Vertigo
Bratislavské Kino Lumière uvádza Filmový kabinet špeciál venovaný režisérovi Alfredovi Hitchcockovi. Počas piatich týždňov od 13. 2. do 12. 3. každý utorok o 18:00 ponúkne v zreštaurovanej 4K verzii päť filmov: Ani tieň podozrenia (1943), Okno do dvora (1954), Vertigo (1958), Na sever severozápadnou linkou (1959) a Psycho (1960). Všetky budú sprevádzané lektorskými úvodmi filmovej teoretičky Kataríny Mišíkovej. A to nielen v Kine Lumière, ale aj na plan.art, kde si každý víkend v rubrike film.plan budete môcť prečítať o aktuálnom titule naplánovanom na nasledujúci týždeň. Dnes píše Katarína Mišíková pre plan.art o filme Vertigo.
V špirále Vertiga
Špirála je rovinná krivka s neobmedzeným počtom závitov vinúca sa okolo pevného bodu, pólu špirály. Je to aj ústredný vizuálny motív filmu Vertigo, ktorý Alfred Hitchcock nakrútil na motívy románu francúzskych autorov Pierra Boileaua a Thomasa Narcejaca Spomedzi mŕtvych.
Hoci o zápletke väčšiny Hitchcockových filmov by sme mohli povedať, že sú vykonštruované a málo pravdepodobné, mysteriózny príbeh Vertiga je doslova premrštený. Jeho protagonista Scottie, bývalý detektív trpiaci fóbiou z výšok a závratmi je zbláznený do krásnej Madeleine. Tá je zase posadnutá Carlottou Valdesovou, ktorá je už sto rokov mŕtva. Napriek tomu, že duchársky romantizmus Vertiga sa pohybuje na hranici romantického gýča, ide o jeden z emocionálne najpôsobivejších Hitchcockových filmov vďaka snovej vizuálnej atmosfére, podporenej vizuálnou koncepciou a hudobnou kompozíciou Bernarda Hermanna, s ktorým Hitchcock spolupracoval na svojich najlepších amerických filmoch.
„Strašidelné sny sú mojou špecialitou. Nikdy som sa nezaujímal o nočné mory ako také. Strašidelné sny majú veľa spoločného so skutočnosťou. Za vlasy pritiahnutý príbeh musíte rozprávať vierohodne, aby nebola jeho nezmyselnosť evidentná.“ Tieto slová môžu byť dobrým kľúčom k objasneniu účinku Vertiga. Aj keď je jeho zápletka prehnaná, psychologická komplexnosť postáv, ich emocionálnych reakcií a spôsob sprostredkovania emócií diváctvu ju robí uveriteľnou.
Vertigo
O Vertigu sa hovorí ako o najosobnejšom Hitchcockovom filme. Nemusí to byť evidentné na prvý pohľad, keďže režisér sa vyhýbal autobiografickým prvkom. Ak však vezmeme do úvahy skutočnosť, že podstatná časť príbehu sa začína až v jeho polovici a hovorí o mužovi, ktorý sa snaží realizovať svoju fantáziu a prinútiť realitu, aby sa na ňu premenila, nájdeme stopy vedúce k autorovi dokonalej kontroly vlastného univerza. Hitchcock bol povestný tým, že nakrúcanie mal pripravené do najmenšieho detailu, zábery komponoval podľa precízne pripravených storyboardov a na pľaci sa nikdy nepotreboval pozrieť do objektívu kamery. Pre Hitchcocka bolo nakrúcanie filmu len málo vzrušujúcou realizáciou jeho vopred jestvujúcej fantázie, pretože už dávno vedel, ako má výsledný film vyzerať. Pridajme k tomu ešte jeho fascináciu odťažito krásnymi plavovlasými herečkami obliekanými podľa návrhov Hitchcockovej dvornej kostýmovej výtvarníčky Edith Heathovej: Ingrid Bergmanovú a Grace Kellyovú v troch filmoch, Veru Milesovú a Tippi Hedrenovú v dvoch filmoch, Kim Novakovú, Evu Marie Saintovú a Janet Leighovú v jednom filme. Vždy stvárňovali idealizovanú blondínu, ktorá hlavného hrdinu priťahuje, ale v niečom aj ohrozuje. Dostaneme sa tak k interpretácii Scottieho ako hitchcockovského alter ega, zmietaného medzi túžbou prepadnúť predstave a strachom, ktorý je s podvolením sa fantázii spojený.
