DEREK JARMAN. Hľadač definície čistého filmu

 

Dnes uplynie tridsať rokov od odchodu posledného punkera filmu, ktorý svojimi avantgardnými umeleckými snímkami postupne oslobodil film od nadvlády príbehu. Iba obraz a vo výsledku až existenciálny zážitok. DEREK JARMAN. 

 

 

V záhrade Dereka Jarmana

 

„Američania zhodili atómovú bombu na zlé miesto. Mali ju zhodiť na Hollywood. Urobili by pre nás a pre celý svet oveľa viac, keby nás uchránili od 40-tich rokov práce v kultúre priemernosti,“ poznamenal pri stretnutí s americkými investormi anglický avantgardný filmový režisér, scenárista, výtvarník, scénograf aj politický aktivista Derek Jarman. Sedeli nad zostrihom filmu War requiem (Vojnové requiem) a investori navrhli, aby pod lorda Laurenca Oliviera dali titulky, pretože bežný divák nebude rozumieť čo hovorí. 

Táto malá prihoda výstižne charakterizuje Jarmana ako tvorcu filmov, ktoré nakrúcal v úzkom štábe a s minimálnym rozpočtom. Boli to diela, ktorými sa stále viac snažil o definíciu čistého filmu. Dnes sa už v hranej tvorbe nielenže nikto o definovanie čistého filmu nepokúša, ale asi ani nevie, že taká definícia niekedy vôbec bola. Avantgardu nahradila len provokácia a prevalcovala ju nadvláda príbehu. Sám neviem, čo by na toto naše filmové obdobie Jarman povedal, na silu, akú má virtuálny svet, na to, čo sledujeme v našich novodobých modlitebných knižkách – smartphonoch – a ako táto „kultúra priemernosti“ ovplyvňuje samotné umenie, ale myslím si, že ako starý punker by asi šťastný nebol. 

 

 

Derek Jarman patril k tým tvorcom minulého storočia, ktorí ako výtvarníci nevnímali film ako „schránku na príbeh“. A ako filmovo dozrieval, zbavoval sa ho. Jeho potreba filmového rozprávania nesúvisela s rozprávaním príbehov, ale s nutnosťou zaznamenávania a neskôr reprodukovania zachytených obrazov. Prešiel od Super 8 mm filmov ku klasickému 35 mm formátu, neskôr aj videu. Práve video bolo na jednej strane pre klasických filmárov strašiakom, no podobne ako iný výtvarník, Peter Greenaway, aj Jarman videoformát používal kreatívnejšie, nielen ako jednoduchý záznam predkamerovej reality. Hovoriť preto pri Jarmanovi o jednotnom filmovom rukopise je jednoducho nemožné. Každý film je iný i keď majú niektoré spoločné znaky. Najviditeľnejším bola Tilda Swinton, ktorú pre film objavil a účinkovala v siedmich Jarmanových filmoch. Herečka sa po jeho smrti stala neoficiálne ambasádorkou nielen Jarmanovej tvorby, ale aj života. 

 

 

