Kino Lumière (zdroj: SFÚ)
Zrekonštruované kino Slovenského filmového ústavu Kino Lumière po viac ako ročnej rekonštrukcii privítalo vo svojich kinosálach prvých nedočkavých návštevníkov a náštevníčky a má ambíciu stať sa opäť miestom, ktoré diváci a filmári budú považovať „za svoje”. Informácie o interiérových úpravách a technických vylepšeniach si prečítajte na stránkach SFÚ.
My sme sa s manažérkou Kina Lumière Zitou Hosszúovou rozprávali o fenoméne mestského kina, o tom, ako zmodernizovať priestory a súčasne uchovať genius loci miesta, aj o tom, ako sa zmenilo vnímanie pojmu „klubový film”.
Program Kina Lumière ako repertoárového kina prioritne ponúka súčasnú slovenskú tvorbu, európsku filmovú tvorbu a zlatý fond slovenskej a svetovej kinematografie prostredníctvom špecifických programových cyklov. Prvý Filmový kabinet špeciál bude venovaný režisérovi Alfredovi Hitchcockovi a je tu pre vás v týždňových intervaloch od 13. februára každý utorok o 18:00 hod. Ako odznelo v rozhovore, v zreštaurovanej 4K verzii uvedie päť filmov majstra napätia – Ani tieň podozrenia (1943), Okno do dvora (1954), Vertigo (1958), Na sever severozápadnou linkou (1959) a Psycho (1960). Projekcie budú sprevádzať lektorské úvody filmovej teoretičky Kataríny Mišíkovej. A to nielen v Kine Lumière, ale aj na plan.art, kde si každý víkend v rubrike film.plan budete môcť prečítať o aktuálnom titule naplánovanom na nasledujúci týždeň.
Psycho
A skôr ako vám ponúkneme prvý zo špeciálne pre plan.art napísaných úvodov kurátorky Kataríny Mišíkovej, prečítajte si jej pozvánku na celý Filmový kabinet špeciál: Alfred Hitchcock:
Hitchcockove lekcie čistej kinematografie
Každý z týchto filmov by mohol byť jednou z možných odpovedí na otázku, prečo ísť do kina na staré filmy, ktoré sme už asi mnohí viackrát videli. Preto, lebo sú stelesnením Hichcockových kľúčových tém: zločinu a viny, dvojníctva, priepustnosti hraníc medzi dobrom a zlom. Preto, lebo ponúkajú hru so žánrom i divákom. Pre ich podvratný humor, primiešaný do temných príbehov. Pre režisérovu filmársku invenciu a schopnosť experimentovať s filmovou rečou. Preto, lebo patria v dejinách kinematografie k tým najcitovanejším a v dejinách písania o filme zase k tým najviac analyzovaným a interpretovaným. Skrátka preto, lebo spoločne dávajú predstavu o esencii Hitchcocka ako majstra čistej kinematografie, režiséra schopného rozprávať obrazmi a týmito obrazmi orchestrovať emócie publika.
Lenže hľadať esenciu tvorby režiséra je šikmá plocha, ktorá môže viesť ku skratkám a zjednodušovaniu komplexnosti a rozporov korpusu rozmanitého i rozsiahleho diela. To zahŕňa šesť dekád v troch rôznych krajinách od čias nemej kinematografie po éru širokouhlého plátna, farebného filmu a stereo zvuku. A predstavuje 53 filmov, 2 televízne seriály a desiatky epizódnych rolí, v ktorých sa na spôsob autorského podpisu vo svojich filmoch opakovane režisér objavoval.
Hitchcock začal pre film pracovať v 20. rokoch v Anglicku a prenikol prakticky do všetkých filmových profesií. Počas práce na koprodukčných projektoch v Nemecku sa zoznámil s dielami nemeckého expresionizmu a sovietskej montážnej školy, z ktorých dokázal pre vlastnú tvorbu vyťažiť schopnosť rozprávania obrazom a vyjadrovania vnútorných emócií vizuálnou atmosférou a technikami montáže. Filmom Jej spoveď (1929) sa stal priekopníkom britského zvukového filmu a krátko pred 2. svetovou vojnou odišiel do Hollywoodu, kde vytvoril svoje najslávnejšie diela ako Okno do dvora, Vertigo či Psycho.
Hoci bol Alfred Hitchcock tvorca, ktorý dokázal bez zbytočných tvorivých kompromisov brilantne anticipovať divácke reakcie, nikdy sa nedočkal najvyššieho symbolického ocenenia v podobe sošky Oscara za réžiu. Zato sa mu dostalo uznania od predstaviteľov francúzskej novej vlny, ktorí v režisérovi kriminálnych thrillerov objavili autora výrazného rukopisu a nezvyčajnej filmárskej invencie. A množstva nasledovateľov, ktorí si osvojili jeho štylistické riešenia a vzdali mu hold početnými filmovými citáciami a alúziami.
Pod silným dojmom kultových scén a sugestívnych obrazov by nám však mohlo uniknúť, čo vlastne tvorí esenciu Hitchcockovho rukopisu. V rámci lektorských úvodov sa preto zameriame na spôsoby, akými Hitchcock nachádzal inovatívne riešenia pre kľučové problémy filmového štýlu a rozprávania. Na to, ako dokázal vybudovať techniku identifikácie postavenú na ambivalentnom stotožnení sa diváka s postavou, ktoré vyvoláva rozporuplnú emocionálnu reakciu. Na to, ako využíval povestný McGuffin, teda dramaturgický trik celkom podružnej zámienky na rozohranie zápletky. Na to, ako prostriedkami montáže, kamery a zvuku dokázal diváka vtiahnuť do ilúzie obrazu na plátne. Alebo na to, ako vyvolával napätie a hrôzu presne dávkovanými náznakmi. Sú to Hitchcockove lekcie čistej kinematografie. Možno už o nich vieme, ale stojí za to pripomenúť si ich vo svetle toho, čomu slúžia: vyvolaniu zdieľanej emocionálnej skúsenosti diváctva. A tá sa najlepšie prežíva v kinosále obľúbeného kina.
Katarína Mišíková, filmová teoretička a kurátorka Filmového kabinetu špeciál: Alfred Hitchcock
Vertigo
Viac informácií o cykle Filmový kabinet špeciál: Alfred Hitchcock
