Psycho
Bratislavské Kino Lumière uvádza Filmový kabinet špeciál venovaný režisérovi Alfredovi Hitchcockovi. Počas piatich týždňov od 13. 2. do 12. 3. každý utorok o 18:00 ponúkne v zreštaurovanej 4K verzii päť filmov: Ani tieň podozrenia (1943), Okno do dvora (1954), Vertigo (1958), Na sever severozápadnou linkou (1959) a Psycho (1960). Všetky budú sprevádzané lektorskými úvodmi filmovej teoretičky Kataríny Mišíkovej. A to nielen v Kine Lumière, ale aj na plan.art, kde si každý víkend v rubrike film.plan budete môcť prečítať o aktuálnom titule naplánovanom na nasledujúci týždeň. Dnes píše Katarína Mišíková pre plan.art o filme Psycho.
„V Psycho som mal divákov tak vo svojej moci, ako keby som hral na organe.“
V rôznych zoznamoch najslávnejších filmových scén by sme zrejme márne hľadali taký, v ktorom by nefigurovala sprchová scéna z Hitchcockovho Psycha. Práve vďaka nej získalo Psycho reputáciu prvého „shockeru“ a najstrašidelnejšieho filmu v dejinách kinematografie a dočkalo sa množstva citácií a remakeov. Scéna i film sa stali kultom a prenikli do podvedomia viacerých generácií divákov a diváčok, ktorí už nikdy nevkročia do sprchy bez zimomriavok. Hoci scénu preslávilo najmä násilie, to v nej v skutočnosti nie je vôbec zobrazené. Je totiž vytvorené iba prostredníctvom montáže. Scéna trvá len 45 sekúnd, ale nakrúcala sa celý týždeň a má 78 záberov z rôznych postavení kamery, z ktorých viaceré trvajú menej ako sekundu. Je ukážkou toho, ako Alfred Hitchcock vedel prostredníctvom kombinácie záberov vytvoriť v mysli publika nielen nový obraz, ale predovšetkým masovú emóciu. Skrátka, ako dokázal filmovými prostriedkami hrať na divákoch ako na organe.
Psycho
Samotný režisér pritom vnímal Psycho predovšetkým ako zábavný film, tvrdil, že ho môže oceniť len človek, ktorý má zmysel pre humor a dej prirovnával k prehliadke strašidelného zámku v lunaparku. V týchto intenciách tiež v traileri sprevádzal diváctvo po hlavnom dejisku príbehu ako po panoptiku hrôzy, ale namiesto náčrtu deja zdôrazňoval, že ide o udalosti príliš desivé na to, aby o nich mohol hovoriť. Celá propagácia Psycha sa snažila aktivizovať divácku participáciu, rafinovane sa pohrávala s odkrývaním a utajovaním a už pred uvedením filmu manipulovala emócie publika. Pred premiérou sa dodržiavalo informačné embargo a počas premietania platil zákaz oneskoreného vstupu do kinosály. Tieto opatrenia mali navnadiť záujem verejnosti, zároveň však aj zaručiť, aby nič nekazilo divácky zážitok z matematicky presného diela.
Humorom odľahčený prístup k námetu vychádzajúcemu z rovnomenného románu Roberta Blocha, ktorý sa inšpiroval skutočným prípadom sériového vraha z Wisconsinu, je v zjavnom protiklade k hrôzostrašnému príbehu a freudovským ozvukom filmu. Mladý scenárista Joseph Stephano do scenára priniesol nielen originálny dramaturgický nápad na zmenu hlavnej postavy a prekvapujúcu pointu príbehu, ale aj množstvo psychoanalytických motívov ako Oidipovský komplex, potlačená sexualita či voyerizmus. S týmito konceptami sa zoznámil v procese vlastnej psychoanalýzy, ktorou počas prípravy scenára prechádzal a ktorá bola na prelome 50. a 60. rokov v Spojených štátoch čoraz modernejšou psychoterapeutickou metódou. Dal tak explicitné vyjadrenie tomu, čo bolo v mnohých Hitchcockových filmoch predtým prítomné len latentne.
