Osobnosti z umenia a kultúry píšu o Banskej Štiavnici

Oheň je uhasený. Popol ešte mokrý. Škody sú nevyčísliteľné. Požiar v centre Banskej Štiavnice prišiel 18. marca 2023 nečakane a rýchlo. Teraz budeme dlho čakať, kým sa pomaly opraví to, čo zničil. Všetci na Banskú Štiavnicu myslíme a nejako sa jej snažíme pomôcť. plan.art oslovil niekoľko osobností, ktoré sú s Banskou Štiavnicou späté, alebo ju majú len radi, tak ako celá kultúrna obec. 

O nešťastí v Banskej Štiavnici pre plan.art napísali autorka a režisérka Anna Grusková, organizátorka Jedného sveta Eva Križková, režisérka Ivana Laučíková, hudobník Eugen Prochác, hudobník Robert Pospiš, poetka Mila Haugová a spisovateľ Peter Balko.

(článok postupne dopĺňame)

„V UTOROK 25. 1. 1938 VEČER PO PIATEJ HODINE ZALEJE SA NEBO NA SEVERNEJ STRANE KRÁSNOU RUBÍNOVOU ŽIAROU.  V prvom ustrnutí každý tuší požiar veľkých rozmerov. Potom sa háda, kde to asi horí. Zrazu zaznie poplachový signál hasičov. Tu treba pochvalne priznať, že naši hasiči boli v okamihu na nohách. Ale kam ísť? Hodruša, Močiar, Vyhne? Keď sa hasiči vracajú, že to asi nebude oheň, začne sa  bedákanie ľudí: To je úkaz na nebi, ľudia, uvidíte, bude vojna! Takto nás postrašila polárna žiara, ktorá bola vidieť do tretej hodiny ranej v najkrajších variantoch."

Tuto správu uverejnil týždenník Štiavnican pred 85-timi rokmi. Ľudia sa obávali oprávnene: naozaj na jeseň v tom istom roku vypukla vojna. Dnes sme na tom horšie: máme vojnu za hranicami a to červené svetlo, ktoré Stiavnicania vtedy zahliadli, nie je polárna žiara, ale skutočné plamene. Možno to muselo dôjsť až tak ďaleko, aby sme objavili pozabudnutu silu spolupatričnosti, ktorá silnela s počtom zhorenych striech a zachránených pamiatok. A verím, ze ešte porastie. Gluck auf, drahá Štiavnica!

 

Anna Grusková, autorka a režisérka

Víkendový požiar v Banskej Štiavnici som vnímala ako tragédiu na viacerých úrovniach. Ako prvá naskočila tá osobná. Moje zoznámenie so Štiavnicou ešte na vysokej škole,  keď sme sa tunelmi v dvojmetrových závejoch brodili medzi domčekom, v ktorom VŠMU robilo filmové semináre a potravinami či krčmou. Každoročné návštevy 4 Živlov, výlety s priateľkami či s láskami, ponorenie sa do histórie cez imerzívne divadlo Kozmopol. To všetko samozrejme v neodmysliteľnom kontexte štiavnickej historickej krásy. Druhá rovina s tou prvou súvisí a je nemenej dôležitá. Banská Štiavnica je miesto, kam vždy pošlem každého hosťa z cudziny. Je to náš národný poklad a jeho ochrana, zveľaďovanie a teraz aktuálne záchrana je pre našu identitu esenciálna. A samozrejme, nedá sa nemyslieť na samotných Štiavničanov. Aj keď toto mesto považujeme všetci za svoje, ľudí  ktorí v ňom žijú svoje každodenné životy zasiahla táto udalosť ešte podstatne priamejším a existenciálnejším spôsobom. Nedá sa mi na nich nemyslieť.

Po prvotnom šoku sa snažím uvažovať o tom, čo dobré by Štiavnici táto otrasná skúsenosť mohla priniesť. Spomínam si na všetky tie chátrajúce renesančné budovy priamo v centre na námestí a prekážky, ktoré zdolávajú všetci tí aktívni kultúrni pracovníci,  snažiaci sa mesto rozvíjať a vdýchnuť architektonickým pamiatkam nový život. Možno by tento Fénix mohol povstať z popola do doby, kedy jeho podobu budú viac formovať strategické politické rozhodnutia, než korupcia. 

 

Eva Križková, Jeden svet

 

V prvých týždňoch ruskej vojny na Ukrajine na mňa emočne najsilnejšie zapôsobili udalosti, pri ktorých sa Ukrajinci upínali k umeniu. V mestách pod paľbou sa v uliciach zišli členovia speváckeho zboru a spievali árie, v rozbombardovanej izbe hrala majiteľka na sutinami zasypané piano, vojaci stovkami vriec obalili sochy uprostred námestí, aby ich ochránili pred poškodením. Tie obrazy sú silné, pretože zhmotňujú, prečo sa oplatí brániť sa, prečo stojí za to žiť život. To, čo nás ako ľudí (i spoločenstvo) definuje, je duch, krása, idey.

