David Lynch
Je to akési čudné kognitívne skreslenie. Ten absurdný predpoklad, že niektorí ľudia sú nesmrteľní. Nie v zmysle klišé symbolického večného ohňa, ktorým sa naveky zapíšu do dejín. Ale že doslova budú na svete počas celého nášho života. Týka sa to najmä tých, ktorých sme nikdy nestretli a napriek tomu sme s nimi nadviazali intímne puto, lebo sme spoznali a osvojili si to, čo vytvorili. Puto zostáva, ale tí ľudia raz ozaj odídu. David Lynch už nebude nakrúcať krátke experimentálne filmy, ktorým sa venoval v posledných rokoch. Nebude už robiť inštruktáž ako variť quinou. Ani prinášať správy o počasí, ktorými rozjasňoval éru pandémie COVID-19.
Keď sa objavila správa o smrti tohto filmového režiséra a moje sociálne siete celkom ovládli spomienky priateľov, priateliek a známych na muža uhrančivej imaginácie a nezameniteľného účesu, napadlo mi, či bude Lynch nesmrteľný aj pre tých, čo v 90. rokoch nevyrástli na jeho filmoch. Jasné, že generácie po nás sa v piatok večer nebudú ponáhľať z baru domov, aby si pozreli ďalší diel seriálu Mestečko Twin Peaks. Len či si pri pohľade na muža s vysoko vyčesanými vlasmi tiež spomenú na Mazaciu hlavu. Či im pohľad na zátku v umývadle pripomenie desivú smrť z Duny. Či pre nich hebkosť zamatovej tkaniny bude skrývať zmes nehy a násilia z Modrého zamatu. Či budú rozumieť, čo pre Sailora v Divokosti v srdci znamená sako z hadej kože. Či im tiež bude počas nočných jázd za volantom v ušiach znieť hlas Davida Bowieho zo soundtracku Lost Highway. Či budú vedieť, čo je Silencio z Mulholland Drive. Či budú rozumieť reči hučiaceho ticha a uvidia viaceré vrstvy reality v nepreniknuteľnej tme Lynchových filmov.
Nemám na to odpoveď. Ale viem, prečo to pre mňa a pre mnohých iných boli všetko formatívne filmové zážitky. Lynch totiž dokázal obrazmi a zvukmi navodiť pocit a atmosféru, ktoré vyrastali z archetypálnej symboliky, ale svojimi významami ju presahovali. Boli materializáciou kolektívneho nevedomia aj reflexiou popkultúry. Vizualizáciou snov aj recykláciou brakovej obraznosti. Dokonalou ilúziou aj jej ironickým demaskovaním.
David Lynch bol aj bude pre mňa filmárom, ktorý prepájal svety. Európsku umeleckú senzibilitu poučenú surrealizmom a medzivojnovými avantgardami s americkou imagináciou. Psychoanalytické motívy s plagátovou estetikou. Svet experimentálneho filmu chápaného ako umelecké laboratórium so svetom mainstreamových populárnych žánrov. A bezproblémový svet obyčajných ľudí s jeho temným podložím netušených vášní, pudov, snov, fantázií a tráum.
Ako výtvarník, ktorý sa nadchol pre prácu s filmovými obrazmi a tvorivosť podnecoval transcendentálnou meditáciou, dokázal Lynch tlmočiť život podvedomia. Jeho debut Mazacia hlava, film, o ktorom povedal, že „vychádza z brucha, nie z hlavy“, je fantastickou filmovou nočnou morou o skrytých traumách partnerstva, rodičovstva a kolobehu života. Príbehové rébusy plné zdvojení, zrkadlení a logických prepadlísk Lost Highway a Mullholland Drive sú filmovými ekvivalentmi nemožných objektov a optických ilúzií, ktoré zneisťujú naše vnímanie materiálnej reality. A rozvetvujúca sa zápletka filmu Inland Empire, inšpirovaného okrem iného Alicou v krajine zázrakov, celkom spochybňuje pevnosť hraníc medzi realitou a fikciou.
Ako postmodernista Lynch zase vedel spojiť prvky populárnych žánrov melodrámy a thrilleru s rozprávkovými motívmi a priniesť podvratné svedectvo o prepojení viditeľného sveta na povrchu či za denného svetla so svetom pod povrchom, alebo v tieni noci. Modrý zamat je jeden z najlepších filmov o dospievaní ako období prechodu od nevinnosti k zasväteniu a o prijatí vlastných temných stránok, zabalený do žánrového rámca detektívky. Príbeh milencov na úteku Divokosť v srdci zase v žánri melodrámy okorenenej kriminálnymi motívmi hovorí o odhodlaní, ale aj cene za prekračovanie noriem. A priekopník quality TV, televízny seriál Mestečko Twin Peaks, ktoré Lynch vytvoril spolu s Markom Frostom na prelome 80. a 90. rokov a ku ktorému sa vrátil nielen v celovečernom filme Twin Peaks: Oheň so mnou poď, ale aj v seriáli z nového milénia, je zábavne podvratnou paródiou mydlových opier aj desivo sugestívnou variáciou na tínedžerské seriály.
Pre toto sú pre mňa Lynchove filmy plameňom, ktorý presvetľuje tmu, ale môže aj stravovať a ničiť. Zcudzovaním známeho, zneisťovaním jasného a spochybňovaním poznaného prepájajú intelekt s intuíciou. Ukazujú, že vykročiť zo skutočnosti do fantázie, je desivým i oslobodzujúcim krokom k sebapoznaniu a poznaniu nových vrstiev reality.
Drahý David Lynch, odpočívaj v nepokoji toho krásneho plameňa.
