríži, máte lopatu, prídete k Debussyho hrobu, vykopete ho a spýtate sa „Prepáčte, pán Debussy, nie ste vy impresionista?“ A čo odpovie Debussy? „Oh, merde...“ To by bola skutočná odpoveď.”

Celý rozhovor, ktorý viedli Daniel Matej, Erik Christensen a Jaroslav Šťastný nájdete v archívnom čísle časopisu Hudobný život 1/2006, okrem iného v ňom Steve Reich hovoril o svojich začiatkoch a inšpiráciách.

- Ste americkým skladateľom a niektorí historici a teoretici umenia vás pokladajú za súčasť takzvanej americkej tradície experimentálnej hudby, ktorej kľúčovou postavou bol John Cage. Mohli by ste stručne popísať tradíciu, alebo zdroje, z ktorých vychádza vaša hudba?

Pochádzam z Ameriky s pozadím viacerých tradícií. Pokiaľ ide o Johna Cagea, obdivujem jeho skladby do roku 1950. O skladby napísané po tomto roku nemám absolútne žiaden záujem. Môj záujem o európsku hudbu sa začína Notredamskou školou - organálnou hudbou Leonina a Perotina a pokračuje až ku Bachovi. Hudba po roku 1750 - teda Haydn, Mozart, Beethoven, Schumann, Schubert, Berlioz ... Wagner a tak ďalej - ma v podstate vôbec nezaujíma. Môj záujem sa začína opäť Debussym, Ravelom, Satiem, Stravinskim, Bartókom... a pokračuje Johnom Coltrainom, Milesom Daviesom, západoafrickým bubnovaním, balinézskym gamelanom. Toto sú moje vplyvy. Možno si poviete, že je to čudné. Nie je to však nič zvláštne, ak ste vyrastali v Amerike 60-tych rokov, keď tam hralo množstvo takýchto mimoeurópskych hudobníkov - bolo to v čase, keď som študoval na Julliard... Keď som sa učil u Luciana Beria v Kalifornii, po večeroch som chodieval počúvať Johna Coltraina. Ako stredoškolák som zase zvykol počúvať Milesa Daviesa a Kennyho Clarka. A ešte predtým, keď som mal šestnásť,  zažil som Stravinského ako diriguje Stravinského... Každý z nás pochádza z nejakého času a priestoru. Ja teda pochádzam z New Yorku (a tak trochu aj z Kalifornie) 60-tych rokov...

- Keď ste v 60-tych rokoch nastupovali na hudobnú scénu, vaša hudba musela v dobovom kontexte pôsobiť dosť neobvykle. Vtedajší hudobný svet vzhliadal ku Cageovi a Boulezovi. Necítili ste sa osamotený?

Áno... (smiech). V čase keď som bol študentom, teda v rokoch 1958 až 1963, v zásade každý skladateľ - od Igora Stravinského po posledného študenta kompozície - písal hudbu ako Boulez, Stockhausen, Berio alebo Cage, teda hudbu, ktorá nemala žiadnu melódiu, žiadnu harmóniu a žiaden rytmus. Ja som sa však túžil stať skladateľom preto, lebo som miloval Stravinského Svätenie jari, Bartókov Koncert pre orchester, či Milesa Davisa, Kennyho Clarka, alebo be bop. Takže spôsob akým som ja narábal s 12-tónovým radom spočíval v tom, že som nepoužíval žiadne inverzie, transpozície, či račie postupy, ale som rad jednoducho opakoval. A potom, keď som odišiel do Kalifornie na Mills College študovať k Beriovi a ukázal som mu niektoré z týchto skladieb mi Berio povedal: „ak chceš písať tonálnu hudbu, prečo nepíšeš tonálnu hudbu?“ A to je to, o čo sa odvtedy snažím...

Z dejín hudby vieme, že sa v nich striedali obdobia veľkej komplexnosti s obdobiami zjednodušení, v ktorých ľuďom stačila jednoduchá melódia a pár akordov - ako príklad môžeme uviesť obdobie prechodu od renesancie ku baroku, alebo prípad Bachových synov, ktorí pripravili cestu Haydnovi...

Ja som sa narodil a vyrástol v období kulminácie komplexnosti, ktorá začala kdesi u Schuberta a Schumanna, pokračovala Wagnerom, Mahlerom a Schönbergom až ku Boulezovi a Stockhausenovi a dosiahla stav úplnej vyčerpanosti a odcudzenosti voči publiku. Takže ak ste prišli na koncert takejto hudby, nestretli ste na ňom nikoho iného, iba skladateľov.

A mne a ľuďom mojej generácie sa páčili iné veci, takže náš nástup na scénu nebol výsledkom žiadnych teoretických úvah o ďalšom smerovaní hudby, ani nebol predznamenaný žiadnymi manifestami, ale bolo to ako povedal Stravinskij: skladateľ je ako zviera, ktoré si zháňa potravu a keď nájde niečo, čo je dobré, tak to zje...

 

 

 

4. 10. si pripomenieme nedožité 79. narodeniny Deža Ursinyho

 

 

 

...aj 56. výročie úmrtia Janis Joplin