zdroj: SFÚ, foto:Miro Nôta
zdroj: SFÚ, foto:Miro Nôta
Celú kultúrnu obec dnes zasiahla správa o odchode režiséra Stanislava Párnického. plan.art oslovil niekoľko tvorcov*kýň, aby sa podelili v tento smutný deň o svoje spomienky.
režisér Robo Šveda
Pre všetkých čo ho milovali, mali radi, obdivovali alebo ... nie neexistuje človek, čo by ho nemal rád. Pre mňa bol jedným z najdôležitejších ľudí v mojom živote, ktorý doň vstúpil so svojim smiechom v kinosále na Ventúrskej pri mojich prvých prijímačkách a pri tretích, po slovách"Ľubo, buď ticho! Nechaj chlapca hovoriť!" sa stal mojim hrdinom, ktorého som rád počúval, s ktorým som rád travil čas, debatoval, rád varil, rád popíjal vínko, rád venčil psov, aj ktorý ma nechal spať na prednáške, keď som robil deň noc na gay film festivale a len na konci, ked som sa zobudil povedal "veď si sa potreboval vyspať, nerušili sme ťa". Bol to človek, ktorý keď nám tykal, bolo vždy nemožné prekročiť hranicu vykania. Nikdy som ju prekročiť ani netúžil, vykanie bolo tu skutočne znakom veľkého obdivu a uznania, ľudského rešpektu, lebo skutočne bol pre mňa (a nielen mňa) otec, ktorý nás formoval, tým že nám dával slobodu. Mnohí naň za to nadávali, ale ja som jeho slobodu - teda porozumenie pre nás ako tvorcov - obdivoval. Jeho slová pri hodnotení filmov "Ty máš Ačko za usilovosť", čo opakoval každý rok som na jednej strane neznášal a na druhej miloval, lebo v jeho pohľade bolo to, že nevníma len ten ukončený film, ale film ako proces rastu tvorcu. Bol jediný, čo spak ruky v druhom ročníku rozanalyzoval, prečo moje čudné filmy nie sú čudné. A ja som sa naň pozeral ako na poloboha. Viem správu, že nás opustil len asi vyše hodiny a za tú chvíľu okrem slz, ktoré neviem stále zastaviť, tak prichádza jedna spomienka za druhou, a tých teda bolo. Viem, že nie som sám, čo môže toto napísať a preto viem, že nebude chýbať len mne. Lebo to bol náš Pán profesor. Nikoho iného som Pán profesor v živote nenazýval a už ani nazývať nebudem. PS: včera som náhodou spomínal, ako sme celú noc preplakali, keď odišiel Aleš Votava, ako som smútil s Evičkou Rácovou a vnímal ako bolí keď odchádza niekto kto ti niečo dal, kto ťa "vychovával" ... a ani by ma nenapadlo, že to za tak krátku chvíľu budem pociťovať aj ja, aj my... Stanove deti...
(s dovolením R. Švedu, z jeho fb)
režisér Martin Šulík
ZA STANISLAVOM PÁRNICKÝM
„Vnútorný poklad máme v sebe všetci, len nevieme ako sa k nemu dostať,“ tvrdí filmový režisér Jan Švankmajer: „Skutočný guru vás dokáže iniciovať, otvoriť, aby ste sa dostali k tomu, čo je vo vás najlepšie. Nevnucuje vám svoje názory a nevštepí vám svoje postoje, ale donúti vás, aby ste hľadali sami v sebe a otvorili sa.“
Švankmajerova definícia duchovného majstra je veľmi blízka definícii učiteľa na umeleckej škole. Pri príchode na VŠMU sme mali šťastie, že sa naším profesorom stal Stanislav Párnický. Mal kúsok po tridsiatke, boli sme jeho prvý ročník. Od prvých prednášok nás vnímal ako rovnocenných partnerov, snažil sa vytvoriť atmosféru dôvery a vnútornej slobody. Nechcel nás pretvoriť na svoj obraz, bol trpezlivý, počúval nás, snažil sa, aby sme sami našli svoju cestu. Pár rokov po Charte 77, v časoch politickej perzekúcie, sme mali na škole azyl. Mohli sme bez strachu rozprávať o akejkoľvek téme, neexistovalo žiadne tabu. Všetky materiálne obmedzenia boli vyvážené tvorivou slobodou.
