Myšlienka o cenzúre v oblasti umenia sa dá v slovenskej politike pozorovať od polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Začína sa, zvlášť v oblasti kinematografie, vyžadovať angažovanosť a tendencia, pochopiteľne tá „správna“, v zmysle myšlienkového vzorca vyhovujúceho extrémnemu národnému socializmu. Neskôr Hlinkova ľudová slovenská strana prevzala nemecký a sovietsky (ešte na prelome rokov 1939/40 sa v slovenskej tlači cituje Leninov výrok o filme ako o najdôležitejšom nástroji propagandy) názor o filme ako o ideálnom prostriedku ideologického pôsobenia. A už 7. novembra 1939 Ministerstvo vnútra zakázalo premietať na území Slovenska 60 filmov. Lebo už mohlo.
Po prevzatí moci Komunistickou stranou Československa bolo v roku 1950 z distribúcie vyradených 542 filmov nevyhovujúcich najnovším komunistickým kritériám. Lebo už sa to dalo.
Cenzúru v audiovizuálnom priestore chápeme ako zákaz uvedenia inkriminovaného filmu v kinách alebo v televíznom vysielaní z ideologických dôvodov. Ideológovia v každej dobe netrpezlivo a sústredene, ako Siuxovia v noci pred bitkou pri Little Big Horn, čakali na svoju príležitosť.
Tým sa začalo obdobie zákazov, ktoré, ako sa zdalo, definitívne skončilo v novembri 1989. V demokracii zákazy tohto typu nemôžu fungovať už zo svojej podstaty. Prípad dokumentárneho filmu Miznúci svet hlucháňa Erika Baláža ale úplne mení situáciu.
Ide o štandardný 50 minútový dokument, vyrobený pre Štátnu ochranu prírody. Bez nejakých formálnych ozvláštnení či inovácií sa intenzívne venuje svojej téme, pomocou obvyklých výrazových prostriedkov ako komentár mimo obraz, rozhovor, vysvetľujúca animácia atď. mapuje situáciu hlucháňa na Slovensku. Z profesionálneho hľadiska je film spracovaný bezchybne a nepochybne by si ho mohol pozrieť so záujmom každý, kto sa o prírodu aspoň trochu zaujíma. Ale nepozrie: „Premiéru sme mali naplánovanú na 6. decembra 2023, no museli sme ju zrušiť. Keďže ŠOP je vlastníkom filmu, potrebovali sme na použitie súhlas. Ten sa nám získať nepodarilo. Film sme teda ani nemohli prihlásiť na festivaly," hovorí v jednom z rozhovorov. "O film prejavila záujem aj verejnoprávna RTVS s tým, že by sa mohol vysielať počas sviatkov na prelome rokov. Ani im sa nepodarilo získať súhlas na vysielanie,“ dodáva Baláž, ktorý práve prostredníctvom hlucháňa poukazuje na ničenie našich lesov a drancovanie prírodného dedičstva.
Filmu o hlucháňovi sa teda podarilo už teraz vstúpiť do učebníc. Hlucháň bude najbližšie desaťročia reprezentovať v nových dejinách slovenského filmu, na rôznych konferenciách venovaných histórii slovenskej kinematografie či v štúdiách zaoberajúcich sa spoločensko politickým referenčným pozadím Slovenska v 21. storočí začiatok novodobej cenzúry, fenoménu, ktorý zmizol ako slza v daždi vďaka plným námestiam koncom roku 1989. Nuž nezmizol, opäť je tu.
Zo semiotického hľadiska má hlucháň, resp. jeho audiovizuálny znak takzvaný faktický význam - tetrao urogallus z čeľade bažantovité. Zároveň mu Erik Baláž pridáva svojím filmom druhotný, symbolický význam – ničenie lesov a drancovanie prírodného dedičstva. A najnovšie sa hlucháň stáva ešte i symbolom konca demokracie na Slovensku.
