Režisér a strihač Marek Šulík nakrútil väčšinu svojich filmov „na objednávku", ale o filme Prezidentka hovorí, že tému zákulisia vrcholnej politiky si v sebe niesol už dlho, no až s nástupom Zuzany Čaputovej sa rozhodol film realizovať.
Šulíkov film, aj vďaka veľkorysému postoju zo strany Zuzany Čaputovej, ponúka pohľad z doteraz nevidenej perspektívy na pracovný, protokolárny i neprotokolárny život hlavy štátu, rozšírený o privátny, rodinný záber, to všetko v zlomových momentoch v prezidentskom úrade – od víťazstva, až po rozhodnutie opät nekandidovať. „Film môže byť unikátnym záznamom výnimočných rokov a udalostí, ktoré sa už nezopakujú. Spätne som si uvedomila, ako veľmi dokážu aj tie menej podstatné zatieniť tie, ktoré som ja sama považovala za formujúce,“ vyjadrila sa Zuzana Čaputová k svojej motivácii dať súhlas s nakrúcaním. Z piatich rokov film, samozrejme, ukazuje iba výsek reality, ktorý je v Šulíkovej autorskej interpretácii. „Počas nakrúcania som kontroloval materiál, či je technicky v poriadku. Kvôli grantom som strihal ukážky alebo prvý trailer. Takže s materiálom som kontinuálne prichádzal do kontaktu, ale systematická práca to nebola. Udiala sa až posledný rok, v roku 2023, kedy som v lete začal nakrútený materiál spracovávať a strihať prvé pokusy a aby som strihačke filmu, Jane Vlčkovej, urobil nejaký predvýber. Našťastie, odignorovala ho a išla vlastnou cestou,” spomína na proces selekcie materiálu Marek Šulík. „Intenzívny každodenný strih začal v januári 2024 a trval až do júna, takmer do ukončenia jej mandátu. Trvalo niekoľko týždňov, kým si to Jana napozerala, opoznámkovala, a potom začala strihať hrubé sekvencie a z nich následne stavať prvú konštrukciu. Po neviem koľkých mesiacoch sme mali prvú štvorhodinovú verziu, ktorá nebola úplne nezaujímavá. Potom sme ju decimovali a zhutňovali, až sme postupne došli k výslednému tvaru, ktorý sme mohli ukázať pani prezidentke, aby nám k nej dala svoje poznámky a výhrady. Nato nasledoval ďalší mesiac práce v strižni.” Zhodli sa s Janou Vlčkovou na témach, ktoré by mali byť súčasťou filmu? „V tom základnom rámci sme sa zhodli. Ja som sa snažil nebyť strihačom, čo bolo ťažké, pretože niekedy neviem, či zo mňa hovorí strihač, alebo režisér. Ale snažil som sa jej do toho nekafrať. Aj preto, že si ju vážim. Samozrejme, občas sa objavili sporné veci, pri ktorých mám ako režisér pocit, že sa mi podarila nakrútiť nejaká scéna, ktorá by vo filme mala byť a Jana si to nemyslela. Napríklad, mal som veľmi rád rozsiahlu scénu z Glasgowa, z ekologickej konferencie COP 26. Reportáž z obrovského podujatia, kde sú všetci dôležití ľudia sveta. Mne sa páčilo, aj čo som nakrútil, aj ako to postrihala. A snažil som sa, aby scéna zostala vo filme, kým som nepochopil, že nepomáha príbehu a musí ísť von. Keď skladáš film, tak úplne nevieš, aké to bude, alebo aké to má byť. Jednoducho, stále testuješ, pridávaš, uberáš. A keď robíš film, ktorý má dlhé verzie, 2,5 hodiny aj viac, dookola ich pozeráš a po pol roku už nemáš odstup. Robili sme veľa testovacích projekcií a vždy po nejakej som si uvedomil, že niečo treba vyhodiť, alebo niečo pridať, alebo sme videli, že nefunguje expozícia… Bolo to únavné.”
Politika vs. ľudia v nej...
„Chcel som robiť film, ktorý nazrie do politika zvnútra. Zaujímajú ma motivácie tých ľudí. Aj ako občana,” hovorí Marek Šulík, ktorého pohľad ale nie je iba politický. „Je to len nejaká momentálna situácia, v ktorej sa tí ľudia nachádzajú a čo si v nej prežívajú. Keď hovoríme o prezidentke, prechádzame od ceremoniálov a protokolárnych situácií k tým neformálnym. Pred dverami, za dverami. Zaujímalo ma ako človek reaguje, ako zvláda, povedzme, životné výzvy, ako sa správa, pretože to považujem v dramatickom umení za najzaujímavejšie. Môže zlyhať, alebo môže bojovať, alebo prehrať zoči-voči okolnostiam. Ale tu je limit minutáže. Na začiatku som mal ideu, že film bude veľmi košatý, nevedel som, čo nás čaká. Myslel som si, že tam bude oveľa viac rovín, ktoré súvisia s prezidentkou, ako napríklad ľudia, ktorí jej píšu, akýsi obraz Slovenska, čo naozaj ľudí trápi. Takže som nakrúcal aj ľudí, ktorí jej písali listy. Točil som aj prostredie paláca ako živý organizmus, aby ľudia videli celý systém, ktorý slúži tomu, aby prezidentka mohla vykonávať svoju funkciu. Ale napokon veľa takýchto vecí vypadlo, pretože sa stali nedôležitými vo vzťahu k tomu, čo sa dialo v krajine. A mal tam byť aj môj komentár, mal som byť viac pritomný, dávať veci do kontextu, aby sa dali udalosti zhutniť. No to som nevedel dobre urobiť a chod dejín napokon tie pôvodné zámery pozmenil. Voči tomu sa nedalo byť slepý.”