Stanislav Párnický nás mal rád. A my sme mali radi jeho. Stali sme sa skoro členmi jeho rodiny, mali sme výsadu navštevovať ho doma, častokrát nám jeho vtedajšia manželka, pani Zdena Studenková ponúkla polievku. Profesor Párnický sa pred nami úplne otvoril, nič si nenechával pre seba. Mohli sme zblízka sledovať jeho prácu, chodili sme asistovať pri nakrúcaní jeho filmov. Dovolil nám, aby sme spolu s ním zdieľali tvorivé pochybnosti, ale aj aby sme sa spolu s ním tešili z jeho úspechov.
Tesná blízkosť a priznanie vlastnej zraniteľnosti mali pre nás veľký význam. Vedeli sme, že náš učiteľ je priaznivo nastavené zrkadlo, bez strachu sme od neho mohli prijímať kritickú reflexiu našich prác. Získali sme pocit vnútornej istoty a vo svojich prvých filmoch sme si mohli dovoliť omyly. A právo na omyl je na škole dôležité.
Špecifickosť filmovej réžie spočíva v tom, že v sebe syntetizuje nielen rozličné druhy umenia a technické zručnosti, ale predpokladá aj istý stupeň životnej skúsenosti, schopnosť analyzovať a interpretovať realitu. Skrátka predpokladá aj bohatý zážitkový svet, ktorý sa stáva východiskom pre tvorbu.
Keď sme prišli na školu boli sme veľmi mladí. Profesor Párnický sa snažil, aby sme popri rozvíjaní základných remeselných zručností (práca s kamerou, základy strihu, zvuková skladba, organizácia práce na filme atď.) začali hľadať aj vlastné témy, aby sme začali reflektovať vlastnú životnú skúsenosť. Uvedomoval si, že filmová réžia nie sú len poučky o zvládnutí technických pravidiel, ale, že je to predovšetkým premýšľanie v širších kontextoch. Zadával nám cvičenia, ktoré nás nútili uvažovať o sebe a svete okolo. Museli sme natočiť film na tému vlastný životopis, nafotiť fotoscenár na tému portrét rodiny. Na konci prvého ročníka, sme dostali špecifické zadanie. Pretože sme boli extrémne kritickí a negativistickí, museli sme prostredníctvom filmu zadefinovať svoj vyšší princíp – zachytiť hodnoty, ktoré v živote si vážime a pomenovať aj svoj vzťah k filmovému médiu.
Viedol nás k samostatnému uvažovaniu. Pri hodnotení našich prác nám nikdy nepodsúval hotové návody. Mal dar formulovať svoje postrehy presne, ale dostatočne všeobecne, aby nám v nich vnucoval svoje riešenia. Tie sme museli objaviť sami.
To, čo bolo na našom štúdiu zaujímavé, bola flexibilita študijných plánov. Je samozrejmosťou, že štúdium na umeleckej škole si vyžaduje individuálny prístup, ale Stanislav Párnický sa snažil o to, aby každé zadanie praktického cvičenia smerovalo k posunu v našom myslení. Hlavne v prvých ročníkoch mali naše režijné pokusy rôznorodý charakter. Striedali sme umelecké druhy: robili sme divadlo, zaznamenávali sme operu, nakrúcali sme dokumenty aj animované filmy. Profesor Párnický preferoval zmenu ako základný princíp okysličovania tvorivosti. A tak sa naše animované filmy odrážali v hraných etudách, práca na dokumentoch ovplyvňovala záznam opery. Mnohé cvičenia nám zadával proti srsti. Ak sme mali problém s vedením herca, dostali sme na realizáciu hereckú etudu, ak sme mali sklon k schematickému mysleniu, museli sme natočiť fragment textu, ktorý ponúkal viaceré protikladné riešenia, ak sme boli posadnutí realistickou drobnokresbou, tak sme v divadle skúšali poetickú jednoaktovku. Niektoré cvičenia boli zamerané na rozvíjanie fantázie. Iné na kreovanie režijného nápadu. Striedanie žánrov, médií i spolupracovníkov bolo vždy zaujímavé. Učili sme sa byť otvorení náhode, tematizovať nečakané podnety, využívať realitu vo svoj prospech.
