Foto/Zdroj: Slovenský filmový ústav, Miro Nôta
Juraj Jakubisko zomrel 24. februára a je to symbolické. V deň, kedy sme si pripomínali smutné výročie začiatku ruskej agresie na Ukrajine, zomrel režisér jedného z najsilnejších slovenských filmov o podstate vojny, o ktorom sám povedal, že je to jediný film, ktorý by už nevedel lepšie nakrútiť. Triptych Zbehovia a pútnici končí apokalyptickými obrazmi hrôzy a konca tak ľudstva, ako aj kultúry. V kapitole Chladný dych smrti alebo tri príbehy o vojne v knihe Petra Michaloviča a Vlastimila Zusku sa v závere píše: „Jadrom Jakubiskových ikonických a symbolických meditácií o smrti, o individuálnej kontradikcii života a smrti, ale naproti tomu o prípadnej nevyhnutnosti smrti ako negatívnej spätnej väzbe (bez ktorej by sa točivé motory rozleteli na kusy a váha hmyzu by postupne prevážila hmotnosť zemegule), ktorú však ľudstvo rozbitím prírodnej vyváženosti mení na apokalypsu, je redukcia ľudskosti. (...) Dimenziu ľudského pohybu a pobytu medzi láskou a smrťou predviedol Jakubisko s neopakovateľnou naliehavosťou pomocou rafinovaného zapájania divákov do významových syntéz rôznych kódov s vyústením, v ktorom sa fikčná pravda stáva krutou pravdivou reflexiou reality ľudského sveta.”
Nová generácia slovenských filmárov, ktorá po skončení FAMU začala nakrúcať svoje prvé celovečerné filmy na Kolibe, vytvorila nielen zaujímavé, ale aj veľmi vyzreté debuty. Nová estetika, témy, spôsoby irozprávania príbehov ich neskôr definovali ako prelomové filmy. To platilo aj pre prvého debutanta z trojice Jakubisko – Havetta – Hanák. Kristove roky, kde obrazy pôsobia ako grafické listy, čo je výsledkom spolupráce s kameramanom Igorom Lutherom, majú dodnes v sebe sviežosť hry, ktorá definuje aj ďalšie postavy a ich životný pocit v iných Jakubiskových filmoch. Dokázal v nich uchovať generačný pocit, atmosféru doby i vlastné pocity z nej. A od prvého záberu rozpoznateľným spôsobom.
Jakubisko bol silný tak v obraze, ako aj v príbehu a najmä schopnosti cez inotaje, symboly a metafory pomenovať to negatívne, pudové, „ľudské” v spodných prúdoch človeka a spoločnosti. „Nauč svoju kameru myslieť, nie poskakovať,” napísal si na stenu. Jakubisko, ktorý sa napokon aj sám postavil za kameru. Hovorí sa o magickom realizme v jeho filme, pričom sa sám smial, že všetko čo je v nich magickorealistické sa naozaj stalo. Hravosť a výbušnosť sú vlastné nielen jeho filmom, ale charakterizovali aj jeho samého ako človeka a umelca. Radosť z tvorby, neustála prítomnosť vo svete imaginácie, láska k filmu a umeniu odčítateľná z každého filmu aj rozprávania o ňom. To všetko v ňom nedokázali zničiť ani roky, kedy boli jeho filmy zatvorené do trezoru a nemohol nakrúcať. Ak spomíname na jeho študentské filmy ako Déšť či Čekajú na Godota, alebo nezabudnuteľný Mikulaschski týdeník, ktorý robil s Elom Havettom, tak musíme spomenúť mimo jeho celovečernej hranej tvorby aj štylizovaný dokumentárny film Bubeník Červeného kríža. S humorom dokázal rozprávať aj o dobách cenzúry, keď spomínal napr. na to, ako musel z filmu Déšť vystrihnúť Ginsberga a nahradiť ho Hrubínom. A nezabudol k tomu pridať množstvo dalších historiek, medzi inými ako daroval Ginsbergovi trampky ako honorár za výkon v jeho filme, na jednej bolo meno Ginsberga a na druhú mu napísal Jakubisko. V týchto trampkách potom Ginsberg chodil po zasneženej Moskve odkiaľ ho veľmi rýchlo vrátili do Ameriky.
Môžeme tu menovať Jakubiskove filmy, ich medzinárodný presah, celý príbeh tvorivého priateľstva s Elom Havettom, peripetie pred i po revolúcii. Môžeme ho nazvať majstrom pohyblivého obrazu či slovenským Fellinim. Všetky tie historky a detaily, magické i realistické tak ako cez ne vyrozprával svoj život a svoje dielo v knihách Živé striebro. Ale to všetko sú iba slová, ktoré si môžete prečítať kdekoľvek. Pretože nakoniec aj tak zostanú iba filmy. Filmy, ktoré ako súhrn všetkých umení majú naplniť diváka úžasom. „Film vznikol ako púťová atrakcia a patrí divákom,” povedal mi v jednom z rozhovorov. „Bez divákov je film mŕtvy.”
EDIT:
Prečítajte si už aj osobnú rozlúčku Eduarga Grečnera s Jurajom Jakubiskom
–