Špirála ako vizuálny leitmotív Vertiga, ktorý dizajnér Saul Bass využil v úvodných titulkoch filmu, odkazuje k ambivalentnej zmesi túžby a odporu, vyvolávajúcej pocit závratu, straty pevnej pôdy pod nohami. Filmové vyjadrenie tohto fenoménu našiel Hitchcock v takzvanom vertigo efekte, skreslení perspektívy, ktorým stvárnil závrat spôsobený Scottieho chorobným strachom z výšok pri pohľade dolu z vysokého schodiska kláštornej zvonice. Efekt sprostredkúvajúci protagonistovu akrofóbiu vznikol využitím spätnej jazdy kamery za súčasného približovania sa transfokátorom objektívu. Tento filmový trik realizoval v horizontálne otočenej nadrozmernej makete zvonice. Za desaťročia, ktoré od vzniku Vertiga uplynuli, sa tento postup stal súčasťou arzenálu vyjadrovacích prostriedkov mnohých filmárov a potvrdzuje Hitchcockovu reputáciu ako jedného z inovátorov filmovej reči.
Alfred Hitchcock tak dokázal vo Vertigu vari viac ako v iných svojich filmoch tlmočiť divákom obsahy, ktorých sila nespočíva v ich racionalizácii prostredníctvom logickej kauzality, ale v uhrančivej vizuálnej a emocionálnej pôsobivosti. To je jadro snovej tajomnosti Vertiga, ako aj fascinácie ideálnou blondínou a s ňou spojeným tlmeným hitchcockovským erotizmom: „Napätie je ako žena. Čím viac imaginácie, tým viac vzrušenia.“ Imaginácia ako zdroj erotického napätia a túžby otvára tému konfliktu medzi realitou a ilúziou/snom a s tým súvisiacu tému nestálej identity objektu túžby. Hitchcockov obľúbený motív dvojníctva tu nachádza nové vyjadrenie: zdvojenie a zámena identity protagonistky sa prenáša na protagonistu, ktorý ich ďalej prenáša do reality. V tomto zrkadlovom vzťahu reality a ilúzie stráca schopnosť rozlišovať medzi nimi, podobne ako kvôli závratu vníma priestor ako rozpínavú bezodnú priepasť, ktorá ho vábi a zároveň desí. Špirála stráca svoj pevný pól.
Spojenie medzi realitou a ilúziou vytvára Hitchcock dôslednou prácou s ďalšími vizuálnymi prvkami filmu. Pomalé jazdy kamery evokujú plynulé presuny sna, animovaná snová sekvencia zase vizualizáciu nočnej mory. Kľúčovými farbami Vertiga sú červená a zelená. Vo filme je červená spojená s motívom túžby, zelená zase s motívom preludu - premenou mŕtvej hrdinky na živú. Je známe, že ľudia trpiaci farbosleposťou, poruchou farebného videnia, nemajú schopnosť rozlišovať elementy červenej a zelenej v iných farbách. Scottie stráca najprv schopnosť vnímať priestor a potom i schopnosť rozlišovať medzi realitou a fantáziou. Pri páde do špirály ilúzie sa nechá zviesť vizuálnymi asociáciami nekonečných rovinných kriviek, ktoré nachádzame v kytici i účese na obraze Carlotty Valdesovej oživenej kyticou a účesom Madelaine. A potom aj diváctvo spolu s ním podlieha špirálovej ilúzii vertigo efektu. Lenže Hitchcock vie, že vábivosť ilúzie tkvie tiež v tom, ako sa jej zdráhame uveriť. Preto nám ponúka aj pohľad z reality: scény so Scottieho vecne racionálnou priateľku Midge, protipólom tajomnej Madeleine, aj prezradenie pointy celej zápletky v dvoch tretinách filmu. Zaujímavejšie ako ilúzia samotná je totiž jej pôsobenie na hrdinu i divákov.
O Filmovom kabinete špeciál: Alfred Hitchcock čítajte tiež:
https://www.plan.art/plan/film-plan/hitchcock2
https://www.plan.art/plan/film-plan/filmovy-kabinet-special-alfred
https://www.plan.art/plan/film-plan/kino-lumiere-sa-vracia-na-mapu