Model výučby réžie profesor Párnický kontinuálne rozvíjal ďalších štyridsať rokov. Aktualizoval osnovy, sledoval transformáciu technológii, s mladíckou vášnivosťou sa nadchýňal novými filmovými dielami. Bol žičlivý a prajný. Pri príležitosti jeho sedemdesiatky sa vo vinárni u Bruna stretlo niekoľko generácii filmových režisériek a režisérov. Všetkých naštepil svojou láskou k filmu, ale aj k životu vo všetkých jeho podobách. Myslením bol mladý rovnako ako najmladšia generácia filmových tvorcov. Dnes, keď sa jeho dielo a život uzavrelo, ostáva po ňom prázdny priestor, ale ja povinnosť, pokúsiť sa ho zmysluplne zaplniť, rozvíjať humanistický a umelecký odkaz, ktorý nám zanechal.
(text bude zverejnený aj na vsmu.sk)
režisérka a scenáristka Eva Borušovičová
„Ste ako moje deti,“ povedal nám pán profesor Párnický v ten večer, keď oslavoval sedemdesiatku, a my, jeho študenti, všetci už v strednom veku, sme sedeli okolo neho a vedeli sme, že je to pravda. Lebo on nám bol ako otec. Roztržitý, výstredný, občas nevrlý, múdry, duchaplný a povzbudzujúci otec. Mal nás rád. Vždy v nás videl talent. Vždy nám doprial príležitosti aj úspech. Vždy sa nám snažil rozumieť. A rozumieť našim filmom, scenárom, hrám a knihám, ale aj životným peripetiám, akokoľvek sme boli inými nepochopení.
Zásadne mi tykal, rozoberal moje nápady, hovoril, že som strašne tvrdohlavá, ale že nevadí, hral v mojich filmoch, zaujímal sa o môj názor, tancoval na mojej svadbe, ešte pred tromi týždňami ma volal na víno. Bola som mimo mesto. Dve hodiny sme telefonovali a dohodli sme sa, že pred Veľkou nocou sa stretneme. Lebo potom bude mať veľa roboty.
Odkedy som sa dnes dozvedela tú nesmierne smutnú správu, plačem. Videl v nás to najlepšie a dával nám všetku slobodu, akú sme potrebovali a to je dar, vzácny posilňujúci dar, ktorý v sebe nesieme ďalej.
Pán profesor, viem, čo ste si mysleli o možnostiach stretnúť sa na druhom brehu, ja však akosi verím, že je to inak než ste predpokladali a teraz ľahkým krokom kráčate do nebeskej vinotéky a tam na mňa počkáte.
Budete nám tu strašne chýbať. Ďakujeme za všetko. Keby ste vy neboli, všeličo by bolo inak a mnohé by možno nebolo vôbec.
Objímam vás na cestu.
režisérka Sahraa Karimi
Môžem len povedať: odišiel z tohto sveta, môj jediný a celoživotný pán Párnický. A znamenal pre mňa všetko... všetko... všetko a bez neho by som nebola nikto v tomto svete. Nemôžem viac písať lebo som stratila zmysel môjho života ... a pán Párnický, môj harcovník, jediný dal zmysel môjmu životu... osobne aj profesionále... potrebujem čas...lebo nie je ľahké pre mňa teraz písať ... lebo ešte neverím že odišiel...odišiel človek
filmová teoretička Katarína Mišíková
Stanislav Párnický bol jedným z kľúčových aktérov vzniku Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Keď o tom dnes pod vplyvom tej zlej správy o jeho skone uvažujem, uvedomujem si, že pre ňu hádam najviac urobil. A tým nemyslím školu ako inštitúciu, ale študentov, ktorým priam nekriticky fandil. Pamätám si, že som bola ešte študentka filmovej vedy, keď vo svojej dekanskej kancelárii vyhadzoval ruky do vzduchu a s nadšením mi púšťal ukážky tvorby režisérov zo svojho ročníka. A tiež si pamätám, že keď naši študenti-teoretici počas Študentských konfrontácií reflektovali diela jeho študentov réžie, vždy ich vášnivo obhajoval. Akosi neskoro som pochopila, aké je toto bezpodmienečné drukovanie pri umeleckom vzdelávaní dôležité. Odvtedy som si ho nielen vážila, ale aj obľúbila. A tuším som predpokladala, že bude nesmrteľný. Skrátka, tiež som mu začala bezpodmienečne drukovať. A mať rada jeho drobné extravagancie. Všetkým zásadne tykal, a tak sme si raz pod vplyvom vínnej roztopašnosti povykali. Vážim si, že to nerešpektoval, lebo rozumiem, že to bol jeho zvláštny spôsob otcovského osvojenia si mladších kolegov – dokonca aj tých, čo neboli jeho študentmi a študentkami.
