Bratislavské Kino Lumière uvádza Filmový kabinet špeciál venovaný režisérovi Alfredovi Hitchcockovi. Počas piatich týždňov od 13. 2. do 12. 3. každý utorok o 18:00 ponúkne v zreštaurovanej 4K verzii päť filmov: Ani tieň podozrenia (1943), Okno do dvora (1954), Vertigo (1958), Na sever severozápadnou linkou (1959) a Psycho (1960). Všetky budú sprevádzané lektorskými úvodmi filmovej teoretičky Kataríny Mišíkovej. A to nielen v Kine Lumière, ale aj na plan.art, kde si každý víkend v rubrike film.plan budete môcť prečítať o aktuálnom titule naplánovanom na nasledujúci týždeň. Dnes píše Katarína Mišíková pre plan.art o filme Ani tieň podozrenia.
„Čím vydarenejší zlosyn, tým vydarenejší bude film“
Tak znela jedna z mnohých filmárskych zásad, ktoré Alfred Hitchcock prezradil v sérii rozhovorov Françoisovi Truffautovi. Nie je preto prekvapujúce, že režisér považoval Ani tieň podozrenia za svoj najobľúbenejší film. V žánri kriminálneho thrilleru tu totiž vytvoril pôsobivú charakterovú štúdiu zločinca a vybudoval ambivalentnú identifikáciu diváctva s ním. Filmu sa dostalo uznania hneď po premiére aj neskôr: spisovateľ David Mamet ho označil za najlepší Hitchcockov film, režisér Peter Bogdanovich zase za Hitchcockov prvý skutočný americký film (režisér si k spolupráci prizval spisovateľa Thortona Wildera, ktorý prispel k vykresleniu reálií amerického malomesta), filmový kritik David Kehr zase film označil za Hitchcockovo prvé klasické majstrovské dielo. Tiež sa hovorí, že Ani tieň podozrenia je Hitchcockov najosobnejší film. Sčasti preto, lebo jeho spoluscenáristkou bola Alma Revilleová, režisérova manželka a najbližšia spolupracovníčka, ale aj preto, lebo postava matky nesie rovnaké meno ako Hitchcockova vlastná matka. Tá zomrela krátko pred dokončením filmu v Anglicku, kam ju po vypuknutí vojny nemohol prísť z USA navštíviť. Hitchcock však zásadne do filmov nevnášal autobiografické prvky a aj keď spolupracoval na písaní svojich scenárov, rád adaptoval už jestvujúce námety, do ktorých dokázal v druhom pláne prepašovať vlastné autorské témy.
Ani tieň podozrenia zostáva u divákov akosi v tieni režisérových neskorších a tematicky či vizuálne efektnejších filmov. Možno preto François Truffaut tvrdil, že keby sme mali z celej režisérovej filmografie k dispozícii iba Ani tieň podozrenia, poskytol by nám len nepresnú predstavu o takzvanom „Hitchcock touch“. Myslím si však, že práve tento film môže byť vhodným kľúčom k základnej charakteristike Hitchcockovho štýlu, v súvislosti s ktorým Jean-Luc Godard hovoril o „kontrole univerza“. Tá spočíva v precíznom vedení diváckych emócií prostredníctvom rozprávania a štýlu.
Príbeh strýka Charlieho, ktorý sa ukrýva v kalifornskom mestečku pred políciou u rodiny svojej staršej sestry, kým jeho zločinom nepríde na stopu jeho neter a menovkyňa Charlie, obsahuje viacero charakteristických hitchcockovských motívov: dvojníctvo postáv strýka Charlieho a mladej Charlie, prenos viny medzi postavami navzájom i medzi postavami a diváctvom, hrozbu ukrytú uprostred zdanlivo bezproblémovej idyly, ako aj miešanie žánrových prvkov thrilleru a komédie. Ani tieň podozrenia je však predovšetkým ukážkovým príkladom toho, ako Hitchcock dokázal efektívne budovať napätie rozprávaním obrazom tak, aby do príbehu vtiahol i diváctvo a urobil tak málo pravdepodobnú kriminálnu zápletku uveriteľnou.
