Vlani v Marienbade (r. A. Resnais)
„Dejiny umenia sú dejinami morálneho vzťahu medzi človekom a jeho vesmírom.“ - Maya Deren
Vzťah audiovizuálneho diela k realite je kardinálna otázka filmovej vedy. Odpovede na ňu boli rôzne, dejiny filmových teórií ich ponúkajú niekoľko, či už v rámci veľkých „ontologických“ alebo na druhej strane „materiálových“ štúdií. Vo svojej dobe to boli dobré odpovede. Nehľadiac na to je však dnes viac menej evidentná nevyhnutnosť pracovať s fenoménom dispozitívu a širších kontextov. V prvom rade by sme mali akceptovať, že v tejto konkrétnej oblasti výskumu je treba pripustiť, že realitu vnímame cez jej reprezentácie a iba malú časť cez vlastnú skúsenosť. Veci a javy nevidíme, aké sú, ale aké ich chceme vidieť, respektíve vyberáme si interpretačnú optiku, ktorá nám vyhovuje. Zároveň, a to s predchádzajúcim súvisí, realitu netvoria len veci a javy, ale aj ich pomenovania a i tie sa menia, vyvíjajú, strácajú, inovujú, degradujú... V plynúcom čase sa menia nielen významy slov, ale aj samotné slová. Mení sa kognitívne referenčné pozadie, postupne aj paradigmy, spoločenské, politické a filozofické súvislosti spolu s ideológiami nazerania na realitu. V audiovizuálnom svete prestávajú existovať fakty, nahrádzajú ich interpretácie, vysvetlenia, glosy, výklady. A tak ako sa vyvíja a postupne mení každodenná realita, vyvíja a mení sa aj optika, čiže v tamto prípade audiovizuálna interpretácia – pod vplyvom zmien v technickej, ale v dramaturgickej a recepčnej sfére, v neposlednom rade aj pod vplyvom rôznych majoritných poetík a vzorcov nahliadania, ako to koniec koncov vidíme v dejinách filmu, povedzme na presune od poetiky expresionizmu k neorealizmu.
Neustále prebieha boj na poli určovania a privlastňovania si pomenovaní, presnejšie ich významov. Napríklad rod, gender, identita, maskulinita, ale i realita a podobne dostávajú v súčasnosti nové konotácie. Aj vďaka umeleckým dielam, kultúrnym konštruktom. Realita je a vždy bola sociálnym konštruktom. A dnes sa trasie ako nervózny králik. Audiovizuálne dielo (a v podstate každé umelecké dielo) sa tak dá oprávnene chápať z hľadiska významov ako neustálený konštrukt, ktorý v konečnom dôsledku realitu dekonštruuje. Dokonca niekedy subverzívne.
Ovládnutím diskurzu a jeho konotačného potenciálu je možné vybudovať kognitívne pozadie (napr. konšpiratívne) a získať reálnu moc, silu, podporu. Médium sa stáva extenziou človeka, ľudskej mysle. Môžu tak vznikať nekonečné interpretačné fantázie o faktoch. A z faktov sa môže stať oáza šedi v púšti oslnivých farieb. Stará pani propaganda to vie, ovláda dobre taktiky tohto boja, povedzme nazvať po druhej svetovej vojne východnú časť Nemecka podriadenú totalitnej diktatúre jednej strany Nemeckou demokratickou republikou. Umberto Eco má známy a presný príklad – ako vybudovať v ľudstve nenávisť k Marťanom informáciou, že jedia deti. Kanibalizmus prináša celý rad konotácií, ktoré vyplývajú z globálneho axiologického atribútu negatívnosti. Ono sa neskôr ukáže, že v realite jedia deti iného druhu, deti zvierat, ktoré chovajú, čiže tak ako my pozemšťania jeme jahňatá a kurence, ale tento fakt už globálnu axiologickú konotáciu úplne zvrátiť nedokáže. Fikcia sa vždy prispôsobuje predstave o realite, ale zároveň ju, ako vieme, aj spoluvytvára: „Tento príbeh je pravdivý, pretože sa zakladá na iných filmoch“ /2/.