dramaturgička, scenáristka, zástupkyňa SR v Rade Eurimage Zuzana Gindl-Tatárová
Stano Párnický bol priamy, talentovaný a extrémne veľkorysý človek a pedagóg. Niekoľko generácií jeho študentov réžie osirelo.
Mal talent vdýchnuť veciam význam a originalitu - odchádza s ním veľká časť kultúrnej integrity a filmárskej pravdivosti. Vždy si dokázal uchovať názorový luxus. Bol autentický a v očiach ľudí, ktorí ho poznali, nikdy nezostarol. Dovidenia, Stanko!
strihač Maroš Šlapeta
Pán profesor Párnický bol úžasný človek. Bol to určite jeden z najlepších pedagógov, svojich študentov mal naozaj rád, bol k nim veľmi empatický a vedel v nich vždy nájsť to dobré, vedel ich zapáliť, inšpirovať. Bol nesmierne múdry a aj vtipný. Učiť ho podľa mňa veľmi bavilo. Mal som rád jeho hodiny, kde nám rozprával strašne zaujímavé veci, veľmi zaujímavým spôsobom. Sledovať jeho myšlienky bolo napínavé, bol to neuveriteľný prúd slov, takmer vžy sme meškali na nasledujúcu hodinu, lebo potreboval dopovedať myšlienku. Niekedy to trvalo aj dosť dlho a tak sme už v kabátoch a s rukou na kľučke, čakali na to dopovedanie hádam aj 30 minút. Ale veľmi radi. Keď som končil školu ja, bol práve dekan. Škola vtedy nemala veľa peňazí, tak rozhodol, že promócie nebudú. Zavolal nás do svojej kancelárie, štúdijná referentka mu podávala naše diplomy a on zakričal: „Chytaj!“ a diplomy nám hádzal krížom cez celú miestnosť. Som strašne rád, že bol súčasťou našej školy. Spravil pre ňu strašne veľa. Pre veľa generácií študentov. Aj môj syn bol jeho študent. Keď chodil do školy on, tak si pán profesor Párnický mýlil naše čísla a pravidelne mi volával, že bude trocha meškať na vyučovanie. Vždy som sa potešil, že ho počujem. Veľmi si vážim, že mi môj diplom hodil práve on.
režisér Jaro Vojtek
Pán Párnický ma priamo neučil, nebol som jeho žiakom, ale cez to všetko mám silný pocit, že bol dôležitý v mojej tvorbe. Stačilo, že som sa s ním rozprával na chodbe školy, bufete, na školskej kapustnici. Vždy svojím pohľadom na film zanechal vo mne hlbokú stopu. Pochopil som, že film je kompaktný celok myslenia filmára. Jeho intelektuálne vedomosti otvárali trinástu komnatu mojej tvorby. Chodil na všetky moje filmy a po projekcií ma jednoducho len objal a v tom bolo všetko. Bol človek, ktorý celou svojou existenciu miloval film. Tešil sa z každého dobrého filmu. Bol človek, ktorý nikdy nezávidel, ale tešil sa z dobrej tvorby hocikoho. Obetoval svoj život škole, s láskou. Bezhranične. Úprimne sa tešil z každého úspechu študenta, bol rád, že slovenský film ožíva. Vychoval dôležitých tvorcov slovenskej kinematografie. Jeho vedomostný duch vo filme bude chýbať ako keď vytrhnete osmičku - zub múdrosti, ostane tam prázdno :))
kameraman Laco Kraus
Skúsim trochu priíemnou spomienkou na náš jeden z posledných rozhovorov so Stankom..hovorili sme ako vždy o filme..a zrazu ma prekvapil..mali by sme spolu napísať knihu..ponúkol som titul LACO a STANO a TO JE VŠETKO..zasmial sa..to bude bestseller. Naša spolupráca sa začala v r. 1969 a trvala vyše 40 rokov..bolo to krásne invenčné plodné, ale často aj dramatické obdobie spolupráce..čo sa týka tvorivosti v tom sme sa skutočne našli..hľadať nové témy, kombinovať žánre,prítomnosť s históriou, zdokonaľovať filmové a televízne postupy..v obraze, vo svetle, vo farbe, v strihu, experimentovať to sme milovali. Prežil som so Stankom skutočne bohaté tvorivé diskusie..mali sme úplne rozdielne povahy, ale rešpektoval som jeho silne rozvinutú intuíciu vnímať príbeh nielen v kontexte dramaturgie, ale aj emotívne..bola to vzácna symbióza partnerstva režiséra a kameramana. Obdivoval som jeho erudíciu, vzdelanie, pokoru a toleranciu. Myslím, že to naše spoločné filmové a televízne diela dokonale dokazujú… a nebolo ich málo. Zostanú trvalou hodnotou jeho talentu a televíznej histórie. Mal som ho skutočne rád, vážil som si ho a bude nielen mne, ale nám všetkým veľmi chýbať!