Kompozične film stojí na zrkadlových podobnostiach a kontrastoch, akcentovaných najmä dvojníckym vzťahom medzi strýkom Charlesom a neterou Charlie. Tie sa prejavujú nielen v ich menách či duševnej spriaznenosti, ale aj v ich vizuálnej expozícii v príbehu. Obaja sú publiku predstavení na dvoch rôznych miestach v rovnakej kompozícii ležiac na posteli. Nevinná Charlie je Charlesovým lepším ja, pri nej ukazuje svoje svetlé stránky; on v nej naopak postupne prebúdza tie temné. Z nevinného dospievajúceho dievčaťa s naivným pohľadom na svet sa totiž proti svojej vôli stáva komplicom zločinov svojho strýka. Priepustnosť hraníc medzi dobrom a zlom režiséra podľa vlastných slov fascinovala: „Medzi dobrom a zlom sa nachádza zem nikoho. Táto šedá zóna je to, čo ma zaujíma.“
Prenos viny však Hitchcock posúva ďalej aj na diváctvo prostredníctvom stratégie napätia. Ďalšou z jeho zásad bolo, že v záujme zachovania napätia má publikum vždy vedieť viacej ako postavy, pretože je vďaka tomu emocionálne viacej angažované. V rozhovoroch s Truffautom to ilustroval na rozdiele medzi napätím a prekvapením: „Ako sa tu spolu rozprávame, je trebárs pod stolom bomba. Hovoríme o celkom všedných veciach, o ničom mimoriadnom, a naraz bum, výbuch. Diváci sú prekvapení, ale predtým sme im ukazovali celkom obyčajnú scénu bez akejkoľvek zaujímavosti. A teraz si vezmime napätie. Bomba je pod stolom a diváci to vedia, snáď z toho dôvodu, že videli, ako ju tam dal nejaký anarchista. Diváci vedia, že bomba vybuchne o jednej hodine, a teraz je trištvrte na jednu – v dekorácii sú hodiny: v tomto prípade sa stane rovnaký nevinný rozhovor z ničoho nič strašne zaujímavým, pretože sa diváci podieľajú na akcii. V prvom prípade sme divákom poskytli pätnásť sekúnd prekvapenia v okamihu výbuchu. V druhom im dávame pätnásť minút napätia.“ V Ani tieň podozrenia je kľúčom k napätiu práve to, že publikum vie viacej ako všetky postavy s výnimkou Charlesa. A s týmto démonickým antihrdinom sa solidarizuje jednak kvôli prieniku do jeho vnútorného sveta, ale aj preto, že hrdinka Charlie ho sama z rôznych dôvodov chráni.
Napätie Hitchcock stupňuje niekoľkými spôsobmi. Vizuálne anticipuje Charlesov charakter prostredníctvom zlovestného tieňa, ktorý mu dopadá na tvár, keď jeho domáca stiahne roletu na okne, prostredníctvom čierneho kúdoľa dymu, ktorý dosadne na slnečné kalifornské mestečko s príchodom jeho vlaku, či prostredníctvom dymu z cigary, ktorú stále fajčí. V kľúčových momentoch zápletky zase režisér využíva sugestívnu silu detailov predmetov, ktoré sa stávajú aktérmi drámy – napríklad prsteň je využitý ako symbolický dar, ktorým si strýko svoju neter zaväzuje, neskôr sa mení na stopu zločinu a nakoniec na zbraň, ktorú voči nemu Charlie využije. Inokedy zase napätie graduje vďaka precíznej regulácii informácií – ako v scéne s novinami, kedy režisér poskytne diváctvu čiastočnú informáciu a zároveň mu signalizuje, že pred ním čosi zatajuje. A k napätiu prispieva aj kontrapunkt medzi kriminálnymi a komediálnymi prvkami. Prakticky všetky postavy s výnimkou Charlesa a Charlie sú komediálne štylizovanými stereotypmi: ustarostená žena v domácnosti, obyčajný bankový úradník, excentricky premúdrelé deti... Ich výstupy vyvolávajú komické odľahčenie, zároveň spomaľujú progres kriminálnej zápletky a pôsobia voči nej kontrastne. Najmä rozhovory medzi otcom mladej Charlie a susedom - nadšenými fanúšikmi detektívok, ktorí v nekonečných rozhovoroch vymýšľajú čo najrafinovanejšie spôsoby vraždy - zdôrazňujú kontrast medzi fikčným a reálnym zločinom. A tiež sebareflexívne komentujú nepravdepodobnosť kriminálnej línie celého filmu.
Vďaka regulácii diváckych emócií stratégiou napätia sa táto nepravdepodobnosť stáva psychologicky uveriteľnou. K tomu napokon odkazuje aj Hitchcockovo cameo. Už od nemej éry sa na pár sekúnd zvykol objavovať v epizódnych roliach svojich filmov. Tie sa stali nielen jeho autorskou značkou, ale aj akýmsi únikom z realistického vyznenia filmu, pripomienkou, že sa dívame len na film. Keď sa stali povestnými a diváctvo ich očakávalo, snažil sa vlastné výstupy zaradiť čo najviac na začiatok príbehu, aby nenarúšali napätie. V Ani tieň podozrenia ho nájdeme hrať karty vo vlaku, ktorým strýko Charles prichádza do Kalifornie. Vo veľavravnom detaile kamera ukáže, že na ruke drží kompletnú pikovú postupku. Touto doslovnou metaforou nám dáva prefíkaný filmový hráč Hitchcock okázalo najavo, že hrá so všetkými tromfami v rukách.
čítajte tiež: https://www.plan.art/plan/film-plan/kino-lumiere-sa-vracia-na-mapu