Štiavnica začala horieť nanešťastie práve na miestach, ktoré uschovávajú vedecké a umelecké dokumenty nadnárodnej hodnoty. Ľudia v Štiavnici prekonali strach a zúfalstvo z prebiehajúcej katastrofy tým, že sa v okamžiku zomkli a začali ich zachraňovať. Banské archívy, zberateľské knihy, sochy a obrazy. Opäť nezachraňovali majetok, zachraňovali identitu.

Tvárou v tvár deštrukcii si spoločenstvo uvedomí, čo sú skutočné hodnoty. Zániku čelíme tým, čo nás prekračuje. Ľudia v Štiavnici ukázali, že napriek všetkým čiernym myšlienkam, ktoré o slovenskej spoločnosti môžeme mať, tento pud kultúrno-identickej sebazáchovy sme nestratili. To je pre mňa víťazná správa.

 

Ivana Laučíková, režisérka

Po tom, ako som sa vrátil z milovaného Portugalska v druhej  polovici deväťdesiatych rokov, môj osud skrížila podobnou intenzitou Banská Štiavnica. Vybrali sme sa tam náhodou s mojou vtedajšou manželkou Lele,  jej teta vlastnila penzión vo Sv. Antone. Nabudená informáciami z DAAD  štipendia v oblasti kultúrneho manažmentu, jala sa Lele prebudiť spiacu krásavicu. Tak vznikol Festival peknej hudby, asi prvý „klasický" v Štiavnici. Tá sa postupne prebúdzala do krásy a rozmanitosti a netrvalo dlho a stala sa najobľúbenejším miestom na mape Slovenska. My sme k festivalu pribrali ešte kurzy a júl bol náš najvyťaženejší , ale i najkrajší mesiac v roku. Kurzy „prichýlila" miestna ZUŠ so zlatým, dnes už nebohým riaditeľom Paľkom Macákom. Hudba znela z každého kúta krásneho domu. Vždy sme sa s priateľom Remom Kákonim tešili uniknúť z rozžeravených ulíc do príjemného chládku barokovej chalúpky. Pamätám sa, ako sa Palko Macák tešil z každej koruny, ktorú pre ZUŠ-ku zohnal, pochvaľoval si peknú novú medenú strechu. Rovnako milá a ústretová bola i jeho nástupníčka Irenka Chovanová, podobný hyperaktívny typ človeka, ktorý nepozná únavu. Dnes mi je do plaču, keď vidím ruiny a zničené múry tejto krásnej budovy, ale i okolitých domov, kde sme sa v lete denne presúšali, dávali si pizzu na terase. Ten magický briežok, začinajúci od Kostola sv. Kataríny až po morový stĺp, keď sme si v prestávke koncertu išli do picérky niečo dať, ľudia sedeli na schodom, všade možne a tešili sa. Ale, Štiavnica to prežije a postaví sa zase na nohy, na to ju máme príliš radi, aby sme ju nechali napospas. O to viac si ju budeme vážiť a dávať na ňu pozor. Takých kútov veru nie je mnoho.

 

Eugen Prochác, Festival peknej hudby

 

Banská Štiavnica patrí k nám, k našej hudbe, k našim súkromným zážitkom. Je to mesto, do ktorého sme sa vždy vracali a budeme sa vracať s nadšením. Odohrali sme v nej desiatky koncertov, zorganizovali desiatky podujatí, prežili stovky nezabudnuteľných stretnutí. Štiavnica nie je „iba" mesto. Je to dôležitý bod na kultúrnej mape našej krajiny. Tragédia, ktorá ju postihla nás hlboko zasiahla. Myslíme na našich priateľov. Pomôžeme ako vieme. Banská Štiavnica opäť vstane z popola. Pretože má kúzlo, ktoré objavíte iba tam.

 

Robert Pospiš, Real Music House

Zaplakala som za spáleným srdcom Banskej Štiavnice

 

Mala som 15 rokov, keď som prvý raz toto tajomné mesto navštívila.
Boli sme stanovať pri jazere Počúvadlo a urobili sme si výlet
„do mesta“.
Po rokoch som bola niekoľkokrát čítať básne na Capaleste,
frankofónnom festivale poézie, spolu s Miroslavou Vallovou
a Danou Podrackou (rodáčkou z Banskej Štiavnice, oheň v jej
rodnom meste sa jej hlboko dotkol).
Naposledy som tam bola vlani v lete v Kultúrnom centre
Eleuzína, kde sme ako nominovaní v rámci ceny za poéziu
Zlatá vlna čítali svoje básne – Rudo Jurolek, Nóra Ružičková
a ja, moderoval Peter Šulej... Bolo to krásne popoludnie,
vonku s výhľadom do diaľky a čarovná prechádzka večerným
mestom. Rada sa v meste prechádzam sama, viem tak lepšie
precítiť rytmus... vône a zvuky... hlas zvonov... vôňu vzduchu pred

dažďom. Predstaviť si striebornú salamandru – erbové
zvieratko baníckeho mesta. Aké je všetko krehké: ľahko
miznúce.

Mila Haugová, Zajačia Dolina 22. 3. 2023, len 25 km od
Banskej Štiavnice vzdušnou čiarou. Aj priateľka Anna Bartovicová,

rodáčka z Dolných Hámrov, hlboko smúti nad nešťastím

mesta, ktoré, aj s jeho okolím, je blízke jej srdcu.