Na rozdiel od propagandy, ktorej úlohou je myslenie zúžiť je vzdelanie navrhnuté tak, aby zmenilo spôsob poznania z osobnej skúsenosti na abstraktné myslenie a formálne uvažovanie. Schopnosť myslieť v zmysle modelov – zapojiť sa do formálneho, abstraktného myslenia – je jednou z najväčších ľudských schopností, hoci si jej rozvoj vyžaduje cielený tréning a prax. Aby povedzme štúdium vybudovalo u človeka flexibilnú myseľ, ktorá dokáže aplikovať rozum a dáta na situácie, s ktorými sa ešte nestretol, spolieha sa na abstraktné modely. Dobré vzdelanie je v skutočnosti cieleným kontaktom s vedeckým modelovaním. Otázkou je, aké modely si vyberieme. Pretože tu audiovizuálna oblasť, a nielen ona, ponúka nekonečné možnosti. Podľa teórie konfirmačného skreslenia však vyhľadávame iba tie modely, ktoré vyhovujú našej predstave o svete a iné fakty ignorujeme. Takže objektívna realita možno existuje nezávisle od nás a subjektívna určite v našich hlavách, ale intersubjektívne, napríklad viera (v Boha, v peniaze a podobne) existuje v relevantnej väčšine hláv toho ktorého spoločenstva a realitu spätne ovplyvňuje a vytvára presne podľa síce občas spochybňovanej, ale fascinujúcej Sapiro-Whorfovej konštanty: jazyk utvára realitu, formuje jej vnímanie, určuje, ako ju konštruujeme a štrukturujeme. Pochopiteľne sa to týka aj jazyka, presnejšie reči, ktorou sa vyjadrujú pohyblivé obrázky, čiže audiovizuálne kinetické komunikáty. Plynúca a chvejúca sa realita tak vytvára plynúce, postupne sa meniace interpretácie a naopak. Ale existujú i tu nejaké rámce, napríklad fiction a nonfiction, fiktívne a dokumentárne, hry s naratívom. A aby to nebolo také jednoduché, existuje aj priepustnosť hraníc medzi nimi.
Takže audiovizuálny hypertext realitu neodráža, ale ukazuje predstavu svojho tvorcu o realite. Ukazuje ju z rôznych uhlov pohľadu, jej štruktúry, jej podstatu. To, čo by sme my sami nedokázali našimi zmyslami zaznamenať. Lebo nemáme čas. Alebo chuť sa zamýšľať. Preto existuje umenie – či už spisovatelia, hudobníci, divadelníci a filmári či výtvarníci, tí všetci ukazujú, ako realitu okolo nás vidia a ako ju chápu. Aká je alebo aká by mohla byť. Niektorí aj aká by byť mala. Pretože Amadeus Mozart ju chápal inak ako surrealisti. Ani realistické umenie neukazuje prst – ale skôr odtlačok prsta, jeho podstatu. Je to v skutočnosti úžasný výskum, výskum umením. Nenadarmo Nelson Goodman, postanalytický filozof a mysliteľ vo svojej knihe Nové poňatie filozofie a ďalších umení a vied odmieta odlišovať od seba navzájom vedu, filozofiu a umenie s argumentom, že vo všetkých týchto troch oblastiach sa bádatelia usilujú o to isté – porozumieť realite. Vyriešiť otázku, čo je jej podstatou a zmyslom. Čo je jej základným materiálom? Chaos? Hmota? Čas a priestor? Láska? Živly? Múdrosť? Tvar? Atóm či kvark alebo čierna hmota? Bunka alebo písmo?
Len to skúmajú rôznymi spôsobmi, metódami či nástrojmi. Záleží na postoji autora k realite, na jeho „rukopise“, uhle pohľadu. Ale stále ide o to isté, pochopiť, v akom svete žijeme a ako sa nám javí, čo a prečo môže charakterizovať realitu chápanú ako systém prvkov a vzťahov medzi nimi, pričom každý z prvkov má nejakú svoju funkciu. A funguje na nejakom pozadí. Keď sa prvok pokazí, jeho funkcia sa zmení a rozpadne sa celý systém. Alebo aj nie. Pretože podľa Davida Lodgea je každá dekonštrukcia novou konštrukciou.
Audiovizuálne dielo v ideálnom prípade zachytáva zmysel života, dáva nám ho precítiť napríklad cez symbolickú štruktúru. Alebo cez číru abstrakciu. Deje sa to vďaka asociačným reťazcom, ktoré dokáže vzhľadom k refernčnej realite vyvolať. Koniec koncov, ako hovoril David Lynch, život je hádanka dovtedy, kým k nej nenájdete kľúč.