Každý hrá nejakú rolu...
Režiséra Mareka Šulíka na začiatku zaujímala téma roly. „Zuzana Čaputová vstúpila do roly prezidentky, dokonca to i sama hovorila, a ja som vtedy chcel, aby film Prezidentka mal ešte podtitul: v hlavnej role Zuzana Čaputová. Pretože si uvedomujem, že funkcia prezidenta má, samozrejme, aj nejakú formalizovanú podobu, ceremoniálnu, a že to je do istej miery aj komické a zároveň dôležité.” Na poznámku, že každý z nás hrá nejakú rolu reaguje: „Áno, všetci hráme rolu. Ja teraz hrám rolu režiséra. A snažím sa ju ustáť so cťou. Ale sú roly, ktoré sú sprevádzané práve verejným záujmom a s verejným pozorovaním, a to na človeka vplýva. A byť sám sebou, alebo zažiť chvíle absolútnej slobody so samým sebou, je pre takýchto ľudí veľmi ťažké. Keď je niekto 30 rokov v politike a neustále vystupuje v nejakej role, tak ho to deformuje a on si to ani nevšimne.”
Prvá. Prezidentka
Pri sledovaní filmu sa divákovi môže pripomenúť cyklus Prvá, séria dokumentov o výnimočných ženách, ktoré sa zapísali do našej histórie. „Keď som sa rozhodol, že ten film chcem robiť, hľadal som producenta alebo producentku, kto by to dokázal tých 5 rokov manažovať. A prvý človek, ktorý mi napadol, bola Barbara Feglová-Janišová práve kvôli cyklu Prvá, do ktorého som robil jeden diel. Mala záujem o tému ženy vo verejnom priestore a mal som pocit, že to je to najprirodzenejšie spojenie. U Barbary som zažil totálnu podporu, lebo niekedy bolo naozaj ťažké ustáť aj samého seba, svoje limity a stresy. Uvedomovala si, že celý projekt je veľmi vzácny a unikátny, lebo máme prístup do diania, kde sa filmár len tak ľahko nedostane, že máme otvorenosť pani prezidentky voči nám. Raz mi povedala, že máme v rukách niečo vzácne a krehké, s čím musíme veľmi opatrne narábať. Súčasťou toho bolo napríklad aj to, že sme 5 rokov o filme mlčali, aby sa nestal nástrojom politického boja. Veľmi ľahko by to bolo zneužiteľné. Až v roku 2024 sme boli projek prvýkrát verejne prezentovať. Vrátil by som sa ešte na úvod k motivácii nakrútiť tento film. Mňa dlhodobo hnevalo, že človek nemá možnosť nejakým spôsobom neformálne nahliadnuť do práce politikov, do motivácií ich konania. Ani filmári nemali možnosť a možno ani chuť sa k nim priblížiť, novinári ostávajú v polohe investigatívy a kontrolného mechanizmu, takže to je tiež trochu iný pohľad. Ale pre voličov je to stále niečo ako divadelné predstavenie, v ktorom v kulisách tlačovky heroicky niečo odohrajú a odídu preč. Mytológia, kde sa väčšinou vynárajú spasitelia, proroci… Takže úmysel, prečo ten film robiť, bol aj tento, pokúsiť sa zaznamenať profánnu podobu politiky.”
Kontrasty
Film postupne naberá na intenzite, sledujeme, ako sa na Zuzanu Čaputovú stupňujú útoky, stávajú sa stále viac agresívnejšími a extrémnejšími, stojí proti nej nielen opozícia, a napokon sa rozhodne nekandidovať. Vtedy padne v novinárskom interview otázka, či to môže oslabiť demokraciu na Slovensku. „Filmovo je to strihnuté pre diváka ako rečnícka otázka. Sociálne siete spôsobujú, že typ komunikácie, na ktorú je človek možno zvyknutý v krčme, sa dostala do verejného priestoru ako norma. Bolo hrozné sledovať, ako sa tie lži vyslovené politikmi šíria ako agenda medzi pospolitým ľuďom, ktorý ju prevezme ako fakticitu, a pri tom je to nezmysel. Že slúži inej mocnosti, že je americká agentka, a to výdatne okorenené hlúpymi nadávkami. Vo filme to nie je, ale mám záber z inaugurácie, vedľa Reduty stáli ľudia s megafónom a kričali: „Nedemokratická Zuza!” Kričali to skôr, než niečo vykonala! Normálny človek vie, že keď chce komunikovať svoje výhrady, tak existuje nejaký slovník, nejaká platforma, a aj vhodný typ komunikácie. A tieto obskúrne skupinky našli svoju odozvu u populistických politikov, ktorí to utilitárne prevzali v rôznej miere ako spôsob naratívu.”
Verejná služba ako práca na sebe samom
Film nebuduje obraz dokonalej neomylnej ženy v prezidentskom úrade. „Snažili sme sa si udržať odstup. Samozrejme, každý človek si vytvára vlastný obraz svojím správaním, konaním a tým, aké signály vysiela navonok. A politik to má znásobené tým, že vydáva tie signály verejne, napr. cez sociálne siete alebo oficiálne tlačové správy. A to je modelovaný obraz toho, čo rozpráva, aké sú k tomu fotografie, videá. V našom filme sme sa snažili práve o nejakú bezprostrednosť, zbaviť sa očakávaného obrazu pani prezidentky. Myslím, že metóda nakrúcania reportáže a observácie tomu veľmi pomáha. Okrem toho, ten odstup pomáhali udržať všetci spolupracovníci: strihačka, dramaturgovia, producenti. Ak by sme vyprodukovali oslavnú záležitosť, nepomohlo by to nikomu.”
*Film Prezidentka bude mať distribučnú premiéru 31. októbra.