Nie je veľa filmových tvorcov, ktorí môžu skutočne povedať, že žijú filmom. Intenzita a miera prepojenia intímneho a profesného života sa u Jarmana prejavovala osobitosťou jeho filmového jazyka. Jarman nenakrúcal filmy, aby vypredával kinosály, aby sa stal slávnym či zapĺňal priestor v kultúre, ktorý sme vymedzili filmu. On existenciu filmov podmieňoval nutnosťou výpovede. Výlučnosť nebola len v jeho filmovej reči, ale aj v témach. Ako homosexuálny umelec nikdy neprijal kánon „comingoutového“ klišé, v ktorom sa topí gay tematický film z generácie na generáciu. On svojich hrdinov vystavoval väčším úlohám. Vždy ich zasadil do spoločenského konfliktu, neprosiac o uznanie ich identity. V tom nezaprel svojho punkového ducha. A s touto mierou anarchizmu vedel manipulovať s dejinami, historickými či ideologickými figúrami, ktoré vo filmoch konfrontoval cez seba. Bral si ich identitu ako drag queen parochňu a dával im novú podobu. Pri uvedení filmu Caravaggio (1986) povedal: „Cítim sa akoby stelesnením samotného Caravaggia. Témou filmu je rozdrobenie umeleckých ambícii medzi život verejný a súkromný. Je to problém, ktorý dôverne poznám. Existoval predtým a existuje i dnes, preto sú vo filme zastúpené aj rysy súčasnosti. Snaha vysporiadať sa s týmto problémom, s osobnými tlakmi a neistotami, pôsobila vždy ako zničujúca sila, ktorá postihovala umelcov v každej dobe, Caravaggia podobne ako aj Marilyn Monroe v našom storočí.“  Raz bol Caravaggiom, raz Wittgensteinom, Brittenom, Edwardom 2 alebo Sebastianom, či dokonca vo filme Záhrada nechal paralelne sa zrkadliť Ježiša Krista a pár gayov. Klasická scenáristická premisa „čo sa stane ak?“ v jeho tvorivých rukách nadobúdala iný rozmer. A tým sa skutočne stal „enfant terrible“ pre britskú spoločnosť, ktorú kritizoval. Nepolitikárčil, ale vyjadroval svoj politický názor. A aj keď už vedel, že je obeťou vtedy ešte neliečiteľného víru HIV, od svojho kritického postoja neustúpil. Presťahoval sa do chatky neďaleko atómovej elektrárne na myse Dungeness, preč z očí verejnosti, ktorá sa stala jeho ozajstnou tvorivou základňou. Vo filme Záhrada (The Garden 1990) – autobiograficky prepája fiktívny príbeh Ježiša, s príbehom súčasných postáv i seba samého a práve skrze túto prepojenosť fikcie a reálneho života, majú jeho posledné filmy aj výraznú dokumentárnu hodnotu. Rozprávajú úprimný príbeh režiséra, ktorý sa nikdy na nič nehral, ktorý hovoril čo si myslel. Režiséra, ktorý keď videl pri scéne Tildy Swinton plakať osvetľovačov v ateliéri, tak ich z lásky zakomponoval do filmu. Taký bol Derek Jarman. 

 

 

Dejiny filmu sú plné režisérov, ktorí filmy vyrábajú alebo realizujú, ale len málo tých, čo ich tvoria. Jarman bol jedným z nich. 

Dnes je z jeho Prospect cottage – Vyhliadkovej chatky v hrabstve Kent – múzeum, o ktoré sa zaslúžila práve Tilda Swinton. A ešte stále pred ňou rastú centranty, tak som si ich, z obdivu k Jarmanovi, vysadil aj do svojej záhrady. Rovnako ako vlčie maky. Pretože nikto v dejinách svetového filmu neukázal takým expresívnym spôsobom nezmyselne preliatu krv mladých mužov počas vojen ako práve Jarman. Cez záplavu divokých červených makov.  

 

Róbert Šveda, režisér

 

 

Modrý testament

 

BLUE je posledný film Dereka Jarmana, umierajúceho génia filmovej réžie, jeho testament, nekompromisný, radikálny experiment. Nič také predtým v kinematografii nebolo a už ani nebude.

Sedemdesiatdeväť minút modrej farby na plátne, tridsaťpäťmilimetrový modrý filmový materiál sa projektuje do mysle diváka a vytvára zvláštny meditatívny efekt. Samozrejme, ak ten divák okamžite neodíde z kina, znepokojene nadávajúc, nahnevaný a urazený. A chce vrátiť vstupné.

V Blue nejde iba o zvláštny pohyb modrej farby, súčasťou je zvuk. A vôbec, celý kontext tohto diela. Začneme zvukom, ktorý v špecifickej kombinácii s modrou dokáže vystavať zvláštny chrám existenciálneho zážitku. Hudba, ruchy, útržky dialógov, monológy. Zvuky nemocnice, škrípanie koliesok vozíkov na chodbách, kvapkajúca voda, diagnóza AIDS a anglickí Jazerní básnici. Čaro hluku a chaosu smeruje k umierneniu, k nostalgii a bezodnému smútku, i keď možno nie k zúfalstvu. Ale určite nie k optimizmu. Modrá ako strácanie zraku a sveta, modrá ako poézia, ako smútok, ako smrť.