Ako vieme, v obrazoch reality neexistujú fakty, len ich výklady. Interpretácie predkamerovej reality alebo umelo vygenerovaného fikčného sveta, kde je realita referentom. Vďaka tomu sa niekedy stáva, že bez kľúča to nefunguje. V každom diele pôsobí totiž mimoriadne silno idea reprezentácie reality. Intuitívna a bezbrehá viera v obrazy je pascou. Keď sa prvky reality nahradia umelými obrazmi, interpretácia sa začína problematizovať. Mínové pole plné rizík.
A teraz sa na to pozrime z hľadiska tzv. etického obratu. Etický obrat sa udial vo filmovej teórii začiatkom dvadsiateho prvého storočia a v istom zmysle presmeroval pohľad z ideologickej na etickú analýzu. Pýta sa, ako audiovizuálne dielo vytvára etický vzťah medzi divákom a svetom. Ideologická línia filmovej teórie vnímala film ako nástroj manipulácie diváka. Etický obrat je návrat k spojeniu filmovej teórie s filozofiou, presnejšie s etikou chápanou ako teoretická veda, ktorá morálku skúma a vysvetľuje vrátane jej súborov správania. Čo je to dobro? Ako vieme, že konáme správne? Aký etický postoj umelecké dielo zaujíma k zobrazeným postavám a udalostiam? A k realite?
Etická línia teórie vo filme analyzuje jeho estetiku a formálne štruktúry. Etika sa nehľadá len v rovine narácie, ale v prvom rade vo filmovej forme – v tom, ako kamera pristupuje k zobrazovanému subjektu. Estetická forma môže zintenzívniť divácky zážitok a senzibilizovať diváka k zobrazenému, čím evokuje etickú skúsenosť. Film sa tak podľa tejto teoretickej koncepcie môže stať miestom na nadviazanie etického vzťahu prostredníctvom zmyslového zapojenia divákov, nielen racionálnym hodnotením peripetií deja. Je to pochopiteľne odklon chápania diváka ako relatívne pasívneho k chápaniu diváka ako zodpovedného a aktívneho recipienta. Takže revízia štandardnej definície pojmu divácka identifikácia. Ide v podstate o to, že film sa chápe ako priestor na stretnutie s „inakosťou“ (Levinas), film ako skúsenosť, presnejšie zmyslová/afektívna skúsenosť, ktorá môže formovať náš morálny charakter a porozumenie svetu vrátene porozumenia „inému“.
Je to všetko na pomedzí etiky s epistemológiou, presadzujúc starú štandardnú ideologickú analýzu do iného, nového kontextu a sústreďujúc pozornosť na etickú imagináciu rozvíjanú filmom, na „biovizualitu“ (spôsob, akým film ako audiovizuálne médium komunikuje na úrovni pocitu so všetkými aktívnymi zmyslami diváka). Na základe etickej imaginácie vyvolanej filmom môže podľa takejto koncepcie vznikať obohacujúca etická skúsenosť. Lenže kto určí, čo je „obohacujúce“? Autor? Produkčné štúdio? Ideologický cenzor? Propagandista? Algoritmus? AI?
Etickú líniu v teoretickom uvažovaní začali rozpracúvať pochopiteľne najprv teoretici dokumentárneho filmu, v oblasti dokumentu to aj dáva zmysel a stále sa s ňou pracuje. Dá sa však bez problémov použiť aj na hranú oblasť audiovízie, zvlášť na takú, ktorej referentom je nejaká udalosť, ktorá sa reálne/skutočne stala, ku ktorej majú tvorcovia nejaký postoj. Divák rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach participuje na iluzívnom svete fikčnej reality diela, empatizuje s postavami a vytvára si morálno-etický postoj aj k referenčnej realite diela. Cez umelecký konštrukt reality si tak buduje postoj k realite samotnej. Umelecké dielo chápané ako most vedúci od reality k recipientovi je starý, ale stále funkčný koncept teórie komunikácie, koniec koncov ako som spomenul v úvode tohto textu, realitu vnímame v prevažnej miere cez jej reprezentácie a tie určujú náš postoj k nej. Vzťah k realite si vytvárame podľa modelov tvorených audiovizuálnymi komunikátmi. Spôsob zobrazenia určuje význam zobrazeného. Zdá sa, že v súčasnosti stále viac.