Psycho
Pre Hitchcocka však Psycho znamenalo čosi viacej ako len zábavnú hru so psychoanalytickými motívmi. Bol to pre neho experiment ako s minimom prostriedkov dosiahnuť maximálny účinok na diváctvo. V čase prác na filme už mal za sebou skúsenosť s produkciou úspešného televízneho seriálu Alfred Hitchcock uvádza, v ktorom sprevádzal televízne publikum kurióznymi príbehmi plnými zábavnej hrôzy. Vnímal zmenu diváckeho vkusu pod vplyvom nástupu popkultúry, televízie a autokín a rastúci dopyt po čoraz krvavejšom materiáli béčkových snímok. Práve z poklesnutých žánrov populárnej zábavy čerpal prvky pre Psycho: daždivá noc, pred ktorou sa hrdinka s ukradnutými peniazmi ukryje v opustenom moteli s vypreparovanými vtákmi a so špehovacou dierou v stene, „strašidelný“ dom zaprataný viktoriánskym gýčom a s pivnicou, ukrývajúcou desivé tajomstvo, alebo močiar, ktorý pochová obete brutálnych vrážd...
Po opulentnej prehliadke luxusu v predchádzajúcom Hitchcockovom filme Na sever severozápadnou linkou sa režisér prekvapujúco rozhodol nakrútiť Psycho ako nízkorozpočtový film na čiernobiely materiál so svojím televíznym štábom a v podmienkach, na aké bol zvyknutý z nepomerne skromnejších televíznych produkcií. K voľbe čiernobieleho filmu ho vraj okrem iného viedol aj bytostný odpor k obrazu červenej krvi v bielej kúpeľni. A dialóg dokázal vďaka rozprávaniu obrazom eliminovať tak, že Psycho je prakticky z päťdesiatich percent nemým filmom. Namiesto slova zohráva vo filme kľúčovú rolu hudba Bernarda Herrmanna. Práve skladateľ spolu s Hitchcockovou manželkou Almou, tieňovou spoluautorkou prakticky všetkých jeho filmov, režiséra presvedčili, aby scéna v sprche nezostala bez hudby. Herrmann pre film skomponoval hudbu využívajúcu výlučne sláčiky, čo malo korešpondovať s farebným obmedzením vizuálu. A tieto sláčikové kompozície dokázali natoľko zdôrazňovať napätie i hrôzu filmových obrazov, že Hitchcock zložil Herrmannovi jednu zo zriedkavých poklôn: „Tridsaťtri percent účinku Psycha tkvie v hudbe.“
Povedzme teda, že zvyšné dve tretiny účinku filmu vytvárajú obrazy a ich montáž. Vďaka montážnej skladbe pôsobí každý strih v sprchovej scéne ako rana nožom, hoci v žiadnom zo záberov sa nôž tela hrdinky nedotkne. Táto Hitchcockova schopnosť evokovať predstavu spojenú s emóciou nemá ďaleko od snov Sergeja Ejzenštejna, slávneho režiséra, teoretika a filmového vynálezcu z obdobia sovietskej montážnej školy, o odhalení vedeckých zákonitostí pôsobenia montáže, inšpirovaných teóriou podmienených reflexov. Ak chcel Hitchcock hrať na diváctvo ako na organe, tak kláves, ktorým ho ovládal najúčinnejšie, je spojenie oka a mysle. Na toto spojenie odkazujú viaceré vizuálne motívy Psycha: temný odtok vane, pripomínajúci oko mŕtvej hrdinky, desivé oči vypchatých vtákov, pripomínajúce oči muža špehujúceho ženu dierou v stene, i prázdne oči smrti, ožiarené žiarovkou v strašidelnej pivnici. Naše oči pri sledovaní Psycha vďaka tomu zostávajú už vyše šesť dekád doširoka otvorené hrôzou i prekvapením.
O Filmovom kabinete špeciál: Alfred Hitchcock čítajte tiež:
https://www.plan.art/plan/film-plan/hitchcock4
https://www.plan.art/plan/film-plan/plan/film-plan/hitchcock3
https://www.plan.art/plan/film-plan/hitchcock2
https://www.plan.art/plan/film-plan/filmovy-kabinet-special-alfred
https://www.plan.art/plan/film-plan/kino-lumiere-sa-vracia-na-mapu