Derek Jarman bol koncom 20. storočia naozaj hviezdou, obdivovanou aj zatracovanou. Bol miláčikom časti filmovej kritiky a divákov, pre každý medzinárodný filmový festival bolo vecou prestíže získať do programu jeho nový film. Absolvoval výtvarnú a nie filmovú školu – a to je aj pri sledovaní jeho filmov zjavné, dôraz na výtvarnú zložku a kompozíciu obrazu bol pre neho vždy extrémne dôležitý. Až tak, že ho tradičnejšie orientovaná kritika obviňovala z lartpourartizmu či formalizmu. Neobarokové, postmoderne ohromujúce vizuálne riešenia a ignorovanie tradičných referenčných časových rovín robia z jeho diel zvláštne esejistické intelektuálne konštrukty vybuchujúce farbami. Otvárajú široké možnosti interpretácie, sú často psychologickou hádankou a zároveň i čisto vizuálnym potešením. Vďaka nemu vzniká akási nová filmová estetika, ktorá sa potvrdzuje v desiatkach jeho pokračovateľov až po dnešný video art. Koniec koncov, bez Jarmana by nebolo napríklad ani Pedra Almodóvara. Táto nová, zvláštna estetika sa týka už aj šialenej punk rockovo-drogovej vízie Jubilee z roku 1977, prvého tzv. punkového celovečerného filmu v dejinách kinematografie. Ale hlavne štvorice filmov, ktoré Dereka Jarmana preslávili neskôr a stali sa neodmysliteľnou súčasťou moderného umenia dvadsiateho storočia: The Tempest (Búrka, 1979), prekvapujúca a netradične absurdná adaptácia Shakespeara, Caravaggio (1986) portrét mimoriadne rozporuplného umelca, v ktorom sa Jarman zároveň inšpiruje jeho tvorbou aj vo formálnej rovine a udeľuje mu zvláštny časový presah, The Garden (Záhrada, 1990) sugestívna a krutá meditácia nad osudom gay menšiny, polemika o kresťanstve, homosexualite a smrti, presvedčivo formálne poskladaná z čriepkov absurdných situácií, a Wittgenstein (1993), už oveľa komornejší, minimalistický a ťažko vysvetliteľný príbeh jedného z najvplyvnejších filozofov dvadsiateho storočia. Filozofické búranie konvencií, deštruovanie myšlienkových stereotypov a všeobecne platných tvrdení. Dekonštrukcia. To už Derek Jarman umieral, postupne strácal zrak a zrejme rozmýšľal nad Blue, nad niečím, čo tu ešte nebolo. Ten Derek Jarman, ktorý začínal ako chuligánsky asistent Kena Rusella a jeho celovečerným debutom bol prvý britský film, ktorý úplne otvorene reflektuje tematiku homosexuality – Sebastiane (1976). 

 

 

A posledným filmom je Blue, úplná autenticita. Nevídaná, neslýchaná. Totálna. Ultimatívna. Dôsledná, na nič sa nehrajúca, bez póz a bez predstierania, bez ohľadu na komerčný úspech, bez ohľadu na nič. Čistý, až na kosť úprimný film. Aj preto úplne divný. Film bez obrazu.

Derek Jarman bol priekopníkom nových pozícií a ciest, ničím nespútaným, nekonvenčným umelcom. Naozaj predstavoval v oblasti hraného filmu avantgardu a experiment. Možno z dnešného pohľadu naivný či príliš provokatívny, ale vo svojej dobe veľkolepý. Za posledných tridsať rokov sa audiovizuálna technika dramaticky posunula, jej vývoj je skoro až šokujúci. Jarman pracoval ešte s tradičnou technikou a technológiami – ak by predčasne nezomrel, bol by novými možnosťami záznamu a spracovania obrazu určite nadšený. Jeho tvorbu by to rozhodne niekam posunulo, do neznámych sfér budúcnosti, možno úplne fascinujúcich a znovu provokujúcich. No ale to sa nikdy nedozvieme.

 

„Tieto pomenovania: gay, queer, homosexuál sú obmedzujúce. Rád by som ich už nepoužíval. Budeme sa musieť rozhodnúť, ktoré pojmy sa majú používať a kde ich budeme používať. Pre mňa znamená slovo 'queer' oslobodenie; bolo to slovo, ktoré ma kedysi vystrašilo, ale teraz už nie.“

 

„Shakespeare by miloval film!“

 

„Ľudia mi hovoria: ´Robíš fantastické filmy´ a ja im odpovedám: ´Nie, robím dokumentárne filmy´“.

 

„Jedna z radostí, ktorú naša súčasná technocivilizácia stratila, je vzrušenie, s akým boli vítané prvé sezónne kvety a ovocie. Prvé narcisy, prvé jahody alebo čerešne sú teraz vecou minulosti spolu so vzácnym momentom ich príchodu. Dokonca aj mandarínka – teraz satsuma alebo klementínka – sa objavuje už mesiac pred Vianocami.“

 

„Nebojím sa smrti, ale bojím sa umierania“.

 

DEREK JARMAN sa narodil 31. 1. 1942 v Londýne, zomrel 19. 2. 1994. 

 

Martin Ciel, filmový teoretik