Mexická diva v tradičnom odeve a s kvetmi vo vlasoch, popkultúrna ikona so zrasteným obočím, symbol feminizmu, rebelka. Frida Kahlo, jedna z najznámejších latinskoamerických umelkýň, to, čo prežívala, nám nezanechala len na maliarskom plátne, ale aj v listoch a denníkoch, ktoré sa stali podkladom pre nové dokumentárne filmové spracovanie jej búrlivého života a uhrančivého diela. Sedemdesiat rokov od jej smrti môžeme sledovať príbeh Fridy Kahlo vyrozprávaný jej vlastnými slovami.
Keď filmárka Carla Gutierrez študovala na univerzite, namiesto učenia sa radšej chodila do knižnice prezerať si publikácie o výtvarnom umení. Vďaka nim objavila viacero umelcov a umelkýň, ktorí ju oslovili, no Frida Kahlo zaujala medzi nimi špeciálne miesto. Na počiatku bolo jedno konkrétne dielo, Autorretrato en la frontera entre Estados Unidos y México (Autoportrét na hranici medzi Spojenými štátmi a Mexikom, 1932), ktoré síce nepatrí k jej najznámejším dielam, je však obrazom toho, čo mexická umelkyňa v danom období prežívala a s čím sa filmárka stotožnila.
Dielo pochádza z roku 1932, kedy Frida žila spolu s manželom Diegom Riverom v USA, kam emigrovali z politických a ekonomických dôvodov a kde sa aj musela vyrovnať so svojím prvým potratom. V krajine si nikdy úplne nezvykla a chcela sa vrátiť domov. Postava Fridy v ružových šatách je na obraze umiestnená na hranici dvoch svetov. Vpravo je svet industrializácie, moderných výdobytkov techniky a mrakodrapov, naľavo sú zobrazené symboly starobylého Mexika, aztécka ikonografia, ktorá predstavuje návrat ku koreňom.
„Mala som asi 19 rokov, keď som si ho všimla a začala som ním byť priam posadnutá. V tom čase, podobne ako u Fridy, bol aj môj vzťah k Spojeným štátom komplikovaný a so zobrazenou dualitou dvoch svetov som sa úplne stotožnila,” povedala režisérka pre denník El País. Rodina Carly Gutierrez emigrovala z Peru do USA, keď mala 14 rokov. Dodnes túto tému spracúva vo filmových projektoch, ktoré skúmajú identitu latinskoamerických prisťahovalcov v Spojených štátoch, teda v krajine, kde dospela a aj vyštudovala dokumentárny film.
Carla Gutierrez (1970) po štúdiách na univerzite v Stanforde pracovala najmä ako strihačka a vyslúžila si nominácie na ceny Emmy a ACE Eddie (udeľuje ich Americká spoločnosť filmových strihačov – pozn. red.), spolupracovala na viacerých tituloch so silnou ženskou tematikou, ako napríklad RGB, Chavela Vargas, Julia, Wonder Women! The Untold Stories of American Superheroines. Bola to práve inšpirácia životom a dielom Fridy Kahlo, ktorá ju priviedla k réžii. „Dostala som nápad na film, ktorý doteraz ešte nebol realizovaný – vyrozprávať príbeh Fridy v prvej osobe, jej vlastnými slovami. Kvôli tomu sme museli zhromaždiť veľké množstvo malých útržkov jej života z rôznych zdrojov a vystavať tak skladačku jej osobnosti, to, aká naozaj bola, aj s jej slabosťami, krehkosťou a zraniteľnosťou,” pokračuje pre El País.
Carla a jej tím si najprv urobili podrobný rešerš a prešli archívy po celom svete, ako aj múzeá, súkromné zbierky či jej rodný dom Casa Azul, ktoré uchovávajú dokumenty o Fride i jej diela. Nachádzali listy aj denníky, ktoré boli väčšinou ilustrované, dokonca obsahovali básne, eseje a niekoľko krátkych rozhovorov, ktoré poskytla počas svojho života. „Hlavným kľúčom bolo zachytiť jej skutočné ja. Chcela som napríklad predstaviť jej rebelskú povahu, ktorá bola v rozpore so spoločenskými konvenciami. Niečo podobné zažívajú aj dnes dievčatá v Latinskej Amerike, ktoré vyrastajú v katolíckom prostredí. Hľadala som fragmenty, ktoré by tieto pocity zobrazovali, ktoré by ju reprezentovali a predstavovali jej silný hlas, vášeň a zvedavosť,” dodala pre časopis Proceso.
Fridine slová v dokumente ožili hlasom peruánskej herečky Fernandy Echevarríe del Rivero. Nejde o dabing v pravom zmysle slova, skôr o rozprávanie s emočnými odtieňmi, ktoré si vyžadoval samotný text. Na začiatku filmu hovorí: „Maľujem, lebo musím!” Niektoré vety vyznievajú žartovne, iné sú plné vášne a optimizmu, inokedy sú negatívne. Prefajčeným hlasom komentuje, ako vidí a vníma samu seba i okolitý svet.
Tvorivému tímu sa tiež podarilo získať na Fridine diela autorské práva, aby s nimi mohol pracovať prostredníctvom animácie. Režisérka priznáva, že to bolo drahé rozhodnutie, no dodnes si za ním stojí. Animácia jej umožnila rozpohybovať jednotlivé obrazy bez toho, aby do nich vkladala nové prvky, ale hrala sa s tými, ktoré už v obraze boli a zintenzívnila len ich emočný nádych. Výsledný film sa uberá inou cestou ako ostatné dokumenty o Fride, pretože dáva príbehu intímnejší tón. Zobrazuje jej pocity, myšlienky a reakcie na situácie, ktoré prežila a ktoré ju formovali. „Naším cieľom bolo dostať diváka do Fridinej hlavy i srdca,” povedala režisérka po premiére v preplnenej kinosále.
V súčasnosti, kedy sú Frida a jej obrazy často využívané pre ich komerčný potenciál, vznikol film, ktorý jej dáva dušu. Výsledkom 1,5-ročnej prípravy je 87-minútový dokument s názvom Frida. Su verdad, su arte, sus palabras (Frida. Jej pravda, jej umenie, jej slová). Tento rok mal premiéru na Sundance Film Festivale, kde získal prestížnu cenu Jonathana Oppenheima za najlepší strih. Snímka bola v kinodistribúcii iba v Mexiku, dnes ju možno vidieť na online platforme Prime Video aj u nás.