dekanka Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Darina Smržová
Milý Stanko,
keby si si svoj odchod naplánoval o deň neskôr, na 1. apríla, bola by som presvedčená, že nás znova skúšaš, provokuješ a potuteľne sa pri tom usmievaš popod fúziky. Nie je to tak. Naozaj si nás opustil a zanechal so slzami v očiach.
Spomínam si na našu spoločnú prácu v strižni. Boli to turbulentné časy. Chodil si s novinami pod pazuchou. Celé hodiny sme diskutovali o politike, o škole, o filme, ale aj o tvojom živote. Vodil si do strižne svojho psa Artura. Keď sme boli zabratí do práce, často nám ušiel. Vždy sme ho našli v bufete Slovenskej televízie. Bol gurmán ako ty.
Vedeli to o tebe aj tvoji študenti, s ktorými si trávil čas aj pri vínku, dobrom jedle a dôležitých rozhovoroch. Miloval si ich a oni milovali Teba. Mal si rád ich osobitosť. Povzbudzoval si ich v jedinečnom spôsobe nazerania na svet a umeleckom štýle. Pamätný je prvý ročník školských tímových prác. Ešte nebolo vybavené kino a my všetci, študenti aj pedagógovia, sme sa tisli v ateliéri animovanej tvorby na stoličkách, na zemi a pozerali si práce poslucháčov prvého ročníka. Ty si ich analyzoval a ak odznela neprimeraná kritika, aj obhajoval. Trvalo to do neskorého večera, ale nikomu sa nechcelo odísť, pretože to boli hodiny nabité nadšením z tvorby, kreativitou, rešpektom a vzájomným prepojením.
Neustále si sa zaujímal o to, kam sa posúva technológia a aký to bude mať vplyv na kinematografiu. Spomínam si na jeden z našich posledných rozhovorov. Vravel si, že študenti sa musia naučiť robiť krátke filmy, aby sa vedeli uplatniť na internete. Zaujímal by ma tvoj názor na umelú inteligenciu, na jej vplyv na spoločnosť, na tvorbu, veď mnohí si myslia, že najviac ohrozuje práve umenie. A možno si 31. 3. 2023 nasadol na vlak do budúcnosti, aby si nám z nej poslal správu, že sa nemáme báť, že to nie je nepriateľ, ale že aj s touto skutočnosťou sa dokážeme tvorivo vysporiadať.
Drahý Stanko, na chodbách Filmovej a televíznej fakulty sa bude aj tento rok v decembri variť kapustnica. Opäť sa pri nej stretneme, študenti aj pedagógovia, v družných debatách. Niečo ale bude chýbať. Tvoja tajná ingrediencia, ktorú si každoročne vkladal do tej Vašej „režisérskej“ kapustnice. Bola zo všetkých najlepšia. Ktovie, čo to bolo. A možno iba výnimočná dávka lásky, ktorú si budeme na fakulte opatrovať spolu so spomienkami na Teba.
Odišiel si náhle, bez rozlúčenia. Buď ale v tej budúcnosti bez obáv, svoj ateliér si zanechal v dobrých rukách svojich bývalých študentov. Poznanie, tvorivosť a morálne hodnoty, ktoré si do nich vštepil, sa tak určite prenesú aj na mladšie generácie.
*(postupne dopĺňame)