Súvisí to so štúdiom pamäte. A s vytváraním predstavy o minulosti. Memory studies je akademický odbor, ktorý študuje využitie pamäte ako procesného nástroja na uchovanie minulosti. Pamäť je sprítomnená minulosť. Je súčasným fenoménom. Zaoberá sa síce minulosťou, ale deje sa v prítomnosti. Dôležité je, že súčasná historická pamäť sa líši od pamäte v minulých dobách. Už nie je tým, čo bývala. Hranica medzi minulosťou a prítomnosťou bývala stabilnejšia, a pamäť označovala vzťah nejakej komunity či spoločenstva k prežitým udalostiam. Dnes minulosti zasahujú do súčasnosti prostredníctvom reprodukčnej schopnosti moderných médií, ako je fotografia, audiovízia či internet. Ale aj prostredníctvom čoraz intenzívnejšej „novej histórie“ a čoraz extenzívnejšej múzejnej kultúry. Minulosť sa stala súčasťou súčasnosti. V predchádzajúcich storočiach bolo niečo také v podstate nepredstaviteľné a nemožné. Pamäť je samozrejme o minulosti, odohráva sa ale v prítomnosti, minulosť vďaka pamäť uchovávajúcim médiám sprítomňuje a stanovuje i v tejto oblasti nanovo významy minulosti nielen pre tých, ktorí ju nezažili, ale i pre tých, ktorí ju ešte zažili. Svet obrazov sa totiž pozdvihuje na vlastnú skutočnosť. Pamäť sa ako symbolická reprezentácia minulosti stala skôr praxou spomínania než súborom faktov. Interpretácie minulosti, uplynulej reality sa menia závratným tempom.
Táto plynúca reprezentácia reality si vyžaduje plynulé, flexibilné teoretické modely. Tradičná dôvera v pravdivosť filmového obrazu, kedysi opretá o chemický odtlačok reality na celuloide sa vytratila. Definitívne zmizla. Digitálna manipulácia, deepfakes a „umelo“ generovaný obraz premenili indexalitu na estetickú pascu, na tiene a hmlu. To, čo sa javí ako dokumentárny dôkaz, môže byť len vypreparovanou simuláciou. A tu sa otvára priestor pre teóriu, analýzu, kritiku, interpretačnú expertízu. Ak už vizuálny aparát nedokáže garantovať pravdivosť referencie, zodpovednosť sa logicky presúva z média na samotného autora a diváka. Výskum by už nemal byť len akademickým komentárom k estetickým formám. Mohol by sa stať nástrojom kritickej gramotnosti.
Na záver tohto textu si dovolím zopakovať, že plynúca a nestála realita si vyžaduje plynúcu teóriu. Vo svete, kde sa pohyblivé obrazy môžu stať základňou na modelovanie intersubjektívnej reality nekonečného interpretačného fantazírovania o faktoch je akčná, permanentne reagujúca filmová teória (audiovizuálne štúdie) nevyhnutnou, nie exkluzívnou intelektuálnou disciplínou. Je potrebnou epistemologickou sebaobranou, ktorá pomáha dekonštruovať ideologické aparáty a hľadať pevné etické body v tekutom audiovizuálnom priestore. Kritická, analytická teória by mohla byť jedným z prístavov v tomto divnom mori zdanlivo neprehľadného chaosu.
Poznámky
/1/ DEREN Maya: An Anagram of Ideas on Art, Form and Film, The Alicat Book Shop Press, New York, USA 1946, s. 52
/2/ The Faculty, réžia Robert Rodriguez, USA 1998
Literatúra
ŠÍMA, Jan: Politika diváctví: Subjekt a pohled ve filmové teorii (rukopis)
LEVINAS, Emmanuel: Etika a nekonečno, Praha 2009
SINNEBRINK, Robert: Filmová etika. Klíčové perspektivy In dokrevue.cz
CARROLL, Noel: The Philosophy of Horror, or Paradoxes of the Heart, Taylor & Francis Ltd., Oxfordshire, GB 1990
SMITH, Murray: Engaging Characters Fiction, Emotion, and The Cinema, Oxford University Press, New York USA 1995
METZ, Christian: Imaginární signifikant – psychoanalýza a film, Praha 1991
ŠTUBŇA, Pavol: Hororový žáner z pohľadu psychológie literatúry In Prohuman, 24.8.2018
ZUSKA, Vlastimil: Síla žánru jako funkce vzdálenosti možného světa In Iluminace 7/1995
MANOVICH, Lev: Jazyk nových médií, Praha 1018
McLUHAN, Marshal: Jak rozumět médiím, Praha 1991
GOODMAN, Nelson – ELGINOVÁ, Catherine Z.: Nové pojetí filozofie a dalších umění a věd, Praha 2017
ECO, Umberto: Teorie semiotiky, Praha 2009
DA EMPOLI, Guliano: Čas predátorov, Bratislava